Kráľ Janko

Duma Bratislavská

Ten prešporský zámok pekný murovaný ?
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj:
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Tí nádherní páni pilnú radu majú,
že oni povestný Dunaj zahatajú;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú;
?Zahatajte, páni, keď máte nádeju!?
.
Srekli sa tí páni na chlapcov junákov,
a čo by tí páni zedli tisíc zrakov!
?A čože vy, páni, čože máte s nami??
Skočili na nohy chlapci pod Tatrami.
?Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme,
len my v našich Tatrách ak? tie Tatry stojme.
Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno,
či nás i znivočia ? veď padneme vedno!?
Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú;
ale srdce berú slovenskému kolu;
všetko tak nechali, ale srdce vzali,
prešporskí šuhaji na ľade ostali.
Pešporskí šuhaji plačú na rok nový,
vytínajú kríček, pekný kalinový,
vytínajú kríček s koreňmi zo zeme:
?Akože my potom, siroty, budeme!?
Vyzváňali zvony v štyri sveta strany,
keď bránami išli prešporskí kompani.
?Ej páni na zámku, to vy dobre vedzte,
keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte!
Bodaj ste, aby ste pokoja nemali,
keď ste nám jediné potešenie vzali!
Bodaj ste, aby ste tak v svete schodili,
ako ste sa za nás v kostole modlili!
Málo nás je, málo, ale nič je preto:
bez sto lastovičiek bude ešte leto!
Povedali mnohí, že pôjdu za nami,
a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.
Keď nôťa, nech nôťa ? bodaj vynôtili,
by tí páni zedli, čo si navarili;
by tí páni znali, dobre pamätali,
keď chlapci slovenskí Prešporok nechali!?
.
Ten prešporský zámok pekný murovaný ?
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj,
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Hľadí aj pán Mátal,čo ten Dunaj hatal ?
a ten letí skokmi ak? pred tisíc rokmi.
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:
?Zahajte, páni, keď máte nádeju!?

Duma Slovenská

Na pamiatku zjazdu turčiansko-martinského 6. júna 1861)

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely,
lietal bych ponad Váh jak obláčik biely,
ponad Váh by lietal a na Štíte býval ?
čiže bych sa pekne na Slovensko díval!
...

Vlasť moja! Ty schránka upomienok svätá,
na činy ohromné v prešlosti bohatá,
keď sa ako vody z jedného prameňa
dvíhali do sveta slovanské plemená.
Tu Slovák v pralesoch, kde len orol lieta,
vystavil si hniezdo od pamäti sveta,
by ho neopustil, kým trvá zeme tvár;
tu Svätoplukovej moci zablysla žiar,
ktorý spojil prvý pastierske rodiny
a viedol ku sláve slovenské družiny.
Nad tebou už trvá búrka od tisíc liet,
už od toho času zmenil sa celý svet.
O národoch mnohých niet už ani chýru,
len ty nepodliehaš živlu ani víru.
Keď z miest ťa vyhnali, zašla sláva tvoja:
rastieš si po poli ako tá povoja,
jak zelie domáce, čo nevykorení
žiaden, a vždy rastie bez všetkej premeny.
Lež aké právo máš? jak ten vták na kríku;
šliapajú ťa jako trávu na chodníku.
Deti tvé jak blato, tak citu nemajú,
lipnú na tie škôrne, čo po nich šliapajú,
a na teba hrnú hanbu od století;
predsa jedna veľká pamiatka ťa svätí,
pamiatka, nad ktorou slnko nezachodí:
tys? truhla úmluvy pre slovanské rody.
A budúcnosť tvoja? ? Ktože tú vymerá?
Jestli bude taká ako naša viera
a naša nádeja, taká bystrá, smelá,
I bude veru ona velikánska, skvelá!
...

Boli časy krásne, to časy zápalu,
čisté, bez ohľadov a sebectva kalu,
keď úbohé deti poznali vlastný byt,
keď v nich skrsol, a to prvý detinský cit,
keď v záujmoch zbožných zvolali zajatí:
?Slovanstvo! Slovenstvo! Naša drahá mati!
Naša túžba jedna! Náš poklad, celý svet!?
Pamätný zostane ten snáh mládenských let.
A ?sláva? vodcovi, čo zastal jak búra ?
kto nepoznal kedy Ľudovíta Štúra?
ktorý opovrhnúc prekážky, holotu,
prelomil po vrchoch tatranských driemotu
a podoprúc seba na Tatry jak zázrak,
zavolal: ?Tu vlasť je! Tu ži, tu mri, Slovák!
Nech toho zem zhltí, kto odstúpi zradne!?
Tá hviezda na veky vekov nezapadne.
Štúrovo meno vždy bude vychýreno,
také, jako on bol za svoje plemeno. "
Nebolo súdené z tých kvetov vence viť:
prišli časy divné, zanikol rána svit,
nastal krutý osud ako ten boží hnev,
umĺkol po Tatrách, dolinách slávsky spev,
každý cit ustrnul a bieda nad nami,
bože všemohúci! Čo to bude s nami?
Nepozná matku syn ? nesmie ju viacej znať,
nepozná syn otca, nepozná brata brat.
Hriech je aj tá pieseň, každý ruch, každý vzťah:
aj ten cit národný chce nám už vyrvať vrah.
Vrah s vrahom sa bijú, tuhé vedú spory;
ktorý je väčší bič a skôr nás umorí?
?Služobný chlieb žitný, ale je nie slaný,
veď si ho posolím horkými slzami.?
Už ani nesvitá, ako svitávalo,
ani tak nemrká, ako mrkávalo.
Ani tá horička nie je tak veselá,
aj tá dolinôčka celkom spustatelá.
Čo mi je po lúčke, po jej celom kvete!
keď už nenachádzam potešenia v svete.
Čo mi je po poli, zelenom úbočí!
keď nevyschýňajú od sĺz moje oči.
Čo bych mal celý svet, neznal rady zlatu,
keď nemám ten poklad, slobodu mi vzatú:
nemám nič na svete. som biedny, chudobný;
len ten je bohatý, ktorý je slobodný.
?Potešenia nemám, poteš ma, bože, sám,
poteš z takej strany, z ktorej ani neznám!?

Spišťal sokol sivý ponad hory, nivy,
ponad vrchy, doly, na slovenskom poli.
Zapišťal na pávy v kniežacej palote;
?Slobodenka moja, či ty trôniš v zlate?
Či rastieš v záhrade lebo v panskom sade?
Či tam, kde vetrov vztek, ako na grúni smrek??
Spišťal sokol sivý na grúni zelenom
na bratov po kraji širokom, vzdialenom:
?Vrchy sa nezídu, čakať márna strata,
či brat už nemôže vidieť svojho brata?
Osud nás rozohnal na vše sveta strany,
odobral nám svetlo, jak chmára nad nami,
zahlušil aj náš hlas, prestalo srdce biť; ?
to ale nemusí vždy tak na svete byť!
Bývali sme kedy jak rodina svoji,
spojme sa, že nás viac žiaden nerozdvojí.
jedno sme, jedna krv, deti jednej mati:
upevnime spolu zväzok starý, svatý.
Spravme si raz takú zmluvu medzi nami,
že stratí aj peklo všetku moc nad nami.
Jako chlapci sme sa rozišli dakedy,
teraz sme mužovia; skúsenosť a vedy
a tá naša krivda stará ? hradby naše.
Nebojme sa, žiaden nevezme, čo naše.
Kým Váh, Hron pohrmí cez našu vlasť svatú,
boh bude vždy chrániť slobodienku zlatú.?
Hlas ten sa ozýva po celej krajine,
schádzajú sa bratia vo Svätom Martine,
Svätý Martin v Turci maličké mestečko,
rozšír sa, aby sa tam vmestilo všetko.
Rozvite sa v horách, po poli kvetiny,
spievajte slovensky, slovenské dievčiny.
Z Kláštora, z Mošoviec, zo Sučian, z Martina
schádza sa nám drahá slovenská rodina.
Gemer, Zvolen, Nitra, Liptov ? všetky kraje;
už sú veru teraz možné všetky báje!
vrchy sa schádzajú, čo nevídal predok,
a Tatra sa teší, našej krivdy svedok.
Tatra, tá naša mať milá, zaplesala,
vidí deň, ako za Svätopluka kráľa.
Bol to deň pamätný; trápenie, mysle mrak
rozišli sa, jeden milý bratrský zrak,
jedno srdce bitie pri celej družine,
keď sa bratia zišli vo Svätom Martine.
Vládze len jeden duch, všetky spory hynú,
znôtili si pieseň pospolu jedinú,
za slobodu, rovnosť, bratstvo, pre rod vlastný ?
kto sa tých troch dotkne, to bude nešťastný,
Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno,
jak má jedno padnúť, tak nech padnú vedno.
Pohostinná lipa slávska strojí hody,
prijíma do lona susedné národy.
Ešte raz vystáva pomsta za trpenie.
Ale beda! Z koho príde pohoršenie.
Zabúda na krivdy staré, starú vadu,
ale boh, ten bude kárať každú zradu.

Hory sa ozvali, doly zahučali,
na slávu Martina v Turci zavolali.
A pokiaľ sa Tatra Tatrou zvať bude len,
zostane Slovensku to vždy pamätný deň,
keď Slovák od vekov trápený, šliapaný,
dokonal účty své s dávnymi vrahami,
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu
obnovil zas zmluvu rodnú, starodávnu.

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely,
lietal by ponad Váh jak obláčik biely ?
ponad Váh by lietal, na Studenci býval:
čiže by sa pekne na ten Martin díval!

Jarná pieseň

Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu,
vyvolala zas celý svet ospalý k životu.
Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?
Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?

Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.
Niet krajšieho v svete mena ak? sloboda svätá,
všemohúce toto meno nikto nezahatá!
Pohynuli naši bratia za to meno skazou ?
ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov.

Hej, sloboda, krásne meno ? svetu na závade!
Bračekovci naši drahí, vrahovia sú všade:
jeden prosto, druhý s boka, tretí v stranu inú
chcejú zničiť našu drahú slovenskú rodinu.

Zdvihol sa kúr od Dunaja, zdola oblak tmavý,
smutné chýry prichádzajú o víťazoch Slávy:
dolné púšte donášajú žalostnú ozvenu ?
bože milý, či si na nás celkom zapomenú?
Jeden klame, druhý vraždí ? samí pekelníci,
a tretí sa z nás vysmieva, že sme ničomníci.

Ej, zakukaj, kukulienka, jarnú, rezkú nôtu,
vyvolaj len všetky sily slovanské k životu!
A vy, bratia naši rodní, roztratení v svete,
zlorečené vaše meno, keď sa nehýbete!
Podajte si bratské ruky k veľkému životu ?
kukučka nám bude kukať novú, rezkú nôtu!

Kvet

Presadili kvietok z jari do jeseni,
Jaj, mamenko moja! Ľahký chodník z domu,
máš ma kedy za vdovca dať, nedaj ma nikomu.
Radšej budem priedom do smrti zmetávať,
Ak? za vdovcom z okienečka na čeľaď volávať.
Radšej po strniskách pôjdem za húskami,
ako by mala objímať bradáča s fúzami.
Pros, horekuj, žaluj, sypaj hrach do steny ?
ach, škoda, bože, mladosti! Môj venček zelený,
či som ho ukradla, či som ho dostala
na vode Váhu letiaci, keď som šaty prala?
Či na lúke našla, keď som húsky pásla?
Či ste ma za to chovali, aby len tak zhasla?
Skočil pes popod les, zbrechal po dedine ?
Kde si, gazda? Otvor vráta veselej družine!
Už družina skáče pred vrátmi ozrutná ?
matka dcéry sa spytuje : Čo si taká smutná?
Jaj, mamenka moja! nežiaľ mi mladosti,
ale žiaľ mi, veliký žiaľ tej vašej starosti.
Nežiaľ mi, že musím zakosíliť môj svet,
ale žiaľ mi, ako na mňa vy budete hľadieť.
Nebolo vám hľadieť na dom vybielený,
ale bolo vám pozerať na veniec zelený.

Presadili kvietok z jari do jeseni,
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený.
Presadili kvietok zo slnca do tieňu,
kvietok s bolesťou pozerá na horu zelenú.
Pozerá, pozerá, ak? schne, tak vyschýna:
Či sa všetko má veseliť, len ja nie jediná!
Neber si na srdce, moja drahá mati,
že ja musím v čiernej zemi za mladi ležati.
Neber si na srdce, nemohlo inak byť,
musela som v mladom veku v čiernej zemičke hniť.
Ty si nie príčina, ty si dobrá bola,
pomysli si, moje srdce: kto lósu odolá!

Orlol

Vyletel orol ponad zem vysoko ?
zem sa mu tratí, temer ju nevidieť.
Nehľadí na ňu ? načože by hľadel:
má on pred sebou celkom inakší svet!
Načo by hľadel? Dolu on nezíde,
čo hnedky búrka, čo hneď orkán príde!

Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú,
vešť sedliakovi, svojmu susedovi,
či on dožije ešte takto roku,
vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi;
spievaj, sláviček, na zelenom kríčku
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva,
s nocou povoľnou, ticho prichodiacou,
keď hora, pole v tíši usedáva;
spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku,
osud môj inší, môj dom je vysoký,
nie to halúzka, nie to lísťa stromu,
nie to dolina, nie to háj hlboký,
nie je to hniezdo, nie to stromu temä ?
môj dom, kde bývam, konca-kraja nemá!

Striasla sa lipa, šumel háj zelený,
belie sa domček a pri ňom mohyla;
striasla sa lipa, šumel háj zelený,
synovi svojmu mať prehovorila:
?Môj synak drahý, moje potešenie,
ak to uznávaš, že som ti ja mati,
prijmi poradu ? ktože ti ju môže,
ak len nie tvoja vlastná mater dati ?
prijmi poradu: ďaleko sa nepusť,
na šírom poli prítulky nenájdeš;
milý je domček, milá je rodina,
všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš ?
šíry svet chladný, chladnejšie prijíma,
a doma každý strom ťa vdačne víta!?
Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet,
uznávam tvoju materinskú radu:
milý je domček, milá je rodina,
v cudzine žiadnej prítulky nedajú;
doma je pokoj, v svete búrky budú ?
ale darmo je: kto proti osudu?

Nie mne súdené v domácom pokoji
časy prežívať života tichého,
napájať dumkou starodávnych časov
dušu pri ohni času večerného,
nie mne súdené žiť v tichej doline:
osud môj rastie v šírej pustatine!

Zafúkol vietor ponad háj zelený,
kníše sa javor ponad brezy, bory,
kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko,
háju tichému orol prehovorí:
?Milý tvoj pokoj, hájiček zelený!
Každá halúzka s mocami divnými,
keď šumie, šumie, prebúdza dumania,
ktoré zahasli s časami dávnymi;
šumie, nešumie ? tak je srdcu milo,
ak? by sa dačo ale ako snilo.
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený!
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú,
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú.
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám,
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám.
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú ...

Povesť

Noc je ? v tichej hore u vodičky,
u skál škaredých a tmavých,
ohník sa blyští v jednej kolibke,
a pri ňom sedí starý mních.

Šedivý celkom, tajný, hlboký,
na čele svätosť vyrytá,
dačo čudného javí ten človek,
tvár je dumami zakrytá.

Na druhom boku sedí dievčička,
čo na malinách zblúdila;
mních je pokojný, prostosrdečný ?
sem sa pred nocou ukryla.

V bielej sukničke, ako cipuška
sa uzimená ohrieva:
polnoc nastáva, na dvore plač, krik ?
hrúza na prsia zavieva.

Voda odbíja vlny žalostné,
husičky po nej plávajú,
mníchova duša s šumom vôd chodí ?
dievčičke vlasy vstávajú.

Voda sa zdúva, husičky mece,
tie veľmi ťažko gágajú:
sto ráz vyletieť chcejú krielami,
sto ráz do vody padajú.

Už sa podvihnú, začnú lietati,
a už radostne gágajú ?
vtedy pritrieli víchor, zafúkne ?
pľask! pľask! do vody padajú.

Pochválený buď pán Ježiš Kristus,
aj svätá Panna Mária,
čo tam na nebi v sláve si lietaš,
čistá ako tá ľalia.

Stala sa povesť, moja dievčička,
smutná, pamätná a horká:
Pri tejto vode žila vdovička,
chudobná, stará, neborká.

Neborká ak? tá jeľa obťatá,
skrčená ak? ten zrelý klas;
nemala muža, sestričku, brata,
ani len jeden svojský hlas.

Muška jedinká biednu stvoričku,
keď sa brieždilo, zbúdzala,
a cez deň dlhý aspoň trošíčku
myška zas miesto prejala.

Tá jej brnčala okolo ucha,
táto po zemi bežkala,
túto potichu starká poslúcha,
a zas s myškou sa ihrala.

Ach, už sa rúca chalúpka pustá,
šindle sem aj tam lietajú,
nad dvore tráva vyrástla hustá,
zajačky po nej skákajú.

A tie zajačky ako čeliadka,
keď von vychádza staričká,
kolom nej; táto rúčkou ich hladká
ako parobok koníčka.

Vetríček ako nútený veje,
nocou šuští ak? mátoha.
Nemá mizerný v svete nádeje ?
kreme nádeje na boha.

Starkin celý je poklad pátričky,
krížik, knižočka v priečinku,
každý deň chodí k nohám Rodičky ?
?Dajže mi, Panna, spočinku!?

?Daj mi, prosím ťa, Panna milostná,
veď si ty tiež tak plakala,
keď si pod krížom ťažkým žalostná
ako tá osika stála.

Ty si plakala, ja plakať musím,
veď ma už všetci nechali,
teraz sa takto klmačím, dusím,
nože pomoc mi v tom žiali!?

Chodník vychádza z malej kapličky,
pri ňom studená vodička.
?Prosím vás, moje milé dievčičky,
dajte mi vody trošíčka!

Dajte mi vody, zle mi prichodí,
zle, kto sa zohnúť nemôže,
kto chudobnému kus chleba hodí,
tomu sám pán boh pomôže!?

Dievčatá šaty na vode prali ?
?Naozaj, ty krpka stará??
všetky sa na ňu rozrihotaly,
Evička, Zuza, i Mara.

To jedno slovo, v jednom slovíčku
ak? jedovatý had v kríčku, ?
fundží do ucha ak? osa, sršeň...
Buď, bože, hriešnym milosten!

To jedno slovo dušu prebíja,
srdce ak? kriedu sotiera. ?
Starká vykríkne: ?Jezus, Mária!?
boh ju vyslyší ? umiera.

Dušu vypúšťa ak? holubičku ?
tá k bohu večnému letí,
ale už ani jednu dievčičku
nebolo viacej videti.

Vodička tiekla, strhala šaty,
húsky vodičkou plávali,
daromne pošli dievky hľadati,
dievky na veky skapaly.

Húsky plávaly, aj dnes plávajú,
a dokiaľ budú plavati,
o tom na svete ľudia neznajú,
iba sám pán boh a svätí.

Lebo tak vravia staré babičky:
?Kara žiadneho neminie,
skorej mesiačik, slnce hviezdičky ?
na svete všetko pominie.?

Pán v tŕní

Na poli od mesta hore vŕškom cesta,
na poli na stráni chodník maľovaný.
Čo to za maliarov chodník maľovali,
že si miesto farby krvou pomáhali?
Či farby zelenej, belasej nemali?
Tí stoliční páni do rady zastali.
Čože to! Čože to! Či vlka zabili,
či dáku zverinu v poli podstrelili?
A znaky sú svieže, ak? by ich paholci,
čo si lecikedy zaskočia po noci,
keď sa na záletoch trošku opozdili,
už domov idúcky nôžkami vybili:
hej! parobci dobrí, či vy to neznáte?
veď vy ztiaď za rána často chodievate,
pred východom slnca za rána-ránička,
keď si ešte každý pokojne buvičká;
za rána, za rána, ešte radšej v noci,
ktože to povedať z vás nám bude v moci?
Zvery sú po horách, Žiar nerobil pohon,
chlapci ani na krok neboli z mesta von,
a psov práve teraz len lovec svoláva,
pán na poľovačku ešte len hor? vstáva;
z mesta vychádzajú ľudia na diváky:
ktože to urobil tie krvavé znaky?

Pán v poludní ide, psi za nim behajú,
lovci mlčia, ani slova nedávajú,
psi po znakoch začnú štekať, zavýjati,
pán na znaky začne čudne zazerati.
Lovci sa stratili, o psoch viac neslýchať,
pán ako stĺp stane ? začne ťažko dýchať,
hlava sa mu múti, vlasy dubkom vstaly,
oči ako dáke lopáre vyvalí.
Chce preč ísť ? nemôže ? ktože ho stavuje?
chce kričať ? nemôže ? ktože mu zbraňuje?
Čo robiť ? vystrelí, azda div preminie,
ale strašný ohlas, s ktorým všetko hynie,
ale strašný ohlas nazad ho omráči:
kárajte sa, všetci tohto sveta dráči!

Bo duša ak? šabľa v skalách zatupená,
bo duša ako tá hlaveň začadená,
tá duša, čo nezná, čo je boh, duch svätý,
čo Kristus na dreve je kríža rozpätý,
čo človek, čo sluha, čo sedliak, a čo chrt,
aspoň si spomenie, že ju prichlopí smrť.
Ale už si v hrsti, neshodíš viac jarmo,
zarež sa, zadus sa, všetko ti je darmo,
čo dušu vychráčeš, nazad sa ti vráti,
by ťa sťa ohnivo mohla katovati;
vystrelí ešte raz či v strachu, či v vzteku,
a na! mu tri kvapky streklo na mentieku!
A na! mu tri kvapky krvi sťa okále,
ktoré sa blýskajú na divokej skale,
na divokej skale. kde od roka kýsi
na hromoch, na bleskoch a na daždi visí,
tri kvapky, tri besy menia sa v ohavy,
každá dusí, páli a prse mu dávi,
každá sťa to rážďa prašti do hlbiny ?
kárajte sa, všetky na svete mršiny! ?
Zahodí ručnicu, z mentieky sa svlieka,
mentieku myk o zem, domov uteká,
ako vietor fujas, sťa pes bez svedomia,
žena, deti jačia a rukami lomia.
Nevraví už viac, ale len ako had sipí,
tak ako šamotina duša .z neho kypí;
hryzie zem, zubmi škrípe, nechty v oči púšťa,
nie dušu, nie dušu on, no besa vypúšťa.
Ešte na samom konci hádže sa a vzpína:
nech ťa vždy na toto večnosť rozpomína!
Nebudeš mať spočinku, bos? ho nezaslúžil,
tak ti bude po smrti, akos? na svete žil.

DIEVKA

Či to vlci takto vyjú,
či žobrák mizerný plače,
či dakoho kyjom bijú,
či dakto po ohni skáče?

MATKA

Tie polnočné vetry fučia
a v jedline starej skučia;
haluz o haluz sa bije,
odtiaľ ten hlas takto vyje ?
vietor s haluzami v boji:
moja dievka, buď v pokoji!

DIEVKA

Či dakoho z kože derú,
či dakoho čerti berú?
Len slúchajte v poli huk:
ratuj, svätý Nepomuk!

MATKA

Spadly dažde na doline,
divá rieka hurtom plynie,
hurtom plynie, hádže stromy,
či čuješ, Hanka, tie lomy?
Čuješ, ako vlny perú
o breh a vše sebou berú?
Breh je s riekou v tuhom boji:
moja dievka, buď v pokoji!

DIEVKA

Jaj, nevyje vietor v lese,
prúd besný rieka nenesie!
Hľa, chodníček, tam tŕniček,
tam je šípä, tam je kríček,
šípä veľkô, väčšie tŕne ?
čože sa tam v nich tak brnie,
v nich sa brnie, v nich sa moce,
plače a jačí divoce?
V prostred tŕni holý, nahý,
samá rana telo, líca,
po bodľačí, po pichliačoch
hádže sa jak vretenica,
na srdci má pijavice,
pazúristé tri orlice.
Nahý kričí: hí ja,. hí ja ?
ach, Jezus, Jezus, Mária!

Slovo

Zajasal blesk jasnej zory
ponad vrchy, ponad hory:
zahučte, slovenské polia,
sloboda nás k činom volá.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Kto si Slovák z duše, z rodu,
teraz sa hlás ku národu;
rovnosť práva, život nový,
odmyká ústa, okovy.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Povedala vrana vrane,
že nás šklbať neprestane;
sľubov, rečí krásnych dosti ?
veríme len skutočnosti.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Nehľaďme na škodu, na zisk;
tam sa spojme, kde je nátisk;
ako reťaz držme spolu ?
zradca, kto vystúpi z kolu.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Choďme mierne, pevne, vážne;
kde treba, vystúpme rázne,
nech vlasť našu váhu skúsi;
čo chceme, to stať sa musí!

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Chorvát, Maďar, naši bratri,
nech každý má, čo mu patrí;
nadvláda len právo haní ?
všetci sme rovnakí páni.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

S krivdami von! tie netajme,
práva si národné hájme;
nebojme sa žiadnej moci,
inakšie sme len otroci.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Jarmili nás dosiaľ všade,
verili sme podlej zrade,
v nevoli nám srdce skleslo:
sloboda je naše heslo!

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Výlomky z Jánošíka

Žobrák

Vitaj drahý synak, jará šuhajina,
dobre tu prichádzaš do horného klina,
dobre ty prichádzaš, zlatý, drahý kvete,
nebudem ja dlho už chodiť po svete.
Vidíš ma, aký som celkom znivočený,
už duch môj so smrťou skoro sa ožení.
Nebudem sa tackať vše tak s boka na bok,
už môj rok sa končí a tvoj nastáva rok,
už môj rok sa končí, nechce stáť pohončí,
chladná chyce náruč. musím robiť poruč.
Poklady tatranské sú široko známe,
lakomec si na nich roky rozum láme.
Ale nemá kľúče, nespomôže graca,
len nepokoj kope zlatoiská práca.
Tu sa chýrne kľúče, moja tvár hrobová,
moja skaličenosť, moje trpké slová.
Janošiak ich schodil, mrúc, dol so šibeni,
keď pozrel na Tatry, na ,hájik zelený:
Ťarchová, Klenovec ? svet sa trasie, ľaká ?
aj, nezabúdajte vášho Janošiaka!
Ej. nezabúdajte, keď pomedzi bučky
nám vykukávaly zlaté dni kukučky.
Ťažko je v ukrutnej prežívať krajine,
ej, nezabúdajte časy pri Varíne.
Ej, ktož? by ťa zabol! veď som na moste stál,
keď si naše vŕšky naveky prežehnal,
ešte ako chlapec vari tri ? paťletý.
ale si mi nevyšiel viac z mojej pamäti.
Povedám otcovi, povedám materi...
Tá ma ak kopova po pysku uderí:
Veru ťa zahluším ? dneska štyroch ťali,
čo pod šibenicou hore zaplakali.
Čo jeden pošepne, to druhí vykričia
a potom len biedni vytrpia rodičia.
Daj im, bože, slávu večnú ? ľuďom pokoj!
Neraz ma vyťali pre hračku na zboj ?
a keď hajdúch zjačal po hlave udretý,
bol som dakoľko dní vo chlieve zapretý.
Ale to ani mak všetko nepomohlo,
čím srdce viac dráždi, tým sa viacej pohlo.
Keď som videl tvrdú panštinu, lapačku
a do samučkej smrti na dereši pračku,
stisla moje srdce ukrutná nevoľa,
vyšiel som za humno, hľadel som do poľa:
Ej, Janošiak čŕstvy, jarý a červený,
ani negazduje, ani sa nežení,
ale len popíja, na peci vylíha
a hľadí z komory ako vták do hory.
Padla tuhá zima ? mrzli ľudia, statky
a už prichádzaly veľkonočné sviatky.
Ešte sa na Váhu nikde ľad nezlomí,
vtedy stará hruška vyschla na priedomí.
Starého otca otec bol ju tam zasadil.
V ten rok doma môj ňaňka všetko bol poriadil
a vyjde ta do poľa kosiť ďatelinu
a vyženie si ta panskú zo škody koninu.
Dal by jej tam i zhynúť ? ale čože tuší?
Kosí pokojne, zpoza žita pán vybúši.
Bije, mlátí a lomí, pravda, nie obrana,
a ešte ho po poli ak? bujak naháňa.
Ňaňku v plachte doniesli, posteľ mu vystlali
?
a po Jáne do zeme v štvrtok pochovali.
Matka, z umu vyjdená, beží do stolice
a tam príde, chudinka, ešte do temnice.
Tí gordani prekliati bez boha, svedomia,
ukrutne na dereši režú ju a lomia.
Mať naša, tá vyschla, ak? podťaťá svrčina
a my sme za rodičmi plakali našima.
Ja som na tie bez seba celkom žiale ostal
a bol by hneď do sveta šíreho zutekal.
Ale mať umierajúc požehnala: Syn môj,
zomieram, za Haničku, kým sa nevydá, stoj.
Ani by v chladnej zemi pokoja nemala,
kéby moja Hanička dáko zle sa mala.
Stoj pri nej ako parkan, kde kvet utešený.
Dobre sa maj, môj synček, drahý, potešený.
S nábožnosťou som slová vypočul matkine,
pobozkal zimné nohy a splakal v hlbine.
Listy povysychaly, 1en pníky ostaly,
rodičia preč odišli, siroty ostaly ?
rodičia preč odišli, ležia v chladnom hrobe,
dve siroty chodily plakávať v pokore.

Či sa večierok snížil, či na deň svitalo,
dvoje úbohých sirôt na hrobe plakalo.
Ja som lipky posadil, Hanka rutu siala,
ja som ich obrezával, ona polievala.
Lipky rástly vysokom a ruta hlbokom,
chránily nás od moru, hromu nad oblokom.
Ja lipku za klobúkom, Hanka v zádri nosí
rutu a za nebohých všia modlitba prosí.
V pondelok svätodušný Hanička von vyjde.
Po poludní ju čakám, kedyže už príde.
Veď uskočí v tretí deň, lapená, z kaštieľa ?
a na západe slnca v záhrade umrela.
Mňa žiaľ veľký na posteľ ako smrť položí.
I prichádza ku mne sám vo sne otec boží,
za jednu ruku otca, za druhú vedie mať:
Môj syn, ty si nešťastný, musí každý uznať.
Tvoje rany veliké nik už nezahojí,
iba sám. ? Hoj si tedy, môže, čo chce, stojí.
Tu sú rodičia bledí, tu sestra splašená ?
vydvihni oheň, vraždu na pomstu plemena.

Ja zdesený sa zbudím, porozumiem tomu,
vezmem hlaveň a letím sám prosto do domu.
Zapálim krov, z 1ipky si a z ruty odčesnem
a všetko tak zanechám a svetom utečiem.
Ani dieťa nevinné pomstu neutíši ?
čo len z mačky pochádza, bude chytať myši.
Stolice nastrašené spolu sa radily,
ako by nás do hrsti čím najskôr chytily.
Ale má zver viac umu, keď strelcu zastane,
ako kozy hneď sme tu, hneď na druhej strane,
hneď v doline, hneď v poli, hneď dakde horeká,
ako kozy na Tatrách, keď vidía človeka.
Nedaj nás dáko zlapať ? dulujú hajdúsi
a družina vše väčšie napriek vraždy trúsi.
Stolice nastrašené zase sa radily,
akým spôsobm by nás, najmä mňa, chytily.
? Už celý rok lapáme, dostať nemôžeme
a vždy strašnejšie chýry o nich počujeme.
Zámky podobýjali, pánov povešali,
sedliakov pobúrili, hajdúchov zlapali.
A čo ešte úzkostne pri živote stene,
prídu hostia, ? zakape, ak? mucha na stene. ?

Týždeň .po Veľkej noci písmo od stolice:
Že kto ma ale živkom dolapí a schyce,
čo by priam od môjho vykonalo sluhy,
dostane tisíc zlatých ak? ktokoľvek druhý.
Večer som v surovine ľahnul si v pokoji
a ráno ma poviažu tovarišia moji.
Večer si rozprávame. fajčiac, o Varíne
a ráno ma v reťaziach vedú. po dedine.
Večer sa ešte každé strachuje a ľaká
a ráno ma po meste vedú ako vtáka.
Tovarišov tľapkajú pánovia zaťatých:
Dostaneš tisíc čertov, nieto tisíc zlatých.
Kúštik žínky za hrdlo, to bude odplata;
hlavu ste si odtrhli, netreba viac kata.
Uhádne i čert neraz, čo komu pripadá.
Ja ešte tu blúdim, tých zaškrtila zrada.
Pánovia do stolice hneď písmo písali,
že veru ma živého do rúk už dostali:
Nech hneď tridsať hajdúchov na kone vyskočí,
ako heslo doletí, že zver neuskočí.
Naskutku šli hajdúsi ? kuticu obstali.
Noc. ? Dvaja sú na stráži, druhí políhali.
Pán sto ráz stráž opáčil, odpočinku nemal,
a ja som sa urobil, ako by len driemal.
Stráž dobre opatrená ? pozor ? veľké putá.
Viac nemôže uskočiť nijak tá pokuta.
Zaspí. ? Ja ak? vlkolak na hajdúchov skočím,
zaškrtím, dom zapálim a vo trne uskočím.
Už sa ráno svitalo na hornej výšine,
keď som do Demänovskej sa spúšťal jaskyne.

Už slniečko na hole, vrchy, skaly sedá,
keď mi jedna veštica tie slová povedá:
Chlapiatko! inakšie ti už robiť prichodí.
Ty si vraždil tisícich, ale čo to škodí.
Vedz, že gordani tak sa ako dračia hlava:
Jednu zrúbeš, miesto nej druhých tisíc vstáva.
Obleč žobrácke šaty, vyjď slepý z jaskyne
a choď z dom v dom spievajúc po celej krajine.
Spievaj pesničky tiché, nevinné, pobožné,
vstúpia do seba duše slabé a bezbožné.
Tí samí, čo sa smiali, keď si bol lapený,
ponesú na vidlách smrť pánom, rozvzteklení.

Tí samí, čo ti frčky dávali po nose,
ponesú tisícami smrť pánom na kose.
? Ja slová vypočúvam, shodím kroj v jaskyne
a chodím vyspevujúc po celej krajine.
Po Zvolene. po Nitre, po Šariši ktosi
pesničky vyspevuje, o almužnu prosí.
V tom prešpurskom, trnavskom, v tam rožňavskom meste
Ktos? pri husliach, pri speve vylíha na ceste.
Ľudia okolo neho sťab? nasypal hrachu ?
a ten spieva, vyhúda do žiaľu, do strachu.
Páni sa tiež stavajú a strnú zaťatí ?
a ten spieva, vyhúda aka by najatý.
V Poľskej vzbura vypukne ? ľud dudrať začína:
Ej, škoda ťa, Janošiak, ako buk chlapina.
Keby bol tu chlapina, Janošiak červený,
nechal by tak v dedine statky, deti, ženy.
Už horička sa v zeleň riasitú odela ?
či by bolo vyletieť vo svet ako strela!
O Janošiaka sem-tam už kliatba Liptova
ešte chlapa lepšieho ak? Janošiak chová.
Ešte chlapec maličký, už vyvracal buky.
Len vy majte hotové na zber vaše ruky.
Ani sa nenazdáte ľudia ubiedení,
keď vykvitne na horách ako kvet červený.
Už sa nebude snívať Uhorskej krajine,
keď zastanete pyšne zase pri Varíne.

Novina za novinou po krajine ide,
ľudia dobre ta šípia, o čom tu vec ide.
Naľakaní shrnú sa do Prešporka všetci,
že doklčú mačku, keď je ešte vo vreci.
Janošiaka doklčú, keď driemal v jaskyne,
spravia veľkú drahotu po celej krajine,
vyhlásia. že z Poľskej mor sa ku nám dostáva,
po dedinách. po mestách jedom ľudí trávia.
Hynú ľudia ak? muchy v Liptove, v Zemplíne,
zaplakal ľud sedliacky po meste, dedine.
hynú ľudia ak? muchy v Nitre, Turci, Spiši.
Dosť sa v chrámoch namodlia a mor nič netíši.
Ale ký je to parom ? mor dediny driape,
a v múranici ani jeden pán neskape.
Mor na všetkých je ľudí len rovnako smädný,
a tu nemrú iba len tí poddaní biedni.

Ale príde do pravdy vše, hoc pravda skúpa,
otcovia dávno zhnití z hrobov von vystúpia:
Potomci naši biedni, smrť vás radom pára,
ale to vás nebeský náš otec neskára!
Gordani to prekliati, trest za chrbtom chodí,
ľakajúc sa, jed hádžu do soli, do vody.
Načrite len, kde chcete, vody do pohára
a dajte psovi, či mu črevá nepopára.
A kto tak nezakape, páni a doktori,
Hoc? je zdravý a čŕstvy, zvalia, že je chorý.
Živých hákami vlečú v hrob na vriace muky,
nejeden v hrobe zdravý hryzie svoje ruky,
nejedni sa pred bohom doluká prestreli,
že prosia ponížene, či vskutku umreli.
Svetu žiadnym spôsobom to veriť nemôžu,
že prosia ponížene o to slávu božiu.
Ej, kdeže si, Janošiak? ká skaza hromová?
že sa nevyredikáš už z toho Liptova!
My kričíme zďaleka, a nik nás neslúcha.
Či si ako ten oplan stúpil za hajdúcha?
? Nestal som sa oplanom, nestal sa hajdúchom,
ale keď som stál v hore, tresli ma obuchom.
Nebolo dosť obucha, pásy do mňa drali,
i tie hory skalnaté horce zaplakaly.
Ja som vtedy obchodil v Sariši, Zemplíne,
vyskočím a zahvízdam, ak? valach v doline.
Po hroboch, po dedinách syčí kry spenená ?
zahvízdam na smrť, vraždu na pomstu semena.
Židákov, Nemcov rúbu, do vody metajú,
zámky povypaľujú, do zniku rúcajú,
od Spiša do Zemplína pánov tnú na kusy
a sberba krvožerná vopred skáčuc brúsi.
Hromada krvožerná všetko tne, vyžína.
Ej, škoda ťa, Janošiak, červená chlapina!
Ja, ty, dvaja sperieme trebárs i celý svet.
Ej, škoda ťa, preškoda, že ťa v Liptove niet!

Počul to král uhorský o svojej krajine:
Či sa nemusím hnevať na svinskej mršine!
Tí gordani polovic vykazili ľudu,
ktože ma bude platiť, zkiaď vojaci budú?
Kto bude cesty robiť, kto trpieť odvážky?
Už ma i.hlava bolí ? to je do porážky.
Dal naskutku bubnovať, rozkázať vojakom,
aby išli pomáhať úbohým sedliakom.
Poslal ich ešte toľko do kraja horného,
aby tam nenechali ani len jedného.
Páni kráľa previedli ? vojak tne, vyžína.
Ej, škoda ťa, Janošiak, červená chlapina!
Ja, ty, my dva sperieme trebárs i celý svet.
Ej, škoda ťa, preškoda. že ťa v Liptove niet!
Mohol by sám kráľ prísť, ak apríl vrtkavý ?
a teraz nás vedú do Košíc, Rožňavy,
a teraz nás vedú na levočskú bránu...
Keby mal valašku tvoju neslýchanú!
Plačú bijacovské a smižanské ženy,
že sa im synovia, mužia obesení.
Plače Šariš, Gemer až hen do Zemplína,
plače a s tej zemi gordanov vyklína.

Mňa celkom rozstrieľali v pekelnej hodine,
stratil som obe nohy v nešťastnej bučine.
Hľadali ma štyri dni, odišli na piaty.
Čo ja mám teraz biedny človek započati?
Nohy sú rozstrieľané, bežať nedolejú
a do biednej dediny dolieznuť nesmejú.
Zaspím ako v oleji... Janošiak je tmavý
a za jeden celý rok ani muk nevraví.
Divím sa a vidím, po lakte bradatý,
ani slova nerečie ? už je rok desiaty.
V jedenásty rok brada ak? jabloň sa stane,
v dvanásty hlavu zdvihne a horeká vstane:
Syn môj, v boji božom si celkom zlomený,
viem, že ťa to dosť mrzí, žes? obkaličený.
Nohy sú polámané, na jednom mieste seď.
Nešťastie, že nemôžeš vyliať zo seba jed.
Ale to nič nerobí. Ako žobrák nemý
schádzaj celé krajiny, plaziac sa po zemi.
Schádzaj vrchy, močiare, ani mak neposeď,
vyberaj len samý, čo nemôžeš vyliať jed.
Obdrieš pásy a nohy, všetko telo svoje,
ja šuhaja ti vyšlem, poručíš mu tvoje.
Sbieraj jed, on ho schlípe ako dáko šteňa
a vyskočí ako had na vrahy semena.
Tvoja veľká potecha, človek do porazu,
bude dáviť a škrtiť, nosiac večnú skazu.
Nezastane ako ja iba pri Varíne,
ale ukáže sa celej Uhorskej krajine.
Vypočul som nábožne tie veliké slová.
Hľaď, ako z úst sa parí besnota drakova!
Nohy celkom zdrúzgané, hoc? veliká skára,
vhryznul som sa ak? pavúk. kde len aká škára.
Pi ten jed a nasycuj mäkké ústa svoje.
Ja ti toto porúčam, to dedičstvo tvoje.
Nech gamba ti očernie a oči nabehnú,
že každý hnedky skape. koho ony šľahnú.
Tu je boh, tu je otec, mať, sestra splašená ?
vyzdvihni vraždu večnú na pomstu plemena.

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Často blúdim, táram sa cez celý boží deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku.
Ale čo je nemožnô, to ani nehl'adaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie,
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie.
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať.
Vtedy ? v tak biednom stave moja duša letí
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti,
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu,
a zaspí ak? v oleji aspoň za hodinu.

Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke
po lúčinkách pastierik blúdi s ovčičkami,
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami
a medzi nimi žije ak? otec v rodinke,
každičkú zná menovať, každičkú zastáva,
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva?
Či neznáte tie kraje, tie radostné kraje,
kde dobrí, bystrí chlapci bučky preskakujú,
v hájičku pod svrčinou kladú si ohníček,
kúria si pomaličky, nôti im Janíček,
za pesničkou každičkou jednu zagajdujú:
či neznáte tie kraje, tie radostné kraje?
Piesne nemej tam nieto ? veselí sú chlapi,
hneď od zeme zaskočia, hneď lámu kolesá,
hneď valašky pochytia ? zdupnú ako capy,
a hybaj, idú sa ti najesť dade mäsa!
Všetci letia na košiar ako dáke vrany:
?Rež, bača, sto hrmených, tie mastné barany!?
Trebárs ich je päťdesiat, ako jeden žijú,
má jeden groš lebo dva, to všetci prepijú.
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži;
aknáhle len jednému dáky čert ublíži,
každý skočí ? na seba cedilo zahodí,
dva nože cifrované do opaska vhodí,
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju:
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju!
Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku
deti prosia o jednu národnú pesničku,
lebo o dáku hádku a o dáku povesť;
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť,
že nebudú záškodné, nebudú šantúvať,
že budú mamičku napotom počúvať,
aby len povedala ? deti, chlapci všetci,
na múrik vyskákajú tam okolo peci,
mamička medzi nimi pradúc im rozpráva;
a aby boli dobré, naučenia dáva:
že jestli im dač? káže, hneď urobiť majú,
vraj: bobo a vlkolak zlé deti lapajú! ?
V tom kraji tak detinskom, v tak milom tom kraji,
že už hádam nebude lepšie ani v raji,
v tom kraji tam pri Váhu kde milá rovinka,
býva v jednom domčeku úprimná rodinka.
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji
žijú ak? dve halúzky v háji obidvoji,
vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme ?
takéto my manželstvá, mešťania, neznáme.
Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú,
dobreže doňho duše svoje nevlievajú;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali,
dobreže ho na rukách nenosia od mali.
Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý,
by takého znachora vždy k srdcu tískali.
Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý,
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí,
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť,
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť.
Otec ho ako koňa mláti od malička,
s plačom ho napomína biednučká mamička;
ale čo sám archanjel prvší s neba stúpi,
ver? Janík ani tomu na krok neustúpi.
Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva,
samotný na nábreží on Váhu sedáva:
často keď s koňmi idú za rána bieleho,
ešte ho tam vídajú, chudáka, smutného.

Vstúpenie je ? zvonov hlas na veriacich volá,
hrnú sa ako včely z dedín do kostola;
starí, mladí pred božou Matičkou kľakajú,
a pátričky, vzdychajúc k Bohu, preberajú.
Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu,
že by nešiel slúžiť svätým, hospodinu!
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený,
ani v nedel'ných hábach nie je oblečený,
v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky
po chodníčkoch, priekopách stúpa haky-baky.
Tmí sa. Pomedzi tŕne nad Váhom na skalu
vyjde, obzrie sa ? dobre nezájde od žiaľu,
zaplače ? ale ticho v bôlnej duši jeho ?
a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého.
Zmrklo sa. Prišiel domov, sadol si k večeri,
nepovedal slovíčka tej svojej materi,
nedal sestričkám slova, ani strýčikovi,
ba ani šedivému svojmu tatuškovi.
Od stola chudobného všetci povstávali,
Bohu všemohúcemu všetci ďakovali,
on ale strhol klobúk, nevravel nikomu,
dverami zahrmotil a odišiel z domu.
Boh zná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide,
až tam v poli samotný ku priekope príde;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá,
a zas ďalej širokým sa poľom sa poberá.
Po horách, po dolinách rozišli sa mraky,
zastreli tiché háje temnými hábami,
zmizli lúčky zelené medzi dolinami,
len vrchy tak sa zdajú ak? dáke zázraky,
ako dáki kriedlastí, čiernoperí vtáci,
ako dáki obrovia na stráži stojaci.
Mesiačka niet na nebi ? beda je s hviezdami ?
Kto zná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! ?
Pole ak? jedna čierna šatka pamuková,
ktorú nosí za mužom osirelá vdova,
do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého
a nocou plakať chodí ku hrobu milého:
mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje,
a nemá viac na svete krem jednej nádeje.
Janík potichu kráča bez cesty, chodníka,
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu,
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu,
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká,
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu:
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno bohu.
Čo tie psy tak okolo košiara štekajú?
Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú?
Či planého človeka, či vlka zvetrili,
že sa tak z ležoviska ak? vietor zdurili?
Čo tie psy za košiarom tak behajúc vyjú
a chvosty medzi nohy gundžovité kryjú?
Čo tie ovce tak čudne ak? deti zbľačali,
striasli sa a do hŕby utekať začali?
Čo tie psy vyť prestali, a ako k otcovým,
trasúc sa strachom, k nohám tisnú sa bačovým?

Na doline v šírom poli,
na tichej vodičke,
povedajú starí ľudia
o zakliatej paničke.

A vraj práve na Vstúpenie,
keď odíde preč stríg shon,
a keď tanec držia čerti,
tá panna vychádza von.

Ktorý šuhaj sa v to vezme
šaty naopak si vziať
a doprostred Váhu skočiť,
že ju môže hneď odkliať.

A ten potom čokoľvek chce,
či to striebra, či zlata,
to mu všetko hneď vyplatí
tá panna už odkliata.

Vídajú ju o polnoci
koniari a voliari
a tí, ktorí nocou blúďa,
hajčovia a poštári.

O tom si prisahať budú,
ak? v šatách dlhých bielych,
na skale černistej plačúc,
kývala palcom na nich.

Hneď ako päsť, hneď ak? veža,
ak? k sebe ich volala,
a tí hybaj! jarky, poľom
vraj že ich naháňala.

A čo viacej: už aj taká
sa vrava roztrúsila,
že aj do dediny chodí,
že vartáša dusila.

Preto taký po okolných
dedinách je veľký strach,
že by žiaden von neišiel,
čo by hneďky horel dach.

Všetci na pec posadajú,
čušiac ako myš v diere,
len si dačo šuchne v izbe,
kuk ? či ich dač neberie.

Paholok, čo kone zdochnú,
čo ho gazda zabije ?
ani na krok ? a radšej sa
predkom v krčme opije.

A poštár, čo ho hneď zajtra
pán ako psa von pohne,
a nemá sa kde utúliť,
ani sa len nepohne.

Lebo hocaj i najlepšie
sa u bohatých žije,
hej, ale na hriešnu dušu,
ver? aj strach nedobrý je! ?

Jedenásť bilo ? tri štvrte sú preč,
dvanásť sa blíži pomaly:
voda sa búcha ako o múry
do brehov pustých, na skaly.

Na vodách temných kláty tak hádže
ako na ceste vietor prach,
voda ak? mlieko, ak? sneh keď sype
kúrňava po šírych poliach.

Voda sa búri, vetrisko skučí ?
a na poli zem dudneje,
mesiac preletí mračná ak? hory,
na vody búrne sa smeje.

Peny sa iskria v svetle mesiaca,
z pien lecikedy dač kukne,
zahviždiac strašný na vŕbach vietor
peny ako prach rozfúkne.

Na vode šírej dač tak ak? klepec
krútiac sa, mechriac sa pláva:
ľaľa, veď je to ak? koníčatko ?
veď je to človečia hlava!

Tvár voda myje, vlnka oblieva,
a vlasy dlhé skrývajú,
ktoré tak ako husacô peria,
keď je víchrica, lietajú.

Bože! Prebože! Kto to zahynul?
Či ten, ktorého svet už viac
netešil a chcel strašne dokončiť,
do vody šírej sa hodiac?

Či dáky pltník, ustatý celkom,
zašiel s búrnymi vlnami?
Ale nie ? kukni, veď sa to hýbe,
veď sa rozháňa rukami!

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi
oči dve sivé strihajú ?
čo je to za chvost tam na tom konci?
vari ho ryby drmajú!

Ľal'a, veď je to len po pás človek,
odpoly ryba chlpatá ?
na hriešnu dušu, ak sa nemýlim:
je to tá panna zakliata.

Dvanásta bije v diaľke hodina,
mesiac na vodu zasvietil,
naprostred Váhu na čiernej skale,
pannu zakliatu osvietil.

Taká ak? stena v zváľanom zámku,
oči ak? okná sa zdajú,
z ktorých ak? hviezdy slzy blyštiace
do vody temnej fŕkajú.

Tam zapadajú tie svetlá božie ?
junák za nimi omdlieva,
ale nádeja omdlenú dušu
rosou života polieva.

Junák na holé kľakne kolená,
zaspieva bohu pesničku ?
krížom sa žehná, na nebo pozrie
a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz? prežehná,
pobozká krížik, pátričky ?
vtom ?Ameň? povie a z brehov hodí
sa do vzbúrenej vodičky.

Čľup ? voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje
a do samého bieleho rána
vlnami hučí a vyje.

Za slnka pastierik ide dolinôčkou,
ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou.
Naprostred dediny žalostne zatrúbil
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.
...Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina??
Nastala, nastala nešťastná hodina.
Na poli širokom u Váhu bystrého
videl som sokola na zemi zbitého.
Opustil hlavičku a vystrel nožičky ?
a to taký ešte malý, maličičký!
Videl som sokola, videl som zbitého:
videl som Janíčka na Váhu mŕtveho.
Išiel Janík, išiel paničku odklínať ?
ale nemal šťastia, musel tam zakapať.
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil ?
Janík mladuštičký svoj život utratil.
Tam ho voda zniesla k háju zelenému,
by šumotu svrčín načúval tichému.
Hora, voda hučí, vetríček podúva ?
Janík pod svrčinou na brehu načúva.

Zverbovaný

Dvanásti na krčme muzikanti hrajú:
to je svet ako kvet, paholci výskajú.
V krčme plno ľudu - na prostriedku v tanci
si pokreskávajú siedmi verbovanci,
si pokreskávajú, rúčkami tľapkajú
a na pekných chlapcov zboka zazerajú.

Janíček, Janíček, s peknou bielou tvárou,
neoddávajže sa medzi tých husárov,
dajú ti dolomán za tú kabaničku?
veru ťa zverbujú, na hriešnu dušičku!
- Dobre je za pecou tam dakomu sedieť,
neznáte, čo jeden šuhaj musí trpieť.
Keď žilky ihrajú jak mušky na slnci
a mysle behajú jak bublinky v hrnci,
keď šuhaj junácku pesničku si spieva
a do hory pustej svoje túžby vlieva,
z duše a zo srdca tisne sa tajný hlas
a ešte nedala žiadna skala ohlas;
ešte nerozišiel spev sa po sihline,
a už začne hrmieť, durkať po doline.
Neznáte už, ľudia, ani znať nechcete,
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete.
Otec ho bičuje, sestra ohovára,
a milá ho jeho s druhými potvára .
Ach, mamička moja, keď mas? rada mala,
k čomus? ma takému do rúk lósu dala!
Veďs? ma vyložila na tento cudzí svet,
ako keď zo črepa vyhodia mladý kvet;
kvet ten, ktorý ľudia dosiaľ nevoňali,
keď ho chcú vytrhať, načože ho siali!
Ťažko to, preťažko lúčke bez dáždička,
sto ráz ale ťažšie, keď moria Janíčka.
Keď dáždik neprchá, aspoň rosa vlaží ?
parobček nič nemá, len za lepším baží.
Nemá - krem na svete nádeju jedinkú,
že dakedy bude mať milšiu hodinku.

Janíček za stolom sedí užialený,
sedí užialený vo veľkom trápení,
očičká mu plačú - líčka sa mu menia.

„Och, kdeže na svete nájdem potešenia!
Vari mám ísť nadol tú pšeničku kosiť?
Čiže mám vojenskú šabličku si nosiť?
Kosa sa na skale môže mi polámať,
šablička mi bedrá môže poomínať.“

Husári nôžkami ľahko prepletajú.

?To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky majú!
To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky nosia ?
nie takí trhani, čo sa dievkam prosia!
Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme ?
pán kráľ je bohatý, to všetko zaplatí!?

Ostrôžky brnkajú, skleničky cengajú
a komus? na zdravie všetci pripíjajú;
všetci pripíjajú - a rúčku dvíhajú ?
„Už si náš, Janíček!“ - radostne volajú -
„Dostaneš šabličku - zelený dolomán,
svrhneš kabaničku a budeš veľký pán,
budeš sa na koni jak vicišpán nosiť,
a nemusíš sa viac starým babám prosit“!
Veselo je chlapcom - bystrá hrá muzika,
a matka vo dverách užialená fiká:

„Ťažko som ťa, horko, chlapče, dochovala,
a hľa, čoho som sa, biedna, dočakala!
Nazdávala som sa, budem mať tri svety,
a už aj ten jeden z rúk mojich uletí!
Môžem predať kone, môžem predať voly,
môže hrom hneď udrieť do pustej stodoly,
lebo viem, že tŕním už zarastie priedom,
nesadne si iba ten vrabček na náš dom -
aj to, keď ho najprv druhí došklbajú,
ta pôjde, kde ani tvory nebývajú.
Bude strechu ďubkať, krídelká vystierať,
keď za tebou budem, Janíček, umierať.“

Janík podnapitý ticho pokreskáva,
milá pod oblôčkom svojho oplakáva:

„Škoda, že som ja to pred časom neznala,
bola by sa s tebou ani nemotkala,
ani by nebola veru zazerala,
kadiaľ tvoja nôžka jelenia behala.
Ale by na vráta krížik napísala,
pod krížik tri slová aspoň načiarala:
Máš, šuhaj, tri cesty a štyri chodníčky,
choď, kde sa ti páči, len nie do Haničky;
ale choď chodníčkom ku bystrej vodičke,
aby si zabudnul o svojej Haničke:
do vodičky kukni, - je plno rybičiek,
na svete širokom je viacej dievčičiek.“

Ženy veľmi plačú a chlapci výskajú:

„Dajže, bože, ľuďom biednym, čo nemajú,
komu treba kone, komu treba voly,
a komu dievčatko ku boku po vôli;
frajerečka biela treba frajerovi.
šablička železná treba junákovi.

Šablička ligotná ako tá zomička,
na ňu sa podoprie mocná päsť Janíčka.
Na ňu sa podoprie a obzrie okolo:
„Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo?“

Šahy

Kto skúsil, ten uzná, čo krv ľudskú búri?
šuhaj zamyslený na lavici kúri.
Čo začať? Čo robiť, keď vše nič nestojí?
Kto sa na nádeji samej upokojí,
ktorej sa nekorí bezdušná holota
a skutočnosť kazí priechod do života?
Na statočnosť dač? klásť, mienka obecnosti?
Svet celý je nástroj len čistej nutnosti,
bez svedomia, lásky - myšlienky pravý hrob,
vše pod nebom, slncom držiaci za spôsob:
výhody, sebectvo - všetky jeho skutky,
opierajúci sa na samé predsudky,
na slabosť, otroctvo, zdrevenelosť umu,
majúc všetko okrem pravdy a rozumu.
Bez ducha, bez citu a statočnej vôle
panghart, narodený z klamu a nevole.
Hádanie daromné a budúcnosť tmavá.
Biedna je to duša, čo sa vždy nazdáva?
pre zdania možný klam zabudne v svete žiť
a necíti, iba keď ho začne páliť,
keď potreba suchá, neodbytná, bledá
pred dvere zasadne a odbyť sa nedá,
v kostlivca podobe aj smelého plaší,
lump, horší jako ten, čo po noci straší;
potom ži, človeče, v takom obležení!
Hádž sa od zúfania - stav sa nepremení.
A započni dačo! - Len sa pokáž svetu!
Na ulici s prachom ťa vetry zametú,
naskutku ťa vrany rozďugajú s vztekom
a chlapci tú povesť dokončia s posmechom.
Čo potom zámery, najkrásnejšie túžby,
keď sa raz dostaneš do tak tvrdej služby?
Čo hlbokosť tvoja a nesmierna veda,
za ktorú celú Žid ani babku nedá?
Ale čo kopa dúm a myšlienok dvesto?
Vyprázdnil fajku a položil na miesto.
...

Slnce jasné svieti na šíre krajiny?
máj zafarbil lúky, rozosial kvetiny,
dal hlas dolám, sadu, háju zelenému,
hora sa ozýva brehu lipovému,
poľana poľane, dolina doline?
život na vystátej vychádza rovine
a v bezčetných tvárach rozľahlosť preniká,
vietor príjemného robí prostredníka,
čo z blízkeho lesa veje, pofukuje
a rovne s vrchami, hoľami spojuje.
Prírody rozkošnej tajomná moc volá
vyliezť z klietok mestských do šíreho pol'a,
kde oko, kde srdce hájik nasycuje
a po rovni šírej jarný vietor duje.
Jar táto pamätná bude pre národy,
zore splameneli občianskej slobody.
Ako to privíta šuhaj, čo v ňom tlelo?
Či bude chcieť svojej myšlienke dať telo?
Už akokoľvek je a ako sa stane,
jar tá pre šuhaja tak vážnou ostane,
že skorej zabudnú na ňu šíre svety,
ako by mu ona vypadla z pamäti.
Po celej sa varí zbúrenie krajine,
rozbroje vypukli práve na doline.

Ľud z okolných dedín dovedna sa zháňa,
náš šuhaj vykvitol na čele povstania.
Kto sa pred ostrými nezľakne kosami?
Počkajte, buriči, čo sa stane s vami!!

Jedného obesia, druhý sedieť musí
a zradcov bezbožných rozštvrtia na kusy.
Obeť spravodlivá zákonu prísnemu
na príklad vždy živý svetu budúcemu.
Už sú dané k tomu potrebné rozkazy.
Zajtra lebo dneska čo vojsko prirazí
v zbrojnej hotovosti. Čakajú statkári.
S kolmi skoro budú hotoví tesári.
Sudca, kňaz ochotne stoja k povinnosti,
oči prídu zakryť krkavci z radosti,
čo v susedných horách, lesoch poletujú.
Panie na divadlo sa pilne hotujú,
vyletieť ak - pávy na to miesto skáry?
čas sľúbil, že bude pekný, v kalendári.
Vedľa oznámenia na ceste má byť kat,
vietor od poludnia už započal fúkať,
každý je ochotný za pospolitú vec?
a celej povesti boh dá šťastný koniec...
...

Ak ste o hontianskom počuli väzení?
nejeden už šuhaj tam bol zatvorený.
Tí hontianski páni, tvrdší ako skala,
nejedna dievčina Šahy oplakala,
čo cicajú krásu, zdravie šuhajovi,
aj toho prekliala, čo zmyslel okovy.
Nie každý vydrží tie moriace muky,
keď sa raz dostane do stoličnej ruky.

Väčšina obledne, na posmech vycivie
a keď vyjde vonká,na vetre zahynie.
Kto biede, trápeniu chudáka neverí,
nech počúva v noci stískanie fujery,
ktorú väzeň potme ukradomky lapá,
keď temničiar zaspal, ,jeho kríž a trápa.
Jeho osud v lepšie žiaden nepremení,
darmo plače, hluché opakujú steny,
darmo milá, otec, mať ho má v pamäti,
on sotva potechy už bude videti.
Každý predmet drahý jeho cit zatína,
musí zaň sa hanbiť priateľ a rodina.
Jemu zväzky drahé nedajú potechy,
samá myseľ na ne je kára na hriechy.
Poctivosť, dôvera viac sa nenavráti,
domnienka zlá o ňom, kým je živý, platí.
On, rukou zákona navždy porazený,
iba žije preto, aby bol mučený.
Povedomie trpké cit jeho zožiera:
Držia ho v okovách ako škodného zvera.
Cieľ jeho - slobodu - svet neuznáva viac!
Už preňho nesvieti slnce, ani mesiac,
ani čas, nepodá mu žiadnu potechu,
čo bije na veži bez všeho prospechu
a z jednej do druhej prechádza hodiny.
Čo poviete na to, jestli je nevinný?
jestli nevedomosť a chyba sudcova,
svedkov nesvedomie? nenávisť vrahova,
pomsta, závisť, zrada soka hanebného,
ziskužiadostivosť sudcu falošného,
spiknutie kujonov proti anjelovi
uvalilo naňho hrôzu a okovy?

Jestli ten narobil mu tieto trápenia,
čo nikde nepatrí, iba do väzenia,
čo by ho nemalo ani nebo trpieť,
ani zem tá nosiť, miesta dať tento svet,
a vrah po slobode chodí v povážnosti?
a on padol, obeť vlastnej statočnosti,
v tmavej, bohopustej kynožený sieti,
ak? by nebol hoden svetla, čo von svieti!?
Čo poviete na to, keď pre túžby, cnosti,
sväté presvedčenie, cit spravodlivosti,
pre zásluhy, brané od vraha za hriechy,
musí sa odrieknuť už všetkej potechy,
umrieť svojim cieľom skrz hanobné súdy
a deliť jedného zločinca osudy,
vydrapený silou zo svojho úkonu,
na posmech poriadkom, súdu a zákonu,
za dôvod očitý o ráze zákonov,
že obec nejedna je hŕba kujonov,
držiacich sa preto ak? reťaz pospolu,
aby ich hanebnosť mala moc zákonu!?

Presvedčenie horké padne na temnice,
na bezbožnú ruku hontianskej stolice,
na ten dom pošmúrny, hajducha vo zbroji,
čo v noci, čo vo dne, v daždi vartu stojí,
nehľadiac na búrku, zimu, fujak, leju,
aby zničil väzňom uprchnúť nádeju?
a na tých bedárov za tými mrežami,
čo sú tam za živa dnuká pochovaní,
od ktorých nežiada inšie viac svet celý,
len aby v tých mukách bezpečne sedeli,
ak nočné mátohy do mraku zazdené,
z bieleho dňa na noc tmavú vysúdené.
Nastúpil deň slávny božieho Vstúpenia,
dávno už dejepis hontského väzenia
nemal tak pamätný a nezábudný deň.
Prichádza ten ťažký, zlopovestný väzeň.
Tu ľahkomyseľné na rozličné cesty
hnedky sa rozišli jazyčné povesti;
aby na čudáky ľudí neklamali,
husári pred domom stoličným zastali.
Divákov, zemianstva, národa sila, strach;
väzeň poviazaný kráča v ťažkých putách
bránou do temného žalára vedený,
vartám najprísnejší rozkaz poručený:
Bľachy poopátrať, rabom nože pobrať
a na dvere hrubé čiernu udrieť pečať.
...

Rok prešiel od našej povesti začiatku,
mnoho sa zmenilo za tú chvíľu krátku,
viac dejín storočia prešlé nepodali.
Nejedni pamätný ten čas oplakali,
na hýbania, ohne, povstania, prevraty
nejedna narieka opustená mati
s dcérkami na poli, kde kríž na znak stojí,
že tu jej potecha padla v krutom boji.
Priateľ spomínava priateľa padlého,
tu deva do poľa hľadí ďalekého
a drahá pamiatka srdce hne v hlbine,
jej milý zahynul v ďalekej krajine.
Stí zašli obeťou občianskej pokuty
a sú v zemi zhnití a zapomenutí.
Mnohá medzi svetom a národom povesť,
uprchlá z konečnej záhuby krajín, miest,
výklad na zaniklé jedinký dejiny,
tiahne ako pútnica z krajiny do krajiny?
a šuhaj, před všetkým tým prvý stratený,
divnými cestami je vyslobodený;
vietor čerstvy zdúva divné mu sny z čela?
a po dlhej noci tešia sa priatelia.