Samuel Czambel - Slovenské ľudové rozprávky

Husár a smrtka

Išiel jeden starý husár na dovolenku. Predtým neboli železnice. Musel ísť pešo. Ako bol unavený, prišiel do jedného lesa, sadol si pod jeden strom a tam odpočíval. Kúštik chleba si zajedol, čo mal so sebou, toho komisniaka.[181] Naraz prišiel k nemu jeden starý žobrák. Pozdravil sa mu a prosil ho:

„Daj mi kúsok chleba, bo som lačný.“

Starý husár vďačne mu dal z toho komisniaka. Ako sa starý najedol, pýtal sa husára, čo za to žiada. Starý husár prosil čarodejné tri veci: pušku, husle aj mech. A zaraz pri ňom boli. A starý žobrák zmizol. Starý husár vzal pušku, husle i mech a pošiel ďalej.

Prišiel do blízkeho mesta. Tam boli v tom meste všade čierne zástavy vyložené na domoch. Pýtal sa husár v meste, čo to za novina, že tu toľko čiernych zástav je vyložených? Na to mu odpovedali:

„Náš kráľ s druhým kráľom vojnu drží a zajtra ráno všetko vojsko ide do vojny.“

On sa oznámil, že i on chce ísť do vojny. Prijali ho vďačne. Chceli mu dať šaty, pušku, ale on vravel, že jemu nič netreba. A tak išiel popri vojsku poskakujúci a usmievajúci.

Mal pušku i mech i husle, — že jemu inšie nič netreba. Ako sa priateľ s nepriateľom na druhý deň schádzali, začal starý husár na husliach hrať. Najprv pomaly, tak začali nepriateľovi vojaci tancovať. Pustil potom do skoku, že vojaci vyskakovali vyše stromov.

Prosili sa nepriatelia, že už dosť tanca. Vtedy starý vojak chcel otvoriť mech, že ich všetkých do mecha vloží a tak potom postrieľa svojou puškou. Videl nepriateľ, že si neporadí nič, tak sa prosil, žeby bol pokoj. Husárov kráľ sa ho pýtal, čo chce za tú pomoc, tak že mu všetko dá. On nechcel nič, len jednu horu, a žeby tam bol za hájnika. Kráľ vďačne mu to dal. Vojak sa potom oženil a tú horu obhajoval. Raz pošiel do lesa. Prišla k nemu smrtka a povedala mu:

„Ber sa!“

„Kde?“

„So mnou!“

„Ej, daj mi pokoj!“

„Musíš!“

„Musím? Daj mi ešte raz na husliach zahrať!“

„To ti dovolím.“

Vzal husle a začal hrať tak, že smrtka až vyše stromov vyskakovala. Smrtka sa mu prosila:

„Prepáč mi, nehraj na tých husliach!“

„Neprepáčim,“ ešte lepšie hral.

Smrtka tak tancovala, až jej kosti pukali. On otvoril mech — dnu s ňou! Ona skočila do mecha a on rýchle zaviazal mech a vložil do pivnice i so smrtkou.

Pár rokov trvalo, že ľudia nemreli, bo smrtka bola v mechu. Raz sa vybral husár do mesta zamulatovať si. Jeho žena ostala doma. Chcela vedieť, čo je v tom mechu. Pošla, otvorila mech a z mecha vyskočila smrtka a utekala proti starému husárovi. Na druhý deň ho našli v snehu umretého.

Keby nebola žena rozviazala mech, tak by i dodneška bola smrtka v mechu. Neboli by umierali ľudia. Ale zato, že husárova žena vypustila z mecha smrtku, tak musíme umierať, každý — či bohatý, či chudobný, či kráľ, či žobrák.

___

[180] Andrej Kvaka z Postrednevsi, bytom v Maloveske (Šariš), 22. júla 1905. Czambel § 166, 330 — 331.

[181] komisniak — vojenský chlieb

Psota

Bol pár manželov, veľmi bohatí gazdovia. Mali statku, poľa, všetkého dosť a žili spokojne pri svojej dobrote.

Raz v Dohviezdny večer boli pri stole večerali a voľačo zrazu za pecou zakašlalo. Obozrú sa a vidia tam jedného starého človeka, už šedivého, ktorý sa spýta:

„Deti moje, ja som od Boha poslaný spýtať sa vás, či si žiadate, aby vám bolo dobre za mladi alebo na staré dni. Dám vám tri dni termín na rozmyslenie. Po troch dňoch sa vás zase prídem spýtať.“

Za tieto tri dni si títo manželia medzi sebou rozmýšľali, ako Boh s nimi chce naložiť, a tak si rozmyslela i ona i on, že starčekovi dajú odpoveď, keď sa príde spýtať, aby im bolo lepšie na staré dni ako za mladi, bo že si za mladi beztak budú môcť zarobiť, a tak teda aby bolo dobre na staré dni. Prišiel termín. Po troch dňoch starčeka zase videli za tou pecou. On sa ich spýtal:

„Deti moje, ako ste si rozmysleli? Či za mladi, či na starosť aby vám bolo dobre?“

Títo mu odpovedali:

„Starý otec, tak sme si rozmysleli, že kým sme mladí, skorej si zarobíme, a na staré dni nech nám bude lepšie!“

Dal odpoveď starček:

„Dobre ste si rozmysleli.“ A zmizol.

O krátky čas, akýkoľvek statok mali, vyzdychal, na poli úrody zničili prívaly, kamence, dom zhorel, a tak onedlho boli prinútení všetko predať, čo ešte ostalo, a kým peniaze trvali, sa dosť biedne živili. Keď sa peniaze minuli, prinútení boli v čase letnom do hory na kôrky chodiť, a z tých predajom sa živili.

Keď už tak dlho na tie kôrky chodili, táto chudobná ženička ako pre seba, tak i pre svojho muža upiekla raz jeden posúšik, ktorý si v doline na jeden kŕč[178] položili a šli potom zase kôrky zbierať. Kôrok nazbierali a zniesli dolu z úboče.

Išiel tadiaľ po hradskej jeden gróf na koči, na štyroch koňoch a zastal pri nich. A spýtal sa ich:

„Čo tu robíte?“

Títo mu vyrozprávali všetko zo svojho života, ako im bolo dobre, akým majetkom vládli, a naostatok z božieho dopustenia ako o všetko prišli. Gróf povedal na to:

„Predaj mi ty tú svoju ženu a budeš sa mať z čoho živiť.“

Ale muž odpovedal:

„Ja svoju ženu nepredám, lebo spolu chceme žiť naveky.“

Načo žena zamiešala sa a povedala:

„Predaj ma len, aspoň sa budeš mať z čoho živiť, a mne tiež azda bude dobre pri tom pánovi.“

A tak pán dal mu za ženu sto dukátov a ženu vzal sebou. Chudobný človek uviazal svojich sto dukátov do hrnečnice[179] a položil ich na ten kŕč k posúšku a ku kôrkam. Ale mal ešte v úbočí nazbierané kôrky, išiel teda i po tie. Ale za ten čas čo sa stalo? Skapal i posúšik i peniaze a on zostal na holom.

Tu poviem, že gróf doviezol jeho ženu domov a urobil ju grófkou.

Chudobný muž, keď už peňazí nemal, a na kôrky už bol slabý chodiť, prinútený bol pustiť sa po žobraní.

Gróf dlho nežil a grófka ostala sama. Spomenula si hneď na svojho muža, či ešte žije. Vedela, že ak žije, zaiste už po žobraní chodí. Aby ho dákym spôsobom vyhľadala, dala vyhlásiť po celej krajine, že ona každú nedeľu vo svojom meste pred kostolom rozdávať bude almužnu a obedy pre žobrákov. A tu hneď z celej krajiny počali sa hrnúť ta žobráci.

Hneď v druhú alebo v tretiu nedeľu dostanovil sa ta aj jej muž, a ako po prvší raz, stal si na kraj. Grófka ho hneď poznala, a preto, keď druhým po jednom groši, jemu udelila dva groše a dostal dva obedy. Ostatní žobráci hneď sa oddali do neho, že tak a tak, ten bol tu len prvší raz a dostal duplovanú almužnu aj dva obedy.

V nasledujúcu nedeľu zase sa tak stalo. Jej muž dostal dva groše a dva obedy, a ostatní žobráci zase zle-nedobre na neho.

Ale grófka netrpela vadu žobrákov, dala poslať všetkých preč, iba toho svojho muža k sebe do kaštieľa zavolať dala. On sa už aj preľakol, čo to s ním bude, či azda dačo zlého urobil, a či čo? Ale len šiel a pustili ho pred grófku.

Ako prišiel dnu, kľakol na kolená a prosil za odpustenie, ak sa v dačom previnil. Ale grófka sa ho pýta:

„Prečo ty po žobraní chodíš?“

On dal odpoveď:

„Pani veľkomožná, ja som dakedy dobrý gazda bol, mal som ženu, pokojne sme žili a mali sme všetkého dosť, statku i poľa, ale nás Pán Boh skáral a o všetko sme prišli. I svoju ženu som predal za sto dukátov, ale ani z tých požehnania nebolo. Zmizli mi a ja som vyšiel na žobrotu. A až k nim dostal som sa po žobrote.“

„A či by si ty tú svoju ženu poznal?“ pýtala sa grófka.

„Poznal by ju, keby ju videl,“ odpovedal.

Ona na to odišla do druhej izby a preobliekla sa tam do tých istých hábov, ktoré bola mala na sebe, keď ju muž bol predal, lebo si ich bola odložila. A vyšla tak k nemu.

„Nuž, či som nie ja tvoja žena?“ spýtala sa.

On sa hneď zaradoval, lebo ju poznal a rozplakal sa od radosti. Obidvaja sa potom preobliekli do grófskych hábov a svoj starý vek, ako im bol ten žobrák predpovedal, až do smrti v hojnosti a dobrote dožili.

___

[178] kŕč — peň

[179] hrnečnica — obrúsok, v ktorom sa nosí hrniec s obedom