do roku 1000

Fredegarova kronika o Samovej ríši

r. 623 - 658

kapitola 48
Kniha IV

V štyridsiatom roku panovania Chlotara muž menom Samo, rodom Frank z kraja senonského, priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa obchodovať k Slovanom prezývaných Vinidmi. Slovania sa už začali búriť proti Avarom nazývaných Hunmi a proti ich vládcovi kaganovi. Vinidi boli už oddávna predvojom (dvojšíkom - dvojplukom) Hunov; keď Huni s vojskom viedli útok proti ktorémukoľvek kmeňu, vtedy Huni stavali svoje zhromaždené vojsko na obranu táborov, Vinidi však bojovali. Ak sa víťazstvo klonilo na ich stranu, Huni vtedy útočili, aby sa zmocnili koristi, ak však Vinidi boli porážaní, podporovaní pomocným vojskom Hunov znova nabrali síl. Huni ich teda nazývali predvojom, lebo pri bojovom stretnutí tvoriac dvojité bojové šíky kráčali pred Hunmi. Huni každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať, na lôžka si brávali manželky Slovanov a ich dcéry. Okrem iných (znášaných:) násilenstiev Slovania odvádzali Hunom poplatky. Synovia Hunov, ktorých splodili z manželiek Vinidov a (:ich:) dcér, neznášali ďalej zlo krutosti a násilia, vzpierali sa nadvláde Hunov a, ako som už spomínal, začali sa búriť. Keď Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom, kupec Samo, ktorého som taktiež spomenul, postupoval s nimi vo vojsku. A tu preukázal takú veľkú schopnosť proti Hunom, že to vzbudilo obdiv, a nesmierny počet z nich bol pobitý mečom Vinidov. Vinidi spoznajúc Samovu užitočnosť zvolili si ho za kráľa nad sebou, a tu šťastlivo panoval 35 rokov. Za jeho vlády Vinidi viedli mnohé boje proti Hunom. S jeho rozvahou a schopnosťou Vinidi vždy porazili Hunov. Samo mal 12 žien z kmeňa Vinidov, z ktorých splodil 22 synov a 15 dcér.

kapitola 68

V tom roku Slovania, nazývaní Vinidmi, v ríši Samovej usmrtili veľký počet franských kupcov a olúpili ich o tovar. Toto bol začiatok roztržky medzi Dagobertom a Samom, vládcom Slovanov. I poslal Dagobert vyslanca Sycharia k Samovi s prosbou, aby za kupcov, ktorých jeho (;ľudia:) usmrtili, alebo za tovar, ktorý si neprávom prisvojili, dal riadnu náhradu. Samo nechcel Sycharia vidieť, ani by nebol dovolil, aby (:predstúpil:) pred neho. Sycharius (:teda:) oblečený odevom na spôsob Slovanov prišiel so svojimi pred zrak Samov; všetko, čo mu bolo uložené, mu oznámil. Avšak ako býva (:zvykom:) pohanstva a spupnosti u nešľachetných, Samo nedal nijakú náhradu za to, čo spáchali jeho (:ľudia:), chcel ustanoviť iba rokovanie, aby sa vo veci týchto a iných sťažnosti, ku ktorým medzi stránkami došlo, navzájom zadosť urobilo spravodlivosti. Sycharius ako pochabý vyslanec riekol Samovi prenáhlené slová, ktoré mu neboli uložené, ba aj vyhrážky, že Samo a ľud jeho ríše vraj je povinný službou Dagobertovi. Samo už urazený v odpovedí riekol: ?Aj pôda, ktorú máme, patri Dagobertovi, aj my patríme jemu, ak, pravda, nariadi zachovávať s nami priateľstvo". Sycharius odpovedal: ?Nieje možné, aby kresťania a sluhovia Boží uzavierali priateľstvo so psami". Samo na toto povedal: ?Ak ste vy sluhami Božími a my psami Boha, vtedy vy neprestajne proti nemu konáte, a my sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhať". Sycharius bol odohnaný spred očí Samových. Keď toto Dagobertovi oznámil, Dagobert spupne rozkázal, aby vojsko z celej ríše Austrázijskej vytiahlo proti Samovi a Vinidom. Keď vojsko s tromi oddielmi v šíku zaútočilo na Vinidov, hneď aj Longobardi, podplatení Dagobertom, tak isto nepriateľsky pritiahli proti Slovanom. Slovania na týchto a na iných miestach sa oproti tomu (:vojensky:) pripravovali; do ktorého kraja vkročilo vojsko Alemanov s vojvodcom Chrodobertom, zvíťazilo. Tak isto Longobardi zvíťazili, a Alemani i Longobardi odviedli so sebou veľmi veľký počet zajatcov zo Slovanov. Keď potom Austiázijci obkľúčili hrad

Wogastisburg, kde sa opevnili veľmi početné oddiely udatných Vinidov, v trojdennom boji boli tu mnohí z Dagobertovho vojska pobití mečom a (ostatní) zanechajúc všetky stany a batožinu, ktorú malí, zbabelo sa odtiaľ vrátili do vlastných sídiel. Potom Vinidi viac ráz vtrhli do Durínska a do ostatných krajov Franskej ríše a plienili. Ešte aj Dervan, knieža z rodu Srbov", ktorí pochádzali z kmeňa Slovanov a už dávno patrili k Franskej ríši, pridali sa so jimi k vládcovi Samovi. K tomuto víťazstvu, ktoré Vinidi dosiahli nad Frankami, nedopomohla natoľko udatnosť Slovanov ako práve nerozumnosť Austrázijcov, ktorí medzitým zistili, že upadli do nenávisti Dagoberta a že by boli neprestajne olupovaní.

kapitola 75

V jedenástom roku panovania Dagoberta, keď Vinidi na rozkaz Samov trúfalo páchali ukrutnosti a častejšie, keď prekročili ich hranice, aby plienili Franskú ríšu, napádali Durínsko a ostatné kraje, Dagobert prišiel do mesta Méty, na radu biskupov, ako aj cirkevných hodnostárov a so súhlasom všetkých veľmožov svojej ríše povýšil svojho syna Sigyberta na kráľa Austrázie a dovolil, aby za sídlo mal mesto Méty. Chuniberta, biskupa mesta Kolína, a knieža Adalgysela ustanovili za veliteľa dvora, aby spravoval ríšu. Poklad, ktorý postačoval, odovzdal synovi a primerane, ako sa patrilo, postavil (ho) na jeho čelo. Ustanovil, aby všetko, čo mu daroval, bolo osobitne potvrdené v písomných dekrétoch. Potom sa vlastným pričinením rozhodli zhodne chrániť hranicu a Franskú ríšu proti Vinidom...

Fuldské anály o Svätoplukovi

894

Svätopluk, knieža Moravanov a nádoba všetkej vierolomnosti, keď všetky krajiny s ním susediace úkladmi a ľsťou rozvrátil a bažiac po ľudskej krvi obkľúčil, napokon napomínajúc svojich, aby sa nestali milovníkmi mieru, ale radšej nepriateľmi susedov, nešťastne dožil svoj posledný deň.

Avari, ktorí sa nazývajú Uhrami, v tom čase prešli za Dunaj a spôsobili mnohé nešťastia. Celkom vyvraždili totiž chlapov a staré ženy, iba mladé dievčatá ako dobytok na ukájanie vášne vláčili so sebou a celú Panóniu až do základu spustošili. V jesennom období Bavori a Moravania uzavreli mier...

Fuldské anály o zrade Svätopluka a následnom zajatí Rastislava Frankami

870.

Svätopluk, synovec Rasticov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolmanovi spolu s dŕžavou, ktorú spravoval. Preto sa Rastic veľmi nahneval, synovcovi tajne strojil úklady a rozkázal ho na hostine nič netušiaceho zabiť; avšak s Božou milosťou vyviazol z nebezpečenstva smrti. Lebo prv ako vošli do domu tí, ktorí ho chceli zabiť, na znamenie dané mu akýmsi zasvätencom do tohto úskoku, vstal z miesta hodovania a akoby zaujatý lovom so sokolmi unikol pripraveným nástrahám. Rastie však, vidiac, že jeho lesť bola prezradená, s vojakmi sledoval svojho synovca, ako by ho zajal; avšak spravodlivým rozhodnutím Božím chytil sa do slučky, ktorú nastrojil; bol totiž týmto svojím synovcom zajatý, sputnaný a odovzdaný Karolmanovi, ktorý ho poslal do Bavorska pod dozorom vojakov, aby neušiel aby bol pod strážou väznený v žalári až do príchodu kráľa. Karolman potom vnikol do jeho ríše bez každého odporu, všetky hrady a pevnosti si podrobil a keď ríšu usporiadal a pomocou svojich uviedol do poriadku a obohatil sa kráľovskými pokladmi, vrátil sa... Keď sa potom kráľ Ľudovít zdržiaval v paláci v Aachene, prišli k nemu vyslanci cisára Ľudovíta z Itálie a súčasne pápeža Hadriána, ktorých po prijatí prepustil. A zakrátko potom vytiahol okolo novembrových kalend a prišiel do Bavorska; tu so svojimi konajúc poradu, rozkázal priviesť Rastica, sputnaného ťažkými okovami a podľa rozhodnutia Frankov a Bavorov, ako aj Slovanov, ktorí prišli z rôznych provincií prinášajúc dary kráľovi, dal odsúdeného na smrť pripraviť iba o svetlo očí.

871.

Svätopluk, Rasticov synovec, obvinený u Karolmana zo zločinu zrady, bol uvrhnutý do žalára. Moravskí Slovieni však domnievajúc sa, že ich knieža zahynulo, ustanovili si za vládcu istého kňaza, príbuzného tohto kniežaťa, menom Slavomíra, hroziac mu smrťou, ak neprijme vládu nad nimi. Ten okolnosťami donútený dal im súhlas, že sa pustí do boja proti Karolmanovým vojvodcom, Engelšalkovi a Vilhelmovi, a vynasnaží sa ich zo zaujatých hradov vyhnať. Tí však, bojujúc proti nepriateľovi s rovnakým zámerom a pobijúc niekoľkých z jeho vojska, jeho zahnali na útek...

Medzitým Svätopluk, keďže mu nikto nemohol dokázať zločiny, z ktorých ho obviňovali, Karolmanom prepustený a poctený kráľovskými darmi vrátil sa do svojej ríše, vedúc so sebou Karolmanovo vojsko, akoby sa chystal poraziť Slavomíra; tak totiž ľstivo prisľúbil Karolmanovi, ak sa mu povolí návrat do vlasti. Avšak ako obyčajne neobozretných a na seba namyslených stihne potupa, tak sa stalo onomu vojsku, lebo Svätopluk, zatiaľ čo ostatní vymeriavali tábor, vošiel do starobylého hradu Rasticovho a podľa slovanského zvyku hneď porušil sľub a zabudnúc na svoju prísahu, vynaložil schopnosti a úsilie nie na porazenie Slavomíra, lež na pomstu urážky spôsobenej mu Karolmanom. Napokon Bavorov, nič zlého netušiacich a málo ostražitých, s veľkým vojskom napadol v tábore a mnohých z nich zajal živých, ostatných, vyjmúc tých, čo sa prv z tábora obozretne vzdialili, skoro všetkých pobil; a všetka radosť Bavorov z mnohých predchádzajúcich víťazstiev sa zmenila v smútok a nárek. Keď sa o tom dopočul Karolman, veľmi sa zdesil nad záhubou svojho vojska a okolnosťami donútený rozkázal všetkých rukojemníkov, ktorí sa v jeho ríši nachádzali zhromaždiť a vrátiť Svätoplukovi, on však ledva dostal od neho jedného muža, menom Ratboda, aj to polomŕtveho ...

Industriae tue

(Milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu vladárovi.)

Tvojej horlivosti (Industriae tuae) chceme dať na vedomie, že keď náš spolubrat Metod, najdôstojnejší arcibiskup svätej cirkvi moravskej, prišiel spolu s Tvojím verným Zemežizňom pred prah svätých apoštolov Petra a Pavla a pred našu pápežskú tvár a prehovoril žiarivou rečou, spoznali sme úprimnosť Tvojej oddanosti i žičlivosť celého Tvojho ľudu, ktoré prechovávate voči apoštolskej stolici a našej otcovskej starostlivosti. Lebo z vnuknutia Božej milosti opovrhol si inými vládcami tohto sveta, z najvernejšej lásky si si spolu so svojimi vznešenými vernými mužmi a s celým ľudom svojej ríše vyvolil blahoslaveného Petra, knieža apoštolského zboru a jeho námestníka, za patróna a pomocníka i ochrancu vo všetkom, a skláňajúc šiju pod ochranu jeho a jeho námestníka, so zbožnou mysľou túžiš s pomocou Božou ostať najoddanejším synom až do smrti. Nuž za túto takú pevnú vieru a oddanosť Tvoju i Tvojho ľudu s otvoreným náručím našej apoštolskej stolice s nesmiernou láskou Ťa objímame ako jediného syna a spolu so všetkými Tvojimi vernými prijímame do svojho otcovského lona ako ovečky Pánove nám zverené a želáme si milostivo (Vás) sýtiť pokrmom života a vo svojich ustavičných modlitbách sa usilujeme odporúčať Ťa všemohúcemu Pánovi, aby si zásluhou orodovania svätých apoštolov mohol premáhať všetky protivenstvá i na tomto svete ,a potom v nebeskej ríši s Kristom, naším Bohom, jasať. Vypočuli sme teda tohto Metoda, Vášho ctihodného arcibiskupa, pred ustanovenými našimi bratmi biskupmi, či vyznáva vierovyznanie pravej viery a pri svätých bohoslužbách spieva tak, ako to v skutočnosti svätá rímska cirkev zachováva a ako to na šiestich svätých všeobecných synodách svätí otcovia podľa hodnovernosti evanjelia Krista, nášho Boha, vyhlásili a podali. On verejne vyznal, že tak zachováva a spieva podľa učenia evanjelia a apoštolov, ako učí svätá rímska cirkev a ako podali (svätí) otcovia. My však po zistení, že je vo všetkých cirkevných náukách pravoverným a v službách (cirkvi) prospešným, poslali sme Vám ho naspäť, aby znova spravoval zverenú mu Božiu cirkev. Prikazujeme Vám, aby ste ho prijali ako vlastného pastiera s dôstojnou poctou i úctou a radostnou mysľou, pretože podľa rozhodnutia našej apoštolskej autority sme mu privilégium jeho arcibiskupstva potvrdili a stanovili, že s Božou pomocou zostane naveky platné tak, ako sú z moci našich predchodcov ustanovené a potvrdené práva i výsady všetkých Božích cirkví. Pravda, v takom zmysle, aby sa podľa kánonickej tradície sám staralo všetky cirkevné záležitosti a vykonával ich akoby pod dohľadom Božím; veď jemu bol zverený ľud Pána a on bude vydávať účty za jeho duše. Aj toho kňaza menom Wiching, ktorého si k nám poslal, vysvätili sme ako zvoleného biskupa svätej nitrianskej cirkvi; prikázali sme mu, aby svojho arcibiskupa vo všetkom poslúchal, ako to sväté kánony učia. Želáme si tiež, aby si nám takisto so súhlasom a prezieravosťou samého arcibiskupa vo vhodnom čase poslal aj druhého schopného kňaza alebo diakona, ktorého by sme tiež vysvätili za biskupa pre inú cirkev, kde by si biskupský úrad uznal za potrebný, aby spomenutý Váš arcibiskup mohol potom spolu s týmito dvoma nami vysvätenými biskupmi podľa apoštolského ustanovenia vysviacať (za biskupov) pre iné miesta, v ktorých biskupi majú a môžu dôstojne žiť. Avšak kňazom, diakonom alebo duchovným ktoréhokoľvek stavu, či Slovienom alebo príslušníkom ktoréhokoľvek kmeňa, ktorí žijú na území Tvojej dŕžavy, nariaďujeme, aby sa vo všetkom podriadili a poslúchali nášho už spomínaného spolubrata, Vášho arcibiskupa, aby bez jeho vedomia vôbec nič nekonali. Ak by sa však vo vzdorovitosti a neposlušnosti opovážili vyvolať nejaké pohoršenie alebo rozkol a po prvom, ba ani po druhom napomínaní by sa vôbec nepolepšili, z našej moci nariaďujeme, aby ste ich podľa platnosti (tých) ustanovení, ktoré sme mu odovzdali a Vám poslali, ako rozsievačov kúkoľa ďaleko vyhnali zo svojich cirkví a územia. Napokon právom schvaľujeme slovienske písmo vynájdené nebohým Konštantínom Filozofom, ktorým nech zaznievajú chválospevy patriace Bohu, a prikazujeme, aby sa v tomto jazyku hlásalo velebenie a skutky Krista, Pána nášho. Veď zvelebovať Pána nielen tromi, lež všetkými jazykmi pripomína nám Písmo sväté, ktoré prikazuje slovami "Chváľte Pána všetky národy a oslavujte ho všetci ľudia" (Ž 117, l). Aj apoštoli naplnení Duchom Svätým hlásali veľké skutky Božie všetkými jazykmi (Sk 2, 11). Preto aj Pavol, trúba nebies, hlása napomínajúc: "Aby každý jazyk vyznával: Ježiš Kristus je Pán na slávu Boha Otca" (Flp 2, 11). O týchto jazykoch nám dostatočne a zreteľne pripomína aj v Prvom liste Korinťanom, aby sme hovoriac (rozličnými) jazykmi budovali Božiu cirkev (1Kor 14, 4). Veď ani viera, ani náuka nijako neprekáža či už omše spievať v tomže slovienskom jazyku, či čítať sväté evanjelium alebo sväté čítanie Nového alebo Starého zákona správne preložené a vysvetľované, či prespevovať všetky iné hodinkové pobožnosti, pretože kto stvoril tri hlavné jazyky, a to hebrejský, grécky a latinský, ten aj všetky ostatné stvoril na svoju chválu a slávu. Prikazujeme však, aby sa vo všetkých kostoloch Vašej krajiny čítalo evanjelium pre väčšiu slávu po latinsky a len potom preložené do slovienskeho jazyka zaznievalo do uší ľudu, ktorý nerozumie latinskému slovu, ako sa to vraj v niektorých cirkvách robí. A keď sa Tebe i Tvojim veľmožom páči počúvať omše radšej v latinskom jazyku, nariaďujeme, aby sa pre Teba omšové obrady odbavovali po latinsky.

(Dané v mesiaci júni, v trinástej indikcii.)

Jordanes: O pôvode a dejinách Gótov (opis Hunov)

okolo r. 550

(krátené)


121) Z dávneho podania sme sa dozvedeli, ako títo Huni vznikli. Kráľ Gótov Filimer našiel vo svojom ľude niekoľko čarodejníc, ktoré potom zapudil spomedzi svojich a zahnal ďaleko do pustatiny; tam ich donútil blúdiť.

122) Keď ich uvideli nečistí duchovia, ako sa túlajú po púšti, vzali ich do svojho objatia a splynuli s nimi v pohlavnom spojení. Z tohto zmiešania vzišiel tento vrcholne divý druh ľudí, ktorý žil sprvoti v močarinách, bol drobný, odporný, vycivený. Bol to takpovediac druh ľudí, ktorých bolo možno za ľudí uznať jedine v tom zmysle, že sa dohovárali znakmi, pripomínajúcimi ľudskú reč.

127) Vo vojnovom remesle ich prevyšoval málokto. Nesmiernu hrôzu naháňali svojim výzorom. Na útek obracali súpera svojou strašidelnosťou. Nebola to ani tvár, ale sťaby dáky ? ak to vôbec slobodno tak povedať ? znetvorený hrniec s dierami na mieste očí. Aj voči svojim deťom sa správajú od prvého dňa surovo. Chlapcom rozdriapu líca mečom, aby boli nútení vyrovnať sa so znášaním bolesti ešte prv, než začnú cicať mlieko.

128) Preto ani na prahu staroby nemávajú bradu a ako mladí muži sú vyložene škaredí, keďže ich tvár bola rozbrázdená železom a jazvy ich oberajú o pôvab fúzov primeraný veku. Okrem toho sú územčistej postavy, vyznačujú sa ráznymi pohybmi a najväčšiu záľubu majú v jazde na koňoch. Majú široké plecia, nechýba im vrtkosť v narábaní s lukom a šípmi. Celý život žijú v zverskej surovosti.

Metodovo Napomenutie vladárom

Ak teda vladárom zeme Božie slovo velí milovať spravodlivosť a (:inde:) zasa: Začiatok blaženej cesty je konať spravodlivé (:skutky:), lebo od spravodlivých skutkov začíname blažený život, nech uvidíme so strachom, čo tomu zahubeniu hovorí Boží zákon a nech tomu (:zahubeniu:) nad každý plameň plamennejšiemu a jedovatému uhryznutiu najjedovatejšiemu unikneme.

Lebo príde prorok Mojžiš súc od Boha určený a vládcom prvý hovoriac: Výpoveď lichú, povedal, neprijmeš. A o čom sa hovorí, že je výpoveď lichá? A lichú (:výpoveď:) i bez svedkov iba po spásnom a zjavnom zákonnom skúmaní prijmem. Predovšetkým tí, čo od Boha moc prijali, dobre skúmajú spory ľudí, nachádzajúcich sa v ich (:oblasti:) a s trpezlivým vyskúmavaním každý deň rozsudzujúc. Povinní sú podľa Božieho zákona nemať za lepšieho ani jedného človeka pod nimi súceho, ani brata, ani dieťa, ani druha, ani iného nikoho, dobre vidiac i mysliac na to, čo bolo v Boží zákon vpísané: Ten, kto povie otcovi i matke svojej: Nevedel som o tebe a bratov svojich som nepoznal, ani synov svojich som nerozoznal. Pre tvoj zákon som zachoval spravodlivosť tvoju. Potom to, čo bolo vpísané v sväté evanjeliá: Ľúbiaci otca alebo matku viacej ako mňa, neje na moju podobu.

Preto je povinné každé knieža, neostýchajúc sa pred nikým, kto je pod jeho mocou, Boží svätý Kristov zákon i (:zákon:) prorokov i apoštolov i svätých otcov vyučovať a všetkým na každý deň prikazovať, aby nekrivdili nikomu zo slabších, aby ani pohanský nejaký obyčaj nekonali, ani pohanskú prísahu, alebo aby v inom niečom neblúdili. Lebo niet ani jedného spájania svetla k tme, ani synov, kresťanov a pohanov. Svätý krst (:treba:) v cti veľkej mať a nie úkorizeň mu činiť.

A nezmiešavať sa (ženbou:) s kmotrami svojimi a s dcérami podľa svätého krstu. Lebo všetko toto sväté, celému svetu všeobecné, snemy prekliali; lež zavrhli aj kniežatá, prekľajúc ich do večného ohňa, ktorí by pozorujúc takého necnosti, nie žeby, ako sa patrí, ich pokarhali príslušným pôstom podľa rozličných okolností.

Bratia, v svätom i spasiteľnom krste povinný je každý kresťan so strachom a chvením to uchraňovať, lebo to isté svätý a blažený apoštol Pavol hovorí k verným: Smilstvo ani nijaká nečistota nech sa u vás nemenuje, akože sa patrí svätým; a nikto z vás nech neklame prázdnymi slovami, lebo kráľovstvo Božie nezdedia ani smilníci, ani klebetnici, ani nadutci. Preto teda prichádza hnev Boží na synov protiviacich sa. Povinný je každý pokrstený samého seba uchovať čistého ako chrám Bohu svätý. A so svojou ženou uspokojiť sa, nič iného ďalšie nezmýšľať, ani na spôsob hoväda za nezmyselnými vášňami chodiť.

Teda kto sa odteraz ako pokrstený nájde, a keď činí (:takéto veci:), podľa Božieho zákona nech sa odsúdi.

Rovnako tak, keď sa Boha a Spasiteľa, nášho Ježiša Krista pýtali, či možno prepustiť svoju ženu v každom čase, (:odpovedal:): Každý kto prepúšťa svoju ženu okrem príčiny cudzoložstva, spôsobuje, že ona cudzoloží, a každý kto sa pritiera k prepustenej žene, cudzoloží. Tí (:dvaja:) ľudia, ktorých Boh spojil, nech sa nerozlučujú. Keď skrze proroka Malachiáša zvestoval Boh, povedal: A ženu mladosti tvojej nech neopustíš, ale ak znenávidiac, prepustíš ju, padne neresť na teba, hovorí Hospodin.

Keď tak isto aj svätí apoštolovia a blažení otcovia so svätým zákonom tejto veci veľké a veľmi prísne také posúdenie vypovedali, veľkému skúmaniu a posteniu to podrobili. I povinný je každý kresťan s úctou a bázňou mať tú, ktorá si ho zvolila, podľa Božieho zákona svätého ju súdiť pri každej vyskytujúcej sa rozopre, ako zákon píše.

Nech teda nikto z vladárov, keď ho diabol opantá, i keď ústami svojimi vypovedá, že je verný, nech srdcom ďaleko nestojí od Boha, nepokúšajúc sa brániť pre tmu nevedomosti niečomu z tých písaných (:ustanovení:) alebo nejakej inej lenivosti, alebo telesnej žiadosti a nech sa nedomnieva, že sám nie je podriadený odsúdeniu na večný oheň a na tomto svete Božiemu hnevu. Usilovne nech premyslí, čo sa stalo prvému kráľovi židovskému Saulovi, a nie za veľké opomenutie, od proroka Samuela. Preto trasúc sa a chvejúc nech zachováva Boží zákon. Lebo riekol k nemu Boh, volajúc hlasom (:proroka:): Či treba Bohu zápalné obety a dary, alebo aby bol uslyšaný Ohlas:) Hospodinov. Poslušnosť je väčšie dobro ako dar. Pretože si prehliadol slovo Pána, zahubí ťa Pán tým, že nebudeš vládcom. A opäť: Spravodlivosť povznáša národ, ľudia však hynú hriechmi a nespravodlivosťami. A mnohé iné, čo sväté knihy hovoria, hrôzu i strach spôsobuje vladárom.

Keď ale porozumejú, že sláva táto prechádza ako sen, nech zvolajú do mysle svojej podľa svätého apoštola Pavla hovoriaceho: Kto nás odlúči od lásky Božej. A podľa svätého zákona: Ani oheň, ani železo, ani iné nič.

A preto tí, čo zachovávajú utvrdenie vo viere a neporušenosť Božieho zákona a panovania, ktoré je od neho uznané za sväté, nech sa veselia v budúcom živote, nech dúfajú, že uslyšia s blaženým hlasom Pána: Blažený sluha i verný, v mále si bol verný, nad mnohými ťa ustanovím.

Moravsko-panónska legenda / Život Konštantína

okolo r. 879

(krátené)

II. V meste Solúne bol jeden bohatý a urodzený muž menom Lev, ktorý zastával hodnosť drungária pod stratégom. Bol zbožný a spravodlivý a úplne zachovával všetky Božie prikázania ako kedysi Jób. Počas žitia so svojou manželkou splodil sedem detí, z nich najmladšie, siedme, bol Konštantín Filozof, náš vychovávateľ a učiteľ. Keď ho matka porodila, dali ho k dojke, aby ho dojčila. Dieťa sa však nechcelo chytiť iných pŕs okrem materských, pokiaľ nebolo oddojčené. Stalo sa tak z Božej Prozreteľnosti, aby bola dobrá ratolesť z dobrého koreňa dojčená nepoškvrneným mliekom. Potom sa tí dobrí rodičia dohodli, že sa nebudú telesne stýkať, ale zachovávať zdržanlivosť, a tak žili v Pánovi ako brat a sestra štrnásť rokov, kým ich smrť nerozlúčila, bez toho že by boli tento dohovor akýmkoľvek spôsobom porušili. Keď však mal (otec) odísť pred súd Boží, plakala matka nad dieťaťom hovoriac: ?O nič iné nemám obavy, iba o toho jediného chlapčeka, ako len bude vychovaný?" On jej však povedal: ?Ver mi, žena, dúfam v Boha, že mu dá takého otca a opatrovníka, ktorý riadi všetkých kresťanov." Tak sa aj stalo.

III. Keď mal chlapec sedem rokov, sníval sa mu sen, rozpovedal ho otcovi a matke hovoriac: ?Stratég zhromaždil všetky dievčatá z nášho mesta a povedal mi: Vyber si z nich, ktorú chceš, za manželku sebe na pomoc a vekom primeranú. Keď som si ich všetky poobzeral a obhliadol, videl som jednu zo všetkých najkrajšiu, so žiarivou tvárou a krásne vyzdobenú zlatými šperkami, perlami a všemožnou krásou. Volala sa Sofia, to jest Múdrosť: tú som si vybral." Keď rodičia počuli tieto slová, povedali mu: ?Zachovaj, synu, prikázania svojho otca a nepohŕdaj radami svojej matky, lebo prikázanie je kahancom a rada svetlom. Riekni Múdrosti: Buď mi sestrou a urob si známou rozumnosť. Múdrosť totiž žiari viac ako slnko, a ak si ju privedieš, aby si ju mal za manželku, s jej pomocou sa zbavíš mnohého zla." Keď ho dali učiť sa knihám, vynikal v učení nad všetkými žiakmi pamäťou a neobyčajnou bystrosťou, až sa všetci čudovali. Jedného dňa, ako je u zámožných mladíkov zvykom zabávať sa lovom, vyšiel s nimi do poľa so svojím jastrabom. A len čo ho vypustil, Božím riadením sa strhol vietor, vzal mu ho a odniesol. Chlapec pre to prepadol skľúčenosti a smútku a dva dni nejedol chlieb. Svojou láskou k ľuďom ho totiž milosrdný Boh, ktorý nechcel, aby si zvykol na svetské veci, ľahko ulovil. Ako predtým ulovil Placida jeleňom, tak aj jeho teraz jastrabom. Zamyslel sa nad radosťami tohto života, začal sa kajať hovoriac: ?Taký je teda tento život, že v ňom namiesto radosti prichádza žiaľ? Od tohto dňa pôjdem inou cestou, ktorá je lepšia ako táto, a nebudem márniť svoje dni v zhone tohto života." Dal sa do učenia, sedával vo svojom dome a učil sa spamäti knihy Gregora Bohoslovca. Na stene urobil znamenie kríža a svätému Gregorovi napísal tento chválospev: ?Ó, Gregor, telom človek a dušou anjel. Ty telom človek, anjelom si sa ukázal, lebo ústa tvoje ako jeden zo serafínov Boha oslavujú. Preto aj mňa, čo sa ti odovzdávam s láskou a vierou, prijmi a buď mi učiteľom a osvecovateľom." Tak chválil Boha. Vhĺbil sa tak síce do zmyslu mnohých rečí a získal rozsiahle vedomosti, ale keďže nemohol pochopiť hĺbku, upadol do veľkého zármutku. Bol tam však akýsi cudzinec, ktorý ovládal gramatiku. I šiel k nemu, a padajúc mu k nohám, ho prosil: ?Buď taký dobrý a nauč ma gramatickému umeniu." Ten však svoj talent zakopal a povedal mu: ?Nenamáhaj sa, chlapče, zapovedal som sa, že už vo svojom živote nebudem nikoho učiť." No chlapec znovu, klaňajúc sa mu, so slzami v očiach hovoril: ?Vezmi si celý podiel z domu môjho otca, čo mi patrí, len ma nauč." Pretože ho však nechcel vypočuť, šiel domov a zotrvával tu v modlitbách, aby získal to, čo bolo želaním jeho srdca. Boh však skoro splní vôľu tých, ktorí sa ho boja. Lebo o jeho kráse, múdrosti a vytrvalom učení, do ktorého bol ponorený, sa totiž dozvedel cisárov správca, ktorý sa nazýva logotét. Poslal poňho, aby sa učil s cisárom. Keď sa to chlapec dopočul, s radosťou sa vydal na cestu. Na ceste si pokľakol a takto sa modlil: ?Bože otcov našich a Pane milosrdný, ktorý si slovom všetko stvoril a vo svojej preveľkej múdrosti si stvoril človeka, aby vládol nad tvorstvom tebou stvoreným, daj mi múdrosť, ktorá je pri tvojom tróne, aby som -poznajúc, čo ti je milé - dosiahol spasenie. Pretože ja som tvoj služobník a syn tvojej služobnice." A keď k tomu predniesol nasledujúcu Šalamúnovu modlitbu, povstal a povedal: Amen.

IV. Keď potom prišiel do Carihradu (Konštantínopol, dnes Istanbul), zverili ho učiteľom, aby sa učil. Už po troch mesiacoch zvládol celú gramatiku a pustil sa do ostatných náuk. Naučil sa Homéra i geometriu a u Leva i Fotia dialektiku a všetky filozofické náuky a okrem toho ešte rétoriku a aritmetiku, astronómiu a muziku i všetky ostatné grécke vedy. A naučil sa ich lepšie ako ostatní žiaci, pretože sa uňho spájala bystrosť s usilovnosťou, jedna predbiehajúc druhú, čím sa vedomosti a umenia zdokonaľujú. Ešte viac ako učenosťou sa prejavoval miernou povahou, rozprával sa iba s tými, s ktorými to bolo najužitočnejšie, a vyhýbal sa tým, ktorí sa odchyľovali z pravej cesty. A mysliac na to, ako zameniť pozemské veci za nebeské, vyletel z
tohto tela a žil s Bohom. Keď logotét videl, aký je, dal mu plnú moc nad svojím domom a právo podľa vlastnej ľubovôle vchádzať do cisárovho paláca. A raz sa ho opýtal: ?Filozof, chcel by som vedieť, čo je to filozofia." On mu svojím bystrým rozumom odpovedal: ?Pochopenie Božských i ľudských vecí, pokiaľ sa človek môže priblížiť k Bohu, pretože skutkom učí človeka stať sa obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril." Od tejto chvíle si ho ešte viacobľúbil a ustavične sa ho na všetko vypytoval aj napriek tomu, že to bol významný a vážený muž. On ho poučil o filozofii, vypovediac málo slovami veľké myšlienky. Čím viac sa páčil Bohu pre svoju čistotu, tým obľúbenejším sa stával pre všetkých. Aj logotét mu preukazoval všetku česť a úctu a dával mu mnoho zlata, ale on ho neprijal. Raz mu povedal: ?Tvoja krása a múdrosť ma núti, aby som ťa miloval ešte viac. Mám duchovnú dcéru, ktorej som kmotrom, krásnu a bohatú, z dobrého a vznešeného rodu. Ak budeš chcieť, dám ti ju za manželku. Od cisára dostaneš vysokú hodnosť a kniežatstvo a môžeš očakávať ešte viac. Čoskoro sa staneš stratégom." Filozof mu však odpovedal: ?Dar je to iste veľký pre tých, ktorí ho chcú. Lenže pre mňa nejestvuje nič väčšie ako štúdium. Keď sa mi s jeho pomocou podarí získať vedomosti, budem hľadať česť a bohatstvo svojho pradeda." Keď logotétpočul jeho odpoveď, odišiel k cisárovnej a povedal: ?Nuž, mladý filozof nemiluje tento život. No neprepusťme ho z nášho spoločenstva, ale dajme ho postrihnúť na kňaza a zverme mu úrad. Nech sa stane bibliotekárom u patriarchu pri Chráme svätej Sofie, aby sme si ho udržali aspoň takto." A tak s ním aj urobili. S nimi však pobudol v tejto funkcii iba krátko, odišiel za Úzke more a ukryl sa tajne v kláštore. Hľadali ho šesť mesiacov a ledva ho našli. A do tejto služby ho už nemohli donútiť. Prehovorili ho teda, aby prijal učiteľskú hodnosť a učil filozofiu ľudí domácich i cudzincov so všetkou pomocou a podporou. A toho sa ujal

XIV. Keď sa potom Filozof radoval v Bohu, opäť sa objavila nová záležitosť a úloha nemenšia od predchádzajúcich. Rastislav totiž, knieža moravské, z Božieho popudu sa poradil so svojimi kniežatami a s Moravanmi a poslal k cisárovi Michalovi posolstvo hovoriac: ?Napriek tomu, že náš ľud odvrhol pohanstvo a drží sa kresťanského zákona, nemáme takého učiteľa, ktorý by nám vyložil v našom jazyku pravú kresťanskú vieru, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili. Tak nám, vladár, takého biskupa a učiteľa pošli, lebo od vás vždy vychádza do všetkých krajín dobrý zákon." Cisár potom zvolal snem, pozval naň Konštantína a zariadil, aby si vypočul túto reč, a povedal: ?Viem, Filozof, že ti to nebude po vôli, ale treba, aby si tam šiel. Túto záležitosť nemôže totiž vybaviť lepšie nik iný ako ty." Filozof odvetil: ?Aj keď som telesne vyčerpaný a chorý, rád ta pôjdem, ak majú pre svoj jazyk písmo." Cisár mu riekol: ?Napriek tomu, že to hľadali môj dedo i môj otec i mnoho iných, nič nenašli. Ako to môžem nájsť ja?" Filozof sa však spýtal: ?Lenže kto dokáže napísať reč na vodu a získať si meno kacíra?" Cisár spolu so svojím strýkom Bardom mu znovu povedali: ?Keď to budeš chcieť ty, tak ti to môže Boh dať, lebo ten dáva všetkým prosiacim bez pochybovania a otvára klopajúcim." Odišiel teda Filozof a podľa svojej starej obyčaje sa oddal modlitbe spoločne s inými pomocníkmi. A skoro potom ho osvietil Boh, ktorý počúva modlitby svojich služobníkov, a vtedy zložil písmená a začal písať text evanjelia: Na počiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo (atď.). Zaradoval sa cisár a spoločne so svojimi radcami velebil Boha. Potom ho poslal s mnohými darmi a napísal Rastislavovi takýto list: ?Boh, ktorý chce, aby každý dospel k poznaniu pravdy a usiloval sa o vyššiu hodnosť, uvidel Tvoju vieru a snahu, učinil to i teraz za našich čias a zjavil pre Váš jazyk písmená. To sa nestalo už dávno, iba v prvých rokoch, aby ste sa aj Vy priradili k veľkým národom, ktoré oslavujú Boha svojím jazykom. A tak sme Ti poslali toho, komu ich zjavil, muža ctihodného a zbožného, veľmi vzdelaného a filozofa. Teda prijmi dar väčší a hodnotnejší ako všetko zlato a striebro, drahé kamene a pominuteľné bohatstvo. Snaž sa spoločne s ním upevniť reč a z celého srdca hľadať Boha. A nezanedbávaj ani všeobecnú spásu, ale povzbudzuj všetkých, aby nelenili a nastúpili cestu pravdy. Aby si aj Ty, keď ich svojím úsilím privedieš k poznaniu Boha, prijal za to svoju mzdu v tomto i budúcom živote. Za všetky tie duše, ktoré uveria v Krista Boha nášho odteraz až do skonania, a tak zanecháš svoju pamiatku ďalším pokoleniam podobne ako veľký cisár Konštantín."

XV. Keď prišiel na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav, zhromaždil učeníkov a zveril mu ich na učenie. A (Konštantín) onedlho preložil celý cirkevný poriadok, naučil ich rannú službu Božiu, hodinky, nešpory, kompletárium i omšové obrady. A otvorili sa podľa slov prorokových uši hluchých, aby počuli slová Písma, a jazyk jachtavých sa jasným stal. Boh sa tomu veľmi zaradoval a diabol bol zahanbený. Keď sa Božie učenie takto rozrastalo, diabol, oddávna zlý závistník, ktorý neznášal toto dobro, ale vstúpil do svojich nástrojov a začal mnohých podpichovať hovoriac im: ?Týmto spôsobom sa Boh neoslavuje. Lebo keby mu to bolo milé, či by nebol mohol učiniť, aby aj títo od začiatku zapisovali svoje slová (vlastnými) písmenami a tak slávili Boha? Ale on len tri jazyky vybral - hebrejský, grécky a latinský, ktorými sa patrí vzdávať Bohu chválu." Takto hovorili latinskí a franskí duchovní, veľkňazi a ich učeníci. A keď s nimi bojoval ako Dávid s cudzincami, získavajúc víťazstvo slovami Písma, nazval ich trojjazyčníkmi, pretože Pilát tak napísal v nápise na kríži Pánovom. Nehlásali však iba túto jedinú vec, ale učili aj iné bezbožné veci hovoriac, že pod zemou žijú ľudia s veľkými hlavami a že každý plaz je diablov výtvor. Ak niekto zabije hada, bude mu odpustených deväť hriechov. Ak niekto zabije človeka, má tri mesiace piť vodu z drevenej čaše a sklenej sa nemá dotýkať. Nebránili ani (Ľuďom) vykonávať obety podľa starej obyčaje a ani uzatvárať nezákonné manželstvá. To všetko ako tŕnie vysekal a spálil ohňom slov hovoriac: ?Prorok o tom povedal: Obetuj Bohu obeť chvály a oddaj Najvyššiemu svoje modlitby. Ženu svojej mladosti však neprepúšťaj, lebo ak ju znenávidenú prepustíš, necnosť pokryje žiadostivosti tvoje, hovorí Pán všemohúci. A tiež: Vystríhajte svojho ducha, aby nikto z vás neopustil ženu svojej mladosti. A tieto veci, ktoré som nenávidel, ste konali, takže Boh bol svedkom medzi tebou a ženou tvojej mladosti, ktorú si opustil. Tá je tvojou pomocníčkou a ženou tvojej zmluvy." A v evanjeliu Pán hovoril: ?Počuli ste, čo bolo povedané starým: Nescudzoložíš. Ja vám však vravím, že každý, kto sa pozrie so žiadostivosťou na ženu, už scudzoložil s ňou vo svojom srdci. A ďalej: Hovorím vám, že ten, kto prepustí svoju ženu (okrem príčiny cudzoložstva), ju núti cudzoložiť. A ten, čo pojme mužom prepustenú ženu, cudzoloží. A apoštol riekol: Tých dvoch ľudí, ktorých spojil Boh, človek nech nerozlučuje." Po tom, čo strávil na Morave 40 mesiacov, vydal sa vysvätiť svojich učeníkov. Po ceste ho prijal Koceľ, panónske knieža, ktorý si veľmi obľúbil slovienske písmo a naučil sa ho. A zveril mu do 50 učeníkov, aby ich vyučil. Preukázal mu veľkú úctu a odprevadil ho ďalej. Nevzal ani od Rastislava, ani od Koceľa zlato, striebro ani nijakú inú vec, ale odovzdal im slovo evanjelia bez pláce. Od oboch si vyžiadal iba zajatcov, a to 900, a prepustil ich na slobodu.

XVI. Keď bol v Benátkach, zišli sa proti nemu latinskí biskupi, kňazi a mnísi ako havrany na sokola a pozdvihli trojjazyčný blud, hovoriac: ?Človeče, povedz nám, prečo si teraz vytvoril pre Slovienov písmená a učíš ich, hoci ich nikto iný nevynašiel skôr, ani apoštol, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroným, ani Augustín? My však vieme iba o troch jazykoch, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: po hebrejsky, po grécky a po latinsky." Odvetil im Filozof: ?Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či hádam nedýchame na vzduchu všetci rovnako? Tak vy sa nehanbíte len tri jazyky spomínať a všetkým ostatným národom a kmeňom prikazovať, aby boli slepé a hluché? Povedzte mi, prečo robíte Boha bezmocným, akoby to nemohol dať, alebo závistlivým, že to nechce dopriať? My však poznáme mnoho národov, ktoré ovládajú umenie písma a vzdávajú slávu Bohu svojím jazykom. Ako je známe, sú to Arméni, Peržania, Abasgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Turci, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýrčania a mnoho iných. Ak však nechcete porozumieť podľa tohto, vedzte, čo o tejto veci hovorí Písmo. Veď Dávid volá hovoriac: Spievajte Pánovi všetky zeme, spievajte Pánovi novú pieseň. A ešte: Zvolajte Pánovi všetky zeme. Spievajte, veseľte sa a zaspievajte. A inde zasa: Celá zem nech sa pokloní a nech ti spieva, nech spievajú tvoje meno, Najvyšší. A ešte: Chváľte Boha, všetky národy, velebte ho, všetci ľudia a všetko, Čo dýcha, nech chváli Pána. V evanjeliu sa zasa hovorí: Koľkokoľvek z nich ho prijalo, dal im moc, aby sa stali dietkami Božími. A zasa ten istý: Nielen za týchto sa prihováram, ale aj za tých, ktorí vo mňa uveria, aby všetci boli jedno, rovnako ako i ty, Otče, si vo mne a ja v tebe. Matúš tiež predsa povedal: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Amen. Marek tiež hovorí: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému tvorstvu. Ten, kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Ale ten, kto neuverí, bude zatratený. A pre tých, ktorí uveria, sa objavia tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov a novými jazykmi budú hovoriť. A hovorí aj k vám, učiteľom zákona: Beda vám, zákonníci, farizeji a pokrytci, že zatvárate kráľovstvo nebeské pred ľuďmi, pretože vy nevstupujete a tým, ktorí by chceli vstúpiť, nedovolíte. A ešte: Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania. Sami ste nevošli a tým, ktorí chceli vojsť, ste zabránili. Korinťanom však Pavol povedal: Chcem, aby ste všetci hovorili jazykmi a navyše, aby ste prorokovali. Ten totiž, čo prorokuje, je väčší než ten, čo hovorí jazykmi, iba ak by vysvetľoval, aby sa cirkev poučila. Teraz však, bratia, Čím by som vám bol osožný, ak by som k vám prišiel a hovoril jazykmi, a nie slovami zjavenia alebo vedomosti, proroctva alebo náuky. Veď aj bezduché a bezhlasne nástroje, čo vydávajú zvuk, či je to píšťala alebo husle, keby nevydávali rozdielne zvuky, ako by sa poznalo to, Čo sa píska, alebo to, čo sa hrá. A keby poľnica vydávala neistý zvuk, kto by sa hotovil do boja? Tak aj vy, ak jazykom nevydáte zrozumiteľné slová, ktože bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť. Veď je toľko rozmanitých rečí na svete a ani jedna z nich nie je bez hlasu. Ak teda nepoznám moc hlasu, budem cudzincom pre toho, čo hovorí, a ten, čo hovorí, bude cudzincom pre mňa. Tak aj vy, pretože ste horliví obrancovia vecí duchovných, proste, nech ich máte hojnosť pri budovaní cirkvi. Pretože ten, kto hovorí (cudzím) jazykom, nech sa modlí, aby mohol aj vykladať. Lebo keby som sa modlil cudzím jazykom, modlí sa môj duch, ale rozum to nevníma. Čo teda? Pomodlím sa duchom, pomodlím sa aj rozumom. Zaspievam duchom, zaspievam i rozumom. Lebo ak by si dobrorečil duchom, ako ten, kto zaberá miesto nevedomého, povie po tvojej chvále amen? Veď nevie, čo hovoríš. Ty zaiste dobre blahorečíš, lenže ten druhý sa nevzdeláva. Chvalabohu, že hovorím viacerými (cudzími) jazykmi, ako vy všetci, ale v cirkvi chcem radšej povedať päť slov svojím rozumom, aby som poučil iných, než desaťtisíc slov jazykom. Bratia, nebuďte deti mysľou, ale buďte mladučkí v zlobe. Rozumom však buďte dospelí. V zákone je, ako viete, napísané: Cudzími jazykmi a cudzími ústami budem hovoriť k tomuto ľudu, a ani tak ma nepočúvnu, hovorí Pán. Preto jazyky nie sú znamenie pre neveriacich, lež pre veriacich, ale ani proroctvo pre neveriacich, lež veriacich. Keby sa tak celá cirkev zišla pospolu a všetci by hovorili (cudzími) jazykmi a keby prišiel niekto nechápavý alebo neveriaci, či by nepovedal, že bláznite? Ak však budú všetci prorokovať a vojde iný neveriaci alebo nepoučený, odhalí sa pred všetkými, všetci ho budú odsudzovať a tajomstvo jeho srdca sa stane zjavným. Padol by na tvár, vzdal poklonu Bohu a vyznal: Iste je Boh medzi vami. Čo to teda znamená, bratia? Keď sa schádzate, každý z vás má žalm či náuku, či zjavenie, či dar jazyka, či dar vysvetľovania. Toto všetko nech slúži vzdelávaniu". Týmito slovami a ešte mnohými ďalšími ich zahanbil a odišiel a nechal ich.

XVII. Keď sa o ňom dozvedel rímsky pápež, poslal poňho. A keď prišiel do Ríma, vyšiel mu oproti sám pápež Hadrián6 so všetkými mešťanmi a niesli sviece, pretože sa dozvedeli, že prináša ostatky svätého Klementa, mučeníka a rímskeho pápeža. A tu Boh začal konať zázraky. Človek ranený mŕtvicou sa uzdravil a mnohí iní sa zbavili rozličných neduhov a rovnako aj zajatci, keď vzývali pamiatku svätého Klementa, zbavili sa tých, ktorí ich zajali. Pápež prijal slovienske knihy, posvätil ich a uložil v Chráme svätej Márie, ktorý sa nazýva Fatné. Potom nad nimi spievali liturgiu a pápež prikázal dvom biskupom, Formosovi a Gauderikovi, aby vysvätili slovienskych učeníkov. A po tom, čo ich vysvätili, hneď spievali liturgiu v Chráme svätého Petra slovienskym jazykom. A na druhý deň spievali v Chráme svätej Petronely a na tretí deň zasa spievali v Chráme svätého Ondreja a potom ešte u veľkého učiteľa národov apoštola Pavla spievali v chráme v noci svätú liturgiu po sloviensky nad svätým hrobom za pomoci biskupa Arzénia, jedného zo siedmich biskupov, a Anastázia bibliotekára. Ani Filozof so svojimi učeníkmi neprestával za to vzdávať vďaku Bohu. Rimania však ustavične chodili k nemu, vypytovali sa na všetko a prijímali od neho dvojnásobné i trojnásobné vysvetlenie. Aj akýsi Žid chodil k nemu a dohadoval sa s ním. Raz mu povedal: ?Podľa počtu rokov ešte neprišiel Kristus (na svet), o ktorom hovoria knihy a proroci, že sa má narodiť z panny." Filozof mu však zrátal všetky roky od Adama po pokoleniach, vysvetlil mu presne, že už prišiel a že od tých čias podnes je toľko a toľko rokov. Poučil ho a potom ho prepustil.

XVIII. Pretože zakúsil mnohé útrapy, ochorel. A keď po mnoho dní trpel bolestným neduhom, ukázalo sa mu Božie zjavenie a začal takto spievať: ?Nad tým, že mi povedali, vstúpime do domu Pánovho, rozveselil sa môj duch a srdce sa zaradovalo." Potom sa obliekol do svojho ctihodného rúcha a zotrval tak veseliac sa celý deň. Povedal: ?Odteraz nie som služobníkom ani cisára, ani nikoho iného na zemi, ale jedine Boha všemohúceho. Nebol som a stal som sa a som naveky. Amen." Nasledujúceho dňa si obliekol sväté rehoľné rúcho, prijal svetlo k svetlu a dal si meno Cyril. V tomto rehoľnom rúchu zotrval 50 dní. A keď sa priblížila hodina, aby prijal mier a bol prenesený do večného života, vtedy pozdvihol ruky k Bohu a modlil sa so slzami (v očiach) a takto hovoril: ?Pane Bože môj, ktorý si všetky anjelské zbory a netelesné sily stvoril, nebo zaklenul, zem založil a všetko, čo je, si z nebytia do bytia priviedol, ktorý si vždy a všade počúval tých, čo vykonávali tvoju vôľu, vypočuj moju modlitbu a ochraňuj svoje verné stádo, ktorému si ma postavil na čelo, neužitočného a nehodného služobníka tvojho. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, Čo vyslovujú proti tebe rúhanie, a znič trojrečový blud a zveľaď cirkev svoju množstvom, všetkých spoj do jednoty, urob ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyznávaní a vnukni mu do sŕdc slovo tvojho učenia. Lebo to je tvoj dar, ak si nás nehodných, prichystaných na dobré skutky a konajúcich to, Čo ti je milé, prijal, aby sme hlásali evanjelium tvojho Krista. Tých, ktorých si mi dal, ako tvojich tebe odovzdávam. Spravuj ich svojou mocnou pravicou, schovaj ich pod ochranu svojich krídel, nech všetci chvália a oslavujú tvoje meno Otca, Syna a Ducha Svätého naveky. Amen." Potom pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: ?Nech je blahoslavený náš Boh, ktorý nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a nás oslobodil od ich skazy." A tak spočinul v Pánovi, keď mal 42 rokov, štrnásteho dňa mesiaca februára, v druhej indikcii, od stvorenia tohto sveta v roku 6377 (869). Pápež potom prikázal všetkým Grékom, ktorí boli v Ríme, a rovnako aj všetkým Rimanom, aby sa zišli so sviecami a spievali pri ňom a usporiadali mu pohrebný sprievod, aký sa zvyčajne vystrája pre samého pápeža. To aj urobili. Metod však, jeho brat, žiadal pápeža hovoriac: ?Matka nás zaprisahala, aby ten z nás, ktorý prvý pôjde na (večný) súd, priniesol brata do jeho kláštora a tam ho pochoval." Pápež ho potom prikázal uložiť do rakvy a zatĺcť ju železnými klincami, a tak ho držal sedem dní, konajúc prípravy na cestu. Lenže pápežovi hovorili rímski biskupi: ?Aj keď chodil po mnohých krajinách, Boh ho priviedol sem a tu vzal jeho dušu k sebe. Patrí sa, aby tu bol ako ctihodný muž aj pochovaný." Nato povedal pápež: ?Nuž, pre jeho svätosť a lásku nedodržím rímsku obyčaj a pochovám ho vo svojej hrobke v Chráme svätého apoštola Petra." Jeho (Cyrilov) brat odpovedal: ?Keď ste ma teda neposlúchli a nedali mi ho, ak s tým budete súhlasiť, nech je uložený v Bazilike svätého Klementa, s ktorým sem prišiel." Pápež teda prikázal tak urobiť. Znovu sa zhromaždili všetci biskupi a mnísi a všetci ľudia, aby ho s poctou odprevadili. Keď ho chceli uložiť, hovorili biskupi: ?Otvorme rakvu, nech vidíme, či je celý a Či niekto z neho niečo nevzal." Z vôle Božej ani pri najväčšej námahe nemohli rakvu otvoriť. Tak ho s rakvou uložili po pravej strane oltára v Bazilike svätého Klementa. A hneď sa tam začali diať mnohé zázraky. Keď to videli Rimania, ešte viac si vážili jeho svätosť a ctihodnosť a namaľovali nad hrobom jeho obraz. Začali nad ním svietiť svetlom vo dne i v noci a chválili Boha, ktorý tak zvelebuje tých, čo ho chvália. Lebo jeho je sláva a Česťnaveky. Amen.

Moravsko-panónska legenda / Život Metoda

r. 885

(krátené)

Šiesty deň mesiaca apríla. Pamiatka a život nášho otca a učiteľa Metoda, arcibiskupa moravského. Pane, požehnaj, Otče.

  1. Dobrý a všemohúci je Boh, ktorý stvoril z nebytia bytie a všetky veci viditeľné i neviditeľné a ozdobil ich všetkou krásou, ktorú ktokoľvek čo i len trochu premýšľajúci a zvažujúci môže iba sčasti pochopiť a poznať toho, kto stvoril takéto obdivuhodné a mnohé diela. Na základe veľkosti a krásy diel možno rozmýšľaním poznať aj ich pôvodcu, ktorého ospevujú anjeli trojsvätým hlasom a ktorého všetci pravoverní oslavujeme vo Svätej Trojici, to jest v Otcovi i Synovi, i v Duchu Svätom, to jest v troch hypostázach, ktoré možno nazvať tromi osobami, ale v jedinom Božstve. Pretože pred akoukoľvek hodinou, časom i rokom nad um a netelesný zmysel Otec totiž sám splodil Syna, ako riekla Múdrosť: Pred všetkými vrchmi zrodil mňa. A v evanjeliu hovorilo samo slovo Božie prečistými ústami vtelené v posledných rokoch kvôli nášmu spaseniu: Ja v Otcovi a Otec vo mne. Od toho istého Otca pochádza aj Duch Svätý, ako to povedal sám Syn Božím hlasom: Duch pravý, ktorý pochádza od Otca.
  2. Po týchto všetkých1 milosrdný Boh, ktorý chce, aby bol každý človek spasený a prišiel k poznaniu pravdy, povzbudil za našich čias a pre náš národ, o ktorý sa nikdy nikto nestaral, k dobrému dielu nášho učiteľa blahoslaveného Metoda. Keď porovnávame všetky cnosti a usilovania jeho a tých bohumilých mužov jedného vedľa druhého, nemusíme sa hanbiť. Lebo jedným bol rovný, od iných o málo menší a od ďalších zasa väčší. Výrečných prevyšoval horlivosťou a horlivých zasa výrečnosťou. Tým sa všetkým pripodobnil, lebo sa dal ovplyvniť príkladom všetkých: bohabojnosťou, zachovávaním prikázaní, telesnou čistotou, vytrvalosťou v modlitbe a posvätných úkonoch, slovom prudkým i miernym -prudkým voči protivníkom a miernym voči tým, ktorí prijímali poučenia - prísnosťou, pokorou, milosrdenstvom, láskou, zanietenosťou a trpezlivosťou. Pre všetkých býval všetkým, aby všetkých získal.
         Pochádzal po oboch rodičoch z rodu nie nevzneseného a veľmi dobrého a čestného, známeho predovšetkým Bohu a cisárovi a celej solúnskej krajine, ako o tom svedčila i jeho telesná podoba. Preto aj právnici, ktorí ho od detstva milovali, úctivo o ňom hovorili, až cisár, keď spoznal jeho bystrosť, zveril mu do držby slovanské kniežatstvo2. Akoby bol predvídal, povedal by som, že ho pošle k Slovanom ako učiteľa a prvého arcibiskupa, aby sa naučil všetkým obyčajam slovienskym a postupne si ich osvojil.
  3. Keď prežil v tom kniežacom úrade mnoho rokov a videl veľa ohavných nepokojov v tomto živote, zamenil náklonnosť k pozemským temnotám za myšlienku na nebesá. Nechcel totiž cnostnej duši spôsobiť škodu tým, čo netrvá večne. Keď prišiel vhodný čas, zbavil-sa správy kniežatstva a odišiel na Olymp3, kde žijú svätí otcovia. Podrobil sa postrižinám a odel si čierne rúcho a zotrvával v pokore. Dodržiaval dôsledne celú mníšsku regulu a venoval sa knihám.
  4. Došlo však k takej okolnosti, že cisár poslal po Filozofa, jeho brata, aby šiel ku Kozárom. A on si ho vzal so sebou na pomoc. Boli tam totiž Židia, ktorí veľmi hanili kresťanskú vieru. No on, pretože povedal: "Som pripravený za kresťanskú vieru zomrieť", neodmietol, ale šiel a slúžil svojmu mladšiemu bratovi ako otrok a podroboval sa mu. On ich premohol modlitbou a Filozof zasa slovami, a tak ich zahanbili.
         Keď cisár a patriarcha videli jeho hrdinské úsilie na Božej ceste, presviedčali ho, že ho vysvätia za arcibiskupa na významnom mieste, kde je taký muž potrebný. Napriek tomu, že nechcel, prinútili ho a ustanovili za opáta v kláštore, ktorý sa volá Polychron4a ktorý má príjem 24 hrivien zlata a je v ňom viac než 70 otcov.
  5. Stalo sa však v tieto dni, že Rastislav, knieža slovienske, spolu so Svätoplukom poslali z Moravy k cisárovi Michalovi posolstvo, ktoré prehovorilo takto: "Z milosti Božej sme zdraví. Hľa, prišlo k nám veľa učiteľov kresťanov z Vlách, i z Grécka, i z Nemiec a učia nás rozlične. Lenže my Slovieni sme ľud prostý a nemáme nikoho, kto by nás naučil pravde a vysvetlil zmysel. Tak teda, dobrý vladár, pošli nám takého muža, ktorý nám usporiada všetko právo."
         Vtedy povedal cisár Michal Konštantínovi: "Počuješ, Filozof, túto reč? To nemôže vykonať nikto iný okrem teba. Tu, hľa, máš mnohé dary, vezmi si so sebou svojho brata opáta Metoda a choď. Vy ste predsa Solúnčania a všetci Solúnčania hovoria čisto po sloviensky."
         Vtedy sa neodvážili odmietnuť ani Bohu, ani cisárovi podľa slova svätého apoštola Petra, ktorý povedal: Boha sa bojte, kráľa si ctite. Vypočujúc tú veľkú vec, pohrúžili sa do modlitieb spolu s inými, čo rovnako zmýšľali ako oni. A tu Boh zjavil Filozofovi slovienske písmo, a keď hneď zostrojil písmená a zostavil text, vydal sa na cestu na Moravu, vezmúc so sebou Metoda. Ten potom znovu začal Filozofovi slúžiť, v pokore mu oddaný, a spolu s ním učiť. A keď minuli tri roky, vrátili sa z Moravy, vyučiac žiakov.
  6. Keď sa o týchto mužoch dozvedel pápež Mikuláš, poslal po nich, lebo ich túžil vidieť ako anjelov Božích. Požehnal ich učenie a položil slovienske evanjelium na oltár svätého apoštola Petra. Potom vysvätil blahoslaveného Metoda za kňaza.Bolo však veľa takých ľudí, ktorí reptali proti slovienskym knihám a hovorili, že žiaden iný národ nemá mať vlastné písmo okrem Židov, Grékov a Latinov podľa Pilátovho nápisu, ktorý napísal na kríž Pánov. Tých nazval pápež pilátnikmi a troj-jazyčníkmi a zavrhol ich. Prikázal jednému biskupovi, ktorýi>ol tiež zachvátený touto nákazou, aby vysvätil zo slovienskych učeníkov troch kňazov a dvoch lektorov.
  7. Po mnohých dňoch Filozof, odchádzajúc pred súd Boží, povedal svojmu bratovi Metodovi: "Hľa, brat môj, obaja sme boli záprahom, čo spolu ťahal jednu brázdu. Ja na oranici padám, svoj deň som skončil. Ale ty veľmi miluješ horu, jednako však pre horu neopúšťaj svoje učiteľovanie. Lebo veď čím iným môžeš byť spasený?"
  8. Obrátil sa na pápeža Koceľ a prosil o Metoda, nášho blahoslaveného učiteľa, aby ho k nemu poslal. A pápež povedal: "Nielen k tebe samému, ale aj všetkým tým krajom slovienskym ho posielam ako učiteľa od Boha a od svätého apoštola Petra, prvého zástupcu a kľučiara kráľovstva nebeského." A poslal ho, napíšuc tento list: "Hadrián, biskup a sluha Boží. Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, v ľuďoch dobrá vôľa. Keďže sme o Vás teraz počuli, že ste naklonení veciam ducha, čo sme si želali s túžbou a modlitbou pre Vaše spasenie. Počuli sme, že Pán povzbudil Vaše srdcia, aby ste ho hľadali, a ukázal Vám, že nielen vierou, ale aj dobrými skutkami sa patrí slúžiť Bohu. Lebo viera bez činov je mŕtva. Odpadajú tí, čo sa domnievajú, že poznajú Boha, súčasne sa ho však svojimi skutkami zriekajú. Žiadali ste preto učiteľa nielen pri tomto veľkňazskom stolci, ale aj u zbožného cisára Michala, ktorý Vám poslal blahoslaveného Filozofa Konštantína i s bratom, keď sme my ešte nemohli. Oni však, keď zistili, že Vaše krajiny patria pod právomoc pápežskej stolice, neprehrešili sa proti kanonickému právu, ale prišli k nám a priniesli aj ostatky svätého Klementa. My sme však pocítili trojnásobnú radosť a rozhodli sme sa, že pošleme Metoda, syna nášho - keď sme ho preskúšali a spolu s učeníkmi vysvätili - do Vašich krajín ako muža neobyčajne múdreho a pravoverného. Aby Vás učil, ako ste si to žiadali, prekladal knihy do Vášho jazyka v rozsahu úplne celého cirkevného poriadku i so svätou omšou, to jest službou, ako aj krstom, ako to začal už Filozof Konštantín s Božou milosťou a s modlitbami svätého Klementa. Rovnako tiež, ak niekto iný bude vedieť náležité a pravoverne prekladať, nech je to sväté a požehnané Bohom i nami a celou katolíckou a apoštolskou cirkvou, aby ste sa ľahšie naučili Božím prikázaniam. Je však potrebné zachovávať tento jediný zvyk, aby ste pri omši najprv čítali apoštola a evanjelium po latinsky a potom po sloviensky, aby sa tak naplnilo slovo Písma: Chváľte Boha všetky národy, a zasa inde: Všetci budú hovoriť rozličnými jazykmi veľké veci Božie, ako im umožnil Duch Svätý hovoriť. Ak by však niekto z učiteľov u Vás zhromaždených a tých, ktorí lahodia ušiam a odvádzajú od pravdy k bludom, sa odvážil rozoštvať Vás tým, že by hanil knihy vo Vašom jazyku, nech je vyobcovaný nielen od prijímania, ale aj z cirkvi dovtedy, kým sa nepolepší. Lebo sú to vlci, a nie ovce, ktorých treba poznať podľa ich plodov a chrániť sa pred nimi.
         Vy však, dietky milé, zachovávajte Božie učenie a neodmietajte cirkevné nariadenia, aby ste sa stali ozajstnými vyznávačmi Boha, Otca nášho nebeského, spolu so všetkými svätými. Amen."
         Koceľ ho (Metoda) prijal s veľkou poctou a poslal ho znovu k pápežovi, spolu s 20 mužmi, ľuďmi vznešenými, aby ho vysvätil pre biskupský úrad v Panónii, na stolec svätého Andronika6, jedného zo sedemdesiatich, čo sa aj stalo.
  9. Potom však starý nepriateľ, nenávidiaci dobro a odporujúci pravde, podnietil proti nemu nepriateľa moravského kráľa so všetkými biskupmi a tí hovorili: V našej oblasti učíš. On však odpovedal: "Ja sám, ak by som vedel, že je vaša, bol by som ju obišiel. Lenže ona patrí svätému Petrovi. Ak však vy, pravdu povediac, zo žiarlivosti a lakomstva okupujete staré územia proti zneniu kánonov a kladiete tak prekážky Božiemu učeniu, dajte si pozor, aby ste si v snahe preraziť železnú horu kosteným temenom (hlavy) nevyliali svoje mozgy." Nato mu zlostne odvetili: "Zle dopadneš." On odpovedal: "Pravdu hovorím aj pred cisármi a nehanbím sa, ale vy si voči mne počínate svojvoľne. Nie som predsa lepší ako tí, ktorí v mnohých bolestiach prišli o svoj život, lebo hovorili pravdu."Keď si navzájom vymenili mnoho rečí a už mu nevedeli oponovať, povedal kráľ, zdvihnúc hlavu: "Netrápte môjho Metoda, lebo sa už ako pri peci spotil." On povedal: "Je to tak, panovník. Keď kedysi ľudia stretli spoteného filozofa, pýtali sa ho: Prečo sa potíš? On odpovedal: S nerozumnými ľuďmi som sa sporil." Pre tento výrok sa pohádali a rozišli sa. Jeho však dopravili do Švábska a tam ho držali uväzneného pol treťa roka.
  10. Zvesť o tom sa dostala k pápežovi, a keď sa to dozvedel, dal ich do kliatby, nech žiadny kráľov biskup nespieva omše, to jest služby, pokiaľ ho budú držať vo väzení. A tak ho prepustili a Koceľovi povedali: "Ak budeš mať tohto (muža) u seba, nezbavíš sa nás v dobrom." Práve oni však neušli súdu svätého Petra, lebo štyria z tých biskupov zomreli.
  11. Vtedy sa stalo, že Moravania, keď poznali, že nemeckí kňazi, čo žili medzi nimi, im neprajú, ale stroja proti nim nástrahy, všetkých vyhnali a obrátili sa so svojím posolstvom na pápeža: "Ako už predtým naši otcovia prijali krst od svätého Petra, tak aj nám daj Metoda za arcibiskupa a učiteľa." Pápež im ho hneď poslal. A keď ho knieža Svätopluk spolu so všetkými Moravanmi prijalo, odovzdalo mu do správy všetky chrámy a duchovných vo všetkých mestách.
         Od toho dňa sa veľmi rozširovalo učenie Božie, počet duchovných sa začal vo všetkých mestách rozmnožovať a pohania začínali veriť v pravého Boha a zriekať sa svojich bludov. Aj moravská moc začala väčšmi rozširovať všetky svoje územia a porážať bez váhania všetkých svojich nepriateľov, ako o tom sami vždy hovoria.
  12. Mal v sebe aj dar prorocký, pretože mnoho jeho proroctiev sa vyplnilo, z ktorých jedno alebo dve rozpovieme. Veľmi mocné pohanské knieža so sídlom na Visle hanobilo kresťanov a robilo im príkoria. Poslal však k nemu posolstvo a hovoril: "Bolo by dobré, synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle a vo svojej krajine, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí a cudzej krajine. Veď si na mňa ešte spomenieš." To sa aj stalo.
         Raz zasa Svätopluk bojoval proti pohanom a nič nedosiahol, ale vyčkával. Keď sa približovala omša svätého Petra, to jest služba, odkázal mu (Metod) prostredníctvom poslov: "Ak mi sľúbiš, že so svojím vojskom stráviš Petrov sviatok u mňa, verím v Boha, že ti ich čoskoro vydá." Čo sa aj stalo.
         Ktosi iný, veľmi bohatý druh a radca (panovníka), oženil sa so svojou kmotrou, to jest so sesternicou. Napriek tomu, že ich mnoho napomínal, poučoval a povzbudzoval, rozviesť ich nemohol. Iní totiž, ktorí sa tvárili ako služobníci Boží, tajne ich nahlodávali a lichotili im pre bohatstvo, aby ich nakoniec odlúčili od cirkvi. On povedal: "Príde čas, keď vám títo lichotníci nebudú vedieť pomôcť. Veď si vy spomeniete na moje slová, ale už sa nebude dať nič robiť." Náhle, keď Boh od nich odstúpil, zasiahla ich skaza a nedalo sa nájsť ani ich posledné miesto, akoby vietor zdvihol prach a rozvial ho.
         Prihodilo sa i mnoho iných príbehov podobných týmto. Aj tie v podobenstvách jasne vyložil.
         Pretože starý nepriateľ a nenávistník ľudského rodu to všetko neznášal, poštval proti nemu niektorých, podobne ako Dathana a Abirona proti Mojžišovi, jedných otvorene a druhých skryte, ktorí sú zachvátení hyopatorským kacírstvom a slabších odvracajú z pravej cesty. Tí hovorili: "Pápež dal moc nám. Avšak tohto človeka i jeho učenie prikazuje vyhnať preč."
         Keď zhromaždili všetok moravský ľud, prikázali pred ním prečítať list, aby všetci počuli o jeho vyhnaní. A ľudia, ako to už mávajú vo zvyku, zosmutneli a sťažovali sa, že ich zbavujú takého pastiera a učiteľa, pravda, okrem slabochov, ktorých ten úklad rozochvel ako vietor lístie. Keď však prečítali pápežov list, našli tam napísané: "Náš brat Metod je svätý a pravoverný a koná apoštolské dielo. Do jeho rúk sú od Boha i apoštolského stolca vložené všetky slovienske krajiny. Preto nech je prekliaty ten, koho on prekľaje, a nech je posvätený ten, koho on posvätí." A zahanbení sa rozišli so studom ako hmla.
  13. Ani tým ich zloba neprestala, ale doslova riekli: "Cisár sa naňho hnevá, a ak ho chytí, určite si život neuchráni." Ale aby ani v tomto prípade milosrdný Boh nespôsobil svojmu služobníkovi škodu, dal tú záležitosť na srdce cisárovi, pretože cisárske srdce je ustavične v rukách Božích. Ten mu poslal list: "Ctihodný otče, veľmi si želám vidieť Ťa. Preukáž mi tú láskavosť a unúvaj sa k nám, nech Ťa uvidíme, kým si ešte na tomto svete a môžeme prijať Tvoju modlitbu." Keď ta ihneď prišiel, prijal ho cisár s veľkou poctou a radosťou, schválil jeho učenie a nechal si u seba z jeho učeníkov jedného kňaza a diakona spolu s knihami. Splnil každé jeho želanie, nech chcel čokoľvek, a nič nenechal nevyslyšané. Veľmi si ho obľúbil a obdaroval ho. Odprevadil ho zasa slávnostne na jeho stolec. A rovnako i patriarcha.
  14. Na všetkých cestách upadol do mnohých nástrah prichystaných diablom: na pustatinách medzi zbojníkov, na mori do zvíchrených vín, na riekach do nebezpečenstva náhlej smrti tak, aby sa na ňom vyplnilo slovo apoštola: nebezpečenstvá od zbojníkov, nebezpečenstvá na mori, nebezpečenstvá na riekach, nebezpečenstvá od falošných bratov, v prácach, starostiach, v mnohom bdení, v mnohom hlade a smäde a v ostatných útrapách, ktoré pripomína apoštol.
  15. Potom sa vymanil zo všetkých zmätkov sveta a starosť svoju zložil Bohu. Ešte predtým však zo svojich učeníkov určil dvoch kňazov, znamenitých rýchlopiscov,.a v krátkom čase preložil všetky knihy Písma okrem kníh Makabejských za osem mesiacov z jazyka gréckeho do staroslovienčiny. Od mesiaca marca do 26. dňa mesiaca októbra. Keď prácu skončil, vzdal náležitú chválu a slávu Bohu, ktorý mu poskytol takú milosť a pomoc. A keď obetoval s duchovenstvom svätú a tajomnú obetu, oslávil pamiatku svätého Demetra. Spolu s Filozofom totiž predtým preložil iba žaltár a evanjelium s apoštolom a vybranými cirkevnými službami. Teraz však preložil i Nomokánon, nazývaný pravidlom zákona, a knihy otcov.
  16. Keď prišiel do krajín dunajských uhorský kráľ, chcel ho vidieť. Aj keď sa niektorí domnievali a hovorili, že sa nedostane z jeho moci bez mučenia, napriek tomu k nemu šiel. On však, ako sa patrí na vladára, prijal ho s úctou, slávou a radosťou. Pozhováral sa s ním tak, ako sa patrilo s takým mužom viesť rozhovor, prepustil ho s láskou, pobozkal ho, dal mu veľké dary a povedal mu: "Ctihodný otče, pamätaj na mňa stále vo svojich svätých modlitbách."
  17. Keď takto všetky obvinenia na všetkých stranách odvrátil a zavrel ústa mnohovravných, beh života zavŕšil, vieru zachoval, očakávajúc korunu spravodlivosti. A pretože sa tak zapáčil Bohu, bol jeho miláčikom.
         Priblížil sa čas prijať pokoj od (pozemských) strastí a mzdu za veľkú prácu. A opýtali sa ho, hovoriac: "Otče a ctihodný učiteľ, o kom zo svojich učeníkov si myslíš, že by mal byť v učiteľstve tvojím nástupcom?" Ukázal im teda jedného zo svojich oddaných učeníkov menom Gorazd a povedal: "Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách, pravoverný. To nech je vôľa Božia, i vaša láska, ako aj moja."Keď sa potom všetci ľudia zhromaždili na Kvetnú nedeľu, vošiel do chrámu, aj keď sa už nemohol hýbať, a kázal požehnať cisára i kniežatá, duchovných a všetok ľud. Potom povedal: "Strážte ma, deti, do tretieho dňa." A tak sa aj stalo. Keď svitol tretí deň, povedal ešte: "Do tvojich rúk, Pane, vkladám svoju dušu." Na rukách kňazov potom zosnul šiesteho dňa mesiaca apríla, v tretej indikcii v roku 6939 od stvorenia sveta (6. 4. 885).
         Keď ho potom jeho učeníci uložili do truhly, vzdali mu dôstojné pocty. Smútočný obrad slúžili po latinsky, grécky a sloviensky a uložili ho do hlavného chrámu. A pripojil sa k svojim otcom, patriarchom i prorokom a apoštolom, učiteľom a mučeníkom. Keď sa potom zhromaždil nespočetný zástup ľudí, odprevádzali ho so sviecami, oplakávajúc dobrého učiteľa a pastiera. Muži i ženy, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i rabi, vdovy i siroty, cudzinci i domáci, neduživí i zdraví, všetci, lebo všetkým bol všetko, aby získal všetkých.
         Ty však z výšav, svätá a ctihodná hlava, hľaď vo svojich modlitbách na nás, ktorí po tebe túžime, ty, ktorý zbavuješ od rôznych príkorí svojich učeníkov a učenie rozširuješ, ale kacírstvo prenasleduješ. Nech tu žijeme hodní svojho poslania a staneme si potom s tebou ako tvoje stádo po pravej strane Krista Boha nášho, prijímajúc od neho život večný. Lebo jeho je sláva i česť na veky vekov. Amen.

Pseudo-Mauríkios o Slovanoch v diele Strategikon

Kniha XI, § 5. Ako treba bojovať so Slovanmi, s Antmi a inými podobnými kmeňmi

Slovanské a antské kmene majú podobný spôsob života, ako aj obyčaje, a súc navyknuté na slobodu, nedajú sa nijako zotročiť ani podrobiť, najmä (nie) vo svojej krajine. Sú veľmi početné a vytrvalé, ľahko znášajú horúčavu i zimu, i dážď, i nedostatok odevu a potravín. K prichodiacim sú láskaví a ochotne ich sprevádzajú z miesta na miesto, v prípade potreby ich chránia, a ak hosť náhodou pre nedbalosť hostiteľa utrpí škodu, vtedy ten, kto mu ho zveril, začne proti nemu vojnu, pokladajúc si za svätú povinnosť pomstiť hosťa.

Tých, čo sú u nich v zajatí, nedržia tak ako ostatné národy na neohraničený čas, ale určia im isté obdobie, po ktorom ostáva na ich vôli, či sa chcú proti stanovenej náhrade vrátiť k svojim alebo ostať na mieste ako slobodní a priatelia.

Majú veľkú hojnosť všelijakého dobytka i poľnohospodárskych plodín, uložených na hromade v jamách, najmä prosa a pšena. A ich ženy sú počestné nad všetku ľudskú prirodzenosť. Väčšinou pokladajú smrť svojich mužov za svoj koniec a dobrovoľne sa zahrdúsia, nepokladajúc vdovstvo za žitie. Bývajú v lesoch, okolo vôd, močiarov a (neprístupných) jazier. Pre prípad nebezpečenstva robia si mnohé východy zo svojich príbytkov. Potrebné veci zahrabávajú do úkrytov, nenechávajúc nič na otvorenom mieste. A pretože vedú koristnícky život, radi pripravujú útoky na svojich nepriateľov v húštinách, v tiesňavách a na skalnatých bralách.

Radi používaj úklady, nečakané prepady i rabovačky, vymýšľajúc tak v noci, ako aj vo dne rozličné úskoky. V skúsenosti prechádzať rieky prevyšujú všetkých a dokonale znášajú pobyt vo vode, takže často niektorí z nich, keď ich zdržujúc sa doma prekvapí nejaké nebezpečenstvo, ponoria sa hlboko do vody a držia v ústach dlhé trstiny, ktoré sú na ten cieľ prispôsobené, (totiž) po celej dĺžke duté a siahajú až na povrch vody. A ležiac naznak v hlbine, cez ne dýchajú a vydržia tak viac hodín, nevzbudiac podozrenie nikoho, lebo ak azda trstinu vidia z brehu tí, čo o tom nevedia, domnievajú sa, že narástla vo vode. Preto takí, čo toto poznajú, odhadnúc trstinu podľa rezu i polohy, alebo im ňou (trstinou) prebíjajú ústa, alebo ich vytrhnúc ju donútia vyjsť z vody, lebo vo vode už ďalej nemôžu vydržať.

Ako zbraň nosí každý dva krátke oštepy, niektorí aj pekné štíty, ktoré pri nosení prekážajú. Používajú i drevené luky a krátke šípy napustené jedom, ktorý hneď účinkuje, ak poranený nevypije protiliek alebo ak si nepomôže inými prostriedkami, známymi skúseným lekárom, alebo ak si prípadne nevyreže ranu, aby sa otrava nerozšírila do celého tela.

Pretože nestrpia (nad sebou) nadvládu a navzájom sa nenávidia, nepoznajú bojový šík a neobľubujú bojovať v uzavretých oddieloch alebo sa objavovať na holých a rovinatých miestach. A ak sa stane, že sa odvážia pustiť do boja, s pokrikom sa posúvajú trochu dopredu, a keď pred ich pokrikom protivníci ustúpia, prudko sa ženú na nich, ak však nie, ustupujú dozadu, neponáhľajúc sa vyskúšať bojom zblízka silu nepriateľov. Vzápätí utečú do lesov, kde nachodia veľkú pomoc, lebo v tiesňavách vedia zručne bojovať. Dokonca í korisť, ktorú vlečú so sebou, ak sa práve z nejakej príčiny naľakali, odhodia a ujdú do lesa, a kým tí, čo prichodia, pobiehajú okolo koristi, pohodlne sa zasa vracajú a spôsobia im straty. A to radi robievajú všelijakým spôsobom na záhubu svojich nepriateľov.

Sú nanajvýš vierolomní a nestáli v zmluvách, ustupujú skôr zo strachu, ako by sa dali zvábiť darmi. Ak medzi nimi zavládne rozličnosť mienok, nedohodnú sa hneď alebo vôbec, alebo ak sa aj dohodnú, vtedy dohody hneď iní porušia, lebo každý má za lubom niečo iné a nikto nechce ustúpiť druhému. Pre nich je v bitke nebezpečné: ostreľovanie z lukov, náhle prepady, zaskočenie z niekoľkých strán, útoky pechoty, najmä ľahkoodencov, ktorí ich môžu ostreľovať. Preto teda treba proti nim postaviť jazdcov i pešiakov, najmä ľahkoodencov alebo kopijníkov a mnoho vrhacích zbraní, nielen striel, ale aj iných druhov kopijí. Treba pripraviť mosty, podľa možnosti tzv. plávajúce, aby sa cez rieky dalo prepravovať bez ťažkostí, lebo v ich krajine je veľa takých (riek), ktoré sa nedajú prebrodiť. A tak podľa skýtskej obyčaje jedni musia stavať most a druhí chrániť a strážiť. Treba mať tiež so sebou mechy z volskej alebo kozej kože, aby sa z nich dali robiť plavidlá a aby v čase náhlych prepadov i prepráv na nepriateľskú stranu v letnom čase mohli vojaci na nich plávať. Výpravy proti nim treba robiť v zimnom čase, keď sú stromy obnažené, neumožnia im úkryt a okrem toho sneh prezrádza stopy utekajúcich. Aj ich zásoby na úteku sú chatrné, nehľadiac na to, že v mraze možno ľahko prejsť i cez rieky. Prevažnú časť ťažných zvierat a zbytočnú batožinu treba nechať na vlastnom území na nejakom bezpečnom mieste s málopočetnou strážou a so zodpovedným veliteľom. Ľahké dopravné člny treba rozostaviť na príhodných miestach. Nato potom treba poslať do cudzej krajiny oddiel jazdy pod dobrým velením sčasti na ochranu vojakov počas prechodu, aby v prípade nečakaného nepriateľského útoku nebolo potrebné rozdrobovať vojská, ktoré prešli cez rieku, a súčasne i s cieľom rozširovať zvesť, že aj na inom mieste sa na nich chystá výpad, aby ani jeden (z ich) veliteľov, lebo každý sa bude pre takéto zvesti a tušenie strachovať o vlastný kraj, nemal príležitosť spojiť sa s druhým a spôsobiť (nášmu) vojsku straty. Taký vybraný oddiel nemá stáť blízko Dunaja, aby nepriateľ, vidiac jeho slabosť, nezľahčoval jeho váhu. Ale nemajú byť ani priďaleko od rieky, aby nezameškali, ak v prípade nevyhnutnosti bude treba pomôcť vojsku, ktoré prešlo na druhú stranu, slovom, majú sa zdržiavať približne na deň pochodu od Dunaja. Prechádzajúce vojsko má sa objaviť v nepriateľskej krajine nečakane a prechádzať otvorenými a rovinatými miestami, jeden schopný dôstojník s vybranými ľuďmi má ísť urýchlene vpred a chytiť zajatca, prostredníctvom ktorého sa budú môcť informovať o situácii u nepriateľa. A pokiaľ možno, treba sa vystríhať toho, aby sa výprava konala v neschodných alebo husto porastených krajoch v letnom čase, a to neopatrne, ako sa stáva, najmä ak sú nepriatelia zhromaždení, skôr ich treba vyhnať pechotou alebo jazdou.

Ak sa treba vrátiť cez tie isté, hoci tesné miesta, treba ich, ako sa povedalo v (predchádzajúcej) kapitole, alebo zasypať a zrovnať, alebo nechať v nich dostatok vojska až do návratu, aby nepriatelia neočakávane alebo z nástrahy nenapadli prechádzajúce vojsko, ktoré obyčajne vlečie korisť.

Aj pri táborení sa treba podľa možnosti vyhýbať lesnatým miestam a nenechávať stany v ich blízkosti, lebo takéto miesta uľahčujú prepady a krádeže koní. Pešiakov treba držať v poriadku vnútri valov, jazdu vonku a stráže (treba) postaviť obďaleč okolo pasúcich sa koní. Ak nemožno zabezpečiť koňom pašu, nech je jazda vo dne i v noci vnútri (valov). Ak dôjde k zrážke s nimi, netreba zbytočne formovať hlboké šíky a útočiť proti nim iba čelom, ale aj z iných strán. Ak zasa, ako sa často stáva, zaujmú pevné postavenie a striehnu i na svoje tylo, čím nedajú možnosť obchvatným akciám ani na úder z bokov, ani z tyla, (vtedy) sa vyplatí použiť úskok, napríklad pred ich očami zdanlivo utekať, aby zvábení nádejou na prenasledovanie vyšli zo svojho postavenia, a vtedy sa náhle treba obrátiť proti nim, keď zatiaľ aj v zálohe ukrytí udrú na nich neočakávane. Pretože u nich je mnoho pohlavárov, ktorí sú medzi sebou nesvorní, odporúča sa získať si niektorých z nich alebo prehováraním, alebo darmi, a to najmä tých, čo sú blízko hraníc, a na ostatných útočiť, aby vojna so všetkými neumožnila ich zjednotenie alebo i vládu jednotlivca. Takzvaných ubehlíkov alebo prebehlíkov, ktorí sa ponúkajú, že ukážu cestu alebo niečo vyzradia, treba pozorne strážiť. Sú takí Rimania, ktorí zabudnúc na svojich, naklonení sú viac nepriateľom. Takýchto ľudí, čo dobre slúžia, treba väčšinou odmeňovať. No ak sa opovážia škodiť, treba ich príkladne trestať. Zásoby, ktoré sa nájdu v pohraničnom kraji, netreba bezhlavo ničiť, ale treba sa usilovať o ich prepravu do vlastnej krajiny na ťažných zvieratách alebo loďkách. Tamojšie rieky totiž samy sa vlievajú do Dunaja, čo uľahčuje dopravu na lodiach. Keďže všetky sídliská Slovanov a Antov ležia jedno za druhým popri riekach a tak sa spolu spájajú, že niet medzi nimi nijakej významnejšej medzery, a pretože sú blízko nich lesy, močiare i vysoká tráva, stáva sa zvyčajne na výpravách podniknutých proti nim, že sa celé vojsko zastaví pri prvom sídlisku na brehu a tým sa zaoberá, ale najbližší susedia, pretože majú blízko lesy, vidiac, čo sa deje, ľahko uniknú tomu, čo ich čaká. A ich mladíci, ktorí nie sú ohrození, vo vhodnej chvíli nenazdajky udrú na vojakov a výsledok býva taký, že tí, čo podnikajú výpravu proti nepriateľovi, nemôžu mu urobiť nijakú veľkú škodu. Preto treba proti nim uskutočňovať náhle prepady najviac cez skryté miesta, keď sa vopred ustáli sled oddielov alebo čiat, aby sa vedelo, ktorý má ísť prvý, ktorý druhý, tretí atď., aby sa nepomiešali a nezapríčinili ťažkosti pri deľbe vojska. Keď prechod nenazdajky uskutočnili, treba podľa možnosti zaútočiť na dve strany a podeliť vojsko na dva oddiely. Jeden z nich prevezme šikovný zástupca veliteľa a bez batožiny a vozov prebije sa neznámymi miestami nejakých 15, ba i 20 míľ bokom, aby zaútočil z redšie obývaného kraja a odtiaľ, keď sa dostane do blízkosti osád, začal plieniť a priblížil sa k oddielu veliteľa. Veliteľ s druhým oddielom je povinný vpadnúť z druhej strany osád. A obidva oddiely majú ísť proti sebe, lúpiac a plieniac, čo nájdu medzi sebou, a večer na tom mieste, kde sa stretnú, hneď založia tábor. Zásluhou toho sa celá výprava končí bezpečne a nepriatelia, ktorí ujdú pred jednými, nenazdajky narazia na druhých a nemôžu sa už znovu spojiť. Na takýchto výpravách netreba nechávať nažive takých nepriateľov, ktorí sú schopní odporovať, ale všetkých, ktorí sa vyskytnú, treba zabíjať a postupovať ďalej, aby sa pre nich nezdržiavali najmä tí, čo prerážajú priechod, a aby sa netratil čas.

Rímska Legenda o živote Konštantína

  1. Teda v čase, keď cisár Michal spravoval cisárstvo Nového Ríma, žil istý muž zo vznešeného rodu pochádzajúci z mesta Solún, ktorý sa volal Konštantín. Ten pre svoje zázračné nadanie, ktorým od útleho detstva nesmierne vynikal, bol nazvaný pravým menom Filozof. Keď dospel, rodičia ho priviedli do hlavného mesta, a kedže vynikal veľkou zbožnosťou a múdrosťou, s prispením Božím dosiahol tam aj hodnosť kňazstva. V tom čase prišli k spomínanému cisárovi vyslanci Kozárov s úpenlivou prosbou, aby im ráčil poslať nejakého učeného muža, ktorý by ich pravdivo poučil v kresťanskej viere, dodávajúc k tomu okrem iného: ?Raz sa nás pokúšajú Židia, druhý raz zasa Saracéni obrátiť na svoju vieru. My sa však nevieme rozhodnúť, ku ktorej sa máme pridať. Preto sme sa rozhodli hľadať radu v záležitostiach našej viery a spasenia u zvrchovaného kresťanského cisára, pretože máme najväčšiu dôveru vo vašu vieru a dávne priateľstvo." Vtedy cisár po porade s patriarchom povolal k sebe spomínaného Filozofa a poslal ho tam s poctami v sprievode svojich vyslancov, pretože mal úplnú dôveru v jeho múdrosť a výrečnosť.
  2. Keď si ten ihneď pripravil všetko potrebné a vydal sa na cestu, prišiel do Chersonu, ktorý totiž leží v samom susedstve Kozárov. Tu krátko pobudol, aby sa naučil jazyk onoho národa. Medzitým z vnuknutia Boha, ktorý sa rozhodol, že už-už zjaví svojim veriacim preveľký a drahocenný poklad, totiž telo svätého mučeníka Kristovho Klementa, začal sa spomínaný muž ako nejaký horlivý vyzvedač vypytovať miestnych obyvateľov. Starostlivo pátral po tom, čo sa dalo Zistiť jednak z písomných záznamov, jednak z ľudového podania o tele svätého Klementa a o chráme, ktorý preňho vybudovali anjelské ruky, alebo o jeho rakve. Ale všetci spomínaní ľudia, keďže neboli starousadlíci, ale prisťahovalci z rozličných krajín, vyhlasovali, že nevedia nič o tom, na čo sa ich pýta. Totiž pre vinu alebo nedbalosť tunajších obyvateľov onen zázrak morského odlivu, ktorý sa v histórii umučenia spomínaného veľkňaza veľmi oslavuje, sa už dávno prestal objavovať a more vylialo svoje vlny späť k pôvodným brehom. Okrem iného bolo toto miesto opustené aj pre časté barbarské vpády, chrám bol zanedbaný a zrúcaný veľká časť tohto kraja sa premenila takmer na púšť a stala sa neobývateľnou. A z toho dôvodu aj sama rakva svätého mučeníka s jeho telom bola zaliata vlnami.
  3. Filozof sa tejto odpovedi začudoval a veľmi sa zarmútil. Oddal sa modlitbám, aby mu Božie zjavenie ráčilo pre zásluhy spomínaného svätého veľkňaza ukázať to, čo nemohol zistiť s pomocou ľudí. Vyzval metropolitu tohto mestečka menom Juraj spolu s duchovenstvom a ľudom, aby za túto vec prosili nebo. Okrem toho im rozprával o utrpení a zázrakoch tohto najblaženejšieho mučeníka a podnietil svojím povzbudzovaním mnohých z nich k tomu, že sa odobrali na spomínané pobrežie, aby tam kopali a hľadali také drahocenné a tak dlho nepovšimnuté perly a aby ich s pomocou Božou vyniesli zase na svetlo. Potom jedného dňa, na tretí deň pred januárovými kalendami (30. 12.), keď bolo more pokojné, nasadli na loď a pod Kristovým vedením sa vydali na cestu. Totiž spomínaný Filozof s biskupom a ctihodným duchovenstvoma s niektorými mužmi z ľudu. A tak sa plavili s nesmiernou zbožnosťou a dôverou za spevu žalmov a v modlitbách k ostrovu, o ktorom usudzovali, že je na ňom telo mučeníka. Obstúpili ho teda zo všetkých strán, prechádzali sa po ňom v jasnej žiare pochodní, čoraz vrúcnejšie sa oddávali modlitbám a na jednom kopčeku, kde sa dalo predpokladať, že skrýva taký veľký poklad, začali horlivo a usilovne kopať. 
  4. Keď dlho a mnoho zápasili vo svätej túžbe a vkladali najväčšiu nádej a dôveru v Božie zmilovanie, konečne riadením Božím nečakane sťa nejaká prejasná hviezda zažiarilo jedno z rebier drahého mučeníka. Uzrúc to, všetci boli naplnení nesmiernym jasotom, a keď ešte viac a horlivejšie už bez akéhokoľvek váhania opreteky prekopávali pôdu, objavila sa potom i jeho svätá hlava. Ak si ťažko vieme predstaviť, koľko hlasov stúpalo k nebesám a koľko chvály a vďaky všetci vzdávali Bohu v prúdoch sĺz, o to ťažšie to možno (slovami) vyjadriť. Totiž všetkých sa zmocnila veľká radosť jednak preto, že sa našli sväté ostatky, jednak pre nesmierne príjemnú vôňu, že blahoželajúc si v nevýslovnej radosti mali dojem, akoby sa ocitli mimo seba niekde v raji. Tu, hľa, po chvíľke opäť akoby z nejakej krypty pomaly a v krátkych intervaloch sa našli z milosti Božej aj všetky ďalšie sväté ostatky. Nakoniec sa našla kotva, s ktorou bol zvrhnutý do mora.
  5. Keď teda všetkých naplnila nesmierna radosť z toľkých Božích darov a svätý veľkňaz tu vykonal najsvätejšie bohoslužby, sám spomínaný svätý muž (Konštantín) zodvihol schránku so svätými ostatkami nad hlavu a preniesol ju na loď za ohromného jasotu všetkých, ktorí ho sprevádzali. Potom ju dopravil za hlasného spevu hymnických piesní a chválospevov do metropoly Cherson. Medzitým, keď sa už približovali k mestu, vyšiel im v ústrety vznešený muž Nikeforos, vladár tohto mesta, spolu s mnohými ďalšími, vzdal poctu posvätným ostatkom a chválorečiac kráčal pred svätou schránkou a s radosťou sa ponáhľal do mesta. Tu tiež za ohromného jasotu všetkých vzdal poctu svätému a ctihodnému znovunájdenému telu. Keď všetkému ľudu vyrozprával tajomstvo jeho nájdenia, a pretože sa už stmievalo a ani pre veľký nával ľudu sa nemohlo pokračovať ďalej, uložili ho pod starostlivým dohľadom do Chrámu svätého Sozonta, ktorý stál v susedstve mesta. Napokon ho však preniesli do Chrámu svätého Leoncia. Keď potom nastalo ráno a zhromaždilo sa všetko obyvateľstvo mesta, vzali schránku so svätými ostatkami, za veľkých chválospevov prešli celým mestom, a príduc do hlavnej baziliky, s poctami ju tam uložili. Nato sa všetci vrátili do svojich príbytkov. 
  6. Potom sa vydal spomínaný Filozof na cestu, a keď prišiel k onomu národu, ku ktorému bol ako kazateľ vyslaný, sprevádzaný milosťou Boha vykupiteľa všetkých, odvrátil ich všetkých svojimi kázňami a výrečnými argumentmi od bludov, ktoré obsahovala nepravá viera Saracénov, ako aj Židov. Preto veľmi rozradostení a v kresťanskej viere upevnení a poučení vzdávali vďaku všemohúcemu Bohu a jeho služobníkovi Konštantínovi Filozofovi. Okrem toho poslali cisárovi list s mnohými prejavmi svojej vďaky, pretože sa ich svojou horlivosťou usiloval priviesť na pravú kresťanskú vieru. Ubezpečili ho, že už chcú natrvalo zostať najvernejšími poddanými jeho ríše. Odprevádzali preto Filozofa s veľkými poctami a ponúkali mu ohromné dary. Tie všetky však, ako pravý filozof, odmietol. Žiadal ich, aby mu namiesto ponúkaných darov prepustili kresťanských zajatcov, aby sa s ním mohli hneď vrátiť. Toto jeho želanie bolo hneď splnené.
  7. Potom sa Filozof vrátil do Konštantínopolu. Keď sa Rastislav, moravské knieža, dozvedel, čo vykonal v kraji Kozárov, podnietený starosťou o svoj národ vyslal poslov k spomínanému cisárovi s takým odkazom, že sa jeho ľud síce odvrátil od uctievania modiel a chce zachovávať kresťanský zákon, ale že nemajú takého učiteľa, čo by ich v tom zákone jasne a dokonale poučil. Že prosí, aby im do oných krajov poslal takého človeka, ktorý by vedel jeho ľudu dôkladne vysvetliť vieru a poriadok zákona a ukázať cestu pravdy. Cisár vyhovel jeho prosbe a požiadal spomenutého Filozofa, aby prišiel k nemu, a poslal ho do krajiny Slovienov spolu s jeho bratom Metodom. Poskytol im značné prostriedky z cisárskej pokladnice na cestu. A keď s Božím požehnaním prišli do oných krajov, miestni obyvatelia, dozvediac sa o ich príchode, veľmi sa zaradovali, najmä keď sa dopočuli, že nesú so sebou aj ostatky svätého Klementa a evanjelium preložené spomínaným Filozofom do ich jazyka. Vyšli im teda z mesta v ústrety a prijali ich so všetkými poctami a s nesmiernou radosťou. Potom sa (Konštantín a Metod) začali horlivo venovať tej činnosti, kvôli ktorej prišli. Ich deti učili písmu, ustanovili cirkevné bohoslužby a meč svojej výrečnosti využívali pri odstraňovaní rozličných bludov, ktoré v onom ľude našli. A tak vyplievajúc a vytrhávajúc z tohto zamoreného poľa mnohorakú burinu nerestí, začali zasievať semeno slova Božieho. Na Morave sa teda zdržali štyri a pol roka, jej ľud priviedli ku kresťanskej viere a zanechali tam všetky knihy, ktoré sa ukazovali potrebné pre cirkevné obrady.
  8. Keď sa o tom všetkom dozvedel preslávny pápež Mikuláš, veľmi sa zaradoval z toho, čo mu o tom povedali, a prikázal im (Konštantínovi a Metodovi) apoštolským listom, aby prišli k nemu. Keď bratia dostali pápežovo posolstvo, veľmi la potešili a ďakovali Bohu za to, že boli uznaní za takých významných, aby boli pozvaní apoštolskou stolicou. Vydali sa ihneď na cestu a vzali so sebou aj niekoľko žiakov, o ktorých sa domnievali, že sú vhodní na to, aby prijali biskupskú hodnosť. Po niekoľkých dňoch prišli do Ríma. 
  9. Pretože však pred málo dňami spomínaný pápež Mikuláš odišiel k Pánovi, Hadrián II., ktorý po ňom získal pápežskú hodnosť, počujúc, že spomínaný Filozof prináša so sebou telo svätého Klementa, ktoré vlastným pričinením našiel, veľmi sa potešil a spolu s duchovenstvom a ľudom, vyjdúc im z mesta v ústrety, prijal ich s veľkými poctami. Medzitým sa začali pôsobením svätých ostatkov a s pomocou všemohúceho Boha diať zázračné uzdravenia. Takže každý, kto bol postihnutý akoukoľvek chorobou, sa po vzývaní svätých ostatkov drahého mučeníka ihneď uzdravil. Preto ctihodný pápež, ako aj všetok rímsky ľud vzdávali Bohu najväčšiu vďaku a chválu, radovali a tešili sa v ňom, že im po takom dlhom čase doprial, aby za svojich dní prijali svätého a apoštolského muža, nástupcu samého Petra, kniežaťa apoštolov v jeho sídle a aby bolo oslávené nielen celé mesto (Rím), ale aj celá Rímska ríša jeho zázrakmi. Keď teda vzdali spomínanému Filozofovi vďaku za toľké dobrodenie, vysvätili jeho brata Metoda za kňaza, ako aj ostatných ich žiakov za kňazov a diakonov. 
  10. Keď však spomínaný Filozof alebo inak Konštantín cítil, že sa blíži deň jeho, skonania, prijal s dovolením najvyššieho veľkňaza meno Cyril ? hovoriac ,že mu to bolo zjavené - a po 50 dňoch zosnul v Pánovi v šestnásty deň pred marcovými kalendami (14. 2. 869). Svätý pápež potom nariadil, aby všetci grécki i rímski duchovní prišli na jeho pohreb so žalmami a spevmi, so sviecami a s kadidlom a aby mu preukázali rovnakú pohrebnú úctu ako samému pápežovi.
  11. Vtedy jeho spomínaný brat Metod prišiel k samému svätému veľkňazovi, padol mu k nohám a povedal: ?Uznal som za slušné a potrebné, aby som pripomenul Vašej Svätosti, apoštolský otče, že keď sme vyšli z nášho domu do služby, ktorú sme s pomocou Pánovou vykonali, matka nás, prelievajúc veľa sĺz, zaprisahávala, že ak by niektorý z nás zomrel skôr, ako sa vrátime, aby žijúci brat preniesol mŕtveho brata do svojho kláštora a tam ho so zaslúženou a náležitou poctou pochoval. Nech teda ráči Vaša Svätosť dovoliť mojej nepatrnosti vykonať túto povinnosť, aby sa neusudzovalo o mne, že azda konám proti matkiným prosbám a zaprisahávaniu." Pápež neuznal za vhodné odporovať tejto žiadosti a želaniu, hoci sa mu to videlo dosť ťažké. Telo mŕtveho starostlivo uložil do mramorovej rakvy a zapečatil ju vlastnou pečaťou. Po siedmich dňoch mu (Metodovi) dovolil odísť. Vtedy rímski duchovní po porade s biskupmi a kardinálmi a šľachticmi mesta prišli k pápežovi a začali takto hovoriť: ?Zdá sa nám veľmi nevhodné, ctihodný otče a pane, aby ste dovolili z akéhokoľvek dôvodu preniesť do inej krajiny takého veľkého a takého znamenitého muža, ktorého zásluhou naše mesto i cirkev získali späť taký vzácny poklad. Boh ho svojou dobrotivou láskou ráčil z takých ďalekých krajín priviesť k nám a z tohto miesta ešte aj do svojho kráľovstva povolať. Nech je radšej s poctami pochovaný tu, ak s tým súhlasíte, pretože by bolo veľmi dôstojné, aby muž s takou slávnou povesťou mal hrob v takom preslávenom meste a na slávnom mieste." Zapáčila sa táto rada pápežovi a nariadil, aby ho uložili v Chráme svätého Petra v jeho vlastnej hrobke. 
  12. Metod vidiac, že sa jeho úmysel takto nesplní, znovu prosil pápeža, hovoriac: ?Keď ste teda odmietli splniť moju malú prosbu, zaprisahávam vás, páni moji, aby bol pochovaný v Bazilike svätého Klementa, ktorého telo s veľkou námahou a horlivosťou našiel a priniesol sem." S takouto prosbou najsvätejší veľkňaz súhlasil. Keď sa zhromaždilo veľké množstvo duchovenstva a ľudu, s nesmiernou radosťou a veľkou úctou ho pochovali v mramorovej rakve, do ktorej ho predtým spomínaný pápež uložil, do hrobky preňho pripravenej v Bazilike svätého Klementa po pravej strane oltára, vzdávajúc za sprievodu hymien a chválospevov vďaku Bohu, ktorý koná na tom mieste mnoho obdivuhodných zázrakov na chválu a slávu svojho mena, pre zásluhy a prosby svojich svätých, ktorý je požehnaný a zvelebený na veky vekov. Amen.

Ustanovenia svätých otcov

  1. Ak niekto spácha vraždu alebo zabije niekoho z príbuzenstva, 10 rokov nech sa kajá v inom kraji a až potom nech ho prijmú v domovine. Ak správne činil pokánie o chlebe a vode, nech mu to pred príbuzenstvom zabitého dosvedčia biskup a kňazi, u ktorých sa kajal. Ak sa dobre nekajal, nech nie je prijatý späť do svojej domoviny.
  2. Ak niekto spácha vraždu neúmyselne, nech sa kajá 5 rokov, z toho 3 roky o chlebe a vode.
  3. Ak sa niektorý klerik dopustí sodomitského smilstva, nech sa kajá 10 rokov, z nich 3 roky o chlebe a vode.
  4. Ak niektorý klerik zasmilní, nech sa kajá 7 rokov.
  5. Ak niekto krivo prisahá, nech sa kajá 7 rokov. Ak však niekto krivo prisahá pod nátlakom, nech sa kajá 3 roky.
  6. Ak niekto ukradne niečo väčšie alebo dobytok, alebo dom podkope, alebo ukradne niečo užitočné a veľmi drahocenné, nech sa kajá 5 rokov. Ak ukradne iba nejakú maličkosť, nech sa kajá 3 roky.
  7. Ak sa nejaký klerik dopustí smilstva s cudzou ženou alebo pannou, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  8. Ak sa takéhoto priestupku dopustí diakon alebo mních, nech sa kajá 4 roky, z nich 3 roky o chlebe a vode.
  9. Ak sa takéhoto priestupku dopustí biskup, nech je zbavený hodnosti a nech sa kajá 10 rokov.
  10. Ak niekto zahubí človeka jedom, nech sa kajá 7 rokov, z nich 3 roky o chlebe a vode.
  11. Ak sa nejaký ženatý laik dopustí smilstva s cudzou ženou alebo pannou, nech sa kajá 5 rokov, z nich 3 roky o chlebe a vode.
  12. Ak niektorý klerik alebo s vyššou hodnosťou opustí ženu a prijme hodnosť (a potom znovu s ňou obcuje), ak je to diakon, nech sa kajá 7 rokov. Ak je to kňaz, nech sa kajá 10 rokov.
  13. Ak sa niekto dopustí smilstva s mníškou, pretože je jej nadriadený, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  14. Ak niekto pácha smilstvo sám so sebou, nech sa kajá 1 rok.
  15. Ak niekto stratí časť tela Pánovho, nech sa kajá 1 rok.
  16. Ak niekto pomyslí na cudziu ženu, ale nemôže s ňou zhrešiť, nech sa kajá 1 rok.
  17. Ak sa niekto preje a povracia, nech sa kajá trikrát 40 dní.
  18. Ak niekto pre chorobu vyvráti hostiu, nech sa postí 3 dni a to, čo vyvracal, nech hodí do ohňa a zaspieva 100 žalmov. Ak to však zožrali psy, nech sa postí 100 dní.
  19. Ak niektorá žena pridlávi dieťa, nech sa kajá 3 roky, z toho 1 rok o chlebe a vode.
  20. Ak si niekto úmyselne odreže časť svojho tela, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  21. Ak niekto zo žiadostivosti zvedie cudziu ženu, nech sa kajá 3 roky, z toho 1 rok o chlebe a vode.
  22. Ak niektorý prostý človek z nepriateľstva udrie človeka a skrvaví ho, 10 dní nech sa kajá.
  23. Ak niekto z biedy ukradne niečo na jedenie, nech sa kajá 40 dní.
  24. Ak niekto chodí v prvý deň januára na koledu, ako to prv robili pohania, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  25. Ak niektorá žena potratí dieťa, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  26. Ak niekto s vdovou alebo pannou smilstvo spácha, nech sa kajá 3 roky.
  27. Ak niekto podpáli dom alebo stodolu, nech sa kajá 7 rokov o chlebe a vode.
  28. Ak niekto ukradne niečo z kláštorného kostola, nech sa kajá 7 rokov o chlebe a vode.
  29. Ak niektorý klerik v hneve spúta človeka alebo preleje jeho krv, nech si vyžiada lekára, aby ho ošetril, a nech sa postí 80 dní o chlebe a vode.
  30. Ak je to diakon, tak 7 mesiacov, ak kňaz, tak 1 rok, a ak ide o biskupa, nech sa kajá 5 rokov.
  31. Ak sa niekto nemôže postiť, nech zaspieva 48 žalmov. Ak nemôže, nech dá peniaz, a ak nemá peniaz, nech dá niečo z jedla, čo mu patrí.
  32. Ak niekto prijme od niekoho mzdu za to, aby sa za neho postil, ak to urobil nevedomky, nech sa postí za seba tak dlho ako za onoho a to, čo od neho prijal, nech dá chudobným. Pretože na seba berie cudzie hriechy, nepatrí sa, aby sa nazýval služobníkom Kristovým.
  33. Ak nejaká žena páchajúc smilstvo dieťa v sebe utratí, nech sa kajá 10 rokov, z nich 2 roky o chlebe a vode.
  34. Ak nejaký laik z lakomosti krivo prisahá, a to zanovito, nech dá svoj majetok chudobným, odíde do kláštora a kajá sa.
  35. Ak nejaký klerik spácha smilstvo so štvornožcom, ak má aspoň 30 rokov, nech sa 10 rokov kajá, ak nemá manželku. Ak ju má, nech sa kajá 15 rokov.
  36. Ak sa nejaký kňaz alebo duchovný opije, nech sa kajá 10 dní. Ak je to laik, nech sa kajá 7 dní.
  37. Ak niekto opije svojho priateľa tak, že sa rúha, nech sa obidvaja kajajú 7 dní.
  38. Ak niekto ukradne niečo na jedenie, nech sa postí 40 dní. Ak ide o mladistvého, nech sa postí 7 dní.
  39. Ak má niekto v úmysle spáchať smilstvo, ale nemôže, nech sa kajá trikrát 40 dní.
  40. Ak sa niekto dopustí smilstva s otrokyňou a ona porodí dieťa, nech tú otrokyňu prepustí na slobodu a postí sa 1 rok.
  41. Ak niekomu zomrie nepokrstené dieťa pre jeho lenivosť, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode.
  42. Ak sa niekto hnevá na svojho brata, koľko dní ho hnev drží, toľko nech sa postí o chlebe a vode.
  43. Ak niekto v hneve svojho brata preklína a potom sa s ním zmieri, nech sa kajá 7 dní o chlebe a vode.
  44. Ak niekto je mäso zo zaduseného zvieraťa alebo hovädziu krv alebo obetné zviera bez donútenia a nevie, ako zviera zahynulo, nech sa postí 12 týždňov. Ak to urobil vedome, nech sa postí 2 roky.
  45. Ak niekto neochráni hostiu a obhryzie ju myš alebo sa rozdrobí, nech sa postí 40 dní.
  46. Ak niekto vyleje zo svätého kalicha v čase pozdvihovania, nech sa postí 7 dní. Ak vyleje po pozdvihovaní, nech sa postí 40 dní.
  47. Ak niekto v chráme zaspí a diabol ho v spánku privedie do pokušenia, nech sa postí 7 dní a nech sa 100 ráz za deň pokloní.
  48. Ak niekto okradne mníšku, nech sa 3 roky postí o chlebe a vode a to, čo ukradol, nech dá chudobným.
  49. Ak niektorý duchovný poľuje, ak je to diakon, nech sa 2 roky postí. Ak je to kňaz, 3 roky nech sa postí o chlebe a vode.
  50. Ak sa niekto niekomu zaklína svätými alebo ak sa opije a zvracia, nech sa 40 dní postí o chlebe a vode. Ak je to diakon, nech sa postí 7 dní o chlebe a vode.
  51. Ak niekto vykonáva zaklínania a modlí sa k diablom alebo im dáva ľudské mená, nech sa kajá 5 rokov o chlebe a vode.

Zákaz Štefana V. používať staroslovienčinu pri bohoslužbe

Štefan, biskup, sluha sluhov Božích, Svätoplukovi, kráľovi Slovienov. Pretože si sa v horlení za vieru so všetkou oddanosťou zasvätil kniežaťu svätých apoštolov, čiže Petrovi, kľúčnikovi nebeského kráľovstva, a jeho námestníka si si pred všetkými kniežatami tohto pominuteľného sveta vyvolil za hlavného patróna a s veľmožmi a ostatným ľudom krajiny si sa zároveň odovzdal do jeho ochrany, neprestajnými modlitbami vyprosujeme od Boha, darcu všetkého dobra, v ktorého ruke spočívajú všetky práva kráľovstiev, aby Ťa posilňoval svojou priazňou, aby si chránený jeho pomocou a na príhovor apoštolských kniežat Petra a Pavla bol uchránený aj od úkladov diabolských a tešil sa telesnému zdraviu, aby si bez úhony na duši i tele, za dobré skutky večným sudcom oslávený, bol obdarený večnou blaženosťou. Aj my, ktorí zastávame jeho námestníctvo, máme o Teba náležitú starosť a v ktorejkoľvek veci budeš potrebovať pomoc, v tom, čo smeruje k Tvojmu spaseniu, vo všetkom s Božou pomocou nájdeš (v nás) ochrancu. Teba pre zásluhu o vieru so všetkými Tvojimi vernými, keďže nijaká hranica krajín nemôže byť prekážkou, duchovnou náručou sťa prítomného s láskou objímame ako duchovného syna. Keďže sme teda počuli, že dychtivo túžiš po pravej viere, a podľa tohto bezpečného znaku poznávame, že sa Tí zažiadalo obrátiť sa na Tvoju matku, čiže svätú cirkev rímsku, ktorá je hlavou všetkých cirkví, veď výsada bola jej udelená v blahoslavenom Petrovi, kniežati apoštolov, ktorému pravý pastier zveril svoje ovce so slovami: "Ty si Peter (to jest Skala), a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu" (Mt 16, 18), bránami pekelnými nazývajúc ústa rúhajúcich sa pravej viere; tá pričinením Kristovým vyhubila všetky bludárstva a posilnená pomocou svojho Stvoriteľa všetkých pochybujúcich vo viere upevnila, hovoriac s naším Pánom Ježišom Kristom: "Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov" (Lk 22, 31 - 32). Ktože, spytujem sa, ak nie blázon opováži sa vrhnúť do takej hlbokej priepasti rúhačstva, aby Petrovu vieru hanobí!? Pre toho slovo Božie jestvuje v dvoch prirodzenostiach, pretože prirodzenosť služobníka sa spojila s prirodzenosťou Božstva. Tvoju oddanosť, ktorá sa chce poúčať, si vážime (a) aby sme zaslúženou chválou vyzdvihli Tvoju múdrosť, ktorá sa nesnažila zabiehať inam, lež pýtať si radu u tej, ktorá je hlavou, z ktorej aj všetky cirkvi vznikli. Teda opravdivým základom viery, na ktorom Kristus ustanovil svoju cirkev, je toto: Tri skutočne jestvujúce osoby, Otca i Syna, i Ducha Svätého, sú si rovnako večné a seberovné. A tieto tri osoby majú jednu prirodzenosť Božiu, jednu podstatu, jedno Božstvo, jednu velebnosť. V týchto osobách je osobitosť, nie splynutie, rozdielnosť, nie oddelenosť. Vravím rozdielnosť, lebo iná je osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého. Otec totiž nepochádza od nikoho, Syn od Otca, Duch Svätý od obidvoch, je jednej a tej istej podstaty ako Otec a Syn. A táto Svätá Trojica, ktorá nemá ani začiatok, ani koniec, nie je ohraničená ani miestom, nemení sa ani časom, je jediný a pravý Boh. Otec totiž samojediný nepochádza od iného, a preto jediný sa nazýva nezrodený, avšak Syn je od Otca večným Synom, a preto sa menuje zrodený, Duch Svätý je však Duchom Otca i Syna bez akéhokoľvek prerušenia, v ktorom nie sú mysliteľné nijaké veky, pre ktoré platí (pojem) skorší či neskorší, a preto sa nenazýva nezrodeným ani zrodeným, lež vychádzajúcim, neverí sa ani v dvoch otcov, ani v dvoch synov. O tom, že u Syna je Duch, svedčí apoštol a evanjelista: "Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho" (Rim 8,9), a Pavol apoštol svedčí o tom, že Duch je u Otca i Syna: "Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch" (Rim 8,9). A opäť veľmi zreteľne rozlišuje, že u Otca je Duch, vraviac: "A keď vo vás prebýva Duch Toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, Ten oživí aj vaše smrteľné telá" (Rim 8, 11). Že však Duch je u Syna, svedčí ten istý Pavol: "Pretože ste synmi, poslal Boh do vašich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče" (GaI4, 6). Že vychádza z Otca, hovorí sama pravda: "Duch, ktorý vychádza z Otca, ten bude svedčiť o mne" (Jn 15. 26). Že vychádza zo Syna, potvrdzuje tá istá pravda: "On ma oslávi, lebo vezme a zvestuje vám" (Jn 16, 14). Veď nemožno veriť, že Duch Svätý vychádza z Otca na Syna a zo Syna na posvätenie tvorstva ako po nejakých stupňoch, ale zároveň vychádza tak z Otca, ako i zo Syna. Veď ktože bude popierať, že Duch Svätý je život, a v kom má život Otec, v tom má život i Syn? Ako Otec má v sebe samom život, tak udelil aj Synovi, aby mal život v sebe samom. Nech Ti stačí toto málo povedané z mnohého, ktoré máš bez pochybovania vyznávať jazykom a veriť srdcom, no ne skúmať nad sily; pretože ak lúč slnečnej gule otupuje pohľad očí, o koľko viac jasnosť nevysloviteľného Božstva otupuje ľudskú myseľ. Tejto viery (prenesenej) Pánom na apoštolova apoštolmi založenej pridržiava sa svätá katolícka a apoštolská cirkev rímska. Napomíname ťa, prosíme a zaprisaháme, aby si sa jej pevne pridržiaval. Zistili sme, že aj Wiching, ctihodný biskup a najdrahší spolubrat, je vyučený v tejto cirkevnej náuke, a preto sme Vám ho znova poslali, aby spravoval Bohom mu zverenú cirkev, lebo sme sa presvedčili, že je Ti najvernejší a o Teba vo všetkom veľmi starostlivý. Prijmite ho, vážte si ho a zahŕňajte náležitou cťou a povinnou úctou z úprimného srdca ako duchovného otca a vlastného pastiera, pretože jemu preukázanú česť vzdávate Kristovi, ako sám hovorí: "Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma Toho, ktorý ma poslal" (Mt 10,40). Teda nech on má na starosti všetky cirkevné záležitosti a úrady a nech ich spravuje, majúc pred očami bázeň Božiu, lebo i za ne, i za duše ľudu jemu zvereného sám bude prísnemu sudcovi skladať účty. Vo veci pôstu teda vedz, že bol schválený zákonom (Písma svätého), prorokmi a samým Pánom v evanjeliu. Veď aj Mojžiš, aby dostal zákon, štyridsať dní a nocí sa postil. Eliáš, ktorý modlitbami zatvoril nebesá, aby tri roky a šesť mesiacov nepršalo, a opäť modlitbami ich otvoril, a nebesá vydali dážď a pôda vydala svoje plody, postil sa štyridsať dní a nocí. Aj sám pôvodca zákona, náš Pán Ježiš Kristus, postil sa štyridsať dní a nocí. Ak však niekto zavrhuje pôst, nech zavrhuje aj modlitbu a nech rúhavo tvrdí, že zlých duchov vyháňať je zlo, zatiaľ čo Pán vraví: "Tento druh (diabolstva) nedá sa ináč vyhnať, iba modlitbou a pôstom" (Mt 17, 21). Prikázaním je totiž postiť sa, no v ktoré dni sa treba postiť a v ktoré jesť, nebolo ustanovené prikázaním Pána ani apoštolov, avšak cirkev sa pridržiava starej obyčaje otcov, pretože aj ustanovenia predchodcov, aj obyčaj predkov treba zachovávať ako zákon. V štvrtý deň (stredu) sa treba postiť, lebo podľa evanjelia v štvrtý deň týždňa sa Židia uzhodli, že Ježiša ľsťou chytia a zabijú. Šiesty deň týždňa (piatok) právom je venovaný pôstu z úcty k umučeniu Pána. Avšak aj v sobotu sa treba postiť na obnovenie pamiatky udalosti, že učeníci predstavujúci si Pána ako človeka v ten deň ho ležiaceho v hrobe oplakali. O piatom dni sa však niektorí domnievali, že je zrušený (pôst), pretože na ten deň pripadá uzmierenie kajúcnikova v ten deň sa posviaca svätá križma, v ten deň Vykupiteľ s učeníkmi večeral a podal im sviatosť svojho tela a krvi, v ten deň pred zrakmi učeníkov vstúpil na nebesá. Deň Pánov (nedeľa) je pre slávu zmŕtvychvstania a príchod Ducha Svätého právom zasvätený radosti. Ostávajúce dva (dni) ponechávame každému na vlastné rozhodnutie; myslím, v týchto (dňoch) treba dbať o to, aby ten, kto je, nepohŕdal tým, ktorý neje, a ten, kto neje, neodsudzoval toho, ktorý je, aby sme, čokoľvek robíme, konali na slávu Božiu. Pôst totiž, ktorý sa nazýva kántrami, starí otcovia nie nadarmo ustanovili zachovávať, ako vraví žalmista: "Pána chcem velebiť v každom čase" (Ž 34,2), aby sme v jednotlivých a ktorýchkoľvek ročných obdobiach pokorovali dušu postom. Tak pôst v prvom mesiaci prikázal zachovávať Pán v Exode, pôst v štvrtom, siedmom a desiatom skrze proroka Zachariáša, aby sme v každom čase pokáním pevne dôverovali v milosrdenstvo. Nech Ti postačí toto málo povedané o pôste, hoci by sa mohlo hovoriť o jeho premnohých významoch, ktoré teraz vysvetľovať niet času. Ver však, tento pôst je Bohu nadovšetko milý: roztrhni spojivá s bezbožnosťou, uvoľni putá utláčajúce ho, prepusť na slobodu tých, ktorí boli pokorení, a odstráň každé bremeno. Toto treba ozdobiť týmito klenotmi. "Daj hladnému svoj chlieb a biednych a potulných voveď do svojho domu" (Iz 58, 7). Vedz, toto sú Bohu milé svetlá, ktorými treba každodenne zdobiť pôst, aby sa Bohu zapáčil. Keď sme sa však dozvedeli, že Metod sa oddáva bludu, nie budovaniu, sváru, nie pokoju, veľmi sme sa zadivili; ak je to tak, ako sme počuli, jeho blud celkom zavrhujeme. Kliatba však, ktorú on riekol na potupenie katolíckej viery, uvalí sa na jeho hlavu. Ty však a Tvoj ľud budete pred súdom Ducha Svätého bez viny, ak, pravda, budete neporušene zachovávať vieru, ktorú hlása rímska cirkev. Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžiť slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivo u prísahou, zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz niekto niekedy dopustil; s výnimkou, ak ide o vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu a keď výklad evanjelia či apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovoľujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho (Flp 2, 11). Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa, a aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej mocirozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od vašich hraníc.

Zákon sudnyj ľjudem

okolo r. 863

Súdny zákonník pre ľud
  1. Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.
  2. V každom spore, žalobe a udaní treba dodržať, aby knieža a sudca neprijímali udanie bez vypočutia mnohých svedkov. Treba povedať stranám, žalobcom a udavačom: Ak to nedokážete s pomocou svedkov, ako káže i zákon Boží, očakávajte, že prijmete rovnaký trest, aký ste vyslovili proti druhému. Tak prikazuje Boží zákon, a kto ho nezachováva, nech je prekliaty.
  3. O koristi. Kto sa vypravil proti nepriateľovi do boja, má sa vystríhať všetkých zlých slov a skutkov. Má mať na mysli Boha, modliť sa a s rozvahou viesť boj. Lebo pomoc od Boha dostávajú tí, čo majú rozvážne srdcia. Víťazstvo totiž nespočíva v premnohej sile, pretože sila je od Boha. Ak dá Boh víťazstvo, šiesty diel nech si vezme knieža a zvyšok nech si rozdelia všetci ľudia rovnakým dielom, či sú veľkí alebo malí. Pretože županom má stačiť kniežací podiel a prírastok žoldu ich mužstva. Ak sa nájdu medzi nimi niektorí, buď kmeťovia alebo jednoduchí vojaci, čo vďaka odvahe a chrabrosti vykonajú hrdinské činy, nech im knieža alebo prítomný vojvoda pridá z kniežacieho podielu, ako sa patrí, aby ich vyznamenal. Rovnakú sumu, ako dostanú tí, čo sa zúčastnili na boji, majú dostať aj tí, čo zostali v tábore. Lebo tak povedal, napísal a ustanovil prorok Dávid.
  4. Kto má vlastnú manželku a zhreší s otrokyňou, ak sa tento prečin potvrdí, je potrebné, aby ju knieža tejto krajiny predalo do inej krajiny a suma získaná za ňu sa má rozdeliť medzi chudobných. Rovnako smilník má byť podľa zákona Božieho kniežaťom daný k dispozícii kňazom na sedemročné pokánie: dva roky nech stojí počas omše pred chrámom Božím, dva ďalšie roky nech ide do chrámu po čítanie evanjelia a zvyšok omše nech strávi vonku a počúva omšu a ďalšie dva roky môže zostať až do Verím v jedného Boha. Posledný, siedmy rok nech stojí v chráme, ale nech neprijíma. Po uplynutí siedmich rokov na ôsmy rok nech už prijíma. (Odsúdení) sú povinní nejesť nič iné okrem chleba a vody po sedem liet.
  5. Kto zhreší s cudzou otrokyňou, nech zaplatí 30 zlatých pánovi otrokyne a sám nech sa podrobí sedemročnému pokániu, ako sme už povedali, aby nebol pokutovaný. Ak je chudobný, nech podľa (veľkosti) svojho majetku zaplatí pánovi otrokyne a sám nech sa podrobí spomínanému pôstu.
  6. Kto sa dopúšťa smilstva s rehoľníčkou, tomu podľa svetského zákona odrežú nos, podľa cirkevného nech sa mu však uloží pätnásťročné pokánie.
  7. Kto si vezme za manželku matku svojho kmotrenca, podľa svetského zákona im obom odrežú nosy a rozlúčia ich. Podľa cirkevného zákona nech sú rozlúčení a nech sa podrobia pokániu 15 rokov. Poriadok pôstu je takýto: päť rokov stáť vonku (pred chrámom) s plačom a počúvať omšu, potom štyri roky môžu byť v chráme do svätého evanjelia a tri roky do Verím v jedného Boha a ďalšie tri roky až do konca omše o chlebe a vode. A tak keď skončia pôstnu lehotu, v šestnástom roku nech už prijímajú. Rovnaký trest nech stihne toho, kto sa ožení s krstnou dcérou alebo sa prehreší s vydatou ženou,
    7a. O svedkoch. Nad všetkými týmito (previnilcami) má knieža a sudca pri každom spore so všetkou starostlivosťou a trpezlivosťou konať vyšetrovanie a neodsudzovať bez svedkov. Treba však hľadať svedkov pravdivých, bojacich sa Boha, vážených a takých, Čo nemajú nijakú nenávisť ani zlobu, ani hnev, ani spor, ani obvinenie proti tomu, o kom svedčia, ale iba strach z Boha a jeho spravodlivosti. Počet svedkov nech je jedenásť alebo aj viac ako tento počet. V malom spore od siedmich do troch, ale nie menej ako tento počet. Sudca má však moc prijať záloh od toho, proti komu vypovedajú, a určiť svedkom prísahu alebo aj pokutu, alebo rovnaký trest, ak sa niekedy ukáže, že klamali. Ani v jednom spore sa nemajú prijímať za svedkov tí, ktorých niekedy usvedčili, že klamú alebo prestupujú zákon Boží, alebo vedú zvrátený život, alebo ktorí sa ako nespôsobilí vylučujú z prísahy.
  8. Keď niekto zviedol pannu bez súhlasu rodičov a keď sa tí o tom neskôr dozvedia, ak si ju chce vziať a chcú to i jej rodičia, nech sa koná svadba. Ak sa však bude jeden z nich zdráhať a bude to (človek) vážený pre svoje bohatstvo, nech dá dievčaťu za zneuctenie litru zlata, t. j. 72 zlatých solidov. Ak je chudobnejší, nech dá polovicu svojho majetku. Ak je však nemajetný, nech ho dá sudca zbičovať a vyhostiť zo svojho obvodu. Je tiež povinný podrobiť sa pokániu počas siedmich rokov, ako sme napísali.
  9. Kto znásilnil pannu na opustenom mieste, kde nebolo nikoho, kto by jej mohol pomôcť, nech je pokutovaný a jeho majetok nech sa dá dievčaťu.
  10. Kto zviedol dospievajúce dievča pred dovŕšením trinásteho roku, nech je pokutovaný (stratou.) všetkého svojho majetku a výnos z neho nech sa dá dievčaťu. Podľa cirkevného zákona on i ten, kto sa dopustil násilia na dievčati zasnúbenom mužovi, všetci podliehajú sedemročnému pokániu, ako sme to už prv spomenuli pri vydatej žene.
  11. Kto zviedol dievčinu zasnúbenú inému mužovi, aj keď k nej vošiel s jeho súhlasom, tomu treba odrezať nos.
  12. Krvismilníci, ktorí uzavreli manželstvo s pokrvnými (príbuznými), nech sú rozlúčení.
  13. Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov.
  14. Kto podpaľuje cudzí les alebo v ňom rúbe stromy, nech zaplatí dvojnásobnú náhradu.
  15. Kto z nepriateľstva alebo kvôli lúpeži majetku podpaľuje ohňom obytné budovy, nech ho upália, ak je to v meste. Ak je to na dedine alebo v usadlosti, nech ho popravia mečom. Ale podľa cirkevného práva sa odovzdáva na pokánie na 12 rokov, lebo je to nepriateľ. Ak chce niekto spáliť strnisko alebo krovie na svojom pozemku a zapáli oheň a ten preskočí a zapáli cudzie pole alebo cudziu vinicu, treba celú vec posúdiť a vyšetriť. Ak k tomu prišlo tak, že z nevedomosti alebo ľahkomyseľnosti zapálil oheň, nech postihnutého odškodní. Ak by zapálil oheň vo veternom dni alebo neurobil potrebné opatrenia hovoriac: oheň sa nerozšíri, alebo z lenivosti, alebo že nemôže a oheň narobí škody, nech zaplatí a nech je zbičovaný. Ak by však zachoval všetky opatrenia a náhle prišla búrka a preto sa oheň veľmi rozšíril, nech nie je odsúdený. Ak sa zapáli niečí dom od blesku a zhorí buď jeho vlastné obydlie, alebo sa oheň rozšíri a zhoria aj domy jeho susedov, pretože tento požiar vznikol znenazdania, nemá sa súdiť.
  16. Nikto nech nevyvádza násilím z chrámu toho, kto sa v ňom uchýli. Ten, čo sa sem utieka, nech oboznámi kňaza so svojou záležitosťou a vinou, ktorú spáchal. Kňaz nech ho prijme ako utečenca, aby bol jeho zločin podľa zákona vyšetrený a preskúmaný. Ak sa niekto pokúsi, nech je to ktokoľvek, vyviesť násilím z chrámu toho, kto sa sem utiekal, nech dostane 140 palíc. Potom nech sa náležité preskúma zločin toho, kto sa sem utiekal.
  17. Ak má niekto s niekým spor a neoznámi to vladykom a sporí sa o svojej ujme, chcejúc buď mocou alebo násilím presadiť svoj zámer, ak to urobí, aj keď má pravdu, nech príde o svoju vec a nech ju vráti. Ak by vzal niečo cudzie, nech ho vladyka toho kraja palicuje, pretože sa nepodrobuje moci a sám sa stáva svojím pomstiteľom. A ak si takto počína, nech vráti to, čo vzal.
  18. Ak si rodičia a deti navzájom protirečia, nech sa im neverí. A ani v prospech pána, ani proti nemu nech nevystupuje otrok alebo prepustenec ako svedok.
  19. Ak niekto kúpi od cudzích vojakov vojnového zajatca a vezme ho k sebe do domu, ak má zajatec pri sebe takú sumu, za ktorú bol kúpený, nech ju dá za seba a môže slobodne odísť.
  20. Svedkovia z počutia nech nesvedčia a nech nehovoria: Počuli sme od niekoho, že tento je dlžníkom, alebo ak o niečom inom svedčia z počutia. Nemajú svedčiť ani v tom prípade, ak ide o županov.
  21. Vojaci, ktorí boli zajatí a zapreli svoju kresťanskú vieru, sa pri návrate do svojej krajiny a k svojmu občianskemu právu majú odovzdať cirkvi.
  22. Ak si niekto požičia koňa na cestu do istého miesta alebo ho pošle a stane sa, že sa kôň poraní alebo uhynie, musí požičiavateľ odškodniť majiteľa koňa.
  23. Kto zajal cudzí dobytok a buď ho hladom umoril alebo nejakým iným spôsobom zahubil, nech je odsúdený na dvojnásobnú náhradu.
  24. Kto kradne vo vojne, ak je to zbraň, nech je zbitý. Ak je to kôň, nech zaplatí pokutu.
  25. Ak si chce pán ponechať takého otroka, ktorý kradne, nech nahradí škodu. Ak nechce mať viac tohto otroka, nech ho odovzdá do otroctva okradnutému.
  26. Kto cudzie stádo odoženie, ak to urobil po prvý raz, nech je zbitý. Ak to urobil druhý raz, nech je vyhnaný zo zeme. Ak to urobil tretí raz, nech je vystavený trestu, ale až potom, keď vráti všetko, čo odohnal.
  27. Kto mŕtvych v hrobe zoblieka, nech je potrestaný.
  28. Kto vnikne k oltáru vo dne alebo v noci a zoberie niečo z posvätných nádob alebo rúch, alebo akúkoľvek inú vec, nech je potrestaný. Kto vezme niečo z ostatných častí kostola, nech je palicovaný, ostrihaný a vyhnaný z krajiny ako bezbožník.
  29. Kto zajme slobodného človeka a predá ho alebo zotročí, nech je zotročený aj sám, keďže i on slobodného zotročil, nech sám zakúsi otroctvo.
  30. Kto láka k sebe cudzieho otroka, skrýva ho a nepovie, kde je, je povinný vrátiť ho jeho pánovi alebo mu dať iného, alebo jeho cenu.
    30a. Spor manželov. Múdrosť tvorcu a Spasiteľa nášho Pána Boha nás učí, že manželské spolužitie je od Boha nerozlučné. Ten totiž, keď stvoril nejestvujúceho človeka v bytosť, nestvoril rovnako ženu tak, že by bol vzal hlinu zo zeme, hoci mohol, ale vzal rebro z muža a stvoril ju, aby takto múdro spojením jedného tela v dvoch osobách uzákonil nerozlučné manželstvo. Preto ani ženu, keď ľsťou diabla začala ochutnávať horkosť a dala z nej okúsiť aj mužovi, od muža neodlúčiť. Ani muža, ktorý prestúpil s manželkou príkaz Boží, od ženy neodlúčil, ale potrestal ich za ten hriech utrpením. Ich manželstvo však zachoval. Týmto zákonom teda - už zjaveným a evanjeliom potvrdeným vtedy, keď sa farizeji pýtali Krista Boha nášho, či je dovolené prepustiť vlastnú ženu pre každý hriech a Ježiš odpovedal: Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje okrem príčiny cudzoložstva - aj my sa riadime ako ozajstní učeníci Krista Boha a neodvažujeme sa nič iné uzákoniť. Keďže však diabol zasieva medzi manželov nenávisť pre žaloby, alebo pre telesné či iné neresti, preto medzi príčiny, pre ktoré sa manželia rozlučujú, ustanovujeme zákonom tieto: muž sa odlúči od svojej manželky pre taký hriech, ak bude manželka usvedčená, že strojila úklady proti jeho životu alebo aj keď sa dozvedela o nejakých zlých skutkoch cudzích osôb namierených proti manželovi a neoznámila mu to, alebo keď upadne do choroby malomocenstva. Žena sa odlúči od svojho manžela vtedy, ak jej bude strojiť úklady alebo to vie o iných a nepovie jej to, ako aj vtedy, ak upadne do choroby malomocenstva. A aj v prípade, ak jeden z nich pred manželským stykom upadne do zlej choroby. Toto všetko prislúcha kniežaťu a sudcom so svedkami vyšetriť, ako sme o tom prv písali, pred Božím súdom, kde sa majú všetky ľudské neresti kniežatami súdiť. A preto nesmieme hľadieť na nikoho, ale všetkých deň čo deň vyučovať v Božom zákone a dúfať v Krista Boha, že na poslednom súde začujeme blažený hlas: Poďte, blahoslavení služobníci verní, nad mnohými vás ustanovím, vojdite do radosti Pána Boha vášho a veseľte sa s anjelmi na veky vekov.
    Amen.

Život Naumov

Dňa 23. mesiaca decembra. Pamiatke ctihodného nášho otca Nauma.

A hľa, bratia, aby nezostal bez pamiatky brat tohto blahoslaveného Klimenta, jeho druh a spolutrpiteľ, s ktorým zakúsil mnohé biedy a trápenia od heretikov, kňaz Naum.

Keď Klimenta vysvätili za biskupa, vtedy pravoverný cár Simeon ustanovil Nauma, jeho druha, na jeho miesto za učiteľa. A ten takú istú námahu z lásky podstupujúc, panictvo zachovávajúc od detstva až do skonania, založil kláštor na východ od Bieleho jazera a kostol svätých archanjelov. Keď pobudol v učiteľstve sedem rokov, zanechal ho a odišiel do kláštora. Prijal mníšske rúcho a žil tu ešte desať rokov. Tak spočinul v Pánovi pokojne 23. dňa mesiaca decembra.

A toto nech je známe: pred šiestimi rokmi spočinul Naum, kňaz biskupa Klimenta. A toto nech je známe všetkým čitateľom, ako sme už predtým napísali, že kacíri jedných ťažko mučili a druhých predali Židom za odmenu, najmä kňazov a diakonov. Tí Židia ich vzali a odviedli do Benátok. A keď ich predávali, Božím prispením prišiel vtedy do Benátok z Konštantínopolu aj cisárov človek, ktorý tu vybavoval cisárove záležitosti. Dozvediac sa o nich, jedných hneď vykúpil a ďalších vzal so sebou a priviedol ich do Konštantínopolu a povedal o nich cisárovi Bazileovi. A znovu boli uvedení do svojich úradov a hodností ako kňazi a diakoni, ako bývali predtým. Dostali platy a nikto z nich nezomrel v otrockej práci Niektorí našli útočisko v Konštantínopole, kde sa o nich postaral cisár. Niektorí zasa prišli do bulharskej krajiny a s veľkou poctou tam našli útočište.

Moravská krajina však, ako prorokoval arcibiskup svätý Metod, pre nezákonnosť ich skutkov a kacírstvo i pre vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré zakúsili od kacírov, ktorým oni uverili, čoskoro prijala od Boha odplatu. Po nemnohých rokoch prišli Maďari, peónsky národ, vyplienili krajinu a spustošili ju. No a tí, ktorých nevzali Maďari v plen, utiekli jednoducho do Bulharska. A ich zem zostala opustená v moci Maďarov.