po roku 1000

Belo IV. určuje povinnosti a počet jobagiónskych synov z Turca

Belo, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Srbska, Haliče, Vladimírska a Kumánska všetkým, čo nazrú do tejto listiny spásu v Spasiteľovi všetkých. Úrad kráľovskej vznešenosti sa má usilovať tak usporiadať postavenie svojich poddaných, aby každý mohol, podľa istého počtu a stavu svojej slobody (postavenia) vykonávať svoje povinnosti bez obťažnosti. Preto, keď synovia jobagiónov v Turci prekročili potrebný a zvyčajný počet, videlo sa nám z hľadiska vlády (potrebným) znížiť ich prílišný počet, ponechajúc potrebný stav štyridsať osôb z týchto synov jobagiónov pre celý Turiec, a to tak, že vždy šiesti z nich sú povinní dať do nášho vojska jedného obrnenca. Osobitne sa medzi nich počítajú štyria synovia Uzdu, a to Mečk, Strmeň, Martin a Drahomil, ktorí príduc k nám ponížene od nás žiadali, aby sme im dobrotivo ráčili dať zem, kde oddávna sídlili. My teda, naklonení ich oprávneným prosbám a zohľadňujúc ich služby, ktoré nám preukázali a môžu preukázať v budúcnosti, dali sme im a ich potomkom žiadanú zem do trvalej držby. A ako nám oznámil náš verný komes Cypov, ktorého sme poslali na preskúmanie veľkosti tej zeme, stačí na osem popluží a z východnej strany susedí riekou Bystrica až po vtok tejto rieky do rieky Turiec s dedinou Vrútky a odtiaľ ide hore po rieke Turiec a tu hraničí s dedinou Modly a tu končia hranice a spoluhraničiaci tejto zeme. Aby táto naša donácia nadobudla silu ustavičnej stálosti, vydali sme túto dosvedčovaniu listinu, potvrdenú silou našej dvojitej pečate. Dané magistrom Smaragdom, zvoleným (prepoštom) Stoličnobelehradského kostola, naším milovaným a verným podkancelárom nášho dvora, roku Pána tisíceho dvestého päťdesiateho piateho, 13. deň pred kalendami septembra, kraľovania nášho (roku)dvadsiateho.

Belo IV. žiada po tatárskom vpáde o pomoc pápeža

Najsvätejšiemu v Kristu otcovi Gregorovi, z Božej milosti najvyššiemu kňazovi presvätej Rímskej cirkvi, Belo, z tejže milosti kráľ Uhorska tak vo všetkom povinnú, ako aj oddanú úctu. Z toho, že katolícka viera v krajoch Uhorska sa Božím pričinením rozrástla, je Vašej Svätosti iste úplne jasné, že naši predkovia so všetkými ich právomoci podriadenými a aj my, keď sme prevzali riadenie kráľovstva, pokladali sme s úprimnou oddanosťou Rímsku cirkev vo všetkej úcte za matku a učiteľku. Preto nešťastné a poľutovaniahodné udalosti, ktoré nás a Uhorské kráľovstvo zastihli vpádom tatárskeho vojska, zúriaceho zvieracou ukrutnosťou, zverujeme Vašej otcovskej láske spoliehajúc (na Vás). Nedávno totiž okolo sviatku Zmŕtvychvstania Pána (31. 3.) vstúpili do Uhorska prudko a vo verkom množstve a bez rozdielu veku a pohlavia, všetkých ktorých mohli zastihnúť pozabíjali, kostoly a miesta zasvätené Božiemu menu ohňom, pobitím ľudí a inými svojimi výčinmi znesvätili, oslavujúc, že všetkých, najmä kresťanov podrobili svojmu panstvu. Navrhujeme a zaprisahávame Vás, nech vystúpi teda starostlivosť Vašej Svätosti na pomoc kresťanského rudu a rada a pomoc nám a Uhorskému kráľovstvu nech udelí vykúpenie a vaša starostlivosť nech ráči predísť skaze sveta, aby omeškanie pomáhajúceho (nespôsobilo) zbytočné zožratie baránka vlkom a nevedelo by sa komu prísť na pomoc. Na tieto aj iné (veci ktoré) Vašej otcovskej láskavosti majú byť obšírnejšie vysvetlené posielame dôstojného otca, nášho milovaného a verného Štefana, vacovského biskupa, doručovateľa tohto (listu), žiadajúc, aby ste tomu, čo Vám prednesie z našej strany, ráčili nepochybne dôverovať (veriť).

Dané v Záhrebe, 15. deň pred kalendami júna.

Bernolákovčina v diele Piľní domajší a poľní hospodár

§ 13 O krumplách

Krumple aľebošto koľempír, podzemské jablka (Erdepfľe), zemnáki, zemáki, švábska repa, švábka. Táto úroda môže sa téš v tíchto našich časoch ľen veľice rozmnožená ke strove počitovať. Jedno jablko prostredné môže sa rozkrojiťna štvoro a dojamek, do zemi poklásť, každí kúšček osve. Lepšej sa sadá krupľe celé svojíma drobníma jablkami. Kdo chce ešče lepšej urobiť, nech sková na semeno také hrubé krumple jako sľepačé vajca, nech jích z jarú saďí, keď mesíc schádza na svetle okolo počátku dubňa. Krumple lúbá lachku, virobenu zem, vlchkí, písečnatí grunt. Ňehasené vápno v prach rospadané je najlepší hnoj pre krumplovú zem, aľe tento prach musí sa hneď zaorať ľebo zakopať, abi ho veter ňeuchiťil. Midlárskí vizváraní popel je téš na to dobrí. Najľepšej schádzajú v téj zemi, v kteréj pominutém roku róstol tabak, repa alebo kapusta. Do nového hnoja ňesaď krumple, ľebo poróstnú do vnaťi. Krumple sada sa hlboko na tri cóľe do jamek, jamki musá biť jedna od druhej daľeko na pól druha strevícu. Keď bi skoro ze zemi vikľiľi a obával bi si sa, že ďenglavá vňať zmrzne, prihádž ju ze zemú. Keď biľina s krumpľí virósťe visoko na 8 cólov, vtedi ponajprv okopávaj a spravuj okolo ňích kopce. Keď sa potom na jednu páď vivíšá a viróstnú, zas jích okopaj. Pohni trošku te predešlé kopce z motikú, sprav jích zas vatšé. Toto často preš jar opakuj a budeš mať s ňích dobrú úrodu, aľe len do počátku mesíca červená, potom jích vícej ňeokopávaj. Vňať s krumpľí ňestrhaj, aš pri konci mesíca srpňa, ľebo prekazíš zrosť jejích jablkám v zemi. Tu vňať nedávaj čerstvú lichve, aľe ju posekaj, uvar aľebo ľen zabar aľebo zakvas na zimu jako kapustu a potom v zime zaobarenu dávaj lichve. Viťahuj a vibíraj krumple ze zeme okolo Michala aľebo po Michaľe pred oberačkami, pred mrazi. To aľe merkuj, abi krumple boli sadené na takém mísťe, na které slnko často svíťí. Keď bude sucho, poľívaj jích. Keď bi bol veľice mokrí rok aľebo bi krumple rostľi ve vlchkich doľinách, tehdi jich ňeňí súco jesť často, ľen dvakrát do tídňa, ľebo v tém roku málo majú slnka aj málo dozrú. Ňedozrúľi, majú vnútri černasté aľebo červenasté fľeki, od takích človek lachko oňezdraví, dostane červenku. Dobre zrelé krumple sú vnútri jednaké, belavožlté, bez fľekov, voňajú pekne jako orechi. Keď sa krumpľe vará, musá biť zarovno z vodu v hrnci zaláté, nemusí biť mnoho vodi nad ňími. Vtedi sú dobre uvarene, keď sa jim koška popuká, keď preš ňe vidľička lahodno sa prepchňe. Čím skorej krumpľe pri silném ohni vrú, tím chutňejšé sú. Po kveťe má krumpľová zeľina na sebe gulki a v ňích drobné semenka. Taká krumpľová vňať musí sa ke kolkom privážať, abi te gulki ňezhinuľi. Potom sa po Michaľe pred mrazi oberú (jestľi jích pri dome sľépki ňezeďá), teto sa vitlačá jako ohárkové zrnka na spodek do vodi, voda sa zleje a semen­ka s tú ľepkavú kasičku rozetrú sa na fluspapír. Keď uschnú, skovajú sa a z jarú sejú rídko do dobrého gruntu. Potom sa téš okopávajú a s kopci obhadzujú. V jaseň sa vihľedajú v ňích malé krumpľe, preš zimu skovajú sa v pivnici do písečnatéj jami, aľe one ňemusá biť zakrité, abi ňevikľiľi. Keď krumpľe prv vikľijú, ňež sa sada, uš majú vadu, uš ňeporóstnú dobre, tak volakteré aj zasadené vihinú. Nasľeduje mnohonásobní, dobrí a veľikí úžitek krumpľí.

§ 17 Smrtonos

Táto planéta neobsahuje v sebe mnoho znamenitého, je omno­ho menšá než Zem. Obsahuje v sebe naskrz ťisíc sto triapaďesát míl a v okruhlosťi triťisíc šéststo dvaadvacať míl. Je od Slnka zdálená na jedenatricať millionov seďemďesaťšésť ťisíc míl. Keď sa na obloze ze Slnkom viďí, tedi jest na dvaapaďesát millionov aj na šéstkrát sto osemadvacať ťisícov míl od Zemi zdálená. Keď aľe stojí proťi Slnku, je ľen ďeseť millionov aj deväťkrát sto šéstadvacať ťisícov míl od Zeme zdálená a skoro tak svoju jasnosť mení jako Krásopanna. Jejá veľikost je znameňitejšá nežľi Dobropána a vícej nám je známi Smrtonos nežľi ta planéta Dobropán, bár oblohu svoju jasnosťú nehrube ozdo­buje aňi volaco znamenitého v ročném behu nespúsobuje. Táto planéta je suchej, vícej horúcej nežľi vlchkéj náturi, bár tedi, keď je ona spravec roku, nekedi pršívá, predca pod jejím panovaním bívá vícej suchích rokov.

Jar običajňe bívá suchí, posmúrní a studení, v kterém nemali bi sa ovce aňi na ozimini aňi na lúki púščať. Jestľi sa pusta, málo bude na nich urodi. Tento jar máva mnoho mrazov, ostré aj studené povetrí aš do mesíca červená.

V každém jarú, aľe najobzláštňejši v temto pod Smrtonosom nech hospodári pozorujú pri konci dubna anebo spočátku mája na pavúkove spúščáňí, o kterém sem písal víše na listu 71. Pre Smrtonosové veľmi horúce leto prorokujú hvezdárske aj hospodárske skusenosťi málo budúceho sena, málo otavi, mnoho vína, mnoho hrušek a jabĺk. Pavúkova práca vatšá je istota budúcej v povetru premení nežľi barometrum anebo thermometrum. Pavúk neľen o volakolko hoďín prv (jako barometrum), aľe aj o volakolko dňí prv predpovedá budúci jasní anebo déšďiví čas, budúcu zimu anebo teplo. K ternu tam víše jeho viloženému kalendáru ešče aj toto dodávam:

Ten pomenší pavúk, kterí svoju pavučinu robí plitko na tri uhľi v kúťe, keď má biť pekní čas, vistrká svoju hlavu aj svoje nohi od seba vistrká tím dálej, čím dálej má bit pekní čas. A ked má pršať, obzláštňe ked má mnoho a dlho pršať, obracá ven k človekovi svoj zadek. Tá trojuhelná pavučina trvá pri pekném čaši a ked má nastávať po déšdivém čaši druhí pekní čas anebo po veľikéj sparnosťi ešče vatšá sparnosť, pavúk ju o dva-tri cóíi rozmnoží, a tak téj pavučini pred nastávajícím jasním anebo pred teplejším časom kamdál vícej pribívá. Ked pavúk vajíčka klade (čo sa stáva v teplém roku aj sedem rázi), je znamení jasného času. Taktéš keď zvisoka spúščající sa pavúk starú kožu vizlíká. Tento istí pavúk (aj križák pavúk) pred nastávajícím déšďom anebo pred budúcim silním vetrom robí malú pavučinu, jejéj hlavné nitki, krajné aj krížne nakrát­ko rostahuje, abi mu jích déšď ani veter nepretrhol, a potom sa sková. Keď má bit jasno anebo vatšá sparnost, tedi pavuci ze svojich kúcikov vindú, po pavučinách behajú, čiščá a kamdál vicej jích rozmnožujú, rostahujú. Na tuto prácu merkuj po západu slnka pri počátku noci, anebo pohlédni ráno na hotovú vatšu pavučinu, pri kteréj skovaní pavúk čeká muchi.

S pavúkovej práce v listopadu podlá mesícovích štvrťí kona­nej môžeš prorokovať (anebo z jeho neprítomnosti), skoro li k nám príjďe zima, bude li lahodná anebo tuhá spočátku. Keď v listopadu aj v budúcich trech zimních mesícoch pri ťichém teplém čaši uvidíš pavúkov silno robiť pavučini, anebo aj bez nich spatríš novotnu pavučinu, prorokuj o volakolko dni tuhu zimu budúcu.

Pavúk je milovník muziki, nad nú prebíhá na podlahi, jako bi tancoval, spúščá sa na muzikanta bez tehoto škodi.

Leto. Pod Smrtonosom bívá najsparnejšé leto, takže nekedi v horách od slnka zažnú sa staré pni, hnilé práchna. Noci bívajú téš veľice sparné. Potoki a studni visíchajú.

Jaseň bívá téš vícej suchá nežíi mokrá, bívá v néj dobré víno. Pred s. Ondrejom ne tak lachko poletuje snach a bár v mesíci rijenu povolakterúc mrzne, predca je listopad z vatšéj stránki teplí.

Zima bívá veľmi studená, vícej suchá nežľi mokrá, veľmi nestála.

Jarná sejba. Jačmeň, keď sa on zaseje do dobrej zemi, a to včas, dá dobru úrodu; keď sa aľe zaseje do štrkovitéj zemi, a to neskoro, buďe krátki aj malej urodi. V jarú malo bi sa zrno téš pod brázdu zaorávať. Buďe málo ovsa, aľe dobrí, na dobrích zemách predca buďe ho mnoho. Hrach, šošovica aj vika musí sa do vlchkích a dobre pripraveních zemi sáť a taktéš dobre porostú. Proso musí sa zavčasu sáť, len nepodarí sa, konope budú malé, ale tenké a dobré. Málo bude sena aj otavi.

Žatvi tvrdej. Režné zrno buďe dobré, hojné, žito prostredno uroďí sa, nech sa len na nem z jarú ovce nepasú.

Podzimná oračka nebude náhla, nebo neskoro sa začne zima, a preto nemaľi bi sa na ozimini ovce vihánať. (Čo má pilní hospodár merkovať v tejto orački a sejbi pri zrnu, abi ono nebolo snetovité, máš viložené víše pod planétu Slnka.)

Ovocí. Vlačo vícej hrušek buďe než jablček. Slív a čerešen bívá málo, téš málo orechov. Málo buďe žaludu, a to drobné­..o

Chmelu nebude mnoho, buďe v nebespečenstvu aj z jarú od mrazov, od ostrého, studeného povetra, aj v lete od búrki. Čo s neho zostane, to buďe dobré.

Víno pod túto planétu v teplej jaseni bívá dobré.

Vetri, búrki a prívali. V takémto roku Smrtonosovém nebívajú mnohé vetri aňi mnoho déšďov, ale veľice hrmívá a nekedi kďe tu uďerí.

Zemeplazi. Bívá mnoho hadov, na lúkách mnoho zeleních koníkov proťi običaje.

Rib v tomto roku pod Smrtonosom ročitím správcom málo bívá.

Bratríci vyhlasujú nepriateľstvo mestu Bardejov

Ruczka s padesati giezdnimy a s tolikez piesimi, Michal se styrzidczeti giezd-nimy a tolikez piessimi, Mikulass Bieli s padesat piessemi, Wladek z Tluczenycz se stem s geznimy Jakub Kopitko s ssestdesati pacholki y my wssiczkny sluzebniczy pyessi pána Weywodiczowi a pána Czaykowi, wedle pána nassieho, wedle vrozeneho pána Jana z Olessnycze, pána lybowlskeho, podolinskeho a mussinskeho protyw opatrným panuom miesta Bardieyowa y wssie obczi y wssyem gegich sluzebnikuom poddaným y przislussiczim tiemto listem wsselíkterakim obiczegem wistrziehamy sie bud gimanym braným y páleným, donyz gsmy v pána nasseho. Dátum na hradie Mussinie, w den Swate Appolonie Anno etc.

Donácia Bela IV. Černekovi na zem Rakovec v Turci

21. 10. 1244

Belo, kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Srbska, Haliče, Vladimírska a Kumánska, všetkým verným Kristovi, čo uzrú toto písmo spásu v pravom Spasiteľovi. Patrí sa kráľovskému majestátu tak otvárať svoju štedrú ruku k svojim poddaným a verným, aby povzbudení štedrosťou kráľovských dobrodení ochotnejšie vykonávali za odmenu povinné služby. Preto chceme znením tejto (listiny) dať na vedomie všetkým, prítomným aj budúcim, že Černek nám od svojich útlych rokov až doteraz verne a oddane slúžil a ako sme z jeho vernosti mohli pochopiť, chce nám po všetky svoje dni oddane slúžiť. My sme mu na odmenu za jeho vernosť a službu dali do trvalej držby (vlastníctva) aj jeho dedičom istú zem Mistríka, odumretého bez potomstva, zvanú * Rakovec ležiacu v Turčianskej provincii. Do majetku tejto zeme sme tohto Černeka dali voviesť naším verným komesom Tekušom. Prvý (chotárny) medzník tejto zeme je na severe, kde sa vlieva Blatnica do rieky Turiec; odtiaľ postupuje cez túže rieku na východ až k riečke Ribe a po tejto riečke vystupuje na južnú stranu a tu je zemný medzník pod akýmsi stromom zvaným červený smrek (wirš fenev); odtiaľ (ide hranica) na západ a tam je medzník pod stromom zvaným brečtan (borfa); odtiaľ ide smerom k vŕšku zvanému Hradek a odtiaľ sa vracia k spomínanej rieke Turiec a tak končí pri prvom medzníku. Aby táto naša donácia zostala vždy pevná a neotrasiteľná, ani nikdy v nijakom čase nemohla byť spochybňovaná, vydali sme tomuže túto listinu potvrdenú silou našej dvojitej pečate.

V roku Milosti 1244. 10. deň pred kalendami novembra, kraľovania nášho roku desiateho.

Erbová listina mesta Košice

r. 1369

My, Ľudovít z Božej milosti kráľ Uhorska, znením tejto listiny dávame na vedomie všetkým, ktorých sa to týka, že kráľovskou láskavosťou dbajúc na náležitý úžitok našich verných mešťanov a hostí Košíc, chcejúc, aby sa títo vzmáhali darmi milosti, na ich oddanú a poníženú prosbu, z osobitnej náklonnosti, sme dovolili tým istým našim mešťanom Košíc, aby odteraz na tajnej a posielacej pečati na listoch ich mesta a zástave mali právo a mohli naveky užívať formu štítu, vybranú z nášho kráľovského znaku, majúceho zhora jeden tiahnuci sa pás či líniu modrej farby s troma obrazcami ľalií a bočne odspodu štyri línie červené a toľko isto bielych. Svedectvo tejto listiny (:pečatíme:) našou tajnou pečaťou, listinu, ak nám bude predložená, dáme vyhotoviť vo forme náš ho privilégia spečateného našou veľkou pečaťou na prospech tých istých mešťanov.

Dané v Diósgyőri, v pondelok pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána, roku 1369.

Kronika o atentáte Feliciána Zacha na Karola Róberta

V roku Pána 1329 zomrel kráľov syn Ladislav.

V týchto časoch, keď sa uhorská krajina tešila vytúženej pohode mieru a nepriatelia; ju nikde neznepokojovali, diabol, nepriateľ pokoja a rozsievač nenávisti, vnikol do srdca jedného staršieho vojaka so šedinami menom Felicián z rodu Zachovcov a nabádal ho, aby v istý deň mečom zavraždil svojho pána kráľa Karola a pani kráľovnú Alžbetu, ako aj jej dvoch synov Ľudovíta a Ondreja. Feliciána kedysi (spoločensky) vyzdvihol palatín Matúš (Čák) z Trenčína. Napriek tomu Matúša opustil a prešiel ku kráľovi. Kráľ mu preukázal svoju priazeň, umožnil mu voľný vstup (do paláca) a dvere ku kráľovi mal neobmedzene otvorené. Keď kráľ 17. apríla v stredu po Veľkej noci roku Pána 1330 obedoval vo svojej vile pod hradom Vyšehrad spolu s kráľovnou i s dvoma synmi, znenazdajky pristúpil Felicián ku kráľovskému stolu, vytasil veľmi ostrý meč, vrhol sa zúrivo ako besný pes na kráľa, kráľovnú a ich synov a neľútostne ich chcel prebodnúť. Ale milosrdenstvo láskavého Boha mu prekazilo uskutočniť jeho úmysel. No i tak ľahko poranil kráľovu pravicu a vzápätí, žiaľ, odťal kráľovnej na pravej ruke štyri prsty, ktorými milosrdne rozdávala almužnu chudobným a biednym i opovrhovaným osobám. Tie prsty, ktorými nespočetným kostolom šila rozličné úbory a na oltáre i kňazom neprestajne posielala slávnostné rúcha z drahocenných purpurových látok i kalichy. No keď chcel zabiť stojacich kráľovských chlapcov, ich vychovávatelia syn Júliusa z Kňažíc a syn palatína Jána Mikuláš sa mu postavili na odpor, lež kým spomínaní chlapci ušli, oni utrpeli smrteľné zranenie na hlave. Vtom driečny mladík, Alexandrov syn zo stolice Potok Ján, v tom čase pomocný čašník kráľovnej, vrhol sa na Feliciána ako na krvižíznivé zviera a čakanom mu silno zaťal medzi krk a lopatku a povalil ho na zem. Dverami sa nato z každej strany hrnuli kráľovskí vojaci šermiari s hrozivými mečmi a naničhodníka rozsekali na kúsky a zmasakrovali ho ako nejakú obludu. Jeho hlavu poslali do Budína, ruky a nohy poroznášali do iných miest. Jeho jediného mladého syna a verného sluhu, ktorí sa dali na útek, no ujsť sa im nepodarilo, priviazali o konské chvosty, kde ukončili svoj život. Ich mŕtvoly a kosti obhrýzali na ulici psy.

A naozaj bolo zaslúžené, aby Felicián, ktorý mnohých kresťanov dokaličil a zbavil končatín, bol podľa spravodlivého Božieho súdu sám pozbavený všetkých údov a neskončil svoj život (zvyčajnou) smrťou ľudí. Aby ten, čo bol nezmieriteľným mučiteľom biednych, zomrel ako pes so psami. Z kráľovského dvora vylúčili aj jeho dcéru, veľmi krásnu pannu Kláru. Ohyzdným spôsobom jej vyrezali nos a pery, takže jej trčali iba zuby, na rukách jej odrezali osem prstov, zostali jej iba palce. Potom ju polomŕtvu niesli na koni cez štvrte a ulice mnohých miest a donútili úbohú prevolávať tieto slová: "Kto nie je verný kráľovi, dostane vždy takúto odplatu." Felicián mal aj druhú, staršiu dcéru Sebe vydatú za istého šľachtica Kopaya. Na príkaz kastelána Levického hradu Imricha Bečeja jej pred hradom odťali hlavu a sám Kopay bol doživotne uväznený. Navyše jeho synov odviezli križiaci na ostrov uprostred mora, aby tak už nikdy nemohli uvidieť rodnú zem. Napokon mnohých šľachticov z Feliciánovho rodu zabili. Nuž biedny Felicián upadol do zločinu urážky Veličenstva, pobúril krajinu, zahubil vlastné potomstvo, stratil a zhanobil svoj rod a stal sa pokrmom psov. Po odchode z tohto sveta pripútaný v podsvetí a pochovaný v pekle je poučením pre neverných. No jednako ťažko možno uveriť, že sa jedného dňa stal taký ohromujúci čin.

Maginova Apológia (Ostne alebo obrana)

r. 1728

... Nuž pýtam sa ja: Boli tí Slováci, čo sa ukryli v rozsiahlych horských jaskyniach, aby ich Maďari nenašli, nájdení a či nie? Ak ich našli, ako ušetrili život Slovákov bezuzdné barbarstvo a neskrotná divokosť vtedajších Maďarov? Prečo nezasvätili aj túto biednu bezvýznamnú čiastku svojmu bohu Marsovi, aby sa na oltároch obetovala obeta celá? Ak ich nenašli, ako sa stali títo nenájdení Slováci trvalými podmanencami Maďarov? Dajme však tomu mudrlantovi (:M. Benčikovi:) z cudzej múdrosti to, čo tam úsilne sníva. Pripusťme, že mesto Trenčín a obyvatelia Trenčianskej stolice sú pozostalí po Svätoplukovi. Čo z toho vyplýva? Protivník musí nevyhnutne pripustiť, že pozostalými po Svätoplukovi sú nielen obyvatelia Trenčína, ale aj Trnavy, Modry, Pezinka, Skalice, ba obyvatelia celých Karpát, ktoré sa dlhočizným hrebeňom tiahnu až do Sedmohradska. Slovenskou rečou všade sa ozýva Bratislavská i Nitrianska stolica na jednej i na druhej strane týchto vrchov, rozložených zhruba až po Nové Mesto popri brehoch Váhu; a tak isto i Trenčianska, Oravská (nehovoriac teraz o iných), Liptovská, Spišská a iné stolice, oddelené od Poľska Karpatmi, ako je to dobre známe ?všetkým, i slepým i holičom".

Je naozaj smiešne, čo blúzni a vymýšľa, že totiž Trnavčania napospol rozprávajú po česky, Skaličania po moravsky, Modrania, Pezinčania a Svätojurania čiastočne po slovensky, Bardejovčania a Prešovčania po rusínsky, Levočania a obyvatelia banských miest opäť po slovensky. Je to, hovorím, veľmi smiešne a je to dôkaz nevedomosti, za ktorú by sa mal hanbiť. Nech povie trnavský prisťahovalec (:M. Benčik:): Odkiaľ prišli a kedy sa nasťahovali do Trnavy Česi, do Skalice Moravania, do Bardejova a Prešova Rusi alebo Rusíni, do Svätého Jura, do Levoče, do Trenčína a do banských miest Slováci? Či Modrania, Pezinčania i Slováci iných mestečiek a miest, v ktorých žije reč slovenská, nie sú príbuzní a nepatria k jednému národu s Trenčanmi...

Mravné ponaučenie kráľa sv. Štefana synovi Imrichovi

r. 1013 - 1015, krátené

Hostia prichádzajú z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyky, rozličné vedomosti a zbrane a to všetko okrášľuje a povyšuje kráľovský trón a súčasne zastrašuje spupnosť cudzincov. Veď kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké. Preto Ti, môj milý syn, nariaďujem, aby si prichádzajúcim ochotne poskytoval zaopatrenie, aby si ich dôstojne prijímal, aby zotrvávali radšej pri Tebe ako kdekoľvek inde. Keby si sa totiž usiloval rozboriť to, čo som ja vybudoval, alebo zmenšiť to, čo som jazhromaždil, Tvoje kráľovstvo iste utrpí veľkú škodu...

Notície Mateja Bella

Oddiel prvý O prírode
(úryvok)


§5
II.
Turiec

Druhá rieka je Turiec, vo viacerých ohľadoch slabší než Váh. Pramení u Tekovčanov. Jeho vody sa sčasti zvláštnym systémom privádzajú ku kremnickým rudným baniam. Ostatné vnikajú do našej stolice. Rieka ňou preteká stredom od juhu na sever a rozdeľuje ju na dve dosť nerovnaké časti. Po prekonaní horských skrýš priteká najprv do dedín, ktorým dala pomenovanie zdrobnelým výrazom označujúcim malosť. Spomedzi nich sa jedna, ležiaca bližšie pri prameňoch, nazýva Horný Turček, druhá, o voľačo vzdialenejšia na sever, je Dolný Turček. Odtiaľ tečie Turiec klesajúcim korytom k chotáru obce Sklené, potom sa pritekajúcimi bystrinami z vrchu Rovná hora, ako aj potôčikom Mútnik, zásobí hojnejším množstvom vody, svojím ramenom ju dopraje niekoľkým rybníkom, kým obíduc majer Požehy zavíta do Dubového a ešte väčšmi zväčší svoje koryto dvojicou potokov, a to Dubovským a potokom nazývaným Piešta. Vzápätí zavodňuje lúky Čerňakova, čoskoro nato zmení smer viac na sever, priberie od východu riečku Jasenicu a od západu Čepčinec, pričom na oboch brehoch sa rozkladajú utešené lúky. Podchvíľou však v dôsledku valiacej sa vody spomínaných tokov hladina Turca nadmieru stúpne, ničí lúky a znečisťuje ich bahnom. Nato svojím východným okrajom obmýva dedinu Dvorec a Ivančinú, kde priberá bystrinu Konopotu a pri Laclavej aj potok Polerieka, vyznačujúci sa tým, že nezamrzne ani počas najtuhších mrazov. V týchto miestach vstrebe potôčik Jazernicu takým spôsobom, akoby mal dovtedy smäd. Po týchto prítokoch je bohatší a hojnejší. V dedinkách smerom na západ, a to v Moškovci (kde dychtivo zdrapne prítok Vadzar) a v Turčianskom Ďure jeho hladina ďalšou dvojicou potokov opäť stúpne. Prvým potokom je turčiansko-ďurský, druhý nazývajú Vríca, ktorá častými povodňami spôsobuje škody. Potom sa poihrá v rozmanitých zákrutách a prenikne horou do Bodovíc, Mezóházy a Blažoviec. Z hory Malý Rocovec, za ktorým je Žarnovica, vidieť štubniansky potok s viacerými mlynmi. Nato uchváti potok Černakov a na východnej strane zanecháva dediny Veľké Socovce, Laskár, Valentovú, Malé a Veľké Rakovo. Vzápätí sa bližšie prikradne k dedine Benice, ležiacej na západnom brehu, a povedal by si, že ide v ústrety Valčianskemu potoku, ktorý sa valí od západu. Tu ho preklenuje drevený most, ktorý je však dostatočne pevný proti záplavám. Do našej rieky sa za ním vlieva nepatrný potôčik Rakovec, ktorý pri Príbovciach nasleduje Blatnický potok; aj ten sa vyznačuje tým, že v treskúcej zime nevie celkom zamrznúť. To však nie je koniec s priberaním tokov, takže by si o rieke Turiec mohol s básnikom vravieť: Čím väčšmi rieka vodou oplýva, tým viacej žízni. Lebo zanechávajúc Príbovce a Košťany nad Turcom, kde pribrala v hornej časti riavu Bikor, nižšie Beliansky potok a na opačnom brehu bystriny Turčianskeho Petra a Bystričky, obíde Čoskoro nato rýchlym tokom Jahodníky a mestečko Martin a pri Priekope príjme potok Hradečnica, do ktorého sa vlieva aj Jordán. Napokon sa zmocní s roztvoreným korytom vrútockých prítokov a sotva nasýtený vodami splynie pri Dolných Vrútkach s Váhom. Tu je namieste príslovie: ?Oženil se Lúpták Wáh, pojal sobe Orawu, prijali Turecz za Syna, čo ktosi vyjadril nasledujúcim epigramom: Lipták Oravu si pojal za manželku. Čo z toho? Sú bez potomka! Turiec bude vítaným synom. K úžitkom rieky Turiec sa ráta predovšetkým asi dvanásť mlynov, tak obilných, ako aj na stavebné drevo. Na miestach, kade preteká plytším korytom, jeho hladina ľahko stúpne a prevaliac sa brehmi, spôsobuje podchvíľou veľké škody na lúkach a poliach. Je veľmi bohatý na ryby, medzi ktorými prevažujú pstruhy, lipne, mreny a iné.

Oddiel druhý Politický
(úryvok)
§II

Pokiaľ ide o charakter ľudových vrstiev a tých, čo žijú roľníckym životom, všimli sme si, že sa svojou povahou v mnohom odlišuje od susedov. Hoci sú šťúplejšej postavy než Liptáci a uzavretejšej povahy než Zvolenčania, jednako vo svojom počínaní nezaostávajú ani za jednými, ani za druhými. V porovnaní s nimi majú rovnaké mravy a zvyky. Takmer tými istými obyčajnú vítajú narodenie detí, ktoré opíšeme u Liptákov,14 len s výnimkou toho, že ženy nepripúšťajú mužov na pohostenie, na ktorom sa podľa obyčaja Liptákov majú právo zúčastniť. Svadobné slávnosti usporadúvajú s veľkou a okázalou nádherou, ako aj s nadmieru veselými hodovaniami, vyznačujúcimi sa prostou duchaplnosťou. Nie menšiu starostlivosť venujú vystrojeniu pohrebov. O čo bujarejšou veselosťou oslavujú svadby, o to trúchlivejsie sa zúčastňujú na pohrebných sprievodoch. Trvalo by to dlho podať osobitný výklad o tom, čím sú u Turčanov nezvyčajné obidva druhy povinností. Pokiaľ ide o ďalšiu povahovú črtu, ktorou sa vyznačujú, treba ich zaradiť do skupiny tých, čo nie sú ani príliš otvorení, ani ľstiví, skôr zádumčivej než veselej povahy, iba ak sa naskytne príležitosť, kde akoby si obyčaj vyžadoval roztopašnosť. Vtedy sú totiž bujaro veselí, a tým sebe nepodobní, takže by si sa nazdával, že boli vychovaní v duchu Sabaritov. V čom sa nemenej líšia od svojich susedov, to je odev, v mnohom ohľade iný. Zatiaľ čo Liptáci majú širokú a kratšiu huňu, Turčania ju nosia zúženú a siahajúcu až po kolená. Opasky používajú zriedkavo, čo dalo miesto posmešku a susedia na nich pokrikujú neopásaný Turčan. Doposiaľ si spomínam, že sa na túto uštipačnú prezývku často urazili až do opravdivého rozhorčenia. Ženský odev je ozdobnejší, osobitný pôvab mu dodáva tmavá farba pleti a tiež čierne a bystré oči. Medzi prvými si za krásny kroj získavajú uznanie ženy mestečka Mošovce a tie, čo bývajú na panstve Kláštor pod Znievom. Ich odev je plátenný a pozostáva zvyčajne z košele a z rozmanito zdobenej zástery. Živôtik si obliekajú zriedkavejšie a takmer iba vo sviatočných dňoch. Inak turčiansky ľud sa zamestnáva zväčša len roľníctvom. Poľnohospodárske produkty vyvážajú iba k susedným Kremničanom a Bystričanom. Mnohí, ako sme už spomenuli, sú tiež olejkármi. Je to veľmi prefíkané pokolenie a stvorené na podvody, ktorých sa dopúšťajú na veľmi rozsiahlom území Uhorska, no predovšetkým v Poľsku. Lebo roznášajú na predaj karpatský olej, ktorý sme už spomenuli ako uhorský balzam, a tiež rascu, borievky a skalky, pričom si o účinkoch jednotlivých vecí mnoho vymýšľajú, keďže iba zriedkavo ich pripravujú prirodzenou cestou, lež spravidla nečestným spôsobom. Stoličné úrady vynaložili úsilie, aby týchto nenáležité si počínajúcich ľudí odrádzali od podvodu čo najprísnejšími trestmi. Dozvedeli sme sa však, že to vcelku málo pomohlo. A tak pre nich táto olejonosná rastlina znamená lahodnú vôňu zárobku. Jednako, ak karpatský olej pripravujú s dobrým svedomím, robia to nasledovným spôsobom. Keď už pokročila jar, odtrhávajú veľmi starostlivo ratolesti kosodreviny, potom ich v mažiari roztlčú a viacero dní nechajú vyluhovať vo vode. Potom celú hmotu vložia do medeného kotla, a to nie ináč, než je to zvykom, keď je potrebné za pomoci ohňa pripraviť liehoviny. Takto sa totiž zo vzniknutých pár zráža tekutina, vedie sa rúrkami a zachytáva do podloženej nádoby. V nej sa usadzuje olej, pričom voda odteká bez ďalšieho úžitku do inej nádoby.

Poriadok na ochranu banských miest

r. 1564

Z rozkazu Jeho Majestátu, rímskeho cisára, kráľa Uhorska, Čiech a nášho najmilostivejšieho pána1 skrz urodzených pánov Štefana Deršfiho zo Szerdahelu, plukovníka Jeho cisárskeho a kráľovského Majestátu a poľného kapitána v Uhorsku od Dunaja po Spiš2, pána Štefana Doba z Ruskej, radcu cisársko-kráľovskej Milosti a župana Tekovskej stolice, pána Jána Balašu z Ďarmot, radcu Jeho Majestátu, župana a kapitána zvolenského, Gabriela Dóciho z Veľkej Lúče a Žarnovice i šľachticov pánov Jána Adama Praunfelkhena, radcu Jeho cisárskeho Majestátu, správcu soľného úradu, Pavla Rubigalla z Banskej Štiavnice, Krištofa Khuepachera, radcu Jeho cisárskeho Majestátu a tajomníka Dvorskej komory, a Viliama Ygla, komisárov banských miest, ďalej pánov Ladislava zo Zelemeru, vígľašského kastelána, Matúša Neveriho, kapitána banských robotníkov siedmich banských miest, prijali tento obozretný poriadok na obranu a ochranu týchto kráľovských banských miest, okolitých panstiev a poddaných pred silou a prepadom kresťanských obcí nepriateľskými Turkami a po porade s najmilostivejším Majestátom ustanovili nasledujúce:

  1. Keďže všetky veci pochádzajú od Pána Boha a cez Jeho Božiu Všemohúcnosť sú riadené, kňazi a kazatelia nech napomínajú veriacich, aby viedli bohabojný život, hriechy kajúcne oľutovali, skrúšene sa modlili za bezpečnosť a pokoj, za mier a víťazstvo nad nepriateľom kresťanstva a Všemohúci Boh im bezpochyby pomôže a vojvodca bude vyzbrojený kresťanskou láskou.
  2. Keďže pán plukovník má svoju rezidenciu v Nitre, ktorá je značne vzdialená od banských miest, kým on im a okolitým panstvám v prípade nepriateľského vpádu bude môcť prísť na pomoc, v prípade náhleho nebezpečenstva nech poslúchajú jeho zástupcu. Aj v budúcnosti, kým príde so svojimi ľuďmi, veliť im bude ich kapitán.
  3. Keďže v týchto miestach možno, žiaľ, každý deň očakávať vpád nepriateľa, všetky panstvá a mestá nech spíšu svojich ľudí, zadelia ich do zástupov, vymenujú ich kapitánov, zástavníkov, desiatnikov a rotmajstrov, aby bez dlhých diskusií a straty času vedeli, koho majú v čase nebezpečenstva poslúchať.
  4. Plukovník, iní páni panstiev a miest i poddaní majú poslať na priesmyky schopných vyzvedačov, ktorí zabezpečia dobrý prehľad a vopred ich upovedomia o úmysloch a pohybe nepriateľa.
  5. Okrem toho, aby vpád nepriateľa bol zavčasu známy, treba držať strážnikov, ktorí výstražnými ohňami dajú na vedomie blíženie sa nepriateľa, a to: na vrchu Čabraď, na strážnej veži v Krupine, na vrchu Sitno, na vrchu Pri pekných lipách pri Banskej Štiavnici, na zvolenskom panstve na Pustom hrade. Na vígľašskom a levickom panstve sú už výstražné ohne pripravené pánom Štefanom Dobom. Ďalej ich treba pripraviť na vysokom vrchu zvanom Tawgoschwald pri Banskej Bystrici a ešte jeden na druhej strane Hrona na vrchu Zamrzla. Ďalšie ohne na vysokom vrchu zvanom Hohenstein pri Ľubietovej, na panstve Ľupča na Ostrom vrchu oproti Lučatínu, v svätokrížskej doline na starom hrade, ktorý je nad Vyhňami alebo nad Sklenými Teplicami, na starom hrade v Brezničke a oproti Žarnovici, odkiaľ dovidieť do Svätého Beňadika. Také výstražné ohne má mať každé mesto a panstvo vo svojom okolí, majú ich chrániť čestní ľudia a v prípade vpádu a nebezpečenstva, podľa dohodnutého poriadku, ich zapáliť a aj výstrelmi dať znamenie.
  6. Tieto výstražné ohne treba zapáliť len vtedy, ak príde istý chýr, že nepriateľ tiahne do krajiny. Okrem ohňa, ktorý bude vidieť, jeden výstrel upozorňuje na obozretnosť, dva výstrely znamenajú, že nepriateľ už tiahne a načim sa ozbrojiť, tri výstrely, že nepriateľ je už v kraji.
  7. V tomto prípade, všetci, v čo najväčšom počte, ktorí sú potrební na obranu hradov a miest, nech sa rýchle zhromaždia, a to: Bystričania, Ľubietovci, Brezňania, Vígľašania, Ľupčania a Liptáci do Zvolena, obyvatelia z iných panstiev a miest a svätokrížskej doliny, poddaní pánov Dóciovcov, Kremničania, Belanci, Novobanci a obyvatelia okolitých panstiev, v prípade, že by Turci chceli /napadnúť Pukanec alebo Krupinu, majú sa zhromaždiť v Banskej Štiavnici, ak by chceli napadnúť Svätý Beňadik, zhromaždia sa v Žarnovici. Na týchto miestach zotrvajú do rozhodnutia pána plukovníka alebo jeho zástupcu a títo po porade so skúsenými vojakmi rozhodnú o ďalšom postupe.
  8. Spomínaný Matúš Neverí má postaviť polovicu banského Bratstva, komorský gróf má vymenovať správcu v Banskej Bystrici, ktorý zariadi všetko potrebné a v prípade nebezpečia v každom čase oboznámi s tým svojich kapitánov a bude s nimi tiahnuť. Spolu s Matúšom Neverím zorganizujú hotovosť Bratstva a obaja budú podliehať pánu plukovníkovi alebo jeho zástupcovi. Zhromaždia sa na určených miestach a po porade s pánom plukovníkom a na jeho rozkaz sa, s Božou pomocou, pripravia na tiahnutie proti vpádu nepriateľa.
  9. Panstvá a mestá, podľa starého zvyku, majú zvonením a výstrelmi oznámiť vpád nepriateľa, zariadiť všetko potrebné a v prípade krajného nebezpečia s ním bojovať.
  10. Každý je povinný vpád nepriateľa oznámiť listom pánu plukovníkovi, tak isto páni, dediny a mestá medzi sebou, aby sa mohlo tiahnuť proti nepriateľovi na priesmyky.
  11. Aby sa udržal dobrý poriadok medzi zhromaždenými, nesmie sa dovoliť, aby jedna národnosť znevažovala druhú, ale aby sa v bratskej láske znášali a všetci spolu stáli proti nepriateľovi. Každé porušenie poslušnosti pánu plukovníkovi alebo jeho zástupcovi, rade, kapitánom alebo hanenie Boha sa má potrestať.
  12. Jeho cisárska a kráľovská Jasnosť posiela na ochranu priesmykov, lesných ciest, kráľovských banských miest a okolitých panstiev pred Turkami a martalovcami5 200 drabantov, ktorým velí kapitán Juraj Januš. Títo majú na týchto miestach udržiavať pokoj, obchádzať a strážiť priesmyky a prechody cez lesy. Pritom ich treba rozdeliť takto: 100 do Slatiny, 50 do Dobrej Nivy, 30 na Sitno a 20 do Novej Bane. Budú povinní dennodenne usilovne obchádzať lesy, banské mestá a okolité panstvá, brániť ich pred Turkami a martalovcami a ich sliedičov na priesmykoch chytať. V prípade vojnového nebezpečia sa majú obrátiť na pána plukovníka, na jeho správcu v Banskej Bystrici, okolitých pánov a sedem banských miest a podľa ich rozkazu brániť priesmyky a spolu s nimi tiahnuť. Korisť získaná od Turkov a martalovcov sa má, keď kapitán dostal svoj diel, rozdeliť medzi mužstvo.Aby mužstvo bolo usilovnejšie v chytaní martalovcov, podľa ustanovenia Jeho cisárskeho a kráľovského Majestátu, za každého živého martalovcadostane každý 10 zlatých a za každú hlavu martalovca, ktorú treba preukázať, 2 rýnske zlaté. Ale tých Turkov, od ktorých sa možno o nebezpečenstve niečo dozvedieť, treba ušetriť a predviesť pred pána plukovníka alebo inú osobu cisársko -kráľovského Majestátu. Z lupu pochádzajúceho z majetku kresťanov, ktorý odňali nepriateľovi, nemá mu nič patriť, ale tento majetok sa má vrátiť kresťanom a títo sa majú prepustiť a dostať ochranu. Ku kresťanským poddaným majú byť drabanti najvyššou mierou spravodliví a nemajú im spôsobovať žiadne škody, ináč im hrozí vysoký trest. Nesmú  prekračovať hranice nepriateľskej zeme, aby sa tým neporušil mier, ak však nepriateľ alebo lúpežníci prekročia hranice Jeho cisárskeho Majestátu, vtedy môžu prenasledovať nepriateľa aj na jeho území, tým neporušia mier, bude to len odveta za spôsobenú bolesť.
  13. Pán plukovník chce, aby pre väčšiu bezpečnosť mesta Pukanca bolo pridelených 25 koni, aby mohli prenasledovať Turkov.

Konečne.

Podľa želania Jeho cisárskej a kráľovskej Milosti tento poriadok má neodkladne vstúpiť do platnosti.

K prítomnej listine pán plukovník a všetci vyššie uvedení páni dali privesiť svoje pečate a vlastnoručne ju podpísali.

Dané v slobodnom kráľovskom meste Banskej Štiavnici 17. mája 1564.

Privilégium pre Žilinských Slovákov

r. 1381

My, Ľudovít z Božej milosti kráľ Uhorska, Poľska, Dalmácie atď. dávajúc na pamäť obsahom prítomnej listiny oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka, že zo strany Slovákov, našich mešťanov a hostí zo Žiliny, bola nášmu Majestátu predložená veľká sťažnosť, že podľa starého zvyku a výsad nášho mesta volaného Žilina, z jednej strany medzi nimi a z druhej strany medzi našimi mešťanmi a hosťami Nemcami zo spomínanej Žiliny sa volili za prísažných mešťanov a do (:mestskej:) rady v rovnakom počte (Nemci a Slováci:); teraz ale spomenutí Nemci, naši mešťania a hostia zo spomínanej Žiliny sa zdráhajú pripustiť ich zvolenie (:Slovákov:) za prísažných mešťanov do rady mesta, hoci to tak vyžaduje starý zvyk a (:udelené:) výsady. Pretože oni (Slováci:) rovnako poctivo a úplne platili, prispievali a poukazovali všetky dávky a dane, ako aj akékoľvek služby nám a našim županom, pre nich ustanoveným i tým, ktorí sa v budúcnosti ustanovia, tak isto ako menovaní Nemci, občania a hostia našej spomínanej Žiliny, preto (Slováci) poprosili náš Majestát, aby sme im primerane pomohli. A pretože Slováci, naši obyvatelia a hostia v menovanej Žiline, ale aj v tomže kraji sú početnejší ako naši mešťania a hostia Nemci, neodlišujú sa (:od nich:) pri platení dávok, daní a (poskytovaní:) služieb a rovnako nám platia ako naši mešťania a hostia Nemci, preto z týchto dôvodov nám a našim barónom vyplýva, že by sa z našich mešťanov a hostí Slovákov z jednej strany a z týchže našich mešťanov a hostí Nemcov z druhej strany mali za prísažných mešťanov a do rady menovaného mesta voliť a pripustiť v rovnakom počte. Preto po zrelej úvahe s našimi barónmi, aby sa odstránil a úplne vykorenil podklad všetkých roztržiek a sporov medzi spomínanými našimi mešťanmi a hosťami Slovákmi z jednej strany a spomínanými našimi mešťanmi a hosťami Nemcami z druhej strany a všetci mohli žiť v mieri a pokoji, nariaďujeme, aby sa spomedzi menovaných našich mešťanov a hostí z jednej a našich mešťanov a hostí Nemcov z druhej strany za prísažných prísediacich volili a ustanovovali vždy osoby v rovnakom počte a aby menovaní naši mešťania a hostia Slováci sa tak isto ako menovaní naši mešťania a hostia Nemci stávali členmi rady spomenutého nášho mesta. Dané v spomínanej Žiline druhého dňa po sviatku svätého Jána pred (Latinskou) bránou roku Pána 1381.

Pápež Honorius napomína Ladislava IV. Kumánskeho

Honorius biskup (atď.) drahému synovi v Kristovi osvietenému uhorskému kráľovi Ladislavovi spásu (atď.) Ak by si zbieral roztrúsené semená zasiate z lona matky cirkvi, cítil by si sa účastným Božej milosti, pretože cirkev sama odmeňujúc slávne zásluhy tvojich predchodcov, začala ťa pestovať a dojčiť ako syna, ale kvôli radám (varovaniam) ťa informovala a riadila materinskými osloveniami, aby zdravý zárodok nezahynul, neúnavnou a príhodnou starostlivosťou, najmä od čias blahej pamäti pápeža N., nášho predchodcu (Martina IV.) ako ukazujú spásonosné činy tohto nášho predchodcu. Ale ach bolesť! Ako sme sa s horkosťou dozvedeli z rozličných písiem, správa rozširovania iných zvestí, ty si opustil (zanechal) stopy svojich predchodcov, spreneveriac sa klamlivým tajným dohovorom, hoci časom si dával prednosť bezočivo prestávať (počúvať) výzvy tejže matky (cirkvi), z vlastnej vôle si sa stal vyčnievajúcou zrúcaninou, keď si sa neostýchal pohŕdať Bohom, či pohŕdaš báť sa a ináč rútiš sa do záhuby, s pohŕdaním nezamietajúc zničenie vlastnej povesti, ktorú si málo ceníš; si postavený do pamätihodného divadla národom, že zaslúžiš si byť označovaný ako zločinec, najviac pre to, pretože po odstrčení alebo skôr odvrhnutí kresťanského náboženstva, pohŕdajúc Božím menom hovoríš, že si sa spojil trestuhodným stykom s Tatármi, Saracénmi, Neugermi a pohanmi, najmä spolužitím s týmiže Neugermi bez pravidelného poriadku. Ba dokonca radšej si neľudsky dal do väzenia svoju vlastnúmanželku, a to najdrahšiu sestru v Kristovi našu dcéru Alžbetu, osvietenú kráľovnú Uhorska, veľmi zúriac proti sebe samému a kráľovskému domu Uhorska, ktorý zvykal skvelými plodmi zúrodňovať (dynastiu a kráľovstvo) v tom dome (uhorskom kráľovskom) si sa neobával povoliť vyhostenie manželského lôžka a tak, ak spomínané je pravdivé, pohŕdaš Božským aj ľudským zákonom, si poškvrnený pokleskom zakázaného zločinu na pohoršenie ľudí a vrátiš sa pred tvár Najvyššieho nenávidený. Keďže zo zvereného nám pastierskeho úradu je našou povinnosťou viesť (vykonávať) starostlivosť o duše, cítiac bolesť a podľa zásluhy, ak takúto správu máme o tebe vydávať pre posledný súd a želajúc si, aby si vyhýbajúc sa strate spásy zaslúžil byť zaradený do spoločenstva vyvolených. (Tvoju) kráľovskú vznešenosť napomíname, žiadame a starostlivo vyzývame, rozkazujúc ti apoštolským písmom, aby si zanechal chyby Tatárov, Saracénov, Neugerov a pohanov, ako aj iných neveriacich, ktorých nasledovanie je odkláňaním sa od cesty svetla a ide sa do temnôt, ako učí a zachováva všeobecná cirkev, akoby zasadený v dome Pána sa znova a znova zaoberáš úsilím zbožného obrátenia; a túže kráľovnú vezmi k sebe spať a zachovávaj ju v bezpečnom (bezstarostnom) stave, ako si povinný; venuj jej manželskú lásku tak, že ty plne pochopiac zápal Božej spásy účinnejšie pritiahnutý jej láskou, m6žeš prísť k darom nebeskej milosti a po rozptýlení mrakov rečený (panovnícky) dom Uhorska znova zažiari zvyčajnou slávou jasnosti. A aby sa nezdalo, že otcovská náprava (napomenutia) previneného syna (pápežom) sa stali príliš láskavým, náš mu dôstojnému bratovi ostrihomskému arcibiskupovi (Vladimírovi), ktorého múdrosti a vyskúšanej poctivosti d6verujeme, iným rozdielnym (odlišným) naším listom ukladáme, aby v tejto záležitosti využil Pánom mu dané cnosti, aby ťa odviedol od tak bezbožných (ohavných) chýb, aby ťa horlivou prácou priviedol na cestu spásy. A ak by rečení Tatári, Saracéni, Neugeri a pohani chceli (ďalej) vykonávať svoje zhubné počiny proti vyznávačom katolíckej viery a aby ich ukrutnosť nevzrástla na škodu kresťanskej viery, proti spomenutým Tatárom, Saracénom, Neugerom a pohanom a ostatným k nim patriacim alebo ich v tomto akýmkoľvek spôsobom podporujúcim, nech sú akéhokoľvek stavu a p6vodu, (treba) sa usilovať samostatne, pomocou iného alebo iných s úzkostlivou starostlivosťou vystaviť (pripraviť) hlásanie kríža (krížovej výpravy). A proti tebe osobitne, ak neprijmeš spať spomenutú kráľovnú (Izabelu - Alžbetu) a ak s ňou, ako je (už) povedané, nebudeš dobre zachádzať, nech poverený našou vôľou (vážnosťou) vykoná (vyriekne) nad tebou cirkevný trest. Napokon istým kráľom, vojvodom, grófom a barónom, ako aj ľudu oných krajín (regiónov) píšeme, aby pomáhali v týchto (záležitostiach) arcibiskupovi. Ani v budúcnosti neustúpime, hoc aj neradi, ak bude treba, v čo neveríme, na tvoje polepšenie použijeme úrady apoštolskej starostlivosti, ak to bude užitočné. V tomto liste ťa pozdravujeme vyjadrením zvyčajného požehnania, pretože o týchto nám rozprávaných tvojich činoch ešte nie je zrejmá (jednoznačná) pravda, no nenárokujsi štít (ochranu) dôvery, pretože si viazaný (povinný rešpektovať) názory ľudí aj zákonov, ak by si ich azda prekročil.

Dané v Ríme u Svätej Sabíny štvrtý deň pred idami marca, nášho pontifikátu roku druhého.

Uhorský klérus opisuje situáciu v krajine po tatárskom vpáde

Najsvätejšiemu v Kristu otcovi a pánovi, z Božej Prozreteľnosti najvyššiemu veľkňazovi Rímskej cirkvi, kapituly Stoličnobelehradská, Ostrihomská, Budínska, Vesprímska, Paťkostolská, opáti, priori a bratia reholí cistercitov, premonštrátov, augustiniánova benediktínov, bratia kazatelia, menší (bratia), špitálnici, templári a bratia iných reholí, župani, rytieri, vojaci, mešťania a iné spoločenstvá obojeho pohlavia v spomenutých mestách, hradoch a župách a na iných opevnených miestach, spoločne z Uhorského kráľovstva zostávajúci (napospas) Tatárom a bozkávajúci zem pred svätými nohami. Keď presvätá Rímska cirkev je matkou všetkých kostolov a učiteľkou a k nej samej ako k lonu matky ostatných kostolov veľmi utláčaných a nevediacich čo majú robil', zostáva jediné zdvihnúť' oči k Bohu a na to z pokynu Božej láskavosti od Vás, Svätý Otče, všeobecná cirkev má predvídať, že Vy príkladom milosrdného a zmilúvajúceho sa Pána, ktorého zastupujete na zemi, prejavujete milosrdenstvo všetkým, najmä tým, ktorí sú trápení poľutovaniahodným urážaním Ukrižovaného; dôverujúc v neho uhorská cirkev nie nezaslúžene, doráňaná mnohými a rozličnými nebezpečenstvami a skoro akoby urobená podobnou ničomu, k Vám ako po Bohu jedinému útočisku akoby pre plač (slzy) nevidiace oči dvíha sa z hlbiny múk, rozumne dúfajúc, a to pevne pamätajúc, že ak mu (Uhorskému kráľovstvu) apoštolská spravodlivosť' rýchlym pokusom o záchranu prispeje na pomoc, (tým mu) skoro dodá odvahu, aby opal' povstalo. Preto Svätosť Vašej otcovskej láskavosti má poznal', že nepriatelia kríža, ktorí sa volajú Tatári, pre naše hriechy ako sa nazdávame, rýchlo a nečakane vpadli do Uhorska, a toto kráľovstvo až po rieku Dunaj veľmi spustošili; pozabíjali biskupov, opátov, mníchov, otcov kazateľov, menších (bratov), templárov, špitálnikov, prepoštov, archidiakonov, kanonikov, kňazov, klerikov, županov, vojakov, túlavé deti a nekonečné množstvo iných ľudí obojeho pohlavia, ktorých nič netušiacich našli, ale aj mladíka, ako kajúce vdovy, takže aj u nás sa naplnil nárek proroka, oplakávajúceho bezútešne množstvo zabitých. Ale aj tí, čo sa akoby obliekali do šarlátu, odchádzali do zajatia rovnako s chudobnými, a - čo je z toho všetkého najpoľutovaniahodnejšie a najneľudskejšie ? spálili v Božích svätyniach kňaza spolu s laikom, relikvie (pozostatky) svätých a aj samé Božie Telo pošliapali nohami pre svoju väčšiu večitú záhubu, kostoly premenili na maštale a hrobky svätých na dobytčie chlievy. V tejto teda noci utrpenia vyzývame vzrušeným hlasom aj srdcom uši Vašej Svätosti najnaliehavejšou prosbou, aby sa dostal do vedomia Vášho milosrdenstva nárek spútaných, aby sa pomstila preliata kry sluhov Božích a urážky mena Ukrižovaného, aby bratovrahovia, ako aj svätokrádežníci a bohorúhači boli odsúdení podľa veľkosti svojej zloby, aby pocítili toho, ktorého sa odvážili prebodnúť. Ale aj my, čo doteraz protivníkom Krista pri Dunaji podľa možnosti odporujeme, vzhliadame o pomoc k matke cirkvi a neprišla; po zamrznutí Dunaja sa im (Tatárom) všade otvorila slobodne možnosť ich príchodu. Napokon po prechode Dunaja sa rozptýlili po krajoch, plní zlých úmyslov, chcejúc naplniť zámery svojej zloby. My však veľmi mnohí a primerane ozbrojení na hradoch Stoličného Belehradu, Ostrihomu, Vesprému, Tihanu, Rábu, Pannonhalmy, Mošona, Šoprona, Železného hradu, Nového hradu, Zaly, Leuky a iných hradov a miest opevnených popri Dunaji, nad Dunajom však (na hradoch) Bratislavy, Nitry, Komárna, Fiľakova, Abovského Novohradu a iných hradov a miest podobne opevnených sme sa zachránili, pevne dúfajúc a očakávajúc z Božieho milosrdenstva pomoc Vašej Svätosti a Božej cirkvi. Pretože, ak zľutujúc sa nad nami, chcete prísť a rýchlou pomocou, spomínaným nepriateľom by bolo možno odporovať, možno (práve) pre ich zákernosť, ktorá je všade medzi nimi väčšia ako sila (moc), mnoho vybojujeme. Preto Vašu otcovskú láskavosť a Svätosť presmutným srdcom a s úpenlivým nárekom prosíme, aby ste magistra Šalamúna najdrahšieho nám v Kristovi stoličnobelehradského kanonika a prepošta stoličnobelehradského kostola svätého Mikuláša a jeho druhov, doručovateľov tejto (listiny), našich osobitných vyslancov, ktorých k nohám vašej zbožnosti posielame, aby od vás žiadali pomoc pre uhorskú cirkev, kvôli Bohu (pre Božie zmilovanie) ste ráčili milosrdne počúvať a vľúdne vypočuť, pretože odklad je pre nás nebezpečný; a pošlite ich čo najskôr ako sa to len dá vybavených k nám spať na česť Božiu a Vašu. Keďže však je nemožné pre nekonečnosť a neľudskosť nášho spustošenia rozprávať o jednotlivostiach, aj aby obsažnosť listu neurazila jemné uši, ráčte prejaviť samým doručovateľom listu vo všetkom úplnú dôveru, čo prednesú z našej strany Vašej Svätosti.

Dané v Stoličnom Belehrade v deň Očisťovania Panny Márie.

Výsadná listina Bela IV. udelená banskobystrickým hosťom

r. 1255

Ja Belo, z božej milostí kráľ uhorský, dalmátsky, chorvátsky, chlmský, srbský, haličský, vladimiersky a kumánsky v [mene] Spasiteľa všetkých zdraví všetkých v Krista veriacich, ako terajších, tak budúcich, ktorí nahliadnu do tejto listiny. Prezieraví a obozretní králi zdobievajú svojich poddaných leskom slobôd, aby sa im podľa zásluhy mohol rozmnožovať počet služobníkov, pretože tým sa uchováva úcta ku kráľovskej výsostí. Preto chceme obsahom tejto listiny dať všetkým na vedomie, že sme svojim hosťom z novej osady Bystrice blízko Ľupče udelili na ich prosbu tú výsadu, aby si spoločne volili farára a sami ho predstavovali ctihodnému otcovi arcibiskupovi ostrihomskému, aby ho natrvalo potvrdzoval pre ich kostol. Okrem toho budú voliť na radu a so súhlasom obce na obdobie jedného roku správcu alebo richtára, ktorý ich bude súdiť vo všetkých ich sporoch, a v celom Uhorskom kráľovstve nebudú môcť byť obžalovaní v žiadnom spore pred iným sudcom. Tiež budú môcť hľadať zlato, striebro a všetky ostatné kovy po celej Zvolenskej župe až po jej hranice, a to ako na poliach, tak v hájoch, lesoch a vodách, a nech vo vnútri nižšie uvedených hraníc majú neobmedzený úžitok zo všetkého s výnimkou poľovačky a chytania rýb. Z bane na zlato budú platiť desiatok, avšak zo striebra a všetkých ostatných kovov nech sú povinní platiť osminu. Ak v ktoromkoľvek spore, ktorý sa rozhoduje súbojom, osoba, ktorá ich napadne, patrí k nim alebo požíva ich slobody a je ich národnosti, musí byť onen súboj vybojovaný s okrúhlym štítom a mečmi, ako je zvykom u Sasov. Ak však bude táto osoba v postavení cudzinca, vtedy o spôsobe súboja rozhodne kráľ. Tiež nebudú povinní na ničie predvolanie dostaviť sa na dvor, iba že by boli predvolaní naším zvláštnym listom; tu sa budú musieť dostaviť k nám alebo k tomu, komu [to] dovolíme [svojím] rozhodnutím. Nadto povoľujeme spomenutým svojim hosťom z Bystrice, že nikto okrem našej výsosti nemôže u nich požívať pohostinstvo, iba tí, ktorých prijmú sami z vlastnej vôle. K tomu dodávame, (že dovoľujeme,) aby boli úplne vyslobodení a vyňatí zo všetkej súdnej právomoci zvolenských županov ustanovených pre [príslušnú] dobu. Chceme tiež, aby neboli povinní nikomu platiť dávky alebo pozemkové poplatky. Pokiaľ ide o výmenu mincí, peňazomenci, ktorí k nim prídu, za sedem dní nebudú mať v záležitosti novej mince nad nimi moc; ako náhle však uplynie oných sedem dní, budú mať všetku právomoc, ktorú majú v Ostrihome alebo v Budíne. Mimo to budú povinní ísť k vojsku alebo na výpravu, na ktorú my osobne pôjdeme, a to riadne ozbrojení a pod našou zástavou. Naviac dovoľujeme svojim vyššie menovaným hosťom z Bystrice, aby sa radovali z takej slobody vo veci mýta, akej sa tešia naši hostia v Banskej Štiavnici, a nadto aby im nikde v celom našom kráľovstve neboli robené ťažkosti. Okrem toho - aby sa mnohé stručne uzavrelo - svojim často krát spomenutým hosťom odovzdávame ornú pôdu, lesy a lúky, ktoré nutne potrebujú, a tam nech sa nikto neopováži ich obťažovať. Aby však budúcne nevznikla pochybnosť, spor alebo omyl, pokiaľ ide o medze alebo hranice, rozhodli sme, aby boli [hranice] vyznačené naším verným radcom Beasom a v tejto listine výslovne uvedené v poradí, v akom sú vytýčené: Prvá hranica začína pri rieke Hron na mieste, kde sa do rieky Hrona vlieva rieka Udvorná, stúpa po rieke Udvornej až po cestu, ktorá vedie do Turčianskej župy; a po tejto ceste smeruje na sever. Potom [ide hranica] pod úbočím veľkej hory až k rieke, ktorá sa nazýva Selnica, po nej zostupuje až k spomenutej rieke Hronu, prechádza túto rieku po akomsi ostrove, vystupuje na vysokú horu a potom sa po temene hory vracia k skôr spomenutej hranici, [t.j. tam,] kde sa rieka Udvorná vlieva do rieky Hrona; na tom mieste [hranica] končí. Naviac sme hosťom odovzdali lúku menovanú Hradská, aby ju večne a slobodne vlastnili. Napokon, aby to, čo predchádza, dostalo trvalú a pevnú platnosť a aby to postupom času nemohlo byť nijako prehlásené za neplatné, vydali sme túto listinu, pevne potvrdenú našou dvojitou pečaťou. Dané prostredníctvom nášho milého a verného radcu Smaragda, stoličnobelehradského prepošta a vicekancelára nášho dvora, roku Pána 1255, nášho panovania však roku dvadsiateho.

Zlatá bula Ondreja II.

r. 1222

V mene svätej a nerozdielnej Trojice. Ondrej, z Božej milosti naveky kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Srbska, Haliče a Vladimírska. Pretože sloboda tak popredných šľachticov nášho kráľovstva, ako aj iných, ustanovená svätým kráľom Štefanom3 skrz moc niektorých kráľov, niekedy vylievajúcich svoju zlosť, niekedy tiež berúcich ohľad na falošné rady ľudí nespravodlivých a sledujúcich svoj prospech, bola v premnohých bodoch umenšená, mnoho ráz títo naši poprední nás a našich predkov, svojich kráľov, mnohými prosbami a žiadosťami často upomínali ohľadne zlepšenia nášho kráľovstva. My teda chceme učiniť zadosť vo všetkom, ako sa patrí, obzvlášť preto, že medzi nami a nimi... už často došlo k nedorozumeniu; preto... Udeľujeme tak týmto ako aj iným ľuďom nášho kráľovstva slobodu, udelenú svätým kráľom. Iné záležitosti patriace k zreformovaniu našej krajiny nariaďujeme upraviť týmto spôsobom: Nariaďujeme, že každoročne na sviatok svätého kráľa4, ak sa nejaká ťažká udalosť neprihodí, alebo by nám zabraňovala choroba, boli (:sme:) povinní osláviť (:usporiadať snem:) v Stoličnom Belehrade5. A keby sme nemohli byť prítomní, bezpochyby príde namiesto nás palatín a z našej moci vypočuje spory. Všetci servienti, ktorí chcú, nech sa sem slobodne zídu. Chceme tiež, že my ani naši nasledovníci nikdy neuväznia servienta, alebo ho nezničia pre priazeň niektorého veľmoža, kým by neboli vyzvaní a súdom usvedčení. Tiež nebudeme vyberať poplatky a slobodné denáre" na majetkoch servientov. Ani od ľudí (poddaných) patriacich cirkvi.Ak nejaký servient zomrel bez syna, štvrtú časť majetku obdrží dcéra, o ostatnom rozhoduje sám ako chce... Župani9 nech nerozhodujú o majetkoch servientov, iba v sporoch o mince a desiatky10. Hradskí špáni" nech nikoho nesúdia, iba ľud svojho hradu. Zlodejov a zbojníkov kráľovskí bilochi12 nech však súdia pred súdom patričného župana. Ľudia spolu sprisahaní nemôžu menovať zlodejov, ako bývalo zvykom.

Ak kráľ chce viesť výpravu mimo krajiny, servienti nie sú povinní ísť s ním, iba ak na jeho náklady. A po návrate nech sa neprijme nad nimi vojenský súd. Ak však z protivnej strany vpadne vojsko do krajiny, všetci do jedného sú povinní ju brániť. Tiež, ak by sme chceli ísť s vojskom mimo krajiny, všetci, ktorí držia komitáty13, sú povinní ísť s nami na naše náklady. Palatín rozsudzuje všetkých obyvateľov našej krajiny bez rozdielu postavenia, ale spory servientov, za ktoré by mohli byť popravení alebo stratiť majetok, nemôže rozhodnúť bez vedomia kráľa; na svojom dvore môže mať len jedného sudcu. Náš dvorský župan, kým zostáva pri dvore, môže súdiť a spor započatý pri dvore kdekoľvek rozhodnúť; ale, ak zostáva na svojom majetku, nemôže dať pristáva14, ani pozývať stránky. Ak niektorý vazal má česť zomrieť vo vojenskej službe, jeho syn alebo brat nech sa obdaruje rovnakou poctou. A ak servient týmže spôsobom zomrie, jeho syn, ak sa kráľovi zapáči, nech sa odmení. Ak hostia alebo dobrí ľudia prídu do krajiny, nemôžu dosiahnuť hodnosti bez (:súhlasu:) kráľovskej rady. Manželky zosnulých bez potomkov alebo zákonite odsúdených na smrť alebo padlých v boji alebo z iných príčin, . nesmú byť oklamané na svojom vene. Servienti, ktorí nasledujú dvor, alebo ho sprevádzajú, nesmú utláčať a zdierať chudobných. Tiež, ak by sa nejaký župan nedržal čestne vzhľadom na postavenie svojho komitátu, alebo by znivočil svojich hradských ľudí, usvedčený z tohto pred celou krajinou, nech sa hanebne pozbaví svojej hodnosti a vynahradí odňaté (:škodu:). Jazdci, psiari a sokolníci nech sa neodvážia bývať v dedinách servientov. Celé komitáty alebo akékoľvek hodnosti s večným právom na majetky nebudeme udeľovať. Avšak majetky, ktoré niekto dostal za spravodlivú službu, nech sa za nejaký čas neodnímajú. Ďalej servienti, keď sme im dovolili, môžu slobodne ísť k nášmu synovi ako od väčšieho k menšiemu a preto nech sa ich majetky neničia. Nikoho odsúdeného spravodlivým súdom nášho syna alebo začatý spor, prv ako sa o tom istom (:spore:) nerozhodne u neho, neprijmeme a naopak náš syn. Hradskí jobagioni15 nech žijú podľa slobody ustanovenej svätým kráľom Štefanom, podobne nech žijú i hostia, ktoréhokoľvek národa podľa slobody udelenej na začiatku. Desiatky nech sa nevykupujú v striebre, ale nech sa platia ako sa urodilo vína a siatin; ak by tomu biskupi protirečili, nebudeme ich podporovať. Biskupi nech nedávajú desiatky z majetkov (:svojich:) služobníkov od koni a ani ich ľudia nie sú povinní privážať svoje desiatky na kráľovské majetky. Naše bravy nech sa nepasú v lesoch a na lúkách servientov bez ich dovolenia. Naša nová minca nech sa udržuje po celý rok bezo zmeny od Veľkej noci do Veľkej noci a denáre nech sú také, aké boli za čias kráľa Bela16. Komorskými grófmi17, mincovníkmi, soľníkmi a mýtnikmi nech sú šľachtici kráľovstva, Izmaeliti18 a Židia sa nimi nemôžu stať. Soľné sklady nech sa nedržia uprostred krajiny, iba v Sabolči a v Regéci i na hraniciach. Majetky nech sa neudeľujú mimo krajiny (:cudzincom:). Ak sú také darované alebo predané, nech sa vrátia obyvateľstvu krajiny, aby si ich odkúpilo. Kunie kožky nech sa dávajú podľa zvyku ustanoveného kráľom Kolomanom19. Ak niekto bol riadnym súdom odsúdený, nikto z mocných ho nemôže brániť. Župani nech užívajú svoje komitáty len podľa práva, ostatné kráľovské prináležitosti, totiž sudové, mýta, voly a dve časti hradských príjmov dostane kráľ. Ďalej okrem týchto štyroch jobagionov, totiž palatína, bána, dvorských županov kráľa a kráľovnej, nikto nech nedrží dve hodnosti. Aby toto naše ustanovenie ako nariadenie bolo nami a našimi potomkami na veky zachovávané, nechali sme ho spísať v siedmich rovnakých listinách a potvrdili našou zlatou pečaťou, takže jeden odpis sa pošle pápežovi, a ten ho dá zapísať do svojho registra, druhý nech sa zachová u špitálnikov20, tretí u templárov21, štvrtý u kráľa, piaty v Ostrihomskej kapitule, šiesty v Kaločskej kapitule, siedmy u palatína. Teda tak, aby túto listinu mali vždy pred očami, aby sa v ničom z vyššie uvedeného nezmýlili ani kráľ ani šľachtici, či iní a aby sa nesúhlasilo s omylom, aby i títo sa tešili svojej slobode a preto nám a našim potomkom zostali vždy verní a nezapreli patričné záväzky voči kráľovskej korune. Ustanovujeme tiež, že ak by sme my alebo naši nástupcovia niekedy chceli tieto ustanovenia porušiť, tak biskupi ako aj iní služobníci a šľachtici nášho kráľovstva, všetci jednotlivo, teraz i v budúcnosti, budú môcť nám a našim nástupcom protirečiť a odporovať bez toho, aby sa to považovalo za znak nevery.

Dané rukou Klécia, dvorského kancelára a prepošta jágerského, roku 1222 od narodenia Pána; v prítomnosti ctihodného ostrihomského arcibiskupa Jána, dôstojného Ugrína, arcibiskupa kaločského; biskupov Dezidera, čanádskeho, Róberta, vesprímskeho, Tomáša, jágerského, Štefana, záhrebského, Alexandra, varadínskeho, Bartolomeja, päťkostolského, Kozmu, rábskeho, Brikcia, vacovského; v 17. roku nášho panovania.

Zoborská listina z roku 1111

V Časoch najvíťaznejšieho kráľa Kolomana, ktorého preslávneho svetu vyjavil ligot zvláštnej svätosti, ale aj osvieteného ostrihomského arcibiskupa Vavrinca, muža naplneného bohatými vedomosťami z filozofie, uskutočnilo sa rokovanie o daroch, ktorými obdaroval najsvätejší kráľ Štefan kláštor svätého Hypolita z vrchu Zobor, nie preto, aby to čo svätý muž po zrelej úvahe spravodlivo udelil sa zmenšilo, ale preto, lebo po uplynutí mnohých rokov a nečinnosťou (nedbalosťou) niektorých predchodcov od začiatku boli (akoby) stŕpnutí. A keď týmto spôsobom tak a onak opát Gaufred v tom čase dosť namáhavo o týchto záležitostiach rokoval z povolenia zbožného kráľa na mnohých miestach, (a napokon) sa záležitosť prešetrovala pred spomínaným arcibiskupom Vavrincom; po poctivom skúmaní a podľa pravdy sa zistilo o mýtach celej Nitry, veľkých alebo malých, v mestách aj mimo miest a v Dvoroch (nad Žitavou) ono, čo sa volá Baba, a po celej rieke, ktorá sa volá Váh a na všetkých trhových miestach rovnako, v meste Trenčín, vnútri aj zvonka celkovo a všade, či sa to v priebehu čias zväčší alebo zmenší, tretinu dal svätý kráľ Štefan svätému Hypolitovi. Vyberači kráľovskej pokladnice, ktorých po maďarsky volajú caliz niekedy tento svätý dar zneucťujú, (preto) ja Gaufred opát som dal (tento dar) písomne zachytiť, aby aj budúcnosť poznala správne oných zatratených (zmätených) mužov. Mená týchto zlomyseľných sú: Porkus, ktorý v tom Čase bol stotníkom a Ete jeho druh; s nimi pracovali ich spoločníci Marek a Magiug, ktorí boli aj ich komesmi, ale aj všetci minciari. Proti ich bezočivej nerozvážnosti vystúpili dvanásti bohabojní muži a nitrianski optimáti, ktorých pamäť siahala neprerušene nepochybne od čias svätého Štefana až do čias spomínaného rokovania. Aj tí vydali svedectvo pravde. Prvý z nich menom Una, po mnoho rokov bol županom Nitry; aj druhý menom Bača tiež boí po mnoho rokov županom tejže Nitry. Tretí a štvrtý Deda a Kača, obidvaja synovia župana Bukena žili v meste Nitre už osemdesiat a ešte viac rokov, keď sa konalo toto rokovanie. Iní svedkovia boli Penet, Seiun, Martin syn Marka, Petre, Kup, Subissa, Figa, sudca Peregrin. Keď slovám iba týchto, hoc aj boli poprednými mužmi, kráľ so svojimi spomínanými služobníkmi nechce! veriť, všetci svedkovia kráľa, na príkaz ostrihomského arcibiskupa Vavrinca a ním vyslaného pristalda menom Batona, potvrdili prísahou v tomže meste Nitre v kostole svätých Emeráma, Ondreja a Benedikta (svoje predchádzajúce tvrdenia). Na to, na opätovné potvrdenie svedectva boli pozvaní iní jedenásti svedkovia. Prvý z nich bol Mojžiš, v tom čase župan tohože hradu; Lambert, dekan tohože kostola, v ktorom spomínanú vec potvrdili prísahou; Viliam gramatik, Vavrinec kňaz, Godefrid kňaz, Martin syn kňaza Matúša, Mikuláš syn Pestreia, Hektor syn Vlfoda, Daniel a Posko, kanonici svätých Emeráma, Ondreja a Benedikta; Jaroslav syn pristalda tejže veci Batonu. Títo jedenásti boli v kostole spomínaných svätcov, keď predtým spomínaní dvanásti svedkovia potvrdili spomínané mýta dedičným právom, (čomu) protirečili Porko a Ethe so svojimi druhmi. Udelil totiž najsvätejší kráľ Štefan svätému Hypolitovi v celom Uhorsku zo všetkého jeho ľudu, teda ľudu svätého Hypolita, poddaného alebo slobodného úplný desiatok zo všetkého a všade. Roku 1111, za konkurenty 6, epakty deväť, vo 4. (roku) indikcie, za panovania najzbožnejšieho kráľa Uhrov Kolomana, za ostrihomského arcibiskupa metropolitu pána Vavrinca, potvrdené je toto privilégium svätého Hypolita a spečatené z rozkazu spomínaného kráľa záhrebským biskupom Manasesom. Z ostatných biskupov, ktorí boli potvrdzovateľmi: pán Pavol kaločský, pán Šimon päťkostolský, pán Šimon sedmohradský, pán Matúš vesprímsky, pán Marcel vacovský, pán Juraj rábsky, pán Sixt biharský, pán Volfer jágerský, pán Vavrinec Čanádsky, pán Gregor jadranský, stoličnobelehradský prepošt Felicián, ostrihomský prepošt Róbert. Zo županov (boli potvrdzovateľmi) palatín Ján, Saul z Biharskej, Keletde z Báčskej, Tomáš stoličnobelehradský, Thebald šomoďský, sedmohradské knieža Merkúr.

r. 1423, Listina kráľa Žigmunda na ochranu Cigánov

My Žigmund, z Božej milosti rímsky kráľ, vždy rozmnožiteľ ríše, a kráľ Uhorska, Čiech, Dalmátska, Chorvátska atď. Všetkým našim verným, šľachticom, rytierom, kastelánom, úradníkom, mýtnikom, slobodným mestám, mestečkám a ich richtárom, ustanoveným a jestvujúcim v našom kráľovstve a pod naším panovaním pozdrav a prejav náklonnosti. Dostavili sa k nám osobne verní naši Ladislav, vajda Cigánov, s ostatnými, ktorí k nemu patria, a naliehavo predostreli tu na Spiši v našej prítomnosti ponížené prosby, aby sme im ráčili zabezpečiť rozsiahlejšie milosti. Preto sme im, pohnutí takouto prosbou, udelili túto slobodu a prísne nariaďujeme a prikazujeme Vašim Vernostiam touto listinou, že kedykoľvek príde tento vajda Ladislav a jeho ľud na naše spomínané panstvá, totiž do našich miest a mestečiek, aby ste tohto vajdu a jemu podriadených Cigánov bez akýchkoľvek prekážok a nepokojov podporovali a chránili, ba aj bránili pred všetkými napadnutiami a útokmi. Ak by medzi nimi samými vznikli nejaké nesvornosti alebo nepokoje zo strany kohokoľvek, vtedy nech ich súdi a oslobodzuje (len) tento vajda Ladislav a nikto iný spomedzi Vás. Listinu prikazujeme po prečítaní vždy vrátiť predkladajúcemu.

Dané na Spiši v nedeľu pred sviatkom svätého Juraja mučeníka roku Pána 1423, panovania nášho v Uhorsku 36., rímskeho 12., v Čechách 3. roku.

Štúrov názor na vplyv Židov na slovenský národ v diele Slovanstvo a svet budúcnosti

Štúrova kritika západnej demokracie Francúzskej republike

Francúzska republika je sama o sebe paradoxom a ako taká nemá životnú schopnosť a budúcnosť. O štátnych záležitostiach tam teraz rozhodujú milióny ľudí. Milióny ľudí, z ktorých väčšina je surová, neoboznámená s podstatou a s potrebami štátu a nemajetná, neschopná podriadiť primeraným spôsobom svoj osobný záujem záujmom všeobecným. Ďalšia takzvaná osvietená skupina sa skladá väčšinou z ľudí, ktorí sú rozdelení do rôznych táborov podľa svojich politických názorov, majú vyhranené politické predstavy a usilujú sa ich presadiť za každú cenu. Čo z tohto všetkého nevyhnutne vyplý­va? Čo iné, ako čím ďalej tým väčšmi brutálne vynucovanie si podriadenia štátu vláde surovej, nevzdelanej, egoizmom posadnutej masy. Popri tom však bude v rozštiepených názoroch a stranách chýbať jednota, ktorá je potrebná na uskutočňovanie všeobecne platných a ďalej pôsobiacich štátnych rozhodnutí. Z tohto dôvodu považovala vláda republiky za potrebné značne obmedziť volebné právo, podobným spôsobom obmedzila právo združovať sa a slobo­du tlače a takto sa pokúsila aspoň zdanlivo, násilím a zadnými dvierkami dosiahnuť jednotu, ktorá je nevyhnutná, keď ide o roz­hodnutia štátu. Môže však byť skutočným republikánskym štátom republika bez práva združovať sa, bez slobodnej tlače a bez jednoty chýbajúcej pri štátnych rozhodnutiach, ktoré musia mať svoju pôsobnosť? Ani náhodou! Grécke republiky boli obmedzené na malé územia, takmer len na jednotlivé mestá, tam však bolo možné do­spieť k temer rovnakému názoru v každodennom styku občanov, okrem toho nezáviseli štátne rozhodnutia od toľkých povolaných a kde sa v najdôležitejších prípadoch objavili rozdiely v názoroch, viazali sa vždy na výroky veštby a podľa nich sa aj rozhodovalo. Aj v slobodných gréckych štátoch neskôr dochádzalo priamo k vytvá­raniu protichodných názorov a strán, to však aj znamenalo koniec týchto štátov. Vo Francúzsku vládne okrem toho hlboká mravná skaza a jej dôsledkom potom musela byť aj skazenosť v názoroch; nemôže to byť inak, veď predsa neustále počúvame, ako sa Francúzi trpko sťažujú na korupčnosť a predajnosť členov republikánskeho parlamentu. Túto podplatiteľnosť nemožno pripísať na vrub len jednotlivcovi, práve naopak, sme presvedčení, že keby novozvolení členovia nahradili tých predchádzajúcich, boli by v tomto hlbokom úpadku mravov, ktorý sa zmocnil ich života, rovnako prístupní korupcii ako ich predchodcovia. Je však takýto národ schopný sám si vládnuť? Nemala by sa nevyhnutne samovláda nahradiť skôr mocou, ktorá by všetko udržala spolu, tak ako kedysi v dekadent­nom Ríme? Tomuto pokusu a úspešnému dosiahnutiu cieľa by vo Francúzsku napomohli práve uvoľnené mravy, či priamo nemrav­nosť. Vidíme predsa aj terajšieho prezidenta, ktorého neustále za­mestnávajú tieto perspektívy a plány, hoci z veľmi opodstatnených dôvodov pochybujeme o jeho poslaní. Rímska republika sa držala vďaka prísnosti a čistote mravov, vďaka najprísnejšiemu podriadeniu sa rozhodnutiam v mene otčiny, ktoré stanovil poradný zbor. No keď aj tu upadla čistota mravov a dôsledná disciplína a na ich mieste sa objavili zlé spôsoby, túžba po pohodlnom živote, a keď ešte Rím vyhlásil, že sa toto všetko dá kúpiť za zlato, tiež museli čoskoro pochovať republiku. Ďalej treba pripomenúť aj to, že milióny ľudí, ktorí sa majú dnes vo Francúzsku podieľať na politickom živote, opúšťajú svoje životné povolanie vďaka mnohým zhromaždeniam, ktoré sa tu uskutočňujú alebo pri voľbe zastupiteľov, alebo pri prejavoch k národu a vďaka iným politickým agitáciám sa dostávajú do víru, kde im potom ich nedostatočné vzdelanie nedovoľuje zodpo­vedne posudzovať veci a rozhodovať o nich. Títo amatérski politici zanedbávajú svoje skutočné povolania, ubližujú sami sebe a aj celej občianskej spoločnosti, vo svojom novom okruhu robia len samú neplechu a páchajú škody. V Grécku a v Ríme boli politicky činní občania zbavení iného povolania a tak boli nútení podrobne sa oboznámiť s potrebami štátu veď napokon u nich vidíme vysoké vzdelanie a obdivuhodný takt. Domáce práce a ostatné činnosti, ktoré považovali za nehodné svojej osoby, zverovali svojim otrokom. V Severoamerických štátoch sú taktiež otroci. Objavilo sa vari od založenia modernej Francúzskej republiky niečo nové, veliké, pre celok osožné pri účasti toľkých miliónov na vláde? Nezaoberajú sa dobre platení páni reprezentanti celé roky týmito otázkami, ktorých úspešné riešenie by sa nepreťahovalo z týždňa na týždeň, keby boli prizvaní len niekoľkí? A aby sme nezabudli pripomenúť, koľko skutočných politických rečníkov by sa zaskvelo medzi tými mnohý­mi stovkami reprezentantov? Naopak, rečnícke umenie je dnes skôr umením zahmlievania. V predošlých komorách sme videli, ako muži s nesmiernym rečníckym talentom podávali na tribúne skvelé výkony a kochali sme sa v ich veľkolepých prejavoch, teraz však sotva kto z masy rečníkov upúta v Národnom zhromaždení pozornosť. Okrem týchto protikladov je Francúzsko v zajatí ešte jedného kolosálneho protirečenia. V republike si nárokujú na uplatnenie rovnako jednot­livé obce, ako aj okruhy alebo akokoľvek sa už volajú, ako to vidíme aj na príklade Severoamerickej únie, ktorá je mimochodom lepšie usporiadaná; vo Francúzsku je však štátna správa natoľko sústredená do rúk vlády, že môže v tejto oblasti slúžiť za vzor. Správca štátu nevymenúva a neprepúšťa len ministrov, ale aj všet­kých prefektov a podprefektov v departmentoch a okresoch, ba dokonca aj mairov v mestách, kde žije viac ako 5000 obyvateľov. V obciach, v ktorých žije menej obyvateľov, menuje zas mairov prefekt. Okrem toho treba pripomenúť, že všetkých týchto úradní­kov môže správca štátu prepustiť v ktoromkoľvek okamihu, a to bez akéhokoľvek nároku na penziu, preto musia títo úradníci slúžiť svojmu najvyššiemu nadriadenému ako jeho nástroj a byť mu celkom oddaní inak sa vystavujú nebezpečenstvu, že prídu o svoje miesta. Uniforma a módny odev dokonale prispôsobený telu, ktoré francúz­sky národ nosí, sú potom dokonalým výrazom tejto štátnej mašiné­rie. Sám francúzsky život je v každom ohľade sústredený v meste Paríži a toto mesto reprezentujúce celé Francúzsko je aj sídlom všemocnej vlády; nie je toto už samo o sebe monarchia? Ó, vy republikáni bez republiky! Republika bez republikánov, ako sa ktosi trefne vyjadril vo svojom diele o Paríži. Akokoľvek trpí Francúzska republika vnútornými rozpormi, aj vo svojej zahraničnej politike je v zajatí rozporov. Rímska republika, ktorá volala o pomoc a vystie­rala ruky k svojej alma mater, hoci sama mala rovnaké zdravé jadro, ako táto alma mater, potlačila v rozkvete svoju staršiu sestru, ba dokonca ju zahubila: nežičlivá sestra, ktorá chce žiť sama! Predchádzajúca Francúzska republika dala aspoň svojim výtvorom, Batavajskej, Cizalpínskej, Ligúrskej a ostatným republikám svoje vlastné meno a nenamietala, aby ho používali, táto však nechce svojim sestrám dožičiť ani len ľúbozvučné meno; ó, nežičlivá sestra! Francúzsku republiku, ktorá je zapletená do týchto očividných rozporov a nie je schopná vymaniť sa z nich, už nemožno udržať a čoskoro sa zmení na monarchiu, tá však vďaka kvaseniu, ktoré nemožno zasta­viť, uvoľní zanedlho miesto republike! Bez toho, aby sme sa chceli zastávať terajšieho prezidenta nebol by asi celkom v poriadku, keby chcel vyťažiť čo najviac pre seba, súc si vedomý neudržateľnosti republiky. Cavaignac, ktorý chce zachovať republiku a potlačil ko­munistické povstanie, je možno úctyhodným človekom, vo svojich politických názoroch je však rovnako obmedzený, ako kedysi Lafa-yette. Najsmutnejšie na tom je to, že v tomto rozpadávajúcom sa národe a v národoch, ktoré ho budú nasledovať, niet nikde požeh­nani.a

Štúrov názor na vplyv Židov a zemanov na slovenský národ

Aby mohlo zemianstvo svoj ľud lepšie zdierať a aby tak čím viac vyťažilo v svoj prospech z jeho úbohej kože, využilo v tomto svojom úpadku Židov, ktorým prenajímalo jeho majetky. Mukám a utrpe­niu ľudu nebolo konca-kraja. Tento cudzí národ, nespojený nijakým putom s naším národom, národ, ktorý zo zásady zavrhoval kresťan­stvo a preto nepoznal lásku k blížnemu, hrozným spôsobom šafáril medzi našimi kmeňmi. Bezohľadne vyciciaval v svoj prospech a v prospech zemianstva úbohý ľud a snažil sa ho mnohorakým spôsobom zviesť a morálne rozložiť, nemilosrdne a s podporou zemianstva ho pripravoval o majetok. Odtiaľ pramení hlboká anti­patia našich kmeňov voči tomuto Bohom zabudnutému národu, a na druhej strane silný odpor voči zemianstvu, ktoré ľud považoval za príčinu takéhoto zlého zaobchádzania a cítil sa ním vydaný napospas cudzím, bezcharakterným kramárom. Zemianstvo sa dokonca do­pustilo svojimi výčinmi na národe ťažkého zločinu, a tak nech sa nikto nečuduje, že tento hlboký odpor vyústil na niektorých mies­tach do hrozných katastrôf. Tým, že ruská vláda odňala svojmu zemianstvu všetky politické práva, preukázala tým nielen Rusku, ale aj celému slovanstvu veľkú službu, pretože takto zachránila ruský štát pred možným rozpadom a ochránila poddaných pred bezbrehou svojvôľou statkárov a v kritickom rozpoložení pred morálnou záhu­bou. V Rusku ešte stále jestvuje poddanstvo de iure aj de facto, je však zmiernené patriarchálnou jednotou a vďaka opatreniam vlády obmedzujúcim samovôľu Židov, predovšetkým prenájom majetkov.

Štúrova kritika západnej demokracie v diele Slovanstvo a svet budúcnosti

O Francúzskej republike

Francúzska republika je sama o sebe paradoxom a ako taká nemá životnú schopnosť a budúcnosť. O štátnych záležitostiach tam teraz rozhodujú milióny ľudí. Milióny ľudí, z ktorých väčšina je surová, neoboznámená s podstatou a s potrebami štátu a nemajetná, neschopná podriadiť primeraným spôsobom svoj osobný záujem záujmom všeobecným. Ďalšia takzvaná osvietená skupina sa skladá väčšinou z ľudí, ktorí sú rozdelení do rôznych táborov podľa svojich politických názorov, majú vyhranené politické predstavy a usilujú sa ich presadiť za každú cenu. Čo z tohto všetkého nevyhnutne vyplýva? Čo iné, ako čím ďalej tým väčšmi brutálne vynucovanie si podriadenia štátu vláde surovej, nevzdelanej, egoizmom posadnutej masy. Popri tom však bude v rozštiepených názoroch a stranách chýbať jednota, ktorá je potrebná na uskutočňovanie všeobecne platných a ďalej pôsobiacich štátnych rozhodnutí. Z tohto dôvodu považovala vláda republiky za potrebné značne obmedziť volebné právo, podobným spôsobom obmedzila právo združovať sa a slobodu tlače a takto sa pokúsila aspoň zdanlivo, násilím a zadnými dvierkami dosiahnuť jednotu, ktorá je nevyhnutná, keď ide o rozhodnutia štátu. Môže však byť skutočným republikánskym štátom republika bez práva združovať sa, bez slobodnej tlače a bez jednoty chýbajúcej pri štátnych rozhodnutiach, ktoré musia mať svoju pôsobnosť? Ani náhodou! Grécke republiky boli obmedzené na malé územia, takmer len na jednotlivé mestá, tam však bolo možné dospieť k temer rovnakému názoru v každodennom styku občanov, okrem toho nezáviseli štátne rozhodnutia od toľkých povolaných a kde sa v najdôležitejších prípadoch objavili rozdiely v názoroch, viazali sa vždy na výroky veštby a podľa nich sa aj rozhodovalo. Aj v slobodných gréckych štátoch neskôr dochádzalo priamo k vytváraniu protichodných názorov a strán, to však aj znamenalo koniec týchto štátov. Vo Francúzsku vládne okrem toho hlboká mravná skaza a jej dôsledkom potom musela byť aj skazenosť v názoroch; nemôže to byť inak, veď predsa neustále počúvame, ako sa Francúzi trpko sťažujú na korupčnosť a predajnosť členov republikánskeho parlamentu. Túto podplatiteľnosť nemožno pripísať na vrub len jednotlivcovi, práve naopak, sme presvedčení, že keby novozvolení členovia nahradili tých predchádzajúcich, boli by v tomto hlbokom úpadku mravov, ktorý sa zmocnil ich života, rovnako prístupní korupcii ako ich predchodcovia. Je však takýto národ schopný sám si vládnuť? Nemala by sa nevyhnutne samovláda nahradiť skôr mocou, ktorá by všetko udržala spolu, tak ako kedysi v dekadentnom Ríme? Tomuto pokusu a úspešnému dosiahnutiu cieľa by vo Francúzsku napomohli práve uvoľnené mravy, či priamo nemravnosť. Vidíme predsa aj terajšieho prezidenta, ktorého neustále zamestnávajú tieto perspektívy a plány, hoci z veľmi opodstatnených dôvodov pochybujeme o jeho poslaní. Rímska republika sa držala vďaka prísnosti a čistote mravov, vďaka najprísnejšiemu podriadeniu sa rozhodnutiam v mene otčiny, ktoré stanovil poradný zbor. No keď aj tu upadla čistota mravov a dôsledná disciplína a na ich mieste sa objavili zlé spôsoby, túžba po pohodlnom živote, a keď ešte Rím vyhlásil, že sa toto všetko dá kúpiť za zlato, tiež museli čoskoro pochovať republiku. Ďalej treba pripomenúť aj to, že milióny ľudí, ktorí sa majú dnes vo Francúzsku podieľať na politickom živote, opúšťajú svoje životné povolanie vďaka mnohým zhromaždeniam, ktoré sa tu uskutočňujú alebo pri voľbe zastupiteľov, alebo pri prejavoch k národu a vďaka iným politickým agitáciám sa dostávajú do víru, kde im potom ich nedostatočné vzdelanie nedovoľuje zodpovedne posudzovať veci a rozhodovať o nich. Títo amatérski politici zanedbávajú svoje skutočné povolania, ubližujú sami sebe a aj celej občianskej spoločnosti, vo svojom novom okruhu robia len samú neplechu a páchajú škody. V Grécku a v Ríme boli politicky činní občania zbavení iného povolania a tak boli nútení podrobne sa oboznámiť s potrebami štátu veď napokon u nich vidíme vysoké vzdelanie a obdivuhodný takt. Domáce práce a ostatné činnosti, ktoré považovali za nehodné svojej osoby, zverovali svojim otrokom. V Severoamerických štátoch sú taktiež otroci. Objavilo sa vari od založenia modernej Francúzskej republiky niečo nové, veliké, pre celok osožné pri účasti toľkých miliónov na vláde? Nezaoberajú sa dobre platení páni reprezentanti celé roky týmito otázkami, ktorých úspešné riešenie by sa nepreťahovalo z týždňa na týždeň, keby boli prizvaní len niekoľkí? A aby sme nezabudli pripomenúť, koľko skutočných politických rečníkov by sa zaskvelo medzi tými mnohými stovkami reprezentantov? Naopak, rečnícke umenie je dnes skôr umením zahmlievania. V predošlých komorách sme videli, ako muži s nesmiernym rečníckym talentom podávali na tribúne skvelé výkony a kochali sme sa v ich veľkolepých prejavoch, teraz však sotva kto z masy rečníkov upúta v Národnom zhromaždení pozornosť. Okrem týchto protikladov je Francúzsko v zajatí ešte jedného kolosálneho protirečenia. V republike si nárokujú na uplatnenie rovnako jednotlivé obce, ako aj okruhy alebo akokoľvek sa už volajú, ako to vidíme aj na príklade Severoamerickej únie, ktorá je mimochodom lepšie usporiadaná; vo Francúzsku je však štátna správa natoľko sústredená do rúk vlády, že môže v tejto oblasti slúžiť za vzor. Správca štátu nevymenúva a neprepúšťa len ministrov, ale aj všetkých prefektov a podprefektov v departmentoch a okresoch, ba dokonca aj mairov v mestách, kde žije viac ako 5000 obyvateľov. V obciach, v ktorých žije menej obyvateľov, menuje zas mairov prefekt. Okrem toho treba pripomenúť, že všetkých týchto úradníkov môže správca štátu prepustiť v ktoromkoľvek okamihu, a to bez akéhokoľvek nároku na penziu, preto musia títo úradníci slúžiť svojmu najvyššiemu nadriadenému ako jeho nástroj a byť mu celkom oddaní inak sa vystavujú nebezpečenstvu, že prídu o svoje miesta. Uniforma a módny odev dokonale prispôsobený telu, ktoré francúzsky národ nosí, sú potom dokonalým výrazom tejto štátnej mašinérie. Sám francúzsky život je v každom ohľade sústredený v meste Paríži a toto mesto reprezentujúce celé Francúzsko je aj sídlom všemocnej vlády; nie je toto už samo o sebe monarchia? Ó, vy republikáni bez republiky! Republika bez republikánov, ako sa ktosi trefne vyjadril vo svojom diele o Paríži. Akokoľvek trpí Francúzska republika vnútornými rozpormi, aj vo svojej zahraničnej politike je v zajatí rozporov. Rímska republika, ktorá volala o pomoc a vystierala ruky k svojej alma mater, hoci sama mala rovnaké zdravé jadro, ako táto alma mater, potlačila v rozkvete svoju staršiu sestru, ba dokonca ju zahubila: nežičlivá sestra, ktorá chce žiť sama! Predchádzajúca Francúzska republika dala aspoň svojim výtvorom, Batavajskej, Cizalpínskej, Ligúrskej a ostatným republikám svoje vlastné meno a nenamietala, aby ho používali, táto však nechce svojim sestrám dožičiť ani len ľúbozvučné meno; ó, nežičlivá sestra! Francúzsku republiku, ktorá je zapletená do týchto očividných rozporov a nie je schopná vymaniť sa z nich, už nemožno udržať a čoskoro sa zmení na monarchiu, tá však vďaka kvaseniu, ktoré nemožno zastaviť, uvoľní zanedlho miesto republike! Bez toho, aby sme sa chceli zastávať terajšieho prezidenta nebol by asi celkom v poriadku, keby chcel vyťažiť čo najviac pre seba, súc si vedomý neudržateľnosti republiky. Cavaignac, ktorý chce zachovať republiku a potlačil komunistické povstanie, je možno úctyhodným človekom, vo svojich politických názoroch je však rovnako obmedzený, ako kedysi Lafa-yette. Najsmutnejšie na tom je to, že v tomto rozpadávajúcom sa národe a v národoch, ktoré ho budú nasledovať, niet nikde požehnania.