Andersen Hans Christian

... o knihe Andersen Hans Christian

Časť rozprávok je prebraných zo stránky http://rozpravky.wz.cz/

časť je zo stránky https://zlatyfond.sme.sk/ , ktoré zdigitalizovali: Viera Studeničová, Bohumil Kosa, Dušan Kroliak, Janka Šotíková, Zuzana Berešíková, Kristina Woods, Monika Kralovičová, Michal Garaj. Pôvodná publikácia: Hans Christian Andersen. Pohádky a poviedky I. Nákladom „Slovenskej krajiny“. Žilina. 1930. 161. Anton. Macht.

Anjel

Kedykoľvek zomre dobré dieťa, sostúpi na zem anjel boží, vezme mrtvé dieťa do náručia, rozprestre svoje veľké, biele peruti, zaletí na všetky miesta, ktoré dieťa milovalo, a natrhá plnú náruč kvetov, ktoré Bohu donesie, aby v nebi rozkvitly krajšie než na zemi. Dobrý Boh pritisne všetky kvety na svoje srdce, avšak kvetine, ktorá sa mu najlepšie ľúbi, vtisne poceľ a tým sa jej dostane hlasu, tak že môže v nebeskej blaženosti spievať s ostatnými chválu na dobrotu Boha.

Hľa, to všetko rozprával anjel boží, keď mrtvé dieťa do nebies odnášal, a dieťa načúvalo mu ako v snách. Vznášali sa cez miesta rodného kraja, kde sa dieťa hralo, a prichádzali do zahrád, plných rozkošných kvetov.

„Ktoré vezmeme so sebou a v nebi zasadíme?“ pýtal sa anjel.

Bol tu štíhly, skvostný ker ružový, ale čiasi zlá ruka podlomila jeho peň, takže všetky vetve, plné veľkých, polorozvitých pukov boly zvädlé.

„Úbohý ker!“ vravelo dieťa, „vezmi ho, aby hore u Boha mohol rozkvitnúť.“ A anjel ho vzal a pobozkal za to dieťa, načo malučké otvorilo s polovice svoje očká. Natrhali rozmanité nádherné kvety, avšak vzali i opovrhnutú púpavku a divú macošku.

„Teraz máme kvetov!“ jasalo dieťa a anjel prikyvol, avšak ešte neleteli hore k Bohu. Bola noc a kol do kol všade ticho. Zostali vo veľkom meste a poletovali v najužších uliciach, kde ležaly hŕby slamy, popoľa a všelijakých odpadkov. Bola práve doba sťahovania. Ležaly tu črepy z tanierov, rozbité sošky, handry a staré klobúky, čo nevyzeralo veľmi pekne.

Anjel ukázal v tých črepoch na niekoľko črepov z kvetináča a na hrudu zeme, ktorá vypadla a bola spojovaná korienkami veľkej, spadlej kvetiny, ktorá teraz už nebola na nič a preto ju vyhodili.

„Pôjde s nami,“ vravel anjel. „Poviem ti prečo.“

A leteli a anjel rozprával:

„Tam dolu, v úzkej ulici, v nízkom sklepení, býval chudobný chlapec. Keď mu bolo najlepšie, mohol malou izbietkou niekoľkokráť prejsť o berlách; to bolo všetko. V niekoľkých málo letných dňoch padaly lúče slnečné na pol hodinky do podzemnej izby, do sklepenia. Keď tu tak úbohý ten chlapec sedel a teplé slnko nechal na seba žiariť, a v svojich prstečkoch, ktoré si podržal pred očima, červenú krv videl presvitať, hovorievalo sa: „Dnes bol na prechádzke.“ Znal jarnú zeleň lesnú len keď mu syn súsedov doniesol prvú bukovú ratolesť, tú si podržal nad hlavou a sníval potom, že je pod bukami, kde slnko svieti a vtáci spievajú. Kedysi jarného dňa priniesol mu súsedov chlapec tiež poľné kvety a medzi týmito jeden mal náhodou ešte korienky; preto si ho zasadil do kvetináča a postavil u postele k oknu. Kvetina pučala, začala rásť, mala nové výhonky a každého roku kvitla; stala sa chorému chlapcovi najskvostnejšou záhradou, jeho malým pokladom tu na zemi; zalieval ju a ošetroval, a staral sa, aby sa jej dostalo až do posledného každého lúča slnečného, ktorý úzkym okienkom prekĺzol; kvet rástol jeho slzami, lebo pre neho kvitol, voňal a bol potešením jeho oku; k nemu obracal sa v smrti, keď ho Pán Boh volal. Rok bol už teraz u Boha, rok stál kvet zabudnutý na okne, uschnul a preto bol pri sťahovaní vyhodený so smetím na ulicu. A to je tá kvetina, úbohá, suchá kvetina, ktorú vezmeme s našou kyticou, lebo kvetina táto spôsobila viac radosti, než najbohatší kvet v záhrade ktorejkoľvek kráľovnej!“

„Ale odkiaľ to všetko vieš?“ pýtalo sa dieťa, ktoré anjel k nebu niesol.

„Viem to,“ vravel anjel, „lebo ja sám som tým chorým, malým chlapcom, ktorý chodil o berličkách; znám svoj kvet dobre!“

Dieťa roztvorilo svoje oči a zadívalo sa v skvelú, jasnú tvár anjelovu, a v tej chvíli boli už v božom nebi, plnom radosti a blaha. Boh privinul mrtvé dieťa k svojmu srdcu a v tom narástly mu krídla, aké mal anjelský jeho sprievodca, a leteli teraz spolu ruku v ruke. Boh privinul k srdcu všetky kvety, avšak úbohý, suchý poľný kvet poceľoval, takže sa mu dostalo hlasu a spieval so všetkými anjelmi, ktorí Boha obletovali, niektorí zblízku, iní za nimi vo väčších kruhoch a vždy ďalej a ďalej, do nekonečna, ale všetci rovnako blažene. A všetci spievali, veľkí, malí, s dobrým, požehnaným dieťaťom a úbohým poľným kvetom, ktorý bol ležal suchý, zahodený pri sťahovaní v smetí v úzkej, tmavej uličke.

Cisárov slávik

V Číne, ako asi vieš, je cisár Číňan a všetci, ktorých má okolo seba, sú Číňani. Je tomu už mnoho rokov, ale práve preto stojí za to, príbeh ten vypočuť, lebo ináč sa zabudne. Zámok cisársky bol najkrajší na svete, celý z jemného porculánu, tak vzácny, ale spolu i tak krehký, tak citlivý voči každému dotyku, že sa musel mať každý pekne na pozore. V záhrade boly najčudnejšie kvety a na najkrajších boly pripevnené strieborné zvonky, ktoré neprestajne znely, aby nikto snáď neprešiel tade a kvetov si nevšímol. Všetko bolo v záhrade cisárskej čo najmúdrejšie vymyslené a záhrada bola tak rozsiahla, že ani záhradník sám jej konca neznal; keď ste si statne vykročili, vstúpili ste do najnádhernejšieho lesa s vysokými stromami a hlbokými jazerami. Les končil pri mori, ktoré bolo modré a hlboké. Veľké lodi mohly prejažďať pod ovisnutými konármi, a v týchto býval slávik, ktorý tak krásne spieval, že i chudobný rybár, ktorý bol svojou prácou cele uzaujatý, tíško si ľahol a načúval, kedykoľvek v noci si vyšiel, aby rozhodil svoje siete, a čujúc spev, povedal: „Bože môj, ako ten to zná!“ ale potom musel ísť za svojou prácou a zabudol na vtáka. Ale keď tento v nasledujúcej noci zase spieval a rybár tam prišiel, zase riekol: „Bože môj, ako ten to vie!“

Zo všetkých zemí celého sveta prichádzali cestujúci do mesta cisárovho, obdivovali sa mestu, zámku i záhrade, ale keď počuli slávika, povedali všetci: „Ten je zo všetkého to najlepšie!“

Cestujúci rozprávali o tom po svojom návrate a učenci písali knihy o meste, zámku a záhrade, ale na slávika nezabúdali, tomu bolo venované vždy miesto prvé, a tí, ktorí vedeli básniť, písali najkrajšie básne o slávikovi v lese pri hlbokom jazere.

Knihy boly prekladané do všetkých jazykov a niektoré z nich dostaly sa tiež do ruky cisárovej. Tento sedel v svojom zlatom kresle, čítal a čítal a kyvnul každej chvíle hlavou, lebo ho tešilo čítať tieto nádherné popisy mesta, zámku i záhrady. „Ale slávik je zo všetkého predsa len to najlepšie!“ bolo tam napísané.

„Čo to?“ pýtal sa cisár. „Slávik? Toho vôbec ani nepoznám. Je opravdu takýto vták v mojom cisárstve a k tomu v mojej vlastnej záhrade? O tom som nikdy nepočul! A toho sa musím len v knihách dočítať!“

Potom zavolal svojho dvoranína, ktorý bol tak vznešený, že kedykoľvek ho niekto nižší oslovil, alebo len na niečo spýtať sa odvážil, len „P!“ odpovedal, a „P!“ predsa nič neznamená.

„Tu vraj býva veľmi pozoruhodný vták, ktorého slávikom volajú,“ oslovil ho cisár. „Hovoria, že vraj je to to najlepšie z celej mojej ríše! Prečo si mi nikdy nič o ňom neriekol?“

„Nikdy som ho predtým nepočul menovať,“ odpovedal dvoranín, „nebol nikdy na dvore predstavený.“

„Chcem, aby sa dostavil dnes večer a spieval predo mnou,“ pokračoval cisár. „Celý svet vie o tom, čo mám, a ja sám neviem o tom nič.“

„Nepočul som ho nikdy predtým menovať,“ odpovedal dvoranín, „ale pôjdem ho hľadať a najdem ho!“

Ale bolo možné ho najsť? Dvoranín behal po schodoch hore a dolu, sieňami a chodbami, ale nikto, s kým sa sišiel, nepočul nikdy o slávikovi, takže dvoranín zase bežal k cisárovi a tvrdil, že je to iste len smyšlienkou spisovateľov kníh. „Vaše Veličenstvo si ani nevie predstaviť, čo všetko sa spíše. To sú všetko smyšlienky a patria k tak zvanému ,čiernemu umeniu‘.“

„Ale kniha, v ktorej som sa o tom dočítal,“ odpovedal cisár, „bola mi od najmocnejšieho cisára japonského poslaná a preto to nemôže byť nepravda. Chcem počuť slávika! Dnes večer musí byť tu! Teší sa mojej najvyššej milosti! A keď nepríde, dám po večeri celému dvoru bruchá sošliapať.“

„Tsing-Pé!“ povedal dvoranín a zase bežal po schodoch hore a dolu, všetkými sieňami a chodbami. Pol dvora behalo s ním, lebo nikto si nechcel dať rád sošliapať brucho. To bolo dopytovania po čudnom slávikovi, ktorého celý svet poznal, ale nikto pri dvore.

Konečne stretli malé, chudobné dievčatko z kuchyne, ktoré povedalo: „Ach, Bože, čo slávik! Toho dobre poznám! Ten vie spievať! Každého večera smiem svojej chudobnej mamičke doniesť niečo zbytkov. Býva dolu pri brehu morskom, a tak, keď sa vraciam a som ustatá a v lese odpočívam, čujem slávika spievať. Slzy mi pri tom stúpajú do očú, pripadá mi to práve tak, ako by ma moja mamička bozkala.“

„Malá kuchárka,“ povedal dvoranín, „chcem ti opatriť stále miesto v kuchyni a dovolenie videť cisára, ako obeduje, keď nás dovedieš k slávikovi, lebo dnes večer sa má k cisárovi dostaviť a spievať.“

Potom všetci sa vydali do lesa, kde spieval slávik; pol dvora bolo s nimi. Keď boli v najlepšom pochode, začala krava mučať.

„Aj!“ povedal jeden mladý dvoranín, „teraz ho máme! Je predsa cele zvláštna sila v tak malom zvierati. Iste som ho už driev častejšie počul.“

„Nie, to krava mučí!“ povedala kuchárka, „sme ešte ďaleko vzdialení od toho miesta.“

Teraz škrekotaly žaby v močiare.

„Nádherné!“ povedal čínsky zámocký propošt. „Teraz ho čujem; zneje to práve ako malé kostolné zvonky.“

„Nie, to sú žaby!“ odpovedala kuchárka, „ale teraz už, ako myslím, skoro počujeme slávika.“

V tom slávik začal glgotať.

„Tu je!“ zavolalo dievčatko, „čujte! čujte! — a tam sedí!“ a pri tom ukázala na malého, sivého vtáčika hore v konároch.

„Je to možné?“ povedal dvoranín, „tak by som si ho nebol predstavoval! Ako proste vyzerá! Iste obledol, že vidí toľko vznešených ľudí okolo seba.“

„Malý sláviček,“ cele hlasne zavolala kuchárka, „náš najmilostivejší cisár si žiada, aby si mu zaspieval.“

„S najväčšou radosťou!“ odpovedal slávik a potom hneď spieval, až bolo radosť!

„Zneje to práve ako sklenené zvonky,“ povedal dvoranín, „a hľaďte len to malé hrdielce, ako ho namáha! Je čudné, že sme ho driev už nepočuli. Bude mať veľký úspech u dvora!“

„Mám spievať ešte raz pred cisárom?“ pýtal sa slávik, ktorý sa domnieval, že cisár je prítomný.

„Výborný, milý sláviček!“ povedal dvoranín, „je mi veľkým potešením, na dnes večer vás pozvať k dvornej slávnosti, kde máte jeho cisársku milosť svojim rozkošným spevom okúzliť!“

„V zeleni sa to vyníma najlepšie!“ povedal slávik, ale šiel predsa s nimi, keď počul, že cisár si toho praje.

Na zámku bolo všetko v slávnostnom úbore. Steny a podlahy porculánov žiarily v svetle tisícich zlatých lámp. Najkrajšie kvety, ktoré vedely hodne hlasne cengať, boly rozostavené po chodbách. Tu bolo behania sem i tam, i povstal veľký prievan, ktorým všetky zvonky bez prestania zvonily, že nebolo ani vlastného slova rozumeť.

Uprostred sály, kde cisár sedel, bol vytýčený malý, zlatý stĺp, na ktorý sa mal slávik posadiť.

Celý dvor sa tam shromaždil, a malá kuchárečka dostala dovolenie stáť za dvermi, lebo jej naskutku bol udelený titul dvornej kuchárky. Všetci mali na sebe svoje sviatočné šaty a všetci sa dívali na malého, šedivého vtáčika, ktorému cisár pokynul.

Slávik spieval tak ľúbezne, až cisárovi slzy do očú stúpily; slzy stekaly mu dolu lícami a tu spieval slávik ešte ľúbeznejšie a krajšie, až to preniklo až k srdcu. Cisár bol tak veselý a spokojný, že ráčil určiť, že má slávik zlatú topánku okolo hrdla nosiť. Ale slávik ďakoval, dostal vraj už dostatočnej odmeny.

„Videl som slzy v oku cisára, to je mi poklad najbohatší! Slzy cisárske majú podivuhodnú moc! Boh vie, som dosť už odmenený!“ A potom spieval zase svojim sladkým okúzlujúcim hlasom.

„To je najutešenejší spôsob, ako sa stať obľúbeným,“ povedaly dámy a nabieraly vody do úst, aby vzlykaly, keď niekto s nimi bude hovoriť. Považovaly sa potom tiež za slávikov. Ba i sluhovia a komorné vyslovily svoju najvyššiu spokojnosť a to už niečo znamená, lebo práve tí robia najväčšie nároky. Hej, slávik urobil skutočné šťastie.

Mal teraz zostať pri dvore, dostať vlastnú klietku a užívať slobody, dvakráť denne a raz v noci vonku poletovať. Dvanásť sluhov ho malo sprevádzať, ktorí ho všetci držali za stužku na jednej nôžke uviazanú. Neboly žiadnou radosťou takéto výlety.

Celé mesto hovorilo teraz o podivuhodnom vtákovi, a keď sa dvaja stretli, tu riekol jeden „slá“ a druhý riekol „vik,“ potom zavzdýchali a už si obidvaja rozumeli. Áno, jedenásť kramárskych detí bolo pomenovaných po slávikovi, hoci ani jedno z nich ani trochu hlasu nemalo.

Raz bola cisárovi oddaná veľká bedna s nápisom: „Slávik!“

„Tu máme zase novú knihu o našom slávnom vtákovi!“ povedal cisár; ale nebola to kniha, ale malý umelecký strojok, ktorý v skrinke ležal, umelý slávik, ktorý mal živého napodobniť, ale hojne diamantami, rubínmi, safírmi a briliantami bol posádzaný. Sotva bol umelý vták natiahnutý, mohol zaspievať jeden z tých kúskov, ktoré skutočný slávik spieval, a pri tom hýbal chvostom hore a dolu a žiaril striebrom a zlatom. A na hrdle visela mu stužka s nápisom: „Slávik cisára japonského je chudobný pri porovnaní so slávikom cisára čínskeho.“

„To je rozkošné!“ povedali všetci, a ten, ktorý umelého vtáka cisárovi oddal, dostal hneď titul „cisárskeho hlavného dvorného dodávateľa slávikov“.

„Teraz budú spievať spolu, aké to bude duetto!“

A tak museli spolu spievať, ale nešlo to nijako dobre, lebo skutočný slávik spieval podľa svojho spôsobu a umelý slávik podľa válečkov. „Ten tým nie je vinný,“ hovoril majster, ktorý hru riadil, „ten je obzvlášte istý v takte, je cele z mojej školy.“ Teraz mal umelý vták sám spievať. — Mal práve také šťastie, ako skutočný, a okrem toho bol omnoho krajší, lebo len tak sa jagal žiarou, ako náramnice a náprsné ihlice.

Triatridsaťkráť spieval jeden a tenže kúsok a neustal. Boli by ho zase znova od začiatku počuli, ale cisár myslel, aby teraz zase živý slávik niečo predniesol. — Ale kam zmizol tento? Nikto nespozoroval, že otvoreným oknom vyletel preč, k svojim zeleným lesom.

„Ale čo je to?“ pýtal sa cisár; a všetci dvoraníni hrešili a vraveli, že slávik bol vták veľmi nevďačný. „Najlepšieho vtáka máme predsa,“ tešili sa, a tak musel umelý vták zase spievať, a to bolo po štyriatridsiatyráz, čo im tenže kúsok vyhrával, ale neznali ho ešte vždy tak dobre, aby s ním mohli spievať, lebo bol to kus veľmi ťažký. Riaditeľ hry vychvaloval slávika nado všetko, ba uisťoval, že je lepší, než skutočný slávik, a to nielen čo sa týka odevu a tých mnohých žiarivých diamantov, ale i vnútorného zariadenia.

„Lebo ráčte nahliadnuť, moje panstvo a zvlášť Vy, Cisárska Milosť, predovšetkým, u slávika skutočného nikdy nemožno vypočítať, čo sa môže stať, ale u vtáka umelého je všetko presne určité. Tak je to a iné to nebude. Možno z toho počet složiť, možno vtáka otvoriť, výpočtom ľudským dokázať a ukázať, ako válečky ležia, ako sa otáčajú, a ako jedno z druhého sa vyvíňa.“

„To sú cele moje myšlienky!“ tvrdili všetci, a majster hry dostal dovolenie, že najbližšej nedele má ľudu ukázať vtáka. „Nech ho tiež čujú spievať!“ povedal cisár, a počuli ho a boli takí rozveselení, ako by sa boli čajom opili, lebo to je cele čínske. A všetci skríkli: „Ach!“ a vytýčili prst do výšky, čo sa volá „slikpot!“ a kývali pri tom hlavami. Ale chudobní rybári, ktorí počuli skutočného slávika, si mysleli: „To zneje síce cele pekne, a dosť podobne, ale niečo tomu predsa chybuje, sám neviem čo!“

Skutočný slávik bol zo zeme i ríše vyobcovaný.

Umelý vták bol uložený na hodvábnej poduške hneď vedľa cisárskej postele. Všetky dary, ktorých sa mu dostalo, ležaly kol do kola a v titulu postúpil až na „vysokého cisárskeho speváka po tabuli“ a s hodnosťou radcu prvej triedy po cisárskej ľavici. Cisár považoval totiž onu stranu za najvzácnejšiu, kde srdce leží, a srdce i u cisára leží na ľavej strane. Majster hry však napísal dvadsaťpäť silných sväzkov o umelom vtákovi. Bolo to dielo tak učené a tak dlhé, len sa hemžilo najťažšími čínskymi výrazmi, že všetci ľudia tvrdili, že ho prečítali a jemu rozumeli, lebo ináč boli by hlúpi a boly by im bruchá sošliapané.

Tak to chodilo po celý rok. Cisár, dvor a všetci ostatní Číňania znali zpamäti každý tón v speve umelého vtáka, ale práve preto sa im najlepšie páčil. Mohli spolu spievať a robili to. Uličníci pokrikovali: „Cicici klukkluklukkluk!“ a tiež cisár to spieval, bolo to krásne!

Ale raz večer, keď umelý vták práve čo najkrajšie spieval, a cisár v posteli ležal a načúval, zaznelo to vo vnútornostiach vtáka „klap!“ Niečo tam prasklo, „hrrrr!“ Všetky kolieska sa rozbehly a potom hudba zatíchla.

Cisár vyskočil hneď s postele a dal si zavolať svojho životného lekára, ale čo ten mohol pomôcť! Potom poslali pre hodinára a po dlhom vypytovaní a mnohom skúmaní sostavil tento vtáka aspoň tak, že kolieska držaly spolu, ale hneď doložil, že musí byť veľmi šetrený, lebo ozubené kolieska boly už otreté a bolo by nemožné zasadiť tam nové tak, aby hudba iste hrala. I nastal tu veľký smútok! Umelý vták smel spievať len raz do roka, a i to bolo už veľkou odvážnosťou. Ale potom mal riaditeľ hry malú reč a mnohými a ťažkými výrazmi uisťoval, že spieval práve tak dobre, ako predtým, a potom to bolo práve tak dobré, ako predtým.

Uplynulo päť rokov, keď naraz celá zem mala skutočne veľkú príčinu k veľkému smútku. Všetci si vážili veľmi svojho cisára a teraz ochorel a nemohol, ako sa hovorilo, ďalej žiť. Nový cisár bol už vopred vyvolený a ľud stál vonku na ulici a pýtal sa dvoranína, ako sa vodí pánovi.

„P!“ odpovedal dvoranín a potriasol hlavou.

Chladný a bledý ležal cisár v svojej veľkej, nádhernej posteli, celý dvor ho mal už za mrtvého a každý bežal, aby sa poklonil novému cisárovi. Komorníci vybehli, aby o tom pohovorili, a zámocké slúžky si vystrojily veľkú kávovú spoločnosť. Kol do kola vo všetkých sieňach a chodbách boly natiahnuté koberce, aby ani kroku nebolo počuť, a preto bolo všade dookola také ticho, ticho. Ale cisár ešte nebol mrtvý. Stuhnutý a bledý ležal v nádhernej posteli s dlhými zamatovými záclonami a ťažkými zlatými strapcami. Hodne vysoko pri povali bolo otvorené okno, a mesiac svietil sem na cisára a na umelého vtáka.

Ubohý cisár nemohol ani dýchať; bolo mu, ako by mu niečo ležalo na prsiach. Otvoril oči a tu videl, že to bola Smrť, ktorá mu sedela na prsiach. Tá si nasadila jeho zlatú korunu a držala v jednej ruke zlatú šabľu a druhej jeho nádhernú vlajku. Zo záhybov veľkých zamatových nebies nad posteľou dívaly sa čudné hlavy, niektoré veľmi strašlivé, iné zase jemné a mier sľubujúce. Boly to všetky dobré a zlé skutky cisárove, ktoré sa naň dívaly teraz, keď Smrť sedela na jeho srdci.

„Spomínaš si na to?“ šepkala jedna po druhej. „Spomínate si na to?“ a potom mu toho toľko rozprávaly, až mu pot na čele splýval.

„To som nikdy nevedel!“ vzdychol cisár. „Hudbu! Hudbu! Veľký čínsky bubon! Nech nečujem všetko, čo hovoria!“

Ale nezatíchly a Smrť kývala ako Číňan ku všetkému, čo bolo hovorené.

„Hudbu! Hudbu!“ kričal cisár. „Ty malý, milý zlatý vtáčik, spievaj, len spievaj! Ja ti dal zlato a klenoty, ja ti zavesil i svoju zlatú topánku okolo hrdla, len mi zaspievaj!“

Ale vták mlčal. Nebolo tu nikoho, kto by ho natiahol a ináč nespieval. Ale Smrť neprestala sa naň dívať svojimi veľkými prázdnymi dutinami očnými, a okolo bolo tak ticho, príšerné ticho.

Tu zaznel naraz, hneď pri samom okne najnádhernejší spev. Bol to spev živého slávika, ktorý sedel vonku na konáriku. Počul o biede cisárovej a prišiel, aby mu svojím spevom vlial útechu i nádeju. A ako spieval, bledly mátožné obrazy vždy viac a viac, rýchlejšie prúdila krv v slabom tele cisárovom, ba sama Smrť načúvala a hovorila: „Pokračuj, milý sláviček, pokračuj!“

„Áno, keď mi dáš nádhernú zlatú šabľu cisársku, keď mi dáš nádhernú zástavu a korunu cisársku.“

A smrť dala každý klenot za jednu pesničku, a slávik neumdlieval v speve. Spieval o tichom hrobitove, kde biele ruže rastú, kde vonia orgovan a kde svieža tráva je zavlažovaná slzami tých, ktorí po nich zostali. Tu zachvátila Smrť túžba za jej záhradou a ona ako studená, biela hmla odvanula oknom von.

„Vďaka! Vďaka!“ zavolal cisár, „ty nebeský malý vtáčik, ach, poznám ťa, poznám ťa! Teba som vypovedal zo svojej ríše a zeme a ty si práve odspieval zlých duchov od mojej postele i Smrť z môjho srdca si zahnal. Ako sa ti odmením?“

„Dosť som odmenený,“ povedal slávik, „slzy prelievaly tvoje oči, keď som ti po prvý raz zaspieval; toho ti nikdy nezabudnem, to sú drahé kamene, ktoré lahodia srdcu spevákovmu. Ale spi teraz, buď svieži a zdravý. Ukolembám ťa!“

A spieval — — — a cisár upadol do sladkého spánku: bol to ľahký a blahodarný spánok!

Lúče slnečné padaly naň oknom, keď posilnený a zdravý sa prebudil. Ani jeden z jeho sluhov sa dosiaľ nevrátil, lebo ho považovali za mrtvého, ale slávik sedel tu ešte a spieval.

„Musíš vždy zostať pri mne!“ povedal cisár; „budeš spievať len, kedykoľvek sa ti zapáči, a umelého vtáka rozbijem na tisíc kusov!“

„Nerob toho!“ povedal slávik, „to dobré, čo vedel, predsa vykonal; nechaj si ho tak ako skôr! Ja nemôžem bývať v zámku, ale dovoľ, aby som prišiel, kedykoľvek ma chuť sama k tomu doženie! Potom chcem večer tam pri okne sedeť na vetviach a tebe spievať, aby si bol veselým, ale tiež aby si sa zadumal. Chcem spievať o šťastných i o tých, ktorí trpia, chcem spievať o dobrom a zlom, ktoré sa pred tebou zatajuje. Malý speváčik letí odtiaľto ďaleko k úbohému rybárovi, na strechu roľníka, ku každému, kto je ďaleko od teba i tvojho dvora. Tvoje srdce mám radšej, než tvoju korunu, ale predsa i koruna má na sebe vôňu akejsi svätosti. — Prídem a zaspievam ti! Ale jedno mi musíš sľúbiť!“

„Všetko!“ povedal cisár a stál tu v svojom cisárskom plášti, do ktorého sa sám obliekol a položil šabľu z ťažkého zlata k srdcu.

„O jedno ťa prosím! Nerozprávaj nikomu, že máš malého vtáčika, ktorý ti všetko povie, potom bude všetko ešte lepšie!“

A slávik potom odletel.

Sluhovia vošli, aby sa pozreli na mrtvého cisára — tak tam stáli celí zmeravení a cisár im hovoril: „Dobré ráno!“

Cisárové nové šaty

Pred dávnymi rokmi žil cisár, ktorý mal tak nesmierne rád pekné, nové šaty, že všetky peniaze vydával na parádu. Nestaral sa o svojich vojakov, nedbal o divadlo ani o poľovačky; stále sa chcel ukazovať v nových šatách. Každú hodinu mal iný odev, a ak sa obyčajne hovorí o kráľovi, že zasadá v rade, tak tu sa vždycky vravelo: "Cisár je v obliekárni!"

Vo veľkom meste, kde cisár býval, žilo sa veselo, každý deň prichádzalo veľa cudzincov.

Raz sem prišli dvaja šaľbiari, vydávali sa za tkáčov a vraveli, že vedia utkať najkrajšiu látku, akú si len možno predstaviť. Táto látka bude mať nielen neobyčajné farby a vzorku, ale šaty z nej budú mať takú podivuhodnú vlastnosť, že budú neviditeľné pre každého, kto nie je súci pre svoj úrad alebo kto je nevýslovne hlúpy.

'To by ale boli znamenité šaty,' pomyslel si cisár. 'Ak by som si ich obliekol, hneď by som spoznal, ktorí ľudia v mojej ríši nie sú schopní zastávať im zverený úrad. Mohol by som rozoznať hlúpych od múdrych! Ba veru, tú látku mi musia zaraz utkať!' A hneď vyplatil šaľbiarom hŕbu peňazí, aby sa mohli pustiť do práce.

Hneď si aj postavili svoje krosná, tvárili sa, akoby pracovali, ale na vretenách nemali vôbec nič. Bez dlhého premýšľania si vypýtali najjemnejší hodváb a najkrajšie zlato. Všetko si poschovávali do vlastných vreciek, a potom dlho do noci pracovali na prázdnych krosnách.

'Teraz by som rád vedel, koľko už toho natkali!' pomyslel si cisár, ale čudne sa mu zvieralo srdce, keď si pomyslel, že kto je hlúpy alebo celkom nesúci pre svoj úrad, nemôže látku vidieť. Myslel si, pravdaže, že sám o seba sa nemusí obávať, ale jednako len by bol rád niekoho najprv poslal pozrieť, ako to vyzerá. Všetci ľudia v meste vedeli, akú podivuhodnú silu má látka a všetci túžili vidieť, aký neschopný alebo hlúpy je ich sused.

'Pošlem ku tkáčom svojho starého, poctivého ministra!' pomyslel si cisár. 'On najlepšie posúdi, ako látka vyzerá, lebo má rozum a nikto nezastáva lepšie svoj úrad ako on!'

Šiel teda starý dobrý minister do sály, kde dvaja šaľbiari pracovali na prázdnych krosnách. 'Bože na nebi!' pomyslel si starý minister a div si oči nevyočil, 'veď ja nič nevidím!' Ale nahlas nič nepovedal.

Obaja podvodníci ho pozývali bližšie a pýtali sa, či látka nemá krásnu vzorku a nádherné farby. Potom ukázali na prázdne krosná a úbohý starý minister otváral oči, div mu z jamôk nevypadli, ale nevidel nič, lebo na krosnách nič nebolo. 'Bože môj!' zhrozil sa, 'vari som hlúpy? To som sa nikdy nenazdal a nik sa to nesmie dozvedieť! Vari nie som súci pre svoj úrad? Nie, nikomu nesmiem povedať, že látku nevidím!'

"No, nič nevravíte o látke!" prihovoril sa šaľbiar, čo tkal.

"Ó, je nádherná, čarokrásna!" povedal starý minister a pozrel cez okuliare. "Tá vzorka a tie farby! - Veru, musím povedať cisárovi, že sa mi nevýslovne páči!"

"Ach, to nás teší!" povedali obaja tkáči a vymenovali farby i vzorku podľa názvov. Starý minister pozorne počúval, aby to mohol povedať cisárovi, keď príde domov. A tak aj urobil.

Teraz žiadali podvodníci ďalšie peniaze a nový hodváb i zlato, čo potrebovali na tkanie. Všetko vopchali do vlastných vreciek, na krosná nedali ani vlákenko, ale ako predtým i teraz tkali na prázdnych krosnách.

Čoskoro poslal cisár iného poctivého úradníka pozrieť, ako tkáči pokračujú v práci a či už bude látka hotová. Pochodil tak ako minister. Hľadel a hľadel, ale keďže tam boli len prázdne krosná, nemohol nič vidieť.

"No, nie je to pekná látka?" vraveli šaľbiari, vysvetľovali mu a ukazovali na nádhernú vzorku, ktorá vôbec nejestvovala.

'Hlúpy predsa nie som!' pomyslel si dvoran, 'že by som teda nebol súci pre svoj úrad? To je ale smiešne! No jednako, nik to nesmie spozorovať.' Potom pochválil látku, ktorú nevidel, a uistil ich, že má radosť z takých krásnych farieb a utešenej vzorky. "Áno, látka je ozaj čarokrásna!" povedal cisárovi.

Všetci ľudia v meste rozprávali o nádhernej látke.

Teraz i sám cisár chcel vidieť látku, pokiaľ bude ešte na krosnách. Vybral sa k prešibaným šaľbiarom s celým zástupom význačných mužov, medzi ktorými boli aj starí, poctiví úradníci, ktorí tam boli už predtým. Šaľbiari teraz tkali ostopäť, lenže bez jediného vlákna na prázdnych krosnách.

"Ach, veď je to grandiózne!" vraveli obaja poctiví úradníci. "Pozrite len, vaše veličenstvo, na tú vzorku, na tie farby!" a ukazovali na prázdne krosná, lebo sa nazdali, že ostatní istotne látku vidia.

'Čože je to!' pomyslel si cisár, 'ja nič nevidím! To je strašné, som vari hlúpy? Alebo azda nie som súci cisár? To by bolo to najstrašnejšie, čoho som sa mohol dožiť!' - "Ó, látka je pekná!" povedal teda cisár. "Som s ňou nanajvýš spokojný!" prikyvoval a pozoroval prázdne krosná. Nechcel povedať, že nič nevidí. Celý sprievod, čo prišiel s cisárom, pozeral a pozeral, ale nevidel viacej ako ostatní. No všetci vraveli tak ako cisár: "Ó, látka je veľmi pekná!" a radili mu, aby si šaty z tejto látky po prvý raz vzal na veľkú procesiu, ktorú práve pripravovali. "Je to grandiózne, úchvatné, excelentné!" letelo od úst k ústam a všetci boli s látkou nanajvýš spokojní.

Cisár dal každému šaľbiarovi rytiersky kríž do gombíkovej dierky a titul cisárskeho tkáča.

Pred procesiou celú noc sedeli šaľbiari pri práci a mali zapálených šestnásť svetiel. Ľudia sa mohli presvedčiť, že majú naponáhlo, aby cisárovi šaty zavčasu zhotovili. Tvárili sa, akoby vyberali látku z krosien, strihali vo vzduchu veľkými nožnicami, šili ihlou bez cverny a napokon povedali: "Prosím, šaty sú už hotové!"

Sám cisár ta zašiel so svojimi urodzenýmí gavaliermi a obaja šaľbiari zdvihli ruky do výšky, akoby v nich niečo držali a povedali: "Hľa, to sú nohavice! a tuto košeľa! tu zasa plášť!" a tak pokračovali. "Sú ľahké ani pavučinka! Človek by sa temer nazdal, že nemá nič na tele, ale v tom je práve čaro týchto šiat!"

"Áno!" povedali gavalieri, ale nevideli nič, lebo tam ani nič nebolo.

"Vaše cisárske veličenstvo, ráčte si teraz najmilostivejšie vyzliecť šaty!" povedali šaľbiari. "Potom vám oblečieme nové, tuto, pred týmto veľkým zrkadlom!"

Cisár sa vyzliekol a šaľbiari sa tvárili, akoby mu po kúsku obliekali nové šaty, ktoré mu ušili; chytili ho okolo pása, a potom akoby mu niečo priviazali a to mala byť vlečka. Cisár sa obracal a zvŕtal pred zrkadlom.

"Ach, či sú len krásne! Ako znamenite pristanú!" vraveli všetci. "Tá vzorka! Tie farby! Je to drahocenný odev!"

"Vonku čakajú s cisárskymi nebesami, ktoré v sprievode ponesú nad vašim veličenstvom!" oznámil hlavný ceremoniár.

"Áno, som pripravený!" povedal cisár. "Nože, pristanú mi?" A potom sa ešte raz obrátil pred zrkadlom, lebo teraz sa chcel tváriť, akoby naozaj obdivoval svoje nádherné šaty.

Komorníci, čo mali niesť vlečku, macali po dlážke, akoby vlečku dvíhali. Držali ruky vo vzduchu a netrúfali si prezradiť, že nič nevidia.

A tak šiel cisár v sprievode pod nádhernými nebesami a všetci ľudia na ulici a v oblokoch vraveli: "Ach, aké nádherné šaty má cisár! Akú čarokrásnu vlečku na rúchu! Ach, či mu len pristane!" Nikto sa nechcel prezradiť, že nič nevidí, lebo by nebol súci pre svoj úrad, alebo by bol nevýslovne hlúpy. V nijakých šatách nemal cisár taký úspech.

"Ale veď je nahý!" povedalo ktorési dieťa. "Bože na nebi, čujte ten nevinný hlas!" povedal otec. A ľudia si šepkali, čo povedalo dieťa.

"Veď je nahý, malé dieťa to povedalo, nahý je!"

"Nahý je!" volal nakoniec všetok ľud. Tu cisára zamrazilo, lebo sa nazdal, že majú pravdu, ale pomyslel si: 'Teraz musím vydržať po celý sprievod.' A vykračoval si ešte pyšnejšie a komorníci niesli vlečku, ktorej vôbec nebolo.

Cínový vojačik

Bolo raz dvadsaťpäť cínových vojačkov a všetci boli bratia; lebo všetci boli naraz zhotovení z tejže starej cínovej lyžice. Pozdravovali zbraňou, obracali tvár práve proti nepriateľovi a ich rovnošaty boly veľmi pekné, červené a modré. Prvé, čo počuli na tomto svete, bolo: Cínoví vojaci! keď bolo sňaté víko škatuľky, v ktorej ležali. To radostne zvolal malý chlapec; dostal ich na svoje narodeniny a postavil teraz pekne do radu. Jeden vojak sa podobal pekne na vlas druhému. Len jeden jediný bol trochu iný, mal totiž len jednu nohu, bol zhotovený posledný a vtedy sa cínu už nedostávalo. Ale napriek tomu stál na svojej jednej nohe práve tak pevne, ako druhí na dvoch, a práve tohoto stihnul zvláštny osud.

Na stole, na ktorom stáli, bolo ešte mnoho iných hračiek, ale najkrajší zo všetkých bol nádherný papierový zámok. Malými oknami bolo možné nazreť do siení a pred zámkom stály blízko kúsku skla, ktoré malo predstavovať rybník, malé stromy. Voskové labuti plávaly po rybníku a pozeraly sa do vody. To všetko bolo veľmi nežné, ale najnežnejšia bola panenka, ktorá stála v otvorenom portále zámku. Bola vystrihnutá z papiera, mala však sukničku z najjemnejšieho batistu a malý, úzky modrý pások ako šerpu cez ramená; v prostriedku šerpy bola ligotavá hviezda z pozlátka tak veľká, ako celý obličaj panenky. Panenka dvihala pôvabne obidve ruky do výšky, lebo bola tanečnica a držala jednu nohu tak vysoko, že sa jej cínový vojačik ani konca dohľadeť nemohol a myslel, že ona tiež, ako on, je jednonohá.

„To by bola práve ženička pre mňa,“ myslel si, „ale je iste príliš vznešená pre mňa, lebo býva v zámku a ja len v drevenej škatuľke a to ešte s dvadsiatimi štyrma inými súdruhmi. Nie, to by nebol žiadon byt pre ňu. Chcem to však predsa zkúsiť, či si môžem s ňou urobiť známosť.“ Potom si ľahnul aký bol dlhý na tabatierku, ležiacu na stole. Odtiaľ mohol pozorovať malú nežnú dámu, ktorá vždy stála na jednej nohe a neztrácala rovnováhu.

Večer boli všetci cínoví vojaci uložení do škatuľky, a domáci ľudia šli spať. Teraz si začaly ostatné hračky hrať „na návštevu“, potom „na taniec“ a konečne „na zbojníkov“. Cínoví vojaci začali šramotiť v svojej skrýši, lebo boli by tiež radi bývali pri tom, ale nemohli bohužiaľ shodiť víko. Luskáčik skákal a griflík jazdil samopašne po tabuľke. Nastal taký hurt, že sa i kanárik zobudil a začal do toho hovoriť a to v malých veršoch. Jediní, ktorí sa na svojich miestach ani nepohnuli, bol cínový vojačik a malá tanečnica. Ona stála ani sviečka na palci nohy a mala obidve ruky vydvihnuté, on však bol na svojej jedinej nohe práve tak vytrvalý a neodvrátil pohľad od nej.

Bola polnoc. Bach! vyskočilo víko tabatierky, ale nebolo v nej dohánu, ale malý, čierny škriatok; bolo to dielo umelecké, tak zvaná atrappa.

„Cínový vojak,“ povedal škriatok, „nepozeraj sa neprestajne po tom, po čom ti nič nie je!“

Ale cínový vojak robil, ako by toho nepočul.

„Len počkaj až do rána!“ povedal škriatok.

Keď potom bolo ráno a deti vstávaly, bol cínový vojačik postavený na okno a neviem, či v tom bol škriatok alebo vietor, okno sa otvorilo a cínový vojak spadol s tretieho poschodia po hlave dolu. Bol to šialený pád. Svoju jedinú nohu vystrčil do výšky a zostal, majúc hlavu a bodák dolu obrátené, viseť na dlažbe. Chyžná a malý chlapec sbehli dolu, aby ho vyhľadali, ale div že naň nestúpili, predsa ho nenašli. Keby bol cínový vojak zavolal: „Tu som!“, boly by ho už našli, pretože bol však v rovnošate, nemal to za vhodné, aby kričal tak hlasne.

Potom začalo pršať, najprv tíško, potom vždy silnejšie, až sa z toho stal konečne prudký lejak; keď minul, šli cestou dvaja malí chlapci.

„Pozri sa,“ povedal jeden, „tu leží cínový vojak. Holla, ten pôjde s nami!“

Urobili lodičku z kusu starých novín, postavili do nej do prostriedka vojaka a nechali ho sbehnúť jarkom pod odkvapom. Oba chlapci bežali s ním a kričali. Dobrotivé nebo! Aké vlny dmuly sa v jarku odkvapovom, to bol skutočný prúd! Ale však tiež bol pred tým veľký lejavec! Papierový člnok sa kolísal hore dolu, zavíril občas do kruhu, až cínového vojačka ľadový mráz pojímal. Zostal predsa však chrabrým a vytrvalým, neztratil barvy, hľadel vždy priamo pred seba a držal pevne svoju zbraň na ramene.

Zrazu vkĺzol člnok pod dlhý mostík odkvapu. Tam bola číra tma, práve tak ako v škatuľke doma.

„Kam teraz asi cesta povedie?“ pomyslel si. „Tým všetkým je vinný škriatok, nikto iný. Ach, keby radšej tu so mnou sedela tá panenka, potom by ma mohla hoci i raz taká tma obkľúčiť!“

V tejže chvíli objavil sa veľký potkan, ktorý pod mostíkom odkvapu mal svoje obydlie.

„Máš cestovný pas?“ pýtal sa potkan. „Ukáž mi ho!“ Ale cínový vojačik mlčal a len svoju zbraň držal pevnejšie. Člnok šiel ďalej a potkan za ním. Hu, ako zubami hrozil a kričal na triesku a slamu, ktoré plávaly pomimo: „Chyťte ho! Nezaplatil mýta, neukázal svoj cestovný pas!“

Prúd bol silnejší a silnejší, cínový vojak už mohol rozoznávať jasné svetlo na konci mostíka, ale súčasne tiež počul hučiaci zvuk, ktorý by mohol naľakať i srdce najchrabrejšieho muža. Povážte, že odkvapový jarček ústil práve na konci mostíku do veľkého prieplavu, a to bolo pre cínového vojaka práve tak nebezpečné, ako by za sebou počul veľký vodopád.

A bol tiež už tak ďaleko, že sa viac nemohol držať, člnok sišiel dolu, a cínový úbožiak držal sa, ako len mohol. Nikto nemohol by povedať, že by i len očami zažmurkal. Člnok sa skrútil tri až štyrikráť v kruhu a naplnil sa pri tom až po okraj vodou; musel sa potopiť. Už šla cínovému vojačkovi voda až po krk, a hlbšie a hlbšie klesal člnok. Viac a viac popúšťal papier člnka, voda šla úbohému už vyše hlavy — a tu si spomenul na malú, nežnú tanečnicu, ktorú by nikdy viac už nevidel, a clivo mu znelo v ušiach:

„Buď zdrav, vojak ty statný, zomri, alebo ako víťaz zdatný sa navráť domov zas…“

Teraz sa papier roztrhol a cínový vojak sa prepadol, ale bol v tejže chvíli zhltnutý veľkou rybou.

Hu, tam len bolo tma! Tam bolo ešte horšie, než pod odkvapovým mostíkom, a k tomu ešte to bolo tak úzke! A predsa zostal cínový vojačik chrabro ležať a ležal, aký bol dlhý, so vztýčenou zbraňou.

Ryba lietala divoko a robila najstrašnejšie pohyby, konečne sa cele utíšila; ako blesk prešla ňou ostrá oceľ, za ňou prišiel i jasný lúč, a ktosi skríkol hlasne a udiveno: „Cínový vojak!“ — Ryba bola totiž chytená, donesená na trh a tam predaná. Potom sa dostala do kuchyne, kde ju kuchárka rozrezala veľkým nožom. Chytila vojaka dvoma prstami za telo a doniesla ho do izby a tam sa shromaždili všetci domáci, aby videli toho podivuhodného muža, ktorý cestoval žalúdkom ryby. Cínový vojačik však nebol zato vôbec pyšný. Postavili ho na stôl — ako to čudne chodí na svete — našiel sa v tejže izbe, kde bol predtým, videl známe deti, a tie isté hračky stály na stole, totíž nádherný zámok s malou tanečnicou. Stála dosiaľ na jednej nohe a druhú držala vysoko vo výške, bola tiež tak vytrvalá, ako on. To dojalo cínového vojaka tak, že by bol skoro plakal cínové slzy, ale to by sa predsa neslušalo. On sa pozrel na ňu, ona na neho, ale nič neriekol ani on, ani ona.

Zrazu schytil jeden z chlapcov cínového vojaka a hodil ho nič po nič do kachieľ. Tým bol iste vinný škriatok v tabatierke.

Cínový vojak stál v jasnej žiare, bolo mu veľmi teplo, ale či toto bolo nasledkom ohňa skutočného, alebo jeho nadľudskej ľúbostnej vášne, toho nemohol poznať. Všetka barva sišla s neho, ale či sa to stalo už na jeho ceste, alebo z jeho zármutku, to sa tiež nevedelo. Díval sa na malú panenku a ona na neho. Cítil, že sa topí, ale stál neprestajne so zbraňou v rukách. V tom sa otvorily dvere, víchor uchvátil tanečnicu a táto letela ako sylfa priamo do kachieľ k cínovému vojačkovi, vzplanula v jasných plameňoch a — zmiznula. Vtedy sa cele roztopil i cínový vojačik na malú guľku a keď slúžka najbližšieho rána vyhrabávala popoľ, našla ho v tvare malého cínového srdiečka. Z tanečnice zostala len ona hviezda, ktorú mala na šerpe a tá bola celá do čierna spálená.

Dievčatko so zápalkami

Bola krutá zima, snežilo a súmrak už nastával, bol posledný deň v roku: večer sylvestrovský. V tejto zime putovalo malé, úbohé dievčatko s holou hlavou a bosými nohami mestom. Malo síce papučky, keď vyšlo z domu, ale čo jej tie boly platné? Boly to veľmi veľké papuče. Najprv ich nosila matka, tak veľké boly, a dievča ich ztratilo, ponáhľajúc sa ulicou pred dvoma kočiarmi, uháňajúcimi v šialenom trysku. Tá jedna papuča sa už nenašla, a s druhou odbehol akýsi chlapec; kričal ešte na ňu, že papuče bude užívať ako kolísky, keď raz bude mať deti.

A tak šla malá dievka s bosými nohami, ktoré zimou boly celé červené a modro nabehlé, ďalej. V starej svojej zásterke niesla množstvo zápaliek a jeden balíčok ešte držala v ruke. Po celý deň jej nikto nič neodkúpil a tiež žiadnej almužny nedal. Hladná a mrznúca odvliekla sa ďalej a dívala sa na svet zúfalo a rozpačito, tá úbohá!

Sneh padal na jej dlhé, svetlé vlasy, ktoré sa jej v pletencoch po chrbte vinuly, ale na túto svoju ozdobu veru nemyslela. Zo všetkých okien žiaril veselý jas svetiel a na rohoch všetkých ulíc voňalo to skvostne pečenými husami. Bol večer sylvestrovský, na to myslela dievka.

V rohu medzi dvoma domami, z ktorých jeden bol o niečo viac do ulice než druhý, sa učupila a sadla si na bobok; stiahla nohy k sebe a tak ju vždy viac oziabalo. Napriek tomu, že jej bolo zima, sa neodvažovala ísť domov, pretože ani jediný balíčok zápaliek dosiaľ nepredala a ani jediného haliera neutržila. Bola by iste od otca vybitá a zima bola doma tak ako tu. Bývali cele až pod strechou a vietor s hvizdotom u nich prefukoval, hoci i najväčšie trhliny slamou a handrami boly poupchávané. Ruky zimou úbohému dievčaťu vychladly. Ako dobre by jej robilo teplo jedinej zápaľky! Keby sa len smela odvážiť a vytiahnuť jedinú a zapáliť ju o stenu! Konečne vyňala jednu. Škrk! ako to sršalo a planulo! Keď dieťa držalo prsty nad ňou, vypúšťala zápaľka teplú žiaru ako malé svetieľko! Ach, to bolo podivuhodné svetieľko! Zdalo sa dievčaťu, ako by sedela pred veľkými, železnými kachľami s lisnúcim mosadzným kovaním, oheň planul v nich tak veselo a hrial tak milo! Ach, ako ju to blažilo! Už začala vyťahovať nohy, aby si ich tiež zohriala — keď plamienok zhasnul, kachle zmizly — a ona sedela tam s ohorkom zápaľky v ruke.

Rozsvietila druhú zápaľku. Horela, svietila a kam žiara na stenu padla, stala sa táto priesvitnou ako flór. Dievča hľadelo do izby, kde bol stôl pokrytý snehobielym obrusom a jemným porculánom a kde skvostne voňala pečená, slivkami a jablkami nadievaná hus! A čo bolo ešte skvostnejšie! Hus vyskočila na misu a kolembala sa s vidličkou a nožom v chrbte po zemi a priamo k úbohému dievčaťu. V tom zápaľka zhasla, a pred ňou stála len silná, chladná stena domu.

Dieťa zapálilo novú zápaľku. V tom sedela pod najskvostnejším stromkom vianočným. Bol skoro väčší a bohatšie vyzdobený, ako ten, ktorý na štedrý deň uvidela sklenenými dverami u bohatého kupca. Tisíce svetiel horelo na zelených vetvičkách a mnoho pestrých, barvistých obrázkov, aké bývajú vo výkladných skriniach, pozeralo na dievčatko. Vystierala po nich obidve ruky. — V tom zápaľka zhasla. Množstvo vianočných sviečok stúpalo vyššie a vyššie a teraz videla, že to boly lisnúce sa hviezdy na oblohe. Jedna spadla práve dolu a tiahla dlhý zlatý pruh za sebou.

„Teraz umiera ktosi,“ povedalo dievča; lebo mu starenka, ktorá jediná zo všetkých k nemu bola dobrá, ale teraz už dávno bola mrtvá, hovorievala: „Keď spadne hviezda s neba, vstupuje duša k Bohu do neba.“

Zase rozsvietila zápaľku o stenu, šírila kolkolom jasné svetlo a v jeho strede stála jej starenka, tak jasne a zreteľne, taká bola dobrá a vľúdna!

„Babička!“ zvolala malá dievka, „vezmi ma so sebou! Viem, že zmizneš, sotva zápaľka dohorí, zmizneš ako kachle i nádherná pečená hus a veľký, žiarivý strom vianočný!“ Rýchlo zapálila celý zbytok zápaliek, ktorý bol v škatuľke — chcela babičku zadržať. A zápaľky šírily taký jas dookola, že bolo okolo nej svetlejšie než za bieleho dňa. Ešte nikdy nevyzerala starenka tak veľká a krásna! Vzala dievčatko za ruky a vznášala sa s ňou vysoko v lesku a radosti, tak vysoko, tak vysoko, tak vysoko. Zima, hlad a strach boly preč — boly u Boha.

Ale v kúte pri dome sedela v chladnom vzduchu rannom dievka s červenými líčkami a s úsmevom na rtoch — mrtvá, zmrzla v posledný deň v starom roku.

Novoročné ráno vznieslo sa nad malou mrtvolou, ktorá tu sedela so svojimi zápaľkami, z ktorých jedna škatuľka bola skoro vypálená. „Chcela sa zohriať!“ hovorili okolostojací. Nikto nevedel, čo krásneho videla, v akej žiari vzlietla so starou babičkou v radosti novoročnej.

Divé labute

Ďaleko, ďaleko odtiaľ, kam lastovice v zime odletujú, býval raz jeden kráľ, ktorý mal jedenásť synov a jednu dcéru. Táto sa volala Elenka. Jedenásť bratov, mladých princov, chodilo s rádovou hviezdou na prsách a so šabľou po boku do školy. Písali diamantovými griflíkmi na zlaté tabuľky a učili sa veľmi dobre; bolo hneď videť, že sú to princovia. Sestra Elenka sedela na stoličke z krištálového skla a mala obrázkovú knihu, ktorá stála pol kráľovstva.

Hej, deťom sa vodilo veľmi dobre, ale dlho to tak nemohlo byť. Ich otec, ktorý bol kráľom celej zeme, oženil sa so zlou kráľovnou, ktorá nemala rada úbohé deti a to mohly spozorovať hneď prvého dňa. Na zámku bola totíž veľká slávnosť a deti sa hraly „na návštevu“. Ale keď inokedy dostaly koláčov a pečených jabĺk a všetkého, čo sa kde len najsť dalo, dostaly teraz od novej kráľovnej len piesok do hrnca na čaj a k tomu im hovorila, že si s tým môžu tak počínať, ako by to bolo niečo dobrého.

Nasledujúceho týždňa odviezla sestru Elenku na vidiek k sedliackej rodine a netrvalo to dlho, zaujala kráľa tak proti mladým princom, že sa o nich už ani nestaral.

„Rozleťte sa von do šíreho sveta a starajte sa sami o seba,“ povedala zlá kráľovná, „leťte ako veľkí vtáci bez hlasu!“ Ale tak zle, ako by si to sama ráda bola želala, to urobiť predsa nemohla. Premenili sa totiž v nádherné divé labuti a s podivným krikom vyleteli zámockými oknami von ďaleko cez les i sad.

Bolo ešte skoro z rána, keď leteli okolo sedliackeho majetku, kde Elenka ešte ležala spiac v svojej postieľke; tam zakrúžili nad strechou, krútili dlhými krkami a bili krýdlami, ale nikto toho nevidel a nepočul a tak museli zase ďalej, vysoko k oblakom, ďaleko do šíreho sveta. Leteli k veľkému temnému lesu, ktorý sa tiahnul až na breh morský.

Úbohá malá Elenka stála v sedliackej izbe a hrala sa so zeleným listom, lebo inej hračky nemala. Urobila dierku do listu a dívala sa ňou k slnku. A tu jej bolo, ako by videla jasné zraky svojich bratov, a kedykoľvek teplé lúče slnečné na líčku jej zaihraly, musela si spomínať na všetku ich lásku a ich bozky.

Deň sa po dni míňal. Keď vietor vanul ponad ružové kríky pred oknami, šepkal ružiam: „Kto je krajší než vy?“ Ale potom ruže zatriasly hlávkami a povedaly: „Elenka je krajšia!“ A keď v nedeľu večer stará pani pred dverami sedela a v spevníku si čítala, tu obrátil vietor listy v knihe a povedal: „Kto môže byť teba pobožnejší?“ — „Elenka!“ odpovedal spevník, a čo spevník a ruže hovorily, to bola čistá pravda.

Keď Elenka mala 15 rokov, mala sa vrátiť domov. Ale keď kráľovná videla, aká je Elenka krásna, naplnilo sa jej srdce proti nej hnevom a zášťou. Bola by ju najradšej premenila tiež na divú labuť, ale toho sa predsa neodvážila, lebo kráľ si žiadal videť svoju dcéru.

Druhého dňa skoro ráno šla kráľovná do kúpeľa z mramoru vystavaného a mäkkými vankúškami a čarokrásnymi kobercami vystrojeného, vzala tri ropuchy, pobozkala ich a povedala prvej: „Sadni si na hlavu Elenky, akonáhle vstúpi do kúpeľa, aby sa stala taká hlúpa, ako ty!“ — „Sadni si jej na čelo!“ povedala druhej, „aby sa stala taká škaredá, ako ty, aby jej otec ju nepoznal.“ — „Spočiň na jej srdci,“ povedala tretej, „a vdýchni jej zlobu, ktorá by i iným zlo pôsobila.“ Potom dala ropuchy do čistej vody, ktorá hneď ozelenala, zavolala Elenku, vysvliekla ju a nakázala jej, aby vstúpila do vody. Akonáhle sa Elenka ponorila, vložila jej jednu ropuchu do vlasov, druhú na čelo a tretiu na srdce; ale Elenka ako by toho ani nespozorovala, a sotva sa zase vzpriamila, plávaly tri červené divé maky na vode. Keby žaby neboly bývaly jedovaté a vybozkané od bosorky, boly by sa premenily na tri ruže, ale staly sa kvetmi predsa, pretože ležaly na hlave a na ňádrach Elenky. Bola veľmi pobožná a nevinná a preto čary nemaly moci nad ňou.

Keď to zlá kráľovná videla, natrela Elenku šťavou zo škrupín orechových, tak že bola celá čiernohnedá, krásnu tvár jej pomazala pachnúcou masťou a rozstrapatila jej nádherné, dlhé vlasy, tak že nebolo možné poznať v nej krásnu, dobrú Elenku.

Keď otec ju takto uvidel, veľmi sa naľakal a s určitosťou vyhlásil, že nie je jeho dcérou. Nikto sa k nej nehlásil, len pes, ktorý ležal v dvore na reťazi, a lastovice, ale to boly len úbohé zvieratá, ktoré musely mlčať.

Neborká Elenka plakala a myslela len na svojich jedenástich bratov, ktorí všetci zmizli. Zarmútená vykradnula sa zo zámku a putovala celý deň cez polia a močiare, až prišla do veľkého lesa. Nevedela ani, kam chce, ale v svojom veľkom zármutku zatúžila po svojich bratoch, ktorí tiež ako ona, boli vyhnaní do šíreho sveta; chcela ich teraz vyhľadať.

Nebola ešte dlho v lese, keď nastala noc. Poblúdila cele s cesty a nevedela kade kam. Tu si ľahla na mäkký mach, odriekala svoju večernú modlitbu a oprela hlávku na kmeň. Bolo cele ticho, vzduch bol mäkký a jemný, všade dookola v machu žiarily svetlušky, podobajúc sa zelenkastým plamienkom a keď sa Elenka poľahúnky dotkla jednej vetvičky, padaly jej žiarivé svetlušky ako hviezdny dážď do dlaní.

Celú noc sa jej snívalo o jej bratoch. Hrali sa ako deti, písali diamantovými griflíkmi na zlaté tabuľky a prezerali si skvostnú knihu pohádok, ktorá stála pol kráľovstva, ale na tabuľky nepísali teraz už, ako kedysi, samé čiarky, ale smelé skutky, ktoré previedli, a všetko, čo videli a zkúsili, a v knihe pohádok všetko ožilo: vtáci spievali, ľudia vystupovali z knihy a hovorili s Elenkou a s jej bratmi; ale keď sa list obrátil, skočili rýchlo zase nazpäť, aby v obrázkoch nenastal neporiadok.

Keď sa prebudila, stálo slnko už vysoko na nebi. Elenka ho nemohla videť, lebo vysoké stromy rozkladaly svoje konáre husto dookola. Ale lúče hraly tam hore ako zlatý flór, skvostná vôňa prúdila zo zelených listov a vtáci priskakovali bližšie, div sa Elenke na ruku neusadzovali. Počula vody šumeť, lebo v lese bolo dosť žriedel, ktoré sa stiekaly do jedného rybníka, na dne ktorého sa ten najkrajší piesok ligotal. Všade dookola bujnela živá húšťava, ale na jednom mieste urobili jeleni veľký otvor a tým išla Elenka k vode, do ktorej sa zahľadela. Voda bola taká jasná, že keby vietor vetvami nehýbal, bola by musela veriť, že konáre a stromy sú na dne namaľované, tak znateľne sa každý lístok vo vode zrkadlil.

Ale sotva Elenka zbadala svoju vlastnú tvár, naľakala sa, taká bola tmavá a škaredá; ale keď svoju rúčku do vody zahrúžila a oči i čelo si pretrela, zabelela sa zase jej bieloskvúca pleť. Potom sa vysvliekla rýchlo zo svojich šiat a vošla do sviežej vody a nebolo krajšej princezny na celom svete.

Keď sa zase obliekla a uplietla si dlhé vlasy, napila sa z jedného pramienka z dlane a začala blúdiť najtmavšou časťou lesa, bez toho, aby vedela, kam. Myslela na svojich bratov a na milého Boha, ktorý ich iste neopustí, a tu On, ktorý všelikým stromom rásť dáva, aby hladných nasýtil, ukázal jej tiež taký hojnými plodmi obťažený strom. Tam sa naobedovala, podoprela konáre, klesajúce pod ťarchou plodov a zašla ešte hlbšie do lesa. Kolkolom bolo úplné ticho, tak že mohla počuť svoje vlastné kroky i každý list, na ktorý stúpila; nikde na okolí nebolo videť ani vtáčka, ani lúč neprenikal veľkými, hustými konármi stromov, vysoké kmene stály tak husto pri sebe, že sa jej zdalo, keď hľadela priamo pred seba, ako by bola obklopená hustými mrežami brván. Ach, taká samota tam bola, akej nikdy predtým nepoznala.

V noci sa zotmelo cele. Ani jediná svätojánska muška nezaligotala sa v machu a smutná ľahla si Elenka k spánku. A bolo jej ako by vrchovce kmeňov nad ňou stranou sa pošmykly a ako by milý Boh vľúdnym okom na ňu sa díval, zatiaľ čo malí, svetlí anjeli nad jeho hlavou a pod jeho ramenami vykukovali.

Keď sa Elenka druhého dňa prebudila, nevedela, či sa jej to snívalo, alebo to bola čistá skutočnosť.

Keď zase kus cesty popošla, stretla starú ženu s košíkom jahôd na ruke. Starenka jej dala hrsť jahôd a Elenka sa jej pýtala, či nevidela jedenástich princov lesom uháňať.

„Nie,“ odpovedala starenka, „ale včera som videla jedenásť labutí so zlatými korunami na hlavách tu cez potok plávať.“

Doviedla Elenku kus cesty ďalej k nízkemu svahu, u jeho päty potok plynul. Stromy na brehu splietly dlhé svoje listnaté konáre, a keď následkom svojho prirodzeného rastu nemohly na seba dosiahnuť, tu vytrhly svoje korene zo zeme a visely nad vody s konármi, do seba vpletenými.

Elenka sa rozlúčila so starenkou a išla pozdĺž potoka, až tam, kde ústil do šíreho, otvoreného mora.

Nádherné modré more vystieralo sa teraz pred dievčatkom, ale nebolo na ňom ani jedinej lodi, ani jediného člnka; ako by sa mohla dostať ďalej? Pozorovala nespočetné kamene na pobreží vodou cele do guľata obrúsené. Sklo, železo a kamenie, krátko všetko, čo tam bolo naplavené, dostalo vodou, ktorá bola mäkkejšia, než jej ruka, svoj tvar. Vtedy si Elenka pomyslela: „Neúnavno sa to valí a valí a tak sa pomaly všetko tvrdé vyrovná, chcem byť tiež taká neúnavná. Vďaka vám za toto naučenie, vy čisté, valiace sa vlny! Raz, to mi moje srdce vraví, ma donesiete k mojim bratom!“

Na vlhkej morskej tráve ležalo jedenásť bielych pier labutích, tie si srovnala do kytice; triasly sa na nich kropaje vody, ale či to boly slzy, alebo rosa, to nikto nemohol rozoznať. Bolo pusto na brehu, ale ona toho necítila; lebo more jej poskytovalo neprestajnú zmenu scenerie. Keď veľký, čierny mrak tiahol nad vodou, bolo to, ako by more chcelo hovoriť: „Tiež mračiť sa viem!“ A potom zadul vietor a vlny sa penily a keď potom oblaky rudou žiarou zaplanuly a vietor sa utíšil, potom vyzeralo more ako lístok ruže, hneď bolo zelené, hneď biele, ale nech akokoľvek kľudne a pokojne more odpočívalo, predsa sa na brehu objavoval vždy nový ruch, voda sa dvihala a klesala tíško ako prsá spiaceho dieťaťa.

Keď slnko bolo na západe, spozorovala Elenka jedenásť divých labutí so zlatými korunkami na hlavách, ako priletovaly na pevninu, jedna za druhou plávala, tak že to vyzeralo ako dlhá, biela stuha. Vtedy vybehla hore na svah a za kriakom sa skryla. Labuti sa sniesly cele blízko k nej a bily svojimi veľkými, bielymi peruťami.

Sotva slnko zmizlo za obzorom, spadly im zrazu rúšky labutie a stálo tam jedenásť krásnych princov, Elenkiných bratov. Elenka skríkla hlasne, lebo napriek tomu, že sa tak veľmi zmenili, predsa vedela hneď, že sú to oni, cítila, že to musia byť oni, a ponáhľala sa im v ústrety a okolo hrdla im padnúc, menovala ich podľa mien. A keď bratia svoju sestričku, ktorá v tej dobe tak vyrástla a skrásnela, videli a poznali, zaradovali sa veľmi. Smiali sa a plakali naraz a skoro sa spolu dorozumeli, aká zlá bola ich macocha na nich.

„My bratia,“ povedal najstarší z nich, „musíme lietať v tvaroch divých labutí, dokiaľ slnko na nebi svieti a len vtedy, keď zajde, dostávame zase svoju ľudskú podobu; a preto musíme vždy toho dbať, aby sme pred slnka západom vždy cítili pod nohami pevnú pôdu, lebo keby sme ešte v tej dobe hore pod oblakami lietali, sleteli by sme v tvare ľudí dolu do hlbiny. Tu nebývame, ale tam za morom, kde je práve tak krásna zem, ako tu, ale cesta tam je veľmi ďaleká. Musíme leteť cez veľké more a nestretneme žiadon ostrov na ceste, kde by sme mohli prenocovať. Len osamelý malý útes skalný vyčnieva z vĺn, práve tak veľký, že v hustom shluku jeden popri druhom si tam môžeme odpočinúť; pri prílive strieka voda nad nami, ale i tak sme milému Bohu za to povďační. Tam prenocujeme v svojej ľudskej podobe, bez ktorej by sme svoju drahú vlasť ani videť nemohli, lebo dva najdlhšie dni potrebujeme k letu. Len raz za rok je nám dovolené, naštíviť domov, tam smieme jedenásť dní zostať a preleteť veľký les, v ktorom môžeme videť zámok, v ktorom sme sa narodili a kde náš otec býva, ako aj vysokú kostolnú vežu, u ktorej spí naša milovaná matka, k večnému snu pochovaná. Tam sa nám zdá, ako by stromy a kere boly nám naklonené, tam uháňajú kone cez ďaleké roviny, ako sme to vídali v svojej mladosti, tam spievajú uhliari svoje staré piesne, pri ktorých sme v detsve tancovali; tam nás to vždy zase ťahá a tam sme i teba našli, sestrička naša drahá! Dva dni smieme tu ešte zostať, potom musíme zase ďaleko za more do onej nádhernej zeme, ktorá však nie je naším domovom. Ako máme však teba vziať so sebou, keď nemáme ani lodi, ani člnka?“

„Čo môžem urobiť, aby som vás vyslobodila?“ pýtala sa sestra. Zabávali sa spolu skoro celú noc, len málo hodín sniesol sa spánok nad ich očami.

Elenka sa prebudila šumotom krídel labutích, ktoré nad ňou zašumely, na labuti zase premenení bratia krúžili vo veľkých oblúkoch vždy vyššie a vyššie, až cele zmiznuli. Ale jeden z nich, ten najmladší, zostal so sestrou. Položil hlavu na jej lono, ona hladkala jeho peruti a zostali celý deň spolu. K večeru prileteli zase ostatní a sotva slnko zapadlo, stáli tam zase v svojej prirodzenej podobe.

„Zajtrá zase odletíme odtiaľto a nesmieme sa po celý rok vrátiť, ale teba tu nechať nemôžeme! Máš odvahu ísť s nami? Moja ruka je dosť silná, aby ťa preniesla cez les, či by krídla nás všetkých nemaly sily, aby more s tebou preletely?“

„Áno, vezmite ma so sebou!“ povedala Elenka.

Celú noc ztrávili tým, aby z pružných vŕbových prútikov a tuhých trstín uplietli veľkú sieť. Do tej si Elenka ľahla, a keď slnko vyšlo, a bratia zase boli na labuti premenení, tu uchytili sieť svojimi zobákmi a vyleteli s drahou sestrou, ktorá tíško spala, vysoko do oblakov. Slnečné lúče padaly jej priamo do tvári; tu sa vzniesla jedna z labutí nad jej hlavu, aby ju zatienila svojím krídlom.

Keď sa Elenka prebudila, boli už ďaleko vzdialení od zeme, a ona myslela, že ešte sníva, tak sa jej to zdalo čudné, že tak vysoko letela unášaná nad morom vzduchom. Vedľa nej ležala kytička zrelých jahôd a viazanička vonných korienkov, tieto sobral najmladší brat a jej ich tam položil. Usmiala sa naň vďačne lebo ho dobre poznala; on to bol, ktorý letel nad ňou a ju svojou peruťou zacloňoval.

Boli teraz tak vysoko, že prvá loď, ktorú pod sebou uvideli, vyzerala ani racek, na vode ležiaci. Vysoko ako hora stál veľký oblak za nimi a na tomto pozorovala Elenka svoju vlastnú tôňu i tôňu jedenástich bratov. Bol to prekrásny obraz, akého dosiaľ nevidela. Ale pomaly, keď slnko vyššie vystupovalo, a mrak ďalej za nimi zostal, zmiznul tento obraz tône, spejúci za nimi.

Po celý deň leteli bez zastavenia ako šíp vzduchom, ale šlo to predsa pomalšie, než inokedy, lebo museli niesť sestru. Strhla sa búrka a večer sa blížil. S úzkosťou pozorovala Elenka, ako slnko viac a viac klesá a dosiaľ nebolo po osamelom útese v mori ani stopy. Zdalo sa jej, ako by labuti robily rýchlejšie údery svojimi krídlami, ach, ona bola vinná, že nemohly rýchlejšie napred! Sotva by slnko zapadlo, museli by sa zase stať ľuďmi a tak sa srútiť do mora a utonúť. Tu sa modlila z najhlbšieho srdca k milému Bohu a prosila o pomoc; ale dosiaľ nebolo útesu nikde videť, skôr čierny mrak sa vždy približoval a silné nárazy víchru hlásaly búrku. Oblaky sa slialy a jedinú zmarom hroziacu spúšť, ktorá sa ako olovo šinula napred; blesk križoval blesk.

Teraz slnko dostihlo skoro už hladiny vodnej; Elenke srdce búchalo. Vtedy labuti letely tak rýchlo dolu, že myslela, že sa už nadol srútia; ale nebolo tomu tak, zase sa vznášaly ďalej. Slnko sa už skoro do polovice vĺn pohrúžilo, keď uvidela malý útes pod sebou. Nebol väčší než tuleň, ktorý svoju hlavu ponad vodu vystrčil. Slnko rýchlo zapadalo; teraz blysknul už len uzúčky pruh jeho nad obzor, v tom sa dotkly ich nohy pevnej zeme, a slnečné svetlo zhaslo ako posledná iskierka dohárajúceho papiera a bratia oblapiac sa ramenami, ostali okolo nej, ale viac miesta než práve pre ňu a bratov na útese nebolo. Vlny hučaly dookola a srážaly sa nad ich hlavami, nebo planulo ako by stálo v plameňoch, a rana hromu za ranou sa rozliehala. Ale sestra a bratia sa držali za ruky a spievali žalmy, z ktorých čerpali útechu i odvahu.

Keď svitalo, bol vzduch čistý a tichý, a sotva slnko vyšlo, letely labuti s Elenkou zase ďalej. More sa ešte dulo, tak že hore nad morom plávajúcim sa zdalo, ako by biele peny na temnozelenom prúde boly miliony labutí na vode plávajúcich.

Keď slnko vystúpilo vyššie, spozorovala Elenka vo vzduchu, plávajúc pred sebou kraj hôrnatý s lisnúcimi sa končiarmi ľadovými a ich stredom tiahnul sa zámok niekoľko míľ dlhý a s niekoľkými radmi stĺpcov nad sebou. V hĺbke vlnily sa palmové lesy a vzácne kvety, veľké ako mlynské kolesá. Elenka sa pýtala, či táto zem je cieľom ich cesty, ale labuti len potriasaly hlavami; lebo to čo videla, bol nádherný, neprestajne sa meniaci oblakový zámok víly Fata Morgany. Tam nesmel nikto z ľudí prísť. Elenka očí od neho neodvrátila a tu sa zrazu hory, lesy a zámok od seba srútily a miesto nich stálo tam dvadsať pyšných chrámov, všetky rovnaké s vysokými vežami a gotickými oknami. Zdalo sa jej, že počuje hlas organu, ale čo počula, bol len hlas hromu a hučanie mora. Už bola cele blízko ku kostolom, ale v tom sa tie premenily na loďstvo, pod ňou plynúce, a keď sa zase pozrela dolu, boly to len morské hmly, nad vodou sa tiahnúce. Večná zmena sa naskytovala jej očiam, ale v tom už uvidela skutočnú zem, ku ktorej smerovali. Tam dvihaly sa nádherné, modré hory s cedrovými lesami, zámkami a mestami a dlho pred slnka západom sedela Elenka na skale pred veľkou jaskyňou, obrastenou jemnými úponkovitými rastlinami; vyzeralo to, ako by to boly tkané koberce.

„Teraz uvidíme, čo sa ti bude dnes v noci snívať,“ povedal k nej najmladší brat a ukázal jej spálňu.

„Daj nebo, aby sa mi snívalo, ako by som vás mohla oslobodiť,“ povedala ona. Táto myšlienka ju neprestajne zamestnávala, modlila sa vrúcne k Bohu o pomoc, ba i v spánku modlila sa v duchu ďalej. Tu jej bolo, ako by letela vysoko vzduchom k oblačnému zámku víly Fata Morgany a ako by jej víla vychádzala v ústrety, krásna a žiarivá a predsa len starenke z lesa podobná, ktorá jej dala jahody a rozprávala jej o labutiach so zlatými korunami.

„Tvoji bratia môžu byť vykúpení,“ vravela, „ale či tiež máš odvahu a vytrvalosť k tomu? Voda je síce tiež mäkkejšia, než tvoje rúčky a predsa kameň pretvorí, ale nepocíti bolesti, ktorú by tvoje rúčky vytrpieť musely, voda nemá srdce a nepocíti úzkostí a muky, ktoré ty musíš vytrpeť. Vidíš tu tie prhľavy v mojej ruke? Toho druhu ich mnoho rastie v okolí jaskyne, v ktorej spíš. Len tieto a ktoré z hrobov na hrobitove rastú, sú tie pravé; to si dobre zachovaj! Len tie musíš trhať, i vtedy, keby sa ti pluzgiere na rukách zrobily. Potom musíš prhľavy nohami trhať. Potom dostaneš ľan, z ktorého jedenásť pancierových košieľ s dlhými rukávmi napliesť a ušiť musíš. Tieto hoď na jedenásť labutí, a kúzlo bude zrušené. Ale pamätaj si dobre, že od počiatku tejto práce až do okamihu, kedy ju skončíš, čo by i roky to boly, ani slovíčka nesmieš prehovoriť; prvé slovo, ktoré by splynulo s tvojich rtov, prešlo by ani smrtiaca dýka srdcom tvojich bratov. Na tvojom jazyku visí ich život, to si dobre pamätaj!“

Víla sa dotkla Elenkinej ruky prhľavou, ruka zahorela pod ňou ani oheň, takže Elenka sa prebudila. Bol jasný deň a práve na mieste, kde spala, ležala prhľava, ktorú vo sne videla. Vtedy padla na kolená, ďakovala milému Bohu a vyšla z jaskyne, aby hneď s prácou svojou začala.

Oboma rukami zasiahla do škaredých prhláv, ktoré ju pálily ako oheň, a skoro boly jej ruky i ramená plné veľkých pluzgierov; ale rada to chcela vytrpeť, len aby tam svojich bratov mohla vykúpiť. Potom začala prhľavy trhať i bosými nohami a začala z nich priasť zelený ľan.

Po západe slnka prišli bratia a veľmi sa naľakali, keď shľadali, že Elenka zanemela. S počiatku mysleli, že je to nové kúzlo ich macochy, ale keď videli jej ruky, pochopili, že sa to deje k vôli nim. Najmladší brat začal plakať a kam slzy jeho padly, tam nepocítila Elenka žiadnej bolesti a pluzgiere zmiznuly.

Celú noc ztrávila prácou; lebo nenachádzala pokoja, dokiaľ by bratov nevykúpila; celý druhý deň za neprítomnosti bratov sedela o samote, ale nikdy jej čas tak rýchlo nemíňal. Jedna pancierová košeľa bola už hotová a hneď začala s druhou.

Zrazu zaznel lovecký roh na horách. Zachvátil ju strach, lebo zvuk sa vždy viac a viac blížil. Teraz počula i brechot psov a rýchlo sbehla do svojej jaskyne, sviazala prhľavy, ktoré už nasbierala a nalámala, do viazaničky a posadila sa na ňu. Zrazu vyskočil z húšťavy veľký pes a hneď za chvíľu boli všetci poľovníci okolo jaskyne shromaždení a najkrajší z nich bol kráľ tejto zeme. Pristúpil k Elenke, jakživ nevidel krajšieho dievčaťa.

„Ako si sa dostala sem, krásna žena?“ pýtal sa. Elenka len potriasla hlavou, veď nesmela hovoriť, lebo tu išlo o vykúpenie a život jej bratov. Ale ruky svoje skryla pod zásterou, aby kráľ nevidel, čo musí vytrpeť.

„Poď so mnou,“ povedal kráľ, „tu zostať nesmieš. Keď si taká dobrá, ako si krásna, chcem ťa obliecť do hodvábu a zamatu, vsadím ti zlatú korunu na hlavu a budeš bývať v mojom najkrajšom zámku.“ A s tým ju podvihol na svojho koňa. Ona plakala a zalamovala rukami, ale kráľ povedal: „Chcel len tvojmu dobru a raz mi za to budeš ďakovať.“ Potom išiel tryskom do hôr, niesol ju pred sebou na koni a lovci uháňali bystro za ním.

Keď slnko zapadlo, ležalo nádherné mesto kráľovské so svojimi chrámami a palácmi pred nimi a kráľ si odviedol Elenku na svoj zámok, kde vo vysokých mramorových sieňach nádherné vodojemy šumely a kde steny a múry boly bohato ozdobené maľbami. Ale ona nemala pre to smyslu, len plakala a trúchlila. Bez vôle dala sa komorným obliecť do kráľovských šiat, napliesť si perál do vlasov a navliecť si rukavice na popálené ruky.

Ako tam stála v plnej nádhere, bola tak oslnive krásna, že dvor sa ešte hlbšie pred ňou uklonil a kráľ si ju zvolil za svoju nevestu, ačkoľvek arcibiskup hlavou vrtel a šuškal, že tá krásavica z lesov je iste len bosorka, ktorá zrak kráľov zaslepuje a srdce mu poblázni.

Ale kráľ toho nedbal, kázal, aby hudba zaznela, a aby boly donesené najvzácnejšie pokrmy, a aby najkrajšie dievčatá pred ňou tancovaly, a potom ju nádhernými sadmi odviedli do nádherných komnat. Ale ani úsmev neobjavil sa jej na tvári, ani v očiach, ktoré javily len nekonečný žiaľ. Teraz otvoril kráľ hneď vedľa jej komnaty tesnú malú komôrku, kde mala spať; táto bola ovešaná najdrahocennejšími zelenými kobercami a na vlas sa ponášala na jaskyňu, kde kráľ Elenku našiel. Na zemi ležalo niečo ľanu, ktorý už bola upriadla z prhľavy, a pod prikrývkou ležala už jedna hotová pancierová košeľa. Všetko to bol vzal jeden z lovcov so sebou ako zvláštnu pamiatku.

„Tu sa môžeš vmyslieť v svoj drievny domov,“ povedal kráľ. „Tu máš prácu, ktorou si sa zamestnávala. V terajšej nádhere ťa poteší, keď si kedy-tedy spomenieš na onú dobu.“

Akonáhle Elenka uvidela, čo jej tak ležalo na srdci, zahral úsmev okolo jej úst a krv sa jej vrátila do líc. Myslela na vykúpenie svojich bratov, pobozkala kráľovi ruku a on ju privinul k srdcu a kázal všetkými zvonami ohlásiť svoju svadbu. Krásna, nemá žena z lesa bola teraz kráľovnou v zemi.

Arcibiskup síce našepkával kráľovi zlé slová do ucha, ale tie neprenikly k jeho srdcu a bola svadba. Arcibiskup sám musel Elenke na hlavu korunu vsadiť. Tu jej vtisol tenkú obrúčku koruny tak hlboko do čela, že ju to iste zabolelo, ale ona necítila žiadnej bolesti telesnej, lebo o mnoho užšia obrúčka tisla jej srdce, a to bola starosť o bratov. Ale zostaly naďalej nemé jej ústa, lebo jediné slovíčko mohlo bratov pripraviť o život. Ale z jej očú hovorila vrúcna láska k dobrému, krásnemu kráľovi, ktorý všetko robil, aby ju potešil. Deň za dňom mala ho radšej a želala si z celého srdca, aby sa mu mohla zdôveriť a vyžalovať. Ale to práve nesmela. A tu sa raz v noci od neho odplížila, odišla do svojej tichej komôrky, ktorá bola upravená ako jaskyňa a plietla tam jednu pancierovú košeľu za druhou; ale keď došlo na siedmu, už nemala ľanu.

Ako vedela, rástly prhľavy, ktoré jedine mohla potrebovať, na hrobitove, a ona ich musela sama natrhať; ako to len mala urobiť?

„Ale čo je všetka bolesť na rukách srovnaná s mukami, ktoré v srdci trpím?“ myslievala si. „Ale ja sa toho musím odvážiť a dobrý Boh mi iste pomôže!“ S úzkosťou, ako by niečo zlého zamýšľala, vplížila sa v lunojasnej noci do záhrady a šla dlhým stromoradím a osamelými ulicami na hrobitov. Tam videla ako na jednom z najširších kameňov náhrobných sedia v kruhu hnusné, staré bosorky. Vysvliekly sa zo svojich handár, ako by sa chcely kúpať a hrabaly dlhými chudými prstami v sviežich hroboch, vyťahovaly z nich mrtvoly a jedly ich mäso. Elenka musela prejsť blízko nich a tu upieraly na ňu oči. Elenka sa však ticho modlila, sbierala prhľavy a vrátila sa s nimi na zámok.

Jediný človek ju videl, totiž arcibiskup. On ešte bdel, keď všetci spali. Teraz myslel, že mal pravdu, keď tvrdil, že nie je u kráľovnej všetko tak, ako by malo byť. Bola opravdu bosorka a preto zmútila kráľa i celý národ.

Druhého dňa rozprával kráľovi v kostole, čo videl a čoho sa obával, ale zatiaľ čo jeho sväté slová plynuly z úst, potriasali vyrezávaní svätí anjeli hlavami, ako by chceli riecť: „Elenka je nevinná!“ Arcibiskup si to však vykladal ináč, tvrdiac, že tak svedčia proti kráľovnej a že potriasajú hlavami nad jej hriechami. Vtedy stiekly kráľovi dve veľké slzy dolu lícami a s ťažkými pochybnosťami v srdci odišiel domov. Nasledujúcej noci robil, ako by spal, a tu spozoroval, ako Elenka vstala a sa vzdialila. To sa opakovalo každej noci a kráľ vždy šiel za ňou a videl, ako vždy potom v komôrke svojej zmiznula.

Každým dňom sa tvár jeho zachmurovala viac. Elenka to dobre videla, ale nechápala prečo. Chovanie sa kráľa pôsobilo jej úzkosť, ale ešte väčšiu cítila v srdci pre svojich bratov. Na kráľovský zamat a purpur tiekly jej slzy, ležaly tam ako iskriace sa diamanty a všetci, ktorú túto bohatú nádheru videli, žiadali si tiež byť kráľovnou. Zatiaľ blížila sa jej práca ku koncu, chybovala jej len jediná pancierová košeľa. Ale nemala už ľanu a ani jedinej prhľavy. Raz, ešte len jediný raz musela na hrobitov, aby niekoľko ich natrhala. S veľkou úzkosťou pomýšľala na tú osamelú púť a na tie strašné bosorky; ale jej vôľa bola práve tak neochvejná, ako jej dôvera v Boha.

Elenka šla. Ale kráľ a arcibiskup ju nasledovali. Videli, ako vchádza do vrát hrobitovných, ako v nich mizne, a keď pokročili bližšie, uvideli bosorky na hrobných kameňoch práve tak, ako ich Elenka vídavala. Vtedy kráľ v úzkosti sa obrátil, lebo sa domnieval, že ona je medzi nimi, ona, ktorej hlava na jeho ňádrach odpočívala.

„Ľud sám nech vysloví rozsudok!“ povedal, a ľud ju odsúdil k upáleniu na hranici.

Z nádherných komnát bola teraz odvlečená do tmavej vlhkej diery, kde vietor prefukoval mrežami. Miesto zamatu a hodvábu dali jej viazanicu prhľáv, ktoré nasbierala, na tie musela hlavu položiť, a tvrdé páľčivé košele pancierové maly jej byť ložom i prikrývkou. Ale nemohli jej dať nič milšieho. Chopila sa hneď svojej práce a modlila sa vrúcne k Bohu. Na uliciach sopliaci spievali posmešné pesničky o nej, nikto ju ani vľúdnym slovom nepotešil.

Tu k večeru zrazu udrela labutia peruť na mreže. Bol ta jej najmladší brat, ktorý konečne sestru našiel.

Zaplakala hlasne radosťou, hoci vedela, že budúca noc bude jej noc posledná, ale teraz i jej práca skoro bude skončená a bratia sú na blízku. Teraz prišiel i arcibiskup, aby s ňou ztrávil jej posledné chvíle, lebo bol to kráľovi prisľúbil. Ale Elenka zavrtela hlavou a prosila ho pohľadom a posunkom, aby zase odišiel. Lebo Elenka v tejto noci musela ukončiť svoju prácu, ináč by bolo všetko marné — všetko, bolesť, slzy i bezsenné noci. So zlými slovami vzdialil sa arcibiskup, ale úbohá Elenka vedela dobre, že je nevinná.

Malé myšky behaly po dlážke a privliekaly jej prhľavy k nohám, aby jej tiež trochu pomohly; drozd si sadol na mrežu okna a spieval celú noc tak krásne a vesele, ako len vedel, aby Elenka neztratila odvahy.

Hodinu pred východom slnka, sotva sa brieždilo, objavilo sa dvanásť bratov pred zámkom a žiadali, aby boli pripustení ku kráľovi. Ale bolo im odpovedané, že je to nemožné, že je vraj ešte noc, kráľ spí a nesmie byť prebudený. Ale bratia prosili a hrozili, až prišla stráž, ba i kráľ sa dostavil a pýtal sa, čo znamená ten krik a hluk. Ale v tejže chvíli slnko vyšlo a bratov už nebolo vidno, len nad zámkom odletelo jedenásť divých labutí.

Z brán mestských valil sa teraz všetok ľud, aby videl, ako budú bosorku páliť. Chudý kôň tiahol vozík, na ktorom Elenka sedela. Obliekli ju do sukne z domáceho hrubého plátna, jej nádherné, dlhé vlasy splývaly jej rozpustené dolu s krásnej hlavy, jej líca boly na smrť bledé, pery sa pohybovaly v tichej modlitbe, a jej prsty dosiaľ plietly zelený ľan. Ani na ceste k popravisku neprerušila svoju prácu, lebo desať košieľ pancierových ležalo hotových u jej nôh a na jedenástej plietla so zimničnou pilnosťou.

„Hľaďteže na bosorku, ako mrmle čosi pred sebou! Ani spevníka v ruke nemá, sedí tam len so svojimi hnusnými kúzlami. Maly by sa jej roztrhať na tisíc kusov!“

Všetko sa tislo k nej a chcelo jej dielo z rúk vytrhnúť — v tom priletelo jedenásť divých labutí, sadlo si dookola na voz a bilo veľkými bielymi peruťami. Zástup ľudí naľakano ustúpil.

„To je znamenie z neba, že je nevinná!“ šopkali poniektori, ale neodvážili sa to vysloviť nahlas.

Teraz ju vzal šarha za ruku. Tu ona v najväčšej súre hodila jedenásť pancierových košieľ na labuti a hneď stálo okolo nej jedenásť krásnych princov. Ale ten jedenásty mal labutie krídlo miesto ramena, lebo práve na jedinej košeli, ktorá nebola cele hotová, chyboval ešte rukáv.

„Teraz môžem hovoriť,“ vravela. „Som nevinná!“ A ľud, ktorý videl, čo sa stalo, klaňal sa pred ňou ako pred svätou. Ale ona klesla v mdlobe do náručí svojich bratov, tak ju napätie, úzkosť a bolesť dojaly.

„Áno, ona je nevinná!“ povedal najstarší z bratov a teraz rozprával všetko, čo sa stalo a medzitým čo rozprával, rozšírila sa okolo vôňa ako z miliona ruží; lebo každé poleno hranice dostalo korene a vyháňalo konáre. Teraz tam stálo celé vonné krovisko vysoko a plne pokryté červenými ružami. Ale najvyššie sedela veľká, biela, svietiaca kvetina, ktorá žiarila ani hviezda, túto si odtrhol kráľ a položil ju na prsia Elenkine. A ona sa prebudila s mierom a blaženosťou v srdci.

A všetky zvony chrámové začaly samé od seba zvoniť; vtáci prilietaly v zástupoch a bol to svadobný sprievod k zámku, tak krásny, akého posiaľ žiadon kráľ ešte nevidel.

Jedlička

Vonku v lese stála pekná jedlička; mala dobré miesto, slnko mohlo na ňu svietiť, vzduchu tam bolo dosť, a kol do kola rástlo tam mnoho menších súdruhov, smrekov a jedlí. Ale jedlička bola by dala celý život za to, keby už bola veľká. Nemyslela na teplú žiaru slnečnú a svieži vzduch, nevšimala si sedliackych detí, ktoré chodily okolo a veselo hovorily, keď v lese sbieraly jahody a maliny. Často prišly s veľkým plným hrncom alebo maly tiež jahody na steblách nastrkané. Potom si sadly vedľa stromčeku a povedaly: „Aký je pekný!“ Ale to jedlička nepočula rada. Najbližšieho roku bola už o pekný výhonok väčšia a po roku ešte väčšia; u jedličiek sa totiž počíta vek podľa počtu ich výhonkov. „Ach, keby som bola už tak veľká, ako druhé stromy!“ vzdýchala jedlička, „potom by som mohla svoje konáre do ďaleka rozpínať a svojimi vrchovcami do ďaleka do sveta sa pozerať! Potom by si vtáci stavali svoje hniezda na mojich konároch, a keby bola búrka, mohla by som tak povznešeno prikyvovať, ako tie ostatné stromy všade!“

Ani slniečko, ani vtáci, ani oblaky z rána i z večera, do červena sa nad stromkom tiahnuce, nerobily mu radosť.

V zime, keď biely ligotavý sneh do kola ležal, prihopkal často zajac a tryskom skočil cez stromok. To bolo urážlivé! Ale tretej zimy bola jedlička už tak vysoká, že zajac ju musel obehnúť. „Rásť, rásť, byť veľkým a starým, áno, to je na svete to najkrajšie!“ myslela si jedlička.

Na jaseň prišli do lesa vždy drevorubači a stínali stromy. To bolo každoročne a malej jedličke, ktorá zatiaľ dosiahla už značnej výšky, bolo vždy ťažko a úzko pri tom, lebo s hlasným praskotom rútily sa na zem, konáre im osekali a boly potom celé nahé, dlhé a úzke, skoro k nepoznaniu.

Potom ich naložili na voz a kone z lesa ich vyviezli.

Kam prišly potom? Čo ich očakávalo?

Na jar, keď prišly lastovice a bociani, pýtal sa ich strom: „Neviete, kam ich odviezli? Nestretli ste ich?“

Lastovička nevedela o tom nič, ale bocian bol akosi zamyslený, pokynul hlavou a povedal: „Zdá sa mi, že to viem. Na zpiatočnej ceste z Egypta stretli sme mnoho nových lodí s vysokými stožiarmi, a to sa domnievam, že to boly ony, lebo rozširovaly smrekovú vôňu. Môžem vás od nich mnohokrát pozdravovať; vyčnievaly nado všetko.“

„Ach, keby som už bola tiež taká veľká, aby som mohla leteť cez more! Čo je to vlastne more a ako vyzerá?“

„To ti nemôžem tak na krátko vyrozprávať,“ povedal bocian a odišiel.

„Raduj sa zo svojej mladosti!“ povedaly slnečné lúče, „raduj sa zo svojho vzrastu a zo svojej sviežej sily!“ A vietor pobozkal strom a rosa plakala slzy nad ním, ale jedlička tomu nerozumela.

Keď sa priblížily vianoce, boly porazené celé malé stromky, ktoré neboly ani tak veľké, ani tak staré, ako naša jedlička, ktorá nemala ani kľudu, ani pokoja, ale chcela neprestajne preč. Tieto malé stromky — boly to práve vždy tie najkrajšie — podržaly vždy svoje halúzky a konáre, boly naložené na voz a kone ich vyviezli z lesa von.

„Kam prídu?“ pýtal sa stromček. „Nie sú väčšie než ja, áno, jeden bol medzi nimi odo mňa menší. A predsa im nechali všetky konáre? A kam ich odviezli?“

„My to vieme! My to vieme!“ čvirikali vrabci. „V meste sme sa dívali do okien; my vieme, kam ich odvážajú. Ach, tie dosiahnu tej najvyššej krásy a nádhery, ktorú si len možno predstaviť! Keď sme sa pozerali do okien, videli sme, že boly v teplej izbe, zasadené a ozdobené najskvostnejšími vecami, pozlatenými jablkami a orechami, medovými koláčmi, všelikými hračkami a viac než sto svetlami.“

„A potom,“ pýtala sa jedlička a chvela sa na všetkých halúzkach, „a čo sa robí potom?“

„Viac sme nevideli, ale to bolo neobyčajne krásne!“

„Či i ja som predurčená k tejto žiariacej ceste?“ myslela si jedlička. „To je ešte lepšie, než leteť cez more. Aká túžba ma trápi, kiež by už radšej boly vianoce! Teraz som práve taká veľká a vysoká, ako druhé, ktoré lanského roku odviezli. Ach, keby som radšej bola už na voze! Keby som už radšej bola v teplej izbe s celou tou slávou a nádherou! A potom — potom iste príde niečo lepšieho a krásneho. Prečo by ma tak nádherne vyzdobili? Musí prísť ešte niečo väčšieho, veľkolepejšieho! Ale čo to len môže byť? Ach, ja trpím muky, zajdem túžbou, neviem sama, čo mi je!“

„Maj radosť zo mňa!“ povedal vzduch, a slnečná žiara povedala: „Raduj sa zo svojej sviežosti na svobode!“

Ale jedlička sa netešila, rástla a rástla v lete i v zime, bola zelená, áno tmavozelená stále v lese. Každý, kto ju videl, povedal: „To je predsa krásna jedlička!“ A keď prišly vianoce, bola jedlička sťatá prvá. Sekera zašla jej hlboko do pňa a s ťažkým vzdychom padla na zem. Cítila prenikavú bolesť a bola blízka mdlobe, že už na nejaké šťastie ani mysleť nemohla. Bola zarmútená, že sa musela lúčiť so svojím domovom, s miestom, kde vyrástla. Vedela, že milých starých súdruhov, malé kere a kvietky už neuvidí, ba ani malých vtáčikov; toto odcestovanie nebolo veru žiadnou rozkošou.

Strom prišiel zase k sebe, keď bol s inými stromami na dvore složený a keď počul, ako mu akýsi muž povedal: „Ten je krásny, ten si vezmeme!“ Potom prišli dvaja sluhovia v slávnostnom úbore a odniesli jedličku do veľkej, nádhernej komnaty. Na stenách visely obrazy a vedľa veľkých kachieľ stály čínske vázy s ľvami na víčkach. Bolo tam stoličiek, pohoviek s hodvábnym povlakom, veľkých stolov, ktoré boly pokryté obrázkovými knihami a hračkami za mnoho sto dolárov. — Tak aspoň deti tvrdily. Jedlička bola vsadená do bedničky pieskom naplnenej, ale nebolo ani vidieť, že je to bednička, lebo bola kol do kola ovešaná zelenou látkou a stála na veľkom, pestrom koberci. Ach, ako sa chvel strom, čo sa teraz bude robiť! Sluhovia ho ozdobili, ba i slečinky pomáhaly. Na konáre navešaly malé, z pestrého papiera vyrezané sieťky, a každá bola naplnená cukríkami. Pozlátené jablká a orechy visely na vetviach, ako by vyrástly, a viac než sto červených, modrých a bielych svetiel bolo tam pripevnených. Malé bábky, ktoré vyzeraly ako živí ľudia, vznášaly sa v zelenom ihličí a cele na vrchole jedličky žiarila zlatá hviezda. Bolo to neobyčajne nádherné!

„Dnes večer,“ hovorili všetci, „dnes večer bude rozsvietený!“

„Ach,“ pomyslel si stromček, „keby už bol radšej večer! Keby sa už svetlá rozsvietily, čo bude potom? Či prídu stromy z lesa na mňa sa pozreť? Či sa vrabci sletia na okná? Či tu zapustím korene a porastiem ozdobený v zime a v lete?“

Prišiel konečne večer a svetlá boly rozsvietené. Aký lesk! Aká nádhera! Strom sa chvel na všetkých vetviach, až niektoré ihlice na jednej strane chytily a začalo sa dymiť z nich.

„Pre Boha!“ skríkly slečinky a rýchlo to uhasily.

Teraz sa strom neopovážil ani zachveť. To bolo hrozné. Bol v stálej úzkosti, aby neztratil niečo zo svojej krásnej, jemnej výzdoby a všetkým tým leskom bol ako omámený. — Potom sa rozletely obidve polovice dverí a vrazil sem zástup detí, ako by chcely celý strom obehnúť; starší ľudia šli pomaly za nimi a deti stály okamih nemo; ale netrvalo to dlho, zase veselo zajasaly, až sa to rozliehalo. Tancovaly okolo stromu a jeden darček za druhým bol z vetví otrhaný.

„Čo asi budú potom robiť?“ myslel si stromček. „Čo asi zamýšľajú?“

Nechali sviečky vyhoreť, potom ich zhasli, a keď posledná sviečka bola uhasnutá, dostali deti dovolenie, aby stromček oberaly. Vrhly sa naň, až to v konároch zapraskalo. Keby nebol býval hrotom a zlatou hviezdou pripevnený k povali, iste by ho boly prevrátily. Deti tancovaly izbou i so svojimi nádhernými hračkami, nikto si viac jedličky ani nepovšimnul, krem starej slúžky, ktorá sa pozorne dívala medzi vetvičky, či tam nebolo snáď zabudnuté nejaké jablčko alebo nejaký orech.

„Pohádku, pohádku, rozprávajte pohádku,“ kričaly deti a tiahly malého tučného mužíka k stromku. Posadil sa práve pod jedličku. „Tak,“ povedal, „teraz sedíme pekne pod zeleným, a stromku to tiež neuškodí, keď bude poslúchať a vezme si z toho naučenia. Ale budem rozprávať len jednu pohádku. Mám rozpávať o „Ivede-Avede“ alebo o „Klumpe-Dumpe“, ktorý so schodov spadol a predsa stal sa zo všetkých najvznešenejším a princeznu dostal?“

„Ivede-Avede!“ volali jedni, „Klumpe-Dumpe!“ kričali druhí. Bol to zmätený pokrik, len jedlička mlčala a myslela si: „Mňa sa nikto nespýta? Ja pri tom nemám cele nič na práci?“ Pravda, ona svoj úkol už vykonala.

A teraz rozprával muž o „Klumpe-Dumpe“, ktorý so schodov spadol a predsa sa stal najvznešenejším a princeznu dostal. A deti sa radovaly a volaly: „Ešte, ešte! Chceme tiež pohádku o „Ivede-Avede“ počuť!“ Ale z toho nebolo nič, a musely sa spokojiť s pohádkou o „Klumpe-Dumpe“. Jedlička tam stála cele sama, tichá a zamyslená; vtáci v lese nikdy nič takého nerozprávali.

„Klumpe-Dumpe“ spadol so schodov a dostal predsa princeznu — áno, áno, tak je to na svete,“ myslela si jedlička a mala to všetko za pravdu, pretože pán, ktorý to rozprával, bol taký vľúdny. „Áno, áno, snáď spadnem tiež so schodv a dostanem princeznu!“ A už sa tešila na budúci deň, kedy zase bude ozdobená sviečkami a hračkami, zlatom a ovocím.

„Zajtra sa nezatrasiem,“ myslela si, „zajtra sa chcem tešiť z celého srdca zo svojej nádhery. Snáď počujem zase rozprávku o ,Klumpe-Dumpe‘ a snáď i o ,Ivede-Avede‘.“

Celú noc stála jedlička tichá a zamyslená.

Druhého dňa zavčas ráno došiel sluha a slúžka.

„Teraz začne nádhera znova,“ myslela si jedlička, ale vyvliekli ju z izby von, po schodoch hore až na pôjd a tam ju postavili do tmavého kúta, kam ani denné svetlo nevnikalo. „Čo to má znamenať?“ myslel si strom. „Čo tu mám začať? Čo mi tam chcú povedať?“ Oprel sa na stenu a dumal a dumal. A času mal k tomu veru dosť, lebo uplynulo mnoho dní a nocí, bez toho, aby človek tam hore došiel a keď konečne niekto prišiel, stalo sa to len preto, aby postavil niečo do kúta. Teraz stála jedlička tak ukrytá, že sa mohlo mysleť, že je cele zabudnutá. „Teraz je vonku práve zima,“ myslela si, „zem je zamrznutá a snehom pokrytá, teraz ma nemôžu ľudia zasadiť, a iste preto mám tu zostať v dobrom zaopatrení. Keby tu len nebola taká tma a tak strašná samota. Ani zajačik si tu neposkočí. To bolo predsa lepšie vonku v lese, kde ležal sneh a zajac okolo mňa poskakoval, ba i keď mňa preskočil. Vtedy ma to síce ani dosť málo netešilo, ale tu hore je to hrozne smutné!“

„Pip, pap,“ povedala zrazu malá myška a mihla sa okolo neho, a hneď za ňou šuchla druhá. Liezly okolo stromku a liezly i po ňom.

„Tu je veľmi zima,“ povedaly myšky, „ale ináč je tu cele príjemne, či nie je pravda, stará jedlička?“

„Ja nie som stará,“ odpovedala jedlička, „je ich mnoho, ktoré sú staršie, než ja.“

„Ako si sem prišla?“ pýtaly sa myši. „Čo si zažila?“ Boly strašne zvedavé. — „Rozprávaj nám o najkrajších miestach na svete. Či si už bola tam, kde ležia veľké bochníky syra na doskách a šunky visia od povale, kde sa tancuje na lojových sviečkach, kam prídeme chudé a odkiaľ vychádzame tučné?“

„Nie, také miesta neznám,“ povedal strom, „ale les znám, kde slnko svieti a kde vtáci spievajú.“ A potom im rozprával poviedku o svojej mladosti. Niečo takého myši dosiaľ nepočuly, načúvaly pozorne a povedaly: „Čo si ty všetko videl, ty si bol opravdu šťastný!“

„Ja?“ odpovedal strom a len teraz rozmýšľal o vlastnej svojej rozprávke. „Áno, boly to veľmi krásné časy.“ A potom im rozprával o večere vianočnom, kedy bol ozdobený sviečkami a cukríkami.

„Ach, ty si bol predsa len šťastný,“ volaly myšky, „áno, šťastný si bol, ty starý stromček!“

„Ale ja nie som starý,“ bránil sa strom, „prišiel som len tejto zimy z lesa a som v najlepších rokoch. Ja len tak silne vyrástol.“

„A ako pekne vieš rozprávať,“ povedaly myšky a najbližšej noci prišly zase, ale so štyrmi inými malými myškami, ktoré tiež chcely počúvať, čo strom bude rozprávať, a čím viac rozprával, tým zreteľnejšie sa rozpomínal na všetko a myslel: „Áno, to boly vtedy predsa len dobré časy! Ale môžu sa ešte vrátiť! Klumpe-Dumpe spadol so schodov a predsa dostal princeznu, snáď ja tiež dostanem nejakú.“ A pri tom musel mysleť na útlu malú brezu, ktorá vonku v lese rástla a ktorá sa mu videla byť živou princeznou.

„A kto je Klumpe-Dumpe?“ pýtaly sa myši. Tu rozprávala jedlička celú tú rozprávku, ako si ju slovo za slovom pamätala, a myšky boly by samou radosťou nad tým div do vrcholku stromu nevyskočily. Budúcej noci shromaždilo sa ešte viac myší okolo stromu, a v nedeľu prišli i dvaja potkani. Ale títo tvrdili, že táto rozprávka nie je pekná, a to rmútilo myšky, lebo teraz i im sa rozprávka omnoho menej páčila, než predtým.

„A znáte len túto jedinú poviedku?“ pýtali sa potkani.

„Isteže!“ odpovedal strom. „Počul som ju v najšťastnejší svoj deň, ale vtedy som ani nevedel, ako som bol šťastný.“

„To je cele biedna rozprávka, neviete žiadnu o slanine a lojových sviečkach? Žiadne rozprávky zo sypární nepoznáte?“

„Nie,“ odpovedal strom.

„Za druhé vám teda pekne ďakujeme,“ povedaly myši a odišly do svojich dier.

Ani myši už neprišly a strom nariekal: „Bolo to predsa len pekné, keď veselé myšky okolo mňa sedely a mňa počúvaly. Teraz to všetko minulo. Ale iste zase bude lepšie, až sa dostanem odtiaľto.“

Ale kedy prišiel tento vytúžený deň? Jedného rána konečne prišli ľudia na pôjd a mali tam čo robiť. Bedny tam boly postavené na iné miesto a strom bol vytiahnutý. Hodili ním predsa len trochu divo na zem, ale hneď ho odvliekol jeden sluha po schodoch dolu, kde denné svetlo žiarilo.

„Teraz začne nový život,“ myslel si strom. Cítil svieži vzduch a prvý lúč! Bol na dvore. Všetko šlo tak rýchlo, že strom zabudol seba pozorovať; bolo toho tam toľko nového! Dvor hraničil so záhradou, kde všetko bolo v kvete; ruže visely svieže a vonné cez ohradu, lipy kvitly, lastovice lietaly a štebotaly: „Kyre, kire, vít, môj muž prišiel!“ ale nemyslely pritom na stromček.

„Teraz chcem žiť!“ povedala jedlička a roztiahla svoje konáre do ďaleka. Ach, aké boly všetky žlté a suché, a ona ležala medzi prhľavami v kúte. Hviezda zo zlatého papiera sedela ešte na jeho hrote a trblietala sa v jasnej žiari slnečnej.

Na dvore hralo sa niekoľko detí z tých, ktoré na štedrý večer okolo stromku tancovaly a tak veselé boly. Jeden z nich, malý chlapec, pribehnul k stromu a strhol s neho zlatú hviezdu.

„Pozrite sa,“ volal, „čo ešte zostalo na tom starom peknom strome!“ a stúpil na konáre, až pod jeho nohami zaprašťaly. Vtedy strom pozoroval samého seba a žiadal si, aby radšej bol zostal v svojom tmavom kúte na pôjde. Myslel na svoju krásnu mladosť v lese, na veselý štedrý večer, na myšky, ktoré tak rady počúvaly rozprávku o Klumpe-Dumpe. „Preč, preč, všetko minulo!“ vzdychal úbohý strom, „že som sa vtedy netešil, keď som mal z čoho! Všetko to tam, všetko to tam!“

Potom prišiel domovník a rozsekal strom na samé malé kúsky; bola ich celá hŕba, a jasne to zaplanulo pod veľkým kotlom v kuchyni. Jedlička zavzdychala hlboko a každý vzdych zaznel ako malý výstreľ; deti sa sbehly, posadily sa okolo ohňa, dívaly sa do neho a kričaly: „Pif, paf!“ Ale pri každej rane, ktorá bola vzdychom, myslel strom na letný deň v lese, na jednu zimnú noc vonku, kedy hviezdy žiarily. Spomínal na štedrý večer a na pohádku o Klumpe-Dumpe, tú jedinú, ktorú počul a vedel rozprávať. A potom bol strom spálený.

Chlapci sa hrali na dvore a najmenší si pripial zlatú hviezdu, ktorú mal strom v najkrajší svoj deň na vrcholku, na svoje prsá. Ten večer už bol dávno ten tam a s ním i strom a jeho poviedka. To tam! To tam! to je osud všetkých rozprávok!

Kovové prasiatko

V meste Florencii v Itálii, neďaleko námestia, zvaného piazza del granduca, je malá priečna ulička, nazvaná porta rossa. V tejto je bývalá tržnica, kde sa predávala zelenina, a tam leží kovové prasiatko, znamenite umelecky vypracované. Čerstvá, svieža voda pramení z rypáku tohoto zvieraťa, ktoré vekom už celé ozelenelo. Len rypáčik sa blyští ani vycibrený, a on je veru leštený stom a stom chudobných detí, ktoré ho oblapia rukami a ústa kladú k rypáčku, aby sa napily. Je to utešený obrázok, videť to pekné zvieratko, oblapené polonahým chlapčekom, ktorý svoje svieže rty prikláňa k rypáčku.

Každý, kto Florenciu navštívi, nech sa spýta trebárs prvého žobráka na kovové prasiatko, a iste ho najde.

Bol pozdný zimný večer, hory boly pokryté snehom, ale mesiac svietil a mesačný svit v Itálii vydáva toľko svetla, že sa vyrovná temnému dňu na severe, ba, je ešte lepší, lebo vzduch svieti, vzduch povznáša, ale severný chladný, šedivý, olovený deň nás tisne k zemi, studenej a mokrastej, ktorá raz zaťaží našu rakvu.

V záhrade veľkovojvodovej, pod krovím pinií, kde i v zime na tisíce ruží kvitne, sedel po celý deň malý, otrhaný chlapec, ktorý mohol predstavovať Itáliu, tak bol krásny, usmievavý a trpiaci. Bol hladný a smädný, nikto mu nedal ani haliera, a keď sa zotmelo a záhrada bola zavretá, vrátnik ho vyhnal. Dlho stál zadumeno na moste nad Arnom a díval sa na hviezdy, ktoré sa odrážaly medzi ním a skvostným mramorovým mostom vo vode.

Vydal sa ku kovovému prasiatku, tu dopoly pokľakol, ovinul mu ruky okolo hrdla, nasadil svoje malé ústa k jeho lesklému rypáčku a dlhými dúškami ssal čerstvú vodu. Hneď vedľa neho ležalo niekoľko listov šalátových a niekoľko gaštanov, to mu bola večera. Na ulici nebolo ani ľudskej duše; bol cele sám, posadil sa kovovému prasiatku na chrbát, naklonil sa ku predku, tak že jeho kučeravá hlávka spočinula na hlave zvieraťa a zaspal skôr, než myslel.

Bola polnoc, kovové prasiatko sa pohlo; chlapec počul, že cele zreteľne povedalo: „Ty, chlapček malý, drž sa pevne, lebo teraz pobežím!“ Potom s ním odbehlo; bol to podivný beh. Najprv sa dostali na piazza del granduca. Kovový kôň, nesúci sochu vojvodovu, hlasne zarehotal. Pestrý štít na starej radnici svietil, ako by bol priesvitný a Michel Angelov Dávid mával svojím kyjakom. Všade sa to hemžilo obdivuhodným životom; skupiny, predstavujúce Persea a únos Sabinky, ožily až priveľa. Smrteľný výkrik niesol sa od nich cez nádherné, osamelé námestie.

U paláca Uffizzi, pod besiedkou, kde šľachta slávila karnevál, kovové prasiatko zastalo.

„Drž sa dobre!“ povedalo, „drž sa dobre, teraz to pojde hore schodami.“ Chlapec ešte vždy ani slova neprehovoril, triasol sa i bojazlivosťou, i šťastím.

Dostali sa do dlhej galerie, ktorú dobre poznal; už tu bol predtým. Steny sa skvely obrazmi. Stály tu sochy a poprsia, všetko v najkrajšom svetle, ako by bol jasný deň, ale najkrajšie bolo, keď sa otvorily dvere k postranným komnatám. Ba, na túto nádheru sa chlapec rozpamätal, avšak tejto noci bolo všetko v najskvelejšej žiare.

Stála tam obnažená nádherná žena, krásna, ako len príroda a najväčší majster mramoru vytvoriť vedeli. Pohybovala pôvabnými údmi, delfíni sa jej vinuli pri nohách, nesmrteľnosť žiarila z jej očú. Svet ju menuje Venušou medičejskou. Jej po oboch stranách sa skvely mramorové sochy, skvostní mužovia. Jeden brúsil meč, menujú ho brusičom; druhú skupinu tvorili zápasníci: a meč bol brúsený a zápasníci zápasili o bohyňu krásy.

Chlapec bol oslepený všetkým tým leskom; steny hýrily barvami a vo všetkom bol život a ruch. Dvakráť sa zjavil obraz Venuše, Venuše pozemskej, bujný a ohnivý, ako ju videl Tizian. Dva skvostné obrazy žien! Krásné, nezastreté údy rozkladaly sa po mäkkých paplonoch, prsia sa dvíhaly a hlava sa pohybovala tak, že bohaté vrkoče splývaly po oblých šijách a tmavé oči vyslovovaly myšlienky. Avšak žiadon obraz netrúfal sa cele z rámca vystúpiť. Sama bohyňa krásy a zápasníci zostali na svojich miestach, lebo ich putnala gloria, žiariaca z Madonny, Ježiša a Jána. Obrazy svätých neboly už obrazmi, ale svätcami samými.

Aký lesk a aká žiara, sieň za sieňou! A chlapec videl všetko; kovové prasiatko šlo krok za krokom všetkou tou krásou a nádherou. Pohľad bol zatieňovaný pohľadom, ale len jeden obraz utkvel cele v jeho duši, to snáď pre tie veselé, šťastné deti, ktoré na ňom videl a ktorým raz už za dňa kynul.

Premnohí iste prejdú okolo tohoto obrazu, a predsa obsahuje poklad poézie: je to Kristus, sostupujúci do pekla, nevideť však okolo neho zatratených, ale pohanov. Obraz ten namaľoval Florenčan Angiolo Brnozino a najkrajšie je na ňom vyjadrená istota detí, že majú prísť do neba: dve deti sa už objímajú, jeden chlapček podáva ruku druhému, stojacemu dosiaľ v hlbine a ukazuje na seba, ako by chcel povedať: „Ja mám ísť do neba!“ Ostatní všetci stoja v neistote, dúfajúc, alebo sa skláňajú s pokorou a modlitbou pred Pánom Ježišom.

Na tento obraz díval sa chlapec dlhšie, než na iné. Kovové prasiatko dlho sa tíško pred ním zastavilo. Bolo počuť tichý vzdych. Vychádzal z obrazu, či z pŕs dieťaťa? Chlapec vztiahol ruku k usmievavým deťom — a v tom už zviera uháňalo odtiaľ, rovnou, otvorenou predsieňou.

„Vďaka! Buď požehnaný, ty znamenitý tvor!“ povedal chlapček a hladkal kovové prasiatko, ktoré s ním skákalo po schodoch dolu.

„Vďaka a požehnanie tebe!“ povedalo kovové prasiatko, „ja som pomohlo tebe a ty si pomohol mne, lebo len vtedy, keď mám na chrbte nevinné dieťa, nabývam síl k behu. Ba, hľa, smiem vstúpiť i pod papršleky lampy pred obrazom Madonny. Môžem ťa zaviesť všade, len do kostola nie. Ale zvonku, keď pri mne zostaneš, môžem sa dívať otvoreným portálom. Nesostupuj s môjho chrbta, lebo keď tak učiníš, budem zase tak mrtvý, ako vo dne, v ulici porta rossa.“

„Zostanem s tebou, ty roztomilé zviera!“ povedal chlapec a ďalej to šlo ulicami florentinskými, až von na priestranstvo pred kostolom Santa Croce.

Veľké dvere sa rozletely, svetlá žiarily od oltára kostolom na osamelé námestie.

Podivuhodný lesk prýštil tu z náhrobku ľavej lodi, tisíce pohyblivých hviezd tvorilo okolo svätú žiaru. Na hrobe vynikal znak, červený rebrík v modrom poli, ktorý horel ako oheň. Bol to hrob Galilea Galilei; je to prostý znak, ale červený rebrík v modrom poli je významný znak a patrí celému umeniu, lebo v ňom vždy vedie cesta hore po plamennom rebríku, avšak k nebesám. Všetci prorokovia ducha vchádzajú tak do neba ako prorok Eliáš.

V ľavej chodbe ako by každá socha bohatých náhrobkov ožila. Tu stál Michael Angelo, tam zase Dante s vavrínami na skráňach, Alfieri, Macchiavelli, odpočívajú tu vedľa seba, rekovia ducha, pýcha Itálie. Je to skvostný kostol, o mnoho krajší, hoci nie tak veľký, ako mramorový dóm florentinský.

Zdalo sa, ako by tie mramorové sochy sa pohybovaly, ako by veľké tie postavy hlavy vyššie vztyčovaly a za spevu harmonických zvukov dívaly sa nocou k oltáru, planúcemu svetlami a barvami, kde bielo oblečení chlapci kývaly kädidelnicami. Silná vôňa kadidla prúdila z kostola až na námestie.

Chlapec vztiahol ruku po žiari svetiel, avšak v tejže chvíli dalo sa kovové prasiatko na útek; chlapec sa musel pevne k nemu privinúť; vietor svišťal mu okolo ušú, počul, ako dvere kostolné sa škripavo vo verejach otáčajú, zavierajúc sa, avšak súčasne ako by ho opúšťalo vedomie, cítil ľadový chlad a otvoril oči.

Bolo ráno; sedel u kovového prasiatka, s ktorého bol sa dopoly sviezol na zem, a ktoré stálo, ako vždy, v ulici porta rossa. Úzkosť a strach premohly chlapca pri spomienke na tú, ktorú nazýval svojou matkou, ktorá ho včera poslala, aby sohnal nejaké peniaze.

Nemal žiadne, bol hladný a smädný. Ešte raz objal kovové prasiatko, pobozkal ho na rypáčik, pokynul mu a potom sa náhlil ďalej do jednej z najužších uličiek, kade by sotva bol prešiel osol s väčším nákladom. Veľké, železom pobité dvere stály tu dopoly otvorené, vyšiel po kamenných schodoch so špinavými stupňami a hladkým povrazom namiesto zábradlia a prišiel do otvorenej galérie, ovesenej handrami. Odtiaľ viedly schody na dvor, odkiaľ boly zo studne tiahnuté silné drôty do všetkých poschodí domu a po nich sa vynášalo vedro za vedrom, valec škripel a vedrá tancovaly vo vzduchu, až voda na dvor striekala. A zase stúpal po rozpadlých schodoch. Dvaja námorníci, Rusovia, skákali veselo dolu a boli by neborkého skoro ovalili; vracali sa z nočných radovánok, ženská postava, nie už mladá, ale silná, bujných, čiernych vlasov, šla s nimi. Bola to chlapcova matka. „Čo nesieš domov?“ pýtala sa chlapca.

„Nehnevaj sa na mňa!“ prosil, „nedostal som nič, celkom nič!“ Chytil matku za sukňu, ako by ju chcel pobozkať. Vstúpili do izby; nebudeme ju opisovať, len to povieme, že stál v nej kotlík so žeravým uhlím, nazývaný „marito“. Tento vzala do rúk, ohrievala si prsty a kričala: „Iste že máš peniaze! Daj sem peniaze!“

Dieťa plakalo, kopala ho nohami, ono hlasno zanariekalo. „Budeš mlčať, ty krikľúň, lebo ti hlavu rozrazím!“ povedala a mávala kotlíkom v ruke. Chlapec sa s krikom učupil na zem. V tom vstúpila súsedka, tiež s maritom v ruke. „Felicita! čo to robíš s tým dieťaťom?“

„Je to moje dieťa!“ odpovedala Felicita. „A keď chcem, môžem ho i zabiť a teba tiež, Gianino!“ a mávala kotlíkom. Susedka podvihla na obranu svoj kotlík do výšky a tak na seba narazily, až črepy, oheň a popol lietaly po izbe — — — ale chlapec bol v okamihu zo dverí, cez dvor a z domu. Chudiatko malé, utekal, až nemohol ani dychu popadnúť. Zastal len pri kostole Santa Croce, pri tom kostole, ktorého hlavný vchod sa pred ním minulej noci otvoril, a vošiel dnu. Všetko žiarilo! Pokľakol pri prvom hrobe; bol to hrob Michel Angelov, a skoro hlasne nariekal. Ľudia prichádzali a odchádzali, bola slúžená svätá omša a nikto sa o chlapca nestaral. Len jeden starší občan zastal, pozoroval ho a potom odišiel ako ostatní.

Hlad a smäd trápily chlapca, bol chorý a blízky mdlobe. Zaliezol do kútika medzi stenou a mramorovým pomníkom a zaspal. Bolo už k večeru, keď bol prebudený tým, že ním niekto zatriasol. Vyskočil a stál pred ním tenže starší občan.

„Si chorý? Kde je tvoj domov? Ty si tu bol celý deň?“ znely niektoré otázky z mnohých, ktoré mu starec dával. Boly zodpovedané a starec ho vzal so sebou do malého domku, ktorý bol na blízku v jednej z postranných ulíc. Bola tam rukavičiarova dielňa; do tej vošli. Malý, biely, boloňský psík, ostrihaný tak krátko, že bolo videť jeho ružovú kožu, poskakoval na stole a ukazoval chlapcovi svoje kúsky, aké vedel.

„Nevinné duše sa poznávajú,“ povedala pani a pohladkala psíka i chlapca. Dobrí tí ľudia dali mu jesť a piť a povedali mu, že smie u nich zostať cez noc. Budúceho dňa potom chcel otec Giuseppe prehovoriť s jeho matkou. Dostal malé, chudobné lože, ale on, ktorý často bol nútený spávať na tvrdej kamenej podlahe, považoval to za lože priamo kráľovské. Spal výborne a sníval o bohatých obrazoch a o kovovom prasiatku.

Otec Giuseppe odišiel budúceho dňa, a úbohé dieťa nič sa z toho netešilo, lebo vedelo, že tá chôdza je za tým účelom, aby ho vrátili jeho matke; chlapec plakal a bozkal malého psíka, a pani im obom kynula vľúdne.

Ale ako sa vrátil otec Giuseppe? Hovoril dlho so svojou ženou, ona kývala a hladkala chlapca. „Je to dobrý chlapec!“ povedala. „Môže z neho byť dobrý rukavičkár, ako ty si býval. Prstočky má jemné a ohebné! Madonna určila, aby sa stal rukavičkárom!“

A chlapec zostal v dome a pani sama ho učila šiť. Dobre jedol, dobre spal, rozveselil sa a začal sa hrať s Bellissimou — tak sa menoval psík. Pani mu pohrozila prstom, vadila sa a hnevala a chlapec si to vzal k srdcu. Zamyslený sedel v svojej komôrke, s oknom na ulicu, kde sa sušily kože. V oknách boly silné mreže — on nemohol spať, myslel na kovové prasiatko a zrazu počul vonku kroky: „Capl! capl!“ To bolo iste prasiatko! Priskočil k oknu, ale nevidel nič, všetko zmizlo.

„Pomôž pánovi odniesť skriňku s barvami!“ povedala ráno pani, keď mladý sused, maliar, sám si ju prinášal súčasne s veľkým kusom sbaleného plátna. Dieťa vzalo skriňku, nasledovalo maliara a dali sa na cestu ku galerii, išli po týchže schodoch, ktoré poznal od onej noci, kedy išiel na kovovom prasiatku. Poznával zase sochy a obrazy, nádhernú mramorovú Venušu a všetkých, ktorí vtedy žili v plných barvách; videl zase Madonnu, Ježiša a Jána.

Potom zastali pred obrazom Bronzinovým, kde Kristus sostupuje do pekla a deti sa okolo neho usmievajú v istej nádeji na nebesá. Ubohé dieťa sa tiež zasmialo, lebo tu bolo v svojom nebi.

„Teraz choď domov!“ povedal maliar, keď chlapec tam stál dotiaľ, dokiaľ maliar rozostavil svoj podstavec.

„Smiem sa dívať?“ pýtal sa chlapec. „Smiem videť, ako ten obraz namaľujete na ten kus bieleho plátna?“

„Teraz ešte nebudem maľovať!“ odpovedal maliar a vytiahol čiernu kriedu. Ruka rýchlo sa pohybovala, oko meralo veľký obraz a sotva sa čierne čiary pod kriedou objavily, hneď sa tu vznášal Kristus ako na barevnom obraze.

„Ale teraz už choď!“ povedal maliar a chlapec tíško putoval domov, posadil sa za stôl a — učil sa šiť rukavice.

Avšak po celý deň dlely jeho myšlienky v obrazárni — a preto sa pichol do prstov a počínal si veľmi neobratno, ale s Bellissimou sa už nehral. Keď nastal večer a dvere na ulicu boly práve otvorené, vykradol sa von. Bolo zima, ale hviezdnato, krásno a jasno. Putoval ulicami, už stíchlymi a skoro zastal pred kovovým prasiatkom. Naklonil sa nad ním, pobozkal jeho lesklý rypáčik a posadil sa mu na chrbát. „Ty si dobré zviera!“ povedal, „ako sa mi po tebe stýskalo! Musíme si spolu dnes v noci zase vyjsť!“

Kovové prasiatko ležalo nepohnuto a svieža voda prýštila mu z úst. Chlapček sedel ako rytier, keď tu zrazu ho niekto zaťahal za rukáv. Obzrel sa, bola to Bellissima, malá, do hola ostrihaná Bellissima. Pes vykradol sa tiež z domu a nasledoval chlapca, bez toho, aby to tento spozoroval. Bellissima zabrechala, ako by chcela povedať: „Hľa, tu som; prečo si sa tam posadil?“ Ani ohnivého šarkana by sa chlapec nebol tak naľakal, ako tohoto psíka na tomto mieste. Bellissima na ulici a k tomu neoblečená, ako stará matka hovorievala — čo z toho bude! Pes v zime nikdy nevychádzal bez pokrývky z ovčieho kožuchu, pekne podšitej a pristrihanej. Kožuštek dal sa pripevniť červenou stuhou na hrdle, kde boly tiež hrkálky pripevnené; tiež pod bruchom bol priviazaný. Pes vyzeral skoro ako kôzľa, keď v zime smel v tomto kroji so signorinou ísť na prechádzku. Teraz bola Bellissima tu a neoblečená — čo z toho bude! Všetky sny zmizly, avšak predsa chlapec pobozkal kovové prasiatko, vzal Bellissimu, trasúcu sa zimou a bežal s ňou domov, čo mu nohy stačily.

„S čím to utekáš?“ volali dvaja strážnici, ktorých stretol, a Bellissima zabrechala. „Kde si ukradol toho krásneho psíka?“ pýtali sa ho a vzali mu ho.

„Ach, vráťte mi môjho psíka!“ nariekal chlapec.

„Keď si ho neukradol, môžeš doma povedať, aby si pre psa prišli na strážnicu,“ a povedali kam a odišli s Bellissimou.

Ach, to bola bieda s núdzou. Nevedel, či má skočiť do Arna alebo ísť domov a ku všetkému sa priznať. Tam ho iste zabijú, myslel si. „Ale ja sa dám rád zabiť, prídem potom k Ježiškovi a k Madonne!“ A šiel domov, hlavne preto, aby ho zabili.

Dvere boly zavreté, nemohol dosiahnuť na kľúčku, a na ulici nebolo nikoho; ale našiel kameň a tým zabúchal na dvere.

„Kto je to?“ volal niekto vnútri.

„Ja som to,“ kričal, „Bellissima je preč! Otvorte a zabite ma!“

To bolo ľaknutie pre Bellissimu, najmä u signoriny. Hneď sa pozrela na stenu, kde visela psova prikrývka, a kožušinka tam tiež visela.

„Bellissima na strážnici! Ty zlé dieťa! Čo si to vykonal, že si ju pustil von? Veď tam zmrzne! Úbohé zviera medzi surovými vojakmi!“

A otec hneď musel ísť. Pani nariekala a chlapec plakal. Všetci ľudia z domu sa sbehli a maliar s nimi. Vzal chlapca na lono, dopytoval sa ho a kúsok po kúsku dozvedel sa celý príbeh o kovovom prasiatku a obrazárni. Nebol veľmi srozumiteľný, ale maliar tíšil chlapčeka a domlúval starej, ale táto sa neuspokojila prv, než starý prišiel s Bellissimou, ktorá sa vrátila veselá. Potom nastala veľká radosť, a maliar hladkal úbohého chlapca a dal mu plné hrsti obrázkov.

Aké to boly znamenité kúsky, aké smiešne hlavy! Ale predovšetkým tam bolo kovové prasiatko ako živé! Niekoľkými čiarami tam bolo naznačené, i dom za ním tam bol nakreslený!

„Kto vie tak kresliť a maľovať, tomu patrí celý svet!“

Druhého dňa chopil sa chlapec v prvej osamelej chvíľke tužky a zkúsil na bielej strane jedného obrázku vykresliť kovové prasiatko; a podarilo sa mu to! Bolo síce trochu krivé, sem a tam hrb, jedna noha slabá, druhá noha silná, ale predsa bolo možné ho poznať; sám nad tým zajasal. Tužka dosiaľ nechcela ísť tým smerom, ako by mala, to spozoroval. Avšak druhého dňa bolo tu nové kovové prasiatko vedľa starého a stokráť lepšie; a tretie už bolo tak dobré, že ho každý poznal na prvý pohľad.

Ale so šitím rukavíc to vyzeralo smutno; v svojom remesle pokračoval veľmi slabo, lebo kovové prasiatko ho naučilo, že všetky obrazy sa dajú preniesť na papier, a mesto Florencia je pravá obrázková kniha, len keď v nej vieme listovať. Na piazza della Trinita stojí štíhly stĺp a na ňom bohyňa spravodlivosti so zaviazanými očami; skoro sa skvela na papieri, a bol to malý rukavičkárov chlapec, ktorý ju tam vpravil. Obrázková sbierka sa množila, ale len mrtvé predmety jej doposiaľ boly látkou. Jedného dňa však priskákala k nemu Bellissima. „Stoj tíško!“ volal na ňu, „budeš zvečnená a prídeš medzi moje obrazy!“ Avšak Bellissima nechcela stáť, preto ju musel sviazať. Priviazal ju za hlavu a za ocas, ona brechala a skákala, bolo treba povraz viac napnúť. V tom vstúpila signorina.

„Bezbožný chlapec! Úbohé zviera!“ to bolo všetko, čo mohla povedať. Odstrčila chlapca stranou, kopala ho, z domu ho vyháňala, nevďačníka, najbezbožnejšie dieťa. A s plačom bozkala svoju malú, dopoly zadusenú Bellissimu.

V tom však sostupoval maliar so schodov a — — — tu nastáva v poviedke obrat.

Roku 1834 bola vo Florencii v akadémii delle Arte výstava: dva obrazy, zavesené vedľa seba, lákaly k sebe množstvo obdivovateľov. Na malom obraze bol namaľovaný svieži chlapec, ako sedí a kreslí. Modelom bol mu malý, biely, krátko pristrihnutý mopslík, avšak zviera, nechcejúce tíško stáť, bolo za hlavu a ocas priviazané niťou. Bol v tom život a pravda, ktoré sa každému páčily. Maliar bol, ako sa rozprávalo, mladý Florenčan, ktorý vraj ako dieťa bol nájdený na ulici a vychovaný starým rukavičkárom. Kresliť sa naučil sám. Iný maliar, teraz už slávny, objavil jeho vlohy, keď chlapec mal byť vyhnaný, pretože sviazal a modelom si urobil malého mopslíka, paninho miláčka.

Rukavičkárov chlapec sa stal veľkým maliarom, to bolo videť z tohoto obrazu a bolo to videť najmä z vedľajšej maľby. Na tej bola len jediná postava, pekný chlapec, v handry oblečený, sedel na ulici a spal. Opieral sa o kovové prasiatko v ulici porta rossa. Všetci diváci znali toto miesto. Ruky chlapcove spočívaly na hlave prasiatka; chlapec stal cele bezstarostne, lampa pred obrazom Madonny vrhala silnú žiaru na bledú, krásnu tvár dieťaťa. Bola to skvostná maľba; bola vo veľkom, zlatom rámci a nad ňou visel vavrínový veniec, ale medzi zelenými listami sa vinula čierna stuha a s venca splýval dlhý smútočný flór…

Lebo mladý maliar v týchto dňoch — zomrel…

Kresadlo

Prichádzal vojak po hradskej pochodom. „Raz, dva, raz, dva!“ Mal svoj batoh na chrbte a šabľu po boku, lebo bol na vojne a teraz bol na ceste k domovu. I stretol na ceste starú bosorku; bola veľmi hnusná, spodná pera visela jej až do polovice pŕs. Povedala: „Dobrý večer, vojak! Akú peknú šabličku máš a aký veľký batoh! Ty si opravdový vojak! Dostaneš peňazí, koľko budeš chceť!“

„Ďakujem pekne, stará bosorka!“ povedal vojak.

„Vidíš tam ten veľký strom?“ povedala bosorka a ukázala na jeden strom, ktorý stál neďaleko. „Je v nútri celý dutý! Keď vylezieš až na vrchol, uvidíš dieru, ktorou sa prešmykneš až dolu hlboko do stroma. Uviažem ti povraz okolo tela, aby som ťa mohla zase vytiahnuť, až ma zavoláš!“

„A čo mám tam dolu v strome robiť?“ pýtal sa vojak.

„Peniaze priniesť!“ povedala bosorka. „Vedz, že keď sa dostaneš na dno stroma, najdeš sa v dlhej chodbe; tam je cele jasno, pretože tam horí viac než sto lámp. Potom uvidíš tri dvere. Môžeš ich otvoriť, lebo je v nich kľúč. Keď vstúpiš do prvej komory, uvidíš na zemi veľkú bedňu, na ktorej sedí pes. Má dve oči tak veľké, ako šálky, ale to ťa nesmie naľakať! Dám ti svoju modro kockovanú zásteru, tu rozložíš po dlážke; priskoč potom rýchlo a uchop psa a posaď ho na moju zásteru, otvor bedňu a vyber peňazí, koľko chceš. Je to všetko samá meď; ale keď chceš radšej mať striebro, musíš vstúpiť do najbližšej komory, tam sedí pes, ktorý má oči ako mlynské kolesá, ale ani toho sa nemusíš ľakať, posaď ho len na moju zásteru a naber si peňazí, koľko sa ti bude páčiť. Keď však chceš mať zlato, môžeš ho tiež mať, koľko ho len uvládneš, keď vstúpiš do tretej komnaty. Ale pes, ktorý tam na bedne sedí, má oči tak veľké, ako guľatá veža. Ver, to je zlý pes. Ale tiež sa ho neľakneš. Posaď ho len na moju zásteru, tak ti nič neurobí, a vezmi si z bedny zlata, koľko budeš chceť.“

„To nie je tak zlé,“ povedal vojak. „Ale čo mám tebe dať, ty stará bosorka? Lebo niečo, to si môžem mysleť, tiež budeš chceť.“

„Nie,“ povedala bosorka, „ani haliera nechcem. Mne len donesieš staré kresadlo, ktoré moja stará mať tam zabudla, keď bola naposledy dolu v strome.“

„Dobre,“ povedal vojak, „uviaž mi povraz okolo tela.“

„Tu je!“ povedala bosorka, „a tu je i modrá kockovaná zástera!“

Potom vojak vyliezol na strom, preliezol dierou dolu a stál teraz, ako to určila bosorka, dolu vo veľkej chodbe, kde mnoho lámp horelo.

Teraz otvoril prvé dvere. Ha, sedel tam pes s očami veľkými ako šálky a zúrivo sa naň pozeral.

„Ty si pekný chlapec,“ povedal vojak, posadil psa na zásteru bosorkinu a vybral si toľko medených peniazov, koľko sa mu do vrecák zmestilo, posadil psa zase na bedňu a odišiel do druhej komnaty. Tisíc tisícov! Tam sedel pes s očami ani mlynské kolesá. „Nemal by si tak veľa sa na mňa dívať,“ povedal vojak, „ľahko by sa mohlo stať, že by ťa oči bolely,“ a s tým posadil psa na zásteru bosorkinu; ale keď uvidel toľko strieborných peňazí, odhodil všetku meď a naplnil si vrecká i batoh samým striebrom. Teraz šiel do tretej komory. Ale to bolo strašné! Pes tam sediaci mal oči naozaj tak veľké, ako guľatá veža, a tie sa mu krútily v hlave sem i tam.

„Dobrý večer!“ povedal vojak a salutoval, lebo takého psa ešte doteraz nevidel; ale keď si ho dlhšie prezeral, tu si pomyslel: „A teraz dosť!“ podvihol ho a posadil na zem a bedňu otvoril. Boh nás chráň! Čo tam bolo zlata! Za to by si mohol kúpiť celú ríšu a všetko, čo je na svete! To bolo peňazí! Teraz vyhádzal vojak všetko striebro, ktorým si naplnil vrecká i batoh, a nabral zlata na miesto neho, ba aj čákov a topánky ním naplnil, že sa sotva hýbať mohol. Teraz bol bohatý! Potom posadil psa zase na bedňu, zavrel dvere a volal potom, aby ho vytiahla bosorka zase hore.

„Vytiahni ma hore, stará bosorka!“

„Máš tiež moje kresadlo?“ pýtala sa bosorka.

„Ale veru,“ povedal vojak, „na to som cele zabudol.“ A potom šiel a vzal ho. Bosorka ho vytiahla hore a tu stál zase na ceste, vrecká, čižmy, batoh a čákov plné zlata.

„Čo budeš robiť s kresadlom?“ pýtal sa vojak.

„Po tom je ti nič!“ povedala bosorka, „dostal si peniaze, teraz mi daj kresadlo!“

„Lárifári!“ povedal vojak, „hneď mi povieš, čo s ním chceš, lebo ináč vytiahnem šabľu a hlavu ti sotnem.“

„Nie,“ povedala bosorka.

A tak jej vojak hlavu sťal. Teraz tam ležala! Ale on sviazal všetko svoje zlato do jej zástery, vzal zásteru ako batoh na chrbát, dal kresadlo do vrecka a šiel rovnou cestou do mesta.

To bolo pekné mesto, a on šiel do najlepšieho hostinca, žiadal najlepšie izby a pokrmy, ktoré jedol najradšej; lebo bol bohatý, majúc toľko peňazí!

Domovníkovi, ktorý mu mal čistiť topánky, zdalo sa, že sú to veľmi zlé topánky na takého bohatého pána, ale ten si dosiaľ nekúpil nových. Len druhého dňa dostal topánky, ktoré boly pekné, a veľmi jemné šaty. Teraz bol z vojaka vznešený pán a rozprávali mu o všetkej nádhere mesta a o kráľovi a aká rozkošná princezna je jeho dcéra.

„Kde je možné ju videť?“ pýtal sa vojak.

„Nemožno ju vôbec videť,“ znela odpoveď. „Býva vo veľkom medenom zámku, kol do kola chránená mnohými múrmi a vežami. Nikto okrem kráľa nesmie ani k nej ani od nej, pretože bolo predpovedané, že sa vydá za praobyčajného vojaka, a to kráľ nemôže strpeť.“

„Chcel by som ju videť,“ myslel si vojak, ale k tomu práve nemohol dostať dovolenie.

Žil teda vesele, ako sa dalo. Chodil do divadla, jazdil do kráľovskej záhrady a rozdal chudobným mnoho peňazí, čo bolo pekné od neho. Vedel ešte z drievnych dôb, aká to je bieda, keď človek nemá ani haliera. Teraz bol bohatý, mal jemné šaty a získal mnoho priateľov, ktorí všetci hovorili, že je dobrý človek, pravý gavalier, a to sa vojakovi veľmi ľúbilo. Pretože však denne peniaze len vydával, ale nič neprijímal, zostaly mu naposledy už len dva haliere a teraz musel z nádherných komnát, ktoré dosiaľ obýval, vysoko hore do podkrovnej izbietky, hneď pod strechu, musel si sám svoje čižmy čistiť a šidlom zašívať a nikto z jeho priateľov k nemu neprišiel, pretože by museli vystupovať po toľkých schodoch.

Bol tmavý večer a on si nemohol ani svetla opatriť; ale tu si zrazu spomenul, že zostal ohorok v kresadle, ktoré vyniesol z dutého stromu, kam mu bosorka pomohla vniknúť. Priniesol kresadlo a vytiahol ohorok, ale v tom, čo kresal a iskry z kremeňa lietaly, rozlietly sa dvere a pes, ktorý mal oči veľké ako šálky, ktorého bol videl tam dolu pod stromom, stál pred ním a povedal: „Čo rozkazuje môj pán?“

„Čo to?“ povedal vojak, „to je čudné kresadlo, keď jeho pomocou môžem dostať, čo len môžem chceť! Opatri mi trochu peňazí,“ povedal ku psovi, a už pes bol preč a hneď zase bol zpäť a držal veľké vrece plné peňazí v gambe.

Teraz vedel vojak, aké to bolo nádherné kresadlo. Keď zakresal raz, vždy prišiel pes, ktorý sedel na bedne s meďou; keď zakresal po druhý raz, prišiel ten, ktorý striebro strážil a keď tretí raz zakresal, prišiel ten, ktorý zlato strážil. — Teraz vojak sostúpil zase dolu do nádherných komnát, ukázal sa v krásnych šatách a tu ho zase poznali všetci dobrí priatelia a veľmi si na ňom zakladali.

Tu pomyslel si raz: „Je to predsa len nápadné, že nemožno princeznu ani videť. Je vraj neobyčajne krásna, tvrdí každý, ale čo to môže byť platné, keď neprestajne musí sedeť v tom medenom zámku s toľkými vežami. Či nie je možné, aby som ju videl?“

„Kde je moje kresadlo?“ Zakresal, a hneď sa objavil pes s očami veľkými ako šálky.

„Je síce hlboká noc,“ povedal vojak, „ale predsa by som veľmi rád videl princeznu, hoci len na okamih!“

Pes bol hneď zo dverí a skôr, než si vojak pomyslel, videl ho zase i s princeznou. Sedela spiaca na chrbte psa a bola taká krásna, že každý mohol videť, že to bola ozajstná princezna.

Vojak sa nezdržal, aby ju nebozkal, lebo bol pravý vojak.

Pes bežal potom zase zpäť s princeznou; ale keď bolo ráno a kráľ s kráľovnou pri raňajkách sedeli, povedala princezna, že mala v noci veľmi čudný sen o jednom psovi a vojakovi. Išla vraj na chrbte psa a vojak ju vraj pobozkal.

„To by bolo niečo pekného!“ povedala kráľovná.

Teraz mala jedna zo starých dvorných dám v najbližšej noci strážiť pri princezninej posteli, aby videla, či to bol skutočný sen, alebo niečo iného.

Vojak roztúžil sa veľmi po princezne a tak prišiel pes zase v noci, vzal ju a utekal čo mohol, ale stará dvorná dáma si natiahla juchtu a bežala práve tak rýchlo za ním. Keď videla, že zmizli v jednom veľkom dome, pomyslela si: „Viem teraz, kde to je!“ a nakreslila kusom kriedy veľký kríž na dvere, potom šla domov a ľahla si spať, a pes zase sa vrátil s princeznou. Ale keď videl, že bol dom, kde býval vojak, označený krížom, vzal tiež kus kriedy a urobil kríž na všetky domy v meste. A to bolo veľmi múdro, lebo teraz nemohla dvorná dáma najsť tie pravé dvere, lebo na všetkých boly kríže.

Skoro ráno prišiel kráľ, kráľovná, stará dvorná dáma i všetci dôstojníci, aby sa dozvedeli, kde bola princezna.

„Tu je to!“ povedal kráľ, keď uvidel prvé krížom označené dvere.

„Nie. Tam je to, môj milý manžel,“ povedala kráľovná, keď videla druhé dvere krížom označené.

„Ale i tu je kríž a tu je tiež kríž!“ volali všetci; kam sa pozreli, tam boly kríže na dverách. Vtedy pochopili, že marné by bolo všetko hľadanie.

Ale kráľovná bola žena neobyčajne múdra, ktorá znala viac, než v kočiari jazdiť. Vzala svoje veľké zlaté nožnice, rozstrihala veľký kus hodvábnej látky a ušila z nej malé, pekné vrecúško, ktoré naplnila jemnou krupicou a priviazala ho princezne na hrdlo, potom urobila do vrecúška dierku, tak že krupica celou cestou, kade princezna prešla, sypať sa musela.

V noci prišiel pes zase, vzal princeznu na chrbát a bežal s ňou k vojakovi, ktorý ju srdečne miloval a bol by veľmi rád býval princom, aby si ju mohol vziať za ženu.

Pes si ani nevšimol, že krupica bola rozsypaná celou cestou, kade s princeznou bežal. Teraz to videli kráľ i kráľovná zreteľne, kde bola ich dcéra, a tu vzali vojaka a vrhli ho do väzenia.

Tam teraz sedel. Ach, ako temno a nudno tam bolo! Tiež mu povedali: „Zajtrá budeš obesený!“ To nebolo práve príjemné posolstvo a k tomu ešte zabudol svoje kresadlo v hostinci. Ráno mohol železnou mrežou svojho malého okienka videť, ako sa ľudstvo ponáhľa z mesta, aby boli prítomní jeho poprave. Počul bubny a videl pochod vojakov. Všetci ľudia bežali k popravisku; medzi nimi bol i jeden obuvnícky učeň v zástere a v papučiach. Utekal tak rýchlo, až mu jedna papuča odletela a to priamo proti stene, za ktorou vojak sedel a mrežami železnými vykukoval.

„Počuj, netreba sa ti tak náhliť,“ povedal mu vojak, „nebude z toho bez toho nič, pokiaľ ja neprídem. Keď chceš dobehnúť do môjho predošlého bytu a doniesť mi moje kresadlo, dostaneš štyri groše. Ale utekaj a sober nohy na plecia!“ Švec chcel si zarobiť štyri groše a letel ani šíp do bytu vojakovho, doniesol kresadlo, dal ho vojakovi a — teraz to počujeme!

Vonku za mestom bola vystavaná veľká šibenica, okolo nej stáli vojaci a mnoho tisíc ľudí. Kráľ a kráľovná sedeli na nádhernom tróne, práve oproti sudcom a celej rade.

Už stál vojak hore na rebríku, ale keď mu chceli povraz klásť okolo hrdla, povedal, že vždy každému úbohému vinníkovi, než trest svoj vytrpí, nevinné prianie sa vyplní. On že by si ešte žiadal zafajčiť fajku dohánu, veď to bude i tak tá posledná, ktorej sa mu na tom svete dostane.

Toho mu kráľ nechcel odopreť, a tak vzal vojak svoje kresadlo a kresal raz, dva razy, tri razy! Hľa, tu stáli všetci traja psi. Ten s očami veľkými ani šálky, ten s očami ani mlynské kolesá a ten s očami veľkými ani guľatá veža. „Pomôžte mi, aby som nebol obesený!“ povedal vojak, a tu vrhli sa psi na sudcov a celú radu, chytili jedného za nohy a iného za nos, a hodili ich mnoho metrov do vzduchu, tak že pri páde sa rozbili na marné kúsky.

„Ja nechcem,“ povedal kráľ, ale najväčší pes chytil jeho i s kráľovnou a hodil ich za tými ostatnými. Vojaci sa naľakali a celý národ volal: „Milý vojak, ty buď naším kráľom a vezmi si krásnu princeznu za manželku!“

Potom posadili vojaka do kráľovského kočiara, a všetci traja tancovali pred ním a kričali: „Hurrá!“ A chlapci pískali na prsty a vojaci vzdávali zbraňou česť. Princezna vyšla z medeného zámku a stala sa kráľovnou, a to sa jej páčilo! Svadba trvala plných osem dní, a psi sedeli tiež pri tabuli a dívali sa, až beda!

Lietajúci kufor

Bol raz jeden kupec a ten bol taký bohatý, že mohol celú hlavnú ulicu a skoro ešte jednu bočnú uličku vydláždiť samými dolármi. Ale neurobil toho, vedel svojich peňazí využiť inakšie. Keď vydal halier, dostal zaň vždy dolár; ba, taký kupec bol — ale konečne musel tiež zomreť.

Teraz dostal všetky tie peniaze jeho syn. Tento žil nádherne v radovánkach, chodil každej noci na maškarné plesy, robil papierových šarkanov z bankoviek a bankovkami si i cigare zapaľoval.

Týmto spôsobom peniaze pravda ubúdaly. Konečne mal už len štyri groše a žiadnych šiat než pár papučí a starý župan.

Teraz sa priatelia už o neho nestarali, keď sa nemohli ukazovať v jeho spoločnosti na ulici. Len jeden z nich, dobrák, poslal mu starý kufor so vzkazom: „Spakuj!“ To bolo síce veľmi pekné, ale nebolo čo spakovať, a tak si sadol do kufra sám.

To bol zázračný kufor! Sotva že stisol zámok, mohol lietať. To kupec urobil a brnk! letel kufor s ním komínom hore a ďalej nad oblaky a vždy ďalej a ďalej. Chvíľami to povážlivo zaprašťalo, a kupec mal veľký strach, aby sa kufor nerozpadol, bol by urobil iste riadny skok! Ale chráň Boh, konečne prišiel cele zachovalý do Turecka. Kufor skryl v lese do suchého listia a vošiel do mesta. Tam sa mohol voľne prechádzať, lebo všetci Turci nosia len papuče a župany.

A stretol dojku s dieťaťom. „Počuj, ty turecká dojka,“ povedal, „čo je to za veľký zámok hneď za mestom, ktorého okná sú tak vysoké?“

„Tam býva dcéra cisárova!“ odpovedala, „bolo jej prorokované, že ju jeden milenec urobí veľmi nešťastnú, a preto nesmie ju nikto navštíviť, keď cisár alebo cisárovná nie sú prítomní.“

„Ďakujem!“ povedal syn kupcov. A šiel do lesa, sadol si do svojho kufra, letel v ňom na strechu zámku a vliezol oknom k princezne.

Táto ležala na pohovke a spala a bola tak prekrásna, že ju musel pobozkať. Tu sa prebudila a veľmi sa podesila, ale on vravel, že je turecký pán boh, ktorý k nej prišiel vzduchom a to sa jej veľmi páčilo.

Potom si sadli vedľa seba, on chválil jej krásne oči a povedal, že sú to najnádhernejšie tmavé jazerá, v ktorých plávajú myšlienky ako sirény. O jej čele hovoril, že je to ľadovec s najnádhernejšími sieňami a obrazmi. A tiež jej rozprával o bocianovi, ktorý nosí pekné malé dietky. Ach, to boly veľmi krásne poviedky!

Potom požiadal o ruku princezninu a ona hovorila hneď „áno“!

„Ale musíte prísť zase v nedeľu večer, vtedy pijú moji rodičia so mnou čaj. Budú veľmi pyšní na to, že dostanem tureckého boha za manžela. Ale postarajte sa o to, aby ste mohli rozprávať peknú rozprávku, lebo to je najmilšou zábavou mojich rodičov. Moja matka má rada rozprávky mravné a vznešené a môj otec veselé, pri ktorých sa človek môže zasmiať.“

„Dobre, nedonesiem nič iného darom, než rozprávku,“ povedal kupec a potom sa rozišli. Ale princezna darovala mu dýku dukátmi vykladanú, a tieto mu boly zvlášte vítané.

Potom odletel, kúpil si nový župan a sedel potom v lese, horlivo básniac o svojej pohádke. Lebo do nedele večer musela byť hotová, a skladanie pohádok nie je vec práve ľahká.

A keď bol konečne hotový, hľa, bola práve nedeľa a večer. U princezny čakal naň cisár a cisárovná a celý dvor, s čajom.

Bol prijatý veľmi vľúdne.

„Chcete nám rozprávať poviedku?“ začala cisárovná, „nejakú hlbokú a vzdelávajúcu?“

„A pri ktorej sa človek tiež môže zasmiať?“ dodal cisár.

„Isteže!“ odpovedal syn kupcov a rozprával. „A teraz dávajte pozor!“

„Bola raz jedna škatuľka zápaliek, ktoré boly veľmi pyšné na svoj vznešený pôvod. Ich rodokmeň, to je veľká borovica, ktorej každá zápaľka bola malou čiastočkou, bol veľmi starý strom vonku v lese.

Zápaľky ležaly medzi kresadlom a medzi starým železným hrncom na rímse v kuchyni a týmto rozprávaly o svojej mladosti.

„Áno, dokiaľ sme boly na sviežej vetvici,“ povedaly, „vtedy nám bolo opravdu dobre. Každého rána a večera bol diamantový čaj, totiž rosa. Celý deň sme maly slnečnú žiaru, lebo slnko svietilo, a všetci vtáci nám museli rozprávať pohádky. Mohly sme tiež vycítiť, že sme boly bohaté, lebo listnaté stromy boly ošatené len v lete, ale náš rod mal prostriedky, že mohol nosiť zelené šaty v lete i v zime. Potom prišli drevorubači a v lese vypukla veľká revolúcia. Náš rod bol roztrieštený.

Otec rodiny dostal miesto ako hlavný sťažeň nádherného korábu, ktorý mal obísť celý svet, keby chcel. Ostatné konáre našly iné postavenie a nám pripadla teraz úloha, aby sme zapaľovali svetlo nižším zástupom a preto sme sa dostaly až sem do kuchyne k urodzeným ľuďom.“

„Ja som mal iný osud,“ povedal železný hrniec, vedľa ktorého zápaľky ležaly. „Od tej doby, čo som videl svetlo sveta, mnoho sa podo mnou kúrilo a mnohokráť som bol rozžeravený. Ja sa starám o to, čo živí, a som preto vlastne prvý tu v dome. Mojou jedinou radosťou je ležať po obede čisto a pekne na svojom mieste a zabávať sa rozumne so svojimi súsedmi. Vynímajúc vedro na vodu, ktoré niekedy sa dostane až dolu na dvor, žijeme tu cele pri zavretých dverách. Jediným naším poslom noviniek je koš, s ktorým sa chodí na trh, ale ten hovorí príliš rebelantsky o vláde a o ľudu. Nedávno spadol jeden starý hrniec ľaknutím nad tým na zem a puknul. Áno, ten koš je svobodomyseľný, o tom vás môžem uistiť!“

„Ty hovoríš až priveľa,“ povedalo kresadlo a oceľ naň bila, až iskry odletovaly.

„Či si neurobíme veselý večierok?“

„Áno, hovorme o tom, kto je z nás najvznešenejší,“ povedaly zápaľky.

„Nie, ja nehovorím rád o sebe,“ odpovedal hlinený hrniec, „ale navrhujem večernú zábavu. Urobím tiež začiatok a budem niečo rozprávať, čo každý sám raz zažil. Možno sa tak ľahko do toho vžiť a každý sa pri tom pobaví. Teda počúvajte: Pri východnom mori u starých bukov —“

„To je pekný začiatok,“ volaly všetky taniere, „to bude iste rozprávka, ktorá sa bude páčiť všetkým.“

„Áno, tam som prežil svoju mladosť v jednej tichej rodine. Nábytok sa vyprášil, dlážka sa umývala a každých štrnásť dní boly povesené nové záclony.“

„Ako zaujímavo rozprávate,“ povedala metla, „človek hneď vycíti, že to ženská bytnosť rozpráva, všetkým tým vanie niečo čistého!“

„Áno, to sa vycíti,“ povedalo vedro na vodu a z radosti nad tým urobilo malý skok, až voda na zem vystriekla.

Hrniec pokračoval v svojej rozprávke a koniec sa cele rovnal začiatku.

Taniere cvendžaly samou radosťou, metla však vytiahla z piesku zelenú petržlen a ovenčila ňou hrniec, pretože vedela, že tým druhých nahnevá. A tiež i myslela: „Keď ja ho ovenčím dnes, ovenčí on mňa zajtra!“

„Teraz si zatancujeme,“ povedaly kliešte pri kozúbku a začaly sa točiť do kruhu. Milý Bože, ako vedely dvíhať jednu nohu do výšky! Stará obliečka na stoličku sa roztrhla pri tomto pohľade.

„Budeme tiež ovenčené?“ pýtaly sa kliešte a stalo sa tak.

„To je všetko len bedač, nič vznešeného,“ myslely si zápaľky.

Teraz mala spievať čajová konvička. Ale predstierala prechladnutie a povedala, že môže spievať len vtedy, keď varí. Boly to však len samé vytáčky, samé vykrúcanie, ona chcela spievať len na stole medzi pánstvom.

Na rímse pri okne ležalo staré pero, ktorým slúžka niekedy písavala. Nebolo na ňom nič zvláštneho, snáď len to, že bolo pohrúžené príliš hlboko do kalamára; ale na tom si ono práve mnoho zakladalo. „Keď čajová konvička nechce spievať, nech nechá tak,“ povedalo. „Vonku v klietke sedí slávík, ten spieva prekrásne; neučil sa síce nič ďalej nového, ale to dobre dnešný večer vypočujeme.“

„Zdá sa mi to v najvyššej miere nevhodné,“ povedal samovar, ktorý zastával úrad kuchyňského speváka, a nevlastným bratom čajovej konvičky bol, „aby sme cudzieho vtáka počúvali. Je to snáď vlastenecké? Vyzývam nákupný koš, aby sa o tom vyslovil.“

„Hnevám sa,“ povedal nákupný koš, „ba, hnevám sa, že si to nik ani predstaviť nevie. Či sa to sluší takto večer tráviť? Či by nebolo o mnoho rozumnejšie, keby sme mohli celý dom naraz usporiadať? Každý by potom dostal miesto, ktoré mu patrí a ja by som bol slávnostným poriadateľom.“

Zrazu sa otvorily dvere a slúžka vstúpila. Teraz stálo všetko tíško a nikto sa neopovážil ani muknúť. V celej kuchyni nebolo hrnca, ktorý by citom svojej urodzenosti nebol hlboko preniknutý. „Hej, keby som len bol chcel,“ myslel si každý, „mohol to byť dobrý večer!“

Slúžka vzala zápaľky a nakládla ohňa. Bože, ako ony zaiskrily a zaplanuly!

„Teraz môže každý videť, že sme my prvé,“ myslely si. „Aký lesk, aký oheň my vydávame!“ A potom zhorely…

„To bola skvostná rozprávka,“ povedala cisárkyňa, „cítila som v duchu, že som medzi zápaľkami v kuchyni. Ba, dostaneš teraz našu dcéru!“

„Áno,“ povedal cisár, „v pondelok dostaneš našu dcéru. Teraz mu tykajte všetci, lebo tým bol prijatý do rodiny.“

Svadba bola teda ustanovená a večer predtým bolo osvetlenie mesta. Pečivo a cukríky sa rozdávaly, ľudia sa tisli po uliciach a kričali „hurrá!“ a pískali na prsty. Bolo to prekrásné!

„Musím tiež pomýšľať na to, aby som nejako prispel k slávnosti,“ myslel si kupcov syn a šiel kúpiť si rakéty, praskacie hračky a iné všelijaké ohňostroje, položil to do svojho kufru a vyletel s tým do vzduchu. Prask! vzplanul ohňostroj, len to praskalo a fičalo. Všetci Turci tancovali a skákali, až im topánky okolo uší lietaly. Také zjavy vo vzduchu ešte nevideli! Teraz len verili, že je to sám turecký pán boh, ktorý si berie princeznu.

Keď sa kupcov syn so svojím kufrom zase sniesol do lesa, pomyslel si: „Sídem a pozrem sa do mesta, aký dojem urobil môj ohňostroj.“ Bolo pochopiteľné, že sa mu toho zachcelo. Čo si ľudia všetko rozprávali! Každý, koho sa pýtal, videl to ináč, ale všetci to nachádzali krásné.

„Ja som videl sám tureckého boha,“ povedal mu jedon. „Mal oči ako žiarivé hviezdy a fúzy ako kypiace vlny.“

„Letel v barevnom plášti,“ oznamoval druhý, „a najľúbeznejšie anjelské hlávky vykukovaly zpod záhybov jeho plášťa.“

Boly to skvostné veci, ktoré kupcov syn počul, a druhého dňa mala byť svadba.

Druhého dňa šiel zase do lesa, aby si sadol do svojho kufra — ale kde bol tento? Spálený. Z ohňostroja zostala jedna iskra a tá premenila kufor na popol. Teraz už nemohol kupcov syn lietať a nemohol sa dostať k svojej neveste.

Táto však stála celý deň na streche paláca a čakala naň. A čaká až do dneška. Ale on chodí svetom a rozpráva pohádky, ktoré však už nie sú tak veselé, ako o zápaľkách.

O dieťati v hrobe

Bol smútok v dome — bol smútok v srdciach, zomrelo najmladšie dieťa, štyriročný chlapec, jediný syn, potešenie rodičov a nádeja budúcnosti. Mali síce ešte dve dcérky, staršia z nich mala byť toho roku birmovaná, boly to dve veľmi milé dievčatá, avšak ztratené dieťa je vždy najdrahšie a toto bolo najmladšie a bol to syn! Bola to ťažká zkúška. Sestry trúchlily a žialily, ako mladé srdcia vedia žialiť, dojaté najmä bôľom rodičov; otec bol smutný, avšak matka bola ťažkou ztratou zúfalá a bez útechy. Dňom i nocou bola na nohách, ošetrovala choré dieťa, brala ho na ruku a nosila. Cítila u poznávala, že to bola časť jej vlastnej bytnosti. Ani si to nemohla predstaviť, že je mrtvé, že má byť vložené do rakve a sovreté stenami hrobu. Domnievala sa, že Boh nemôže jej to dieťa odňať a keď sa tak predsa stalo a vec bola istá, riekla matka v zúfalom žiali:

„Boh o tom nevedel, má na tomto svete neciteľných sluhov, konajúcich, ako na im zapáči, neslyšiacich na vrúcnu modlitbu matkinu.“

Ztratila dôveru v Boha a s tým súčasne sa jej zmocnily ťažké myšlienky, myšlienky na smrť, strach pred večnou smrťou, strach, že sa človek premení v prach a popoľ a tým že sa všetko skončí. A takto smýšľajúc, nemala ničoho, k čomu by sa jej duša upiala, klesla v bezdno strašnej zúfalosti.

V hodinách najťažších už ani plakať nemohla. Nemyslela na svoje mladé dcérky; slzy manželove kanuly jej na čelo a ona sa na neho ani nepozrela; jej myšlienky predlievaly pri mrtvom dieťati a každý jej dych mal jedine ten cieľ, vyvolať spomienku na jej dieťa, na jeho nevinné zažvatlanie.

Nastal deň pohrabu; nespala pred tým ani jednej noci; zrána ju premohla únava a zaspala na krátko. Zatiaľ bola rakva odnesená do odľahlej izby a víko bolo pribité tak, aby nepočula údery kladív.

Keď sa prebudila, vstala a chcela videť svoje dieťa; lež manžel jej riekol so slzami v očiach: „Pribili sme už víko, muselo to byť!“

„Keď Boh je ku mne taký nemilosrdný,“ zavolala matka s horkosťou, „prečo by ľudia mali byť ku mne lepší!“ a začala usedavo plakať.

Rakva bola odnesená, aby mohla byť pochovaná, bezútešná matka sedela u svojich dcér, dívala sa na ne, bez toho, aby ich videla, myšlienky jej sa vôbec nezaoberaly v ničom so zbývajúcou jej rodinou; oddávala sa svojmu smútku a tento ňou šmýkal, ako more loďou, ztrativšou veslo i veslára. Tak minul deň pohrabu a po ňom viac dní v rovnakom, jednotvárnom, ťažkom bôli. Ostatní pozorovali ju so slzami v očiach a smutnými pohľadmi; nepočula ich útešných slov, čo by jej konečne mohli hovoriť, keď sami boli smutní a zarmútení.

Zdalo sa, že nemá už spánku, a len tento jej mohol byť najlepším priateľom, posilniť jej telo a v dušu jej zase privolať mier a kľud. Ale primali ju aspoň k tomu, že sa položila do postele a ležala tíško, ako by spala. Raz v noci počul jej manžel hlboké výdychy a preto sa domnieval s určitosťou, že našla konečne pokoj a osvieženie, preto sopnul ruky, pomodlil sa a skoro zaspal zdravým, pevným spánkom. Preto nespozoroval, že sa dvihla, obliekla sa a potom tíško opustila dom, aby sa dostala tam, kde dňom i nocou dlely jej myšlienky, ku hrobu, ktorý uzavieral jej dieťa. Šla záhradou, vyšla na šíre polia, ktorými viedol chodníčok okolo mesta na hrobitov; nikto ju nevidel a tiež ona nikoho nevidela.

Bola krásna, hviezdnatá noc, vzduch bol ešte vlahý a mierny, bolo to v septembri. Vošla na hrobitov a kráčala k hrobčeku, ktorý vyzeral ako jediná, veľká, vonná kytica. Posadila sa a sklonila hlavu na hrob, ako by vysokou vrstvou hliny chcela uvideť svojho milého chlapca, na ktorého úsmevy tak rada si spomínala. Na utešený výraz jeho očí, aký mal ešte i v chorobe, na ten nebolo možné zabudnúť. Aký výmluvný bol ten jeho pohľad, keď sa nad ním skláňala a keď uchytila jeho mäkkú rúčku, ktorú sám už nemohol podvihnúť. Ako pri jeho posteli, tak sedela teraz pri jeho hrobe; avšak tu sa uvoľnil prúd sĺz, padajúcich na hrob.

„Ty chceš dolu k svojmu dieťaťu!“ zaznel zrazu hlas práve vedľa nej; znel jasno a hlboko, znel jej priamo do srdca. A pred sebou videla muža zahaleného v dlhý smútočný plášť, ktorý kapucu mal shrnutú cez hlavu. Avšak ona pozrela mu pod ňu do tvári, do jeho prísnych, avšak predsa dôveru budiacich čŕt, oči jeho sa lisly, ako keby bol mladý.

„Dolu k môjmu dieťaťu!“ opakovala a znela v tom úpenlivá prosba zúfania.

„Odvážiš sa za mnou?“ pýtal sa muž. „Som Smrť!“

Ona prisvedčila. Zrazu sa jej zdalo, ako by všetky hviezdy nad ňou zažiarily mesačnou skvelosťou, videla pestrú, barevnú nádheru kvetov na hrobe, povrch zemský zvoľna povoľoval ako vznášajúci sa háv, matka klesala a postava rozprestrela okolo nej svoj plášť. Nastala noc, noc smrti; matka klesala hlbšie, než dosiahne rýľ hrobníkov, hrobitov sa rozprestieral ticho nad jej hlavou.

Záhyb plášťa povolil; stála v rozsiahlej sieni, veľkej a útulnej. Šero všade panovalo, ale pred ňou stálo a v tej chvíli hneď sa k nej privinulo jej dieťa. Usmievalo sa na ňu a žiarilo krásou, väčšou než prv. Matka skríkla — nebolo však počuť, lebo hneď pri nej a hneď zase opodiaľ a hneď zase zblízka zaznievala prekrásna hudba. Nikdy pred tým nepočula matka hudby tak krásnej; zaznievaly za hustou, ako noc čiernou oponou, ktorá túto sieň delila od nekonečných krajín večnosti.

„Sladká, drahá mamička!“ vravelo jej dieťa. Bol to známy, milovaný hlas; a bozky sa hrnuly jeden za druhým v nebeskej blaženosti. Dieťa ukázalo na tmavú oponu.

„Tak krásne predsa nie je na zemi! Vidíš, mamička, vidíš všetkých? Aké je to blaženstvo!“

Avšak matka nič nevidela, ani tam, kam dieťa ukazovalo, nič, než tmavú noc; dívala sa zrakom pozemským, nevidela tak, ako dieťa, ktoré Boh k sebe povolal. Počula zvuky a hlasy, nie však slová.

„Musím teraz leteť, mamička!“ povedalo dieťa, „musím leteť so všetkými ostatnými veselými deťmi priamo k dobrému Pánu Bohu. Ja by som tak rád išiel, ale keď ty plačeš, ako teraz, nemôžem sa od teba odtrhnúť, a ja by som tak rád išiel! Či nesmiem? Ty predsa prídeš za krátko sem ku mne, zlatá mamička!“

„Ach, zostaň, len zostaň!“ odvetila, „len ešte chvíľku! Len raz sa chcem ešte na teba podívať, pobozkať ťa, pohladkať!“

A bozkala ho a tisla na prsá. Zrazu zaznelo shora jej meno. Zvuky tie boly plné žiaľu. Čo to bolo?

„Čuješ?“ pýtalo sa dieťa. „To otecko ťa volá!“

A zase po niekoľkých chvíľach ozvaly sa hlboké vzdychy, ako by plačúcich detí.

„To sú moje sestričky!“ povedalo dieťa. „Mamička, či ty si ich zabudla?“

A tu si matka spomenula na pozostalých, zmocnila sa jej nevýslovná úzkosť, dívala sa a videla pred sebou vznášať sa vždy nové postavy, z ktorých niektoré myslela, že poznáva. Vznášaly sa sieňou smrti k tmavej opone a za to zmizly. Či sa objaví i jej manžel a jej dcéry? Nie, ich volanie, ich vzdychy dosiaľ zaznievajú shora; skoro by pre mŕtveho bola zabudla na živých.

„Mamička, teraz znejú zvony nebeského kráľovstva!“ povedalo dieťa. „Mamička, teraz vychádza slnko!“

I k nej preniknul prúd oslňujúceho svetla; — dieťa zmizlo a ona cítila sa byť vynášaná nahor. — Pocítila chlad, podvihla hlavu a videla, že leží na hrobe svojho synka. Ale Boh snom podporou bol jej krokov, svetlom jej rozumu, klesla na kolená a modlila sa:

„Odpusť mi Pane, Bože môj, že som chcela nesmrteľnú dušu zadržať v jej lete a že som zabudla na povinnosti, ktoré si mi uložil k živým!“ Pri týchto slovách sa znateľne uľahčilo jej srdcu. V tom vyšlo slnko, malý vtáčik jej zaspieval nad hlavou a kostolné zvony zvaly k rannej modlitbe. Všade bolo posvätné ticho, ako v jej srdci! Poznala zase svojho Boha, poznala svoje povinnosti a roztúžená ponáhľala sa domov. Sklonila sa k svojmu manželovi, jej vrelé bozky ho prebudily a hovorila k nemu slovami, tryskajúcimi z hĺbky srdca; bola zase silná a shovievavá, ako len žena vie byť, a sama teraz bola mužovi bohatým zdrojom útechy.

„Čo Boh činí, dobre činí!“

A muž sa jej pýtal: „Kde si nadobudla zrazu toľko síl, kto utešil tvoje srdce?“

Pobozkala ho a pobozkala i svoje dve dcérky.

„Udelil mi to Boh, a moje dieťa v hrobčeku.“

O hlúpom Jankovi

Hlboko uprostred ríše ležal starý panský dvorec a tam žil statkár, ktorý mal dvoch synov, ktorí boli tak múdri a vtipní, že keby len dopoly takí boli bývali, dosť by bolo. Títo sa chceli uchádzať o dcéru kráľa, lebo dala oznámiť, že si toho vezme za muža, s ktorým sa najlepšie zabaví. Celý týždeň chystali sa tí dvaja na cestu k princezne. To bola najdlhšia lehota k tomu im dovolená. Ale bola tiež práve dostatočná, lebo mali pekné predbežné vzdelanie, čo je vždy vec veľmi užitočná. Jeden vedel celý latinský slovník ako i tri ročníky „Denného listu“ z pamäti, a druhý bol oboznámený so všetkými paragrafmi zákona, a so všetkým, čo má vedeť každý cechmajster. Tým spôsobom dúfal, že sa vie pobaviť o všetkých záležitostiach štátnych, a okrem toho vedel tiež vyšívať; bol veru veľmi obratný a šibký.

„Ja dostanem dcéru kráľovskú!“ hovorili obidvaja a otec dal každému z nich nádherného koňa. Ten, ktorý vedel slovník a noviny z pamäti, dostal vranka, znalec zákonov, ktorý okrem toho vedel snáď vyšívať, dostal belúša, a k tomu namazali si ešte obidvaja kútiky úst rybäcím tukom, aby ich mali pružnejšie. Čeľaď všetka stála dolu na dvore, aby videli, ako budú na kone vstupovať. V poslednom okamihu objavil sa tretí brat, lebo boli traja, ale toho nik nepočítal, lebo nebol tak učený, ako tí dvaja druhí, a každý mu hovoril krátko: „Hlúpy Janko“.

„Kamže?“ pýtal sa, „veď máte najlepšie sviatočné šaty.“ — „Na dvor kráľovský, chceme sa zabaviť s dcérou kráľovskou a vziať si ju za ženu. Či si nepočul, čo sa po celej zemi vyhlasovalo?“ A rozprávali mu o tom.

„U paroma!“ zvolal Jano, „to tam tiež musím ísť!“ Ale bratia sa mu vysmiali a odišli.

„Otecko, dajte mi koňa,“ povedal Jano, „mám veľkú chuť sa oženiť. Keď si ma vezme, vezme si ma. Keď si ma nevezme, vezmem si ju predsa!“

„Netrep,“ povedal otec, „tebe koňa nedám. Veď ani hovoriť nevieš, tvoji bratia sú oproti tebe praví dvoraníni!“

„Keď nedostanem koňa, vezmem si kozu, tá patrí mne a unesie ma tiež.“ Tak riekol a sadol si na kozu, stisol jej boky ostrohami a odjechal po hradskej. Hop! Hurrá! Ako chytro išiel! „Už idem!“ kričal Jano a začal spievať, až sa to ďaleko široko rozliehalo.

Ale bratia tíško išli ďalej, neprehovorili ani slova, lebo si museli dobre rozvážiť všetky tie dobré nápady, ktoré chceli predniesť.

„Halo! Halo! Hoj! tu som! Pozrite sa predsa, čo som našiel na hradskej!“ S tými slovami ukázal hlúpy Janko svojim bratom mrtvú vranu, ktorú našiel.

„Hlupák!“ povedali. „A čo chceš s tým začať?“

„Dám ju kráľovskej dcére!“

„Len to urob!“ povedali a smejúc sa, išli ďalej.

„Halo! Halo! Už som tu! Pozrite, čo som našiel, to sa nenajde každý deň na hradskej!“

Bratia zase zastali, aby sa pozreli, čo to je.

„Hlupák,“ povedali znova, „veď je to stará drevená topánka, ktorej ešte vŕšok chybuje, či i tú chceš dať dcére kráľovskej?“

„To sa rozumie,“ povedal Jano. A bratia sa smiali a išli ďalej hodný kus cesty.

„Halo! Halo! Hoj! Tu som zase!“ kričal Jano, „je to čím ďalej, tým veselšie, ale, halo, toto je predsa niečo vzácneho!“

„Čo si to zase našiel?“ pýtali sa bratia.

„Ach!“ povedal hlúpy Jano, „to nestojí ani za reč, ale dcéra kráľovská bude mať radosť!“

„Fí!“ povedali bratia, „veď je to len blato, nič len blato z priekopy pri hradskej.“ — „To hej,“ povedal Jano, „a k tomu najjemnejšieho druhu, že ho nemožno ani v ruke udržať.“ A naplnil si tým vrecko. Teraz sa dali bratia do prudkého cvalu, tak že boli o hodinu skôr pred bránou mesta než hlúpy Jano. Ale tam boli všetci nápadníci označení číslom a postavení do radu a šiku a tak tesno, že sa ani pohnúť nemohli, a to bolo veľmi dobré, lebo by sa boli ešte povadili a pobili, ale takto museli pekne stáť jeden za druhým.

Všetci obyvatelia zeme a sídelného mesta sa shromaždili okolo zámku až k oknám, aby videli, ako dcéra kráľovská ženíchov privíta. Ale sotva niektorý vstúpil do siene, ztratil svoju výmluvnosť a bol koniec.

„Nie sú nič hodní!“ povedala dcéra kráľovská, „preč s nimi!“ Konečne prišiel rad na toho z bratov, ktorý vedel celý slovník z pamäti. Ale ten nevedel teraz ani slova, zabudol všetko, zatiaľ čo stál vonku v rade; nad to ešte dlážka vrzgala a povaľ bola jediný kus hladkého zrkadla, tak že videl seba, ako si na hlave stojí; pri každom okne stáli traja pisári a jeden mestský radca, ktorí všetko, čo sa hovorilo, zapisovali, aby to hneď prišlo do novín a mohlo na každom rohu za groš byť predávané. Bolo to hrozné a k tomu bolo ešte v kachliach tak zakúrené, až tam bolo dusno.

„Je tu veľké teplo!“ začal ženích.

„Isteže,“ povedala dcéra kráľovská, „lebo môj otec pečie dnes mladých kohútov.“

Teraz to mal! Stál tam ako kus dreva, lebo na takú odpoveď nebol prichystaný; nedostal zo seba ani slova, hoci by veľmi rád bol riekol niečo vtipného. Tu máš!

„Nie je nič hodný!“ povedala dcéra kráľovská, „preč s ním!“ A tak musel ísť, ako prišiel. Teraz prišiel rad na druhého brata.

„Je tu veľké teplo!“ povedal.

„Isteže,“ povedala kráľova dcéra, „veď sa dnes pečú mladí kohúti!“ odpovedala dcéra kráľovská.

„Čo? Čože? Akože?“ povedal a všetci pisári písali.

„Nie je nič hodný, preč s ním!“ zavolala princezná. Teraz prišiel rad na hlúpeho Janka. Vošiel na svojej koze rovno do siene.

„Ale máte tu teplo!“ povedal.

„Áno,“ povedala kráľovská dcéra. „Veď pečú dnes mladých kohútov.“

„To sa mi práve hodí,“ povedal Janko. „Tu si môžem i svoju vranu upiecť.“

„To môžete,“ povedala princezná. „Ale či tiež máte niečo, na čom by ste ju upiekli, lebo ja nemám ani hrnca, ani pavne.“

„Ach, to sa už voľajak zrobí,“ povedal Jano veselo. „Ja mám výborný kuchynský riad!“ A s tým vytiahol starú drevenú topánku a vložil vranu do nej.

„To stačí tak práve na večeru,“ povedala dcéra kráľovská, „ale kde vezmeme omáčku k tomu?“

„Tú máme vo vrecku,“ povedal Jano, „mám jej toľko, že ňou môžem i plytvať!“ A s tým vysypal bahno z vrecka.

„To sa mi páči,“ povedala dcéra kráľovská, „ty vieš odpovedať i hovoriť a preto si ťa vezmem za manžela. Ale či vieš, tiež, že každé slovo, ktoré tu hovoríme, príde zajtra do novín? Hľaď, pri každom stole sú traja pisári a jeden starý mestský radca a ten je najhorší, lebo nedoslýcha.“ Ale to povedala len preto, aby mu strachu nahnala. Tu sa všetci pisári dali do smiechu a rozliali atrament po dlážke.

„To sú tam tí páni tam oproti?“ povedal hlúpy Jano. „To musím pánovi mestskému radcovi dať, čo mám najlepšieho,“ a s tým obrátil svoje vrecko a vystriekol mu všetko blato do tvári.

„Dobre si si pomohol,“ povedala princezna, „toto by som ja nevedela. Ale ja sa tomu ešte priučím.“

A tak sa stal hlúpy Jano kráľom, dostal kráľovnú a korunu a sedel na tróne, a to všetko máme z novín obecných starších — ale na tie sa nemožno vždy vo všetkom spoľahnúť.

O korenárovej nočnej čiapke

V Kodani je ulica, ktorá sa menuje „domčeková“. Označenie toto býva však dosť komolené, lebo sa podľa malých domčekov pôvodne menovala menom nemeckým, ktoré v ústach ľudu bolo zmenené. Za starých čias — je tomu už mnoho, mnoho rokov — neboly tie domky iné, než drevené búdy, asi také, ako tu i tu sa ešte na trhoch stavajú. Pravda, boly o niečo väčšie a maly okná, ich tabuľky však boly z rohoviny alebo z kožiek zvierat, lebo vo vtedajších časoch bolo sklo vo všetkých domoch vec veľmi vzácna a drahocenná. Ale tomu je už veľmi dávno, že i dedkov dedko to dávnymi časmi nazýval, keď o tom rozprával. Je tomu už niekoľko sto rokov.

Kodaňský obchod bol vtedy ovládaný bohatými obchodníkmi brémskymi a lubeckými; oni sami sem neprichádzali, ale posielali sem svojich predavačov. Títo bývali v drevených búdach v „domčekovej ulici“ a predávali pivo a korenie. Nemecké pivo bolo vtedy znamenité a bolo ho mnoho druhov: brémske, emžské — i brunšvícky ležiak, a potom rozličné korenia, ďumbier, anýž, šafrán a najmä čierne korenie (piepor). Toto bolo najdôležitejšie a preto nemeckí predavači v Dánsku sa volali „korenári“. A to bolo podivné, že týmto ľuďom vo vlasti bolo uložené za povinnosť, že sa v Dánsku nesmú oženiť. Mnohí z nich tak ostareli: boli nútení sami si obstarávať domácnosť, posteľ postielať, oheň zakúriť atď. Niektorí sa cele stránili sveta, ako starí mládenci, a vyznamenávali sa zvláštnym životom duševným a podivnými obyčajmi. Podľa nich tiež každý slobodný, starší muž bol menovaný „korenárom“; a to všetko je treba znať, aby tento náš priebeh bol srozumiteľný.

Starému mládencovi sa ľudia posmievajú, hovoria, aby si vzal nočnú čiapku, stiahol ju cez uši a šiel spať.

„Starý kocúr idúc spať,
čiapku si musí brať,
schová do nej uši,
pekne mu to sluší!“

Áno, tak sa o nich spieva! Smejú sa starému mládencovi a jeho nočnej čiapke — práve preto, že jeho i ju tak málo ľudia znajú — ach, neprajte si nikdy takej nočnej čiapky! A prečo? Teda čujte:

V najstarších dobách nebola domčeková ulička dláždená. Bola tu diera na diere ako vo vyjažďanom úvoze. Ulica bola úzka a domy boly tak proti sebe naklonené, že v lete často od domu k domu naťahovali povrazy a vzduch v nej bol cítiť korením, šafránom a ďumbierom. Za pultom v sklepe nestálo mnoho mladíkov, nie, boli to väčšinou starí chlapci a neboli snáď, ako si myslíme, v parochniach alebo v nočných čiapkach, v nohaviciach len po kolená a vo vestách a kabátoch úzko upiatých; nie, tak sa nosil dedkov dedko a tiež je tak vymaľovaný; korenári však nemali k tomu prostriedkov, aby sa dali maľovať a predsa by dnes pre nás bolo veľmi cenné a zaujímavé, keby sme mali obraz niektorého z nich, ako stojí v sklepe za pultom, alebo ako v nedeľu putuje do kostola. Ich klobúk mal široký okraj a bol neobyčajne vysoký, a často niektorý z mladších predávačov si ho okrášlil pierkom. Vlnená košeľa bola sopnutá preloženým golierom z bieleho plátna, halena, úzko priliehavá, bola zapiatá až cele nahor, cez ňu voľne visel plášť a nohavice končily až v topánkach so širokými zobcami, lebo nenosili punčochy. Za pasom mali nôž a lyžicu, áno i veľký nôž na obranu — toho v tých dobách často používali.

Práve tak šatil sa o sviatkoch starý Anton, jeden z najstarších korenárov v domčekovej ulici, len že nenosil vysoký klobúk, ale čiapku, a pod ňou ešte druhú, malú vlnenú pletenú čiapičku, pravú to nočnú čiapku, ktorej tak privykol, že jej nikdy neodkladal — mal dve tohože druhu a vzoru. Každý maliar by vedel nakresliť jeho podobu; bol vychudlý ani lund, u očí a úst plno vráskov, mal dlhé, kostnaté prsty a šedé, dlhé obočie. Nad ľavým okom splýval chomáč vlasov, čo síce nebolo práve krásné, ale bolo to výborným zvláštnym znamením. Bolo o ňom známo, že je z Brém a predsa vlastne tamodtiaľ nepochádzal, tam býval len jeho pán. On pochádzal z Duryňska, z mesta Eisenachu, hneď pod Vartburkom. O tom pán Anton mnoho nerozprával, tým viac však o tom rozmýšľal.

Starí obchodní sriadenci v tej ulici sa neschádzali často, každý zostal v svojom skliepku, ktorý sa skoro z večera zavrel a potom bolo v celej ulici tma. Len malou tabuľkou z rohoviny predieral sa malý prísvit z podkrovnej komôrky, kde obyčajne v svojej posteli starý pán ležal so svojim nemeckým spevníkom a spieval svoju večnú pieseň. Niekedy pravda tiež dlho do noci bol hore a robil hneď to, hneď ono. Jeho zamestnanie iste nebolo zábavné. Je to horký osud, žiť ako cudzinec v cudzej zemi, kde sa o nás nikto nestará, snáď len ten, komu zavadziame.

Často, keď vonku bola pustá noc a dážď ševelil, bývalo tu dosť nevoľno a pusto. Lampáša ani videť nebolo, okrem jedného, veľmi malého, ktorý bol umiestnený až na konci uličky pod obrazom svätej Panny, namaľovaným na stene. Také večery boly veľmi smutné a veľmi dlhé, keď nič na práci nebolo. Nie je treba denne rozkladať alebo ukladať tovar, robiť vrecúška a čistiť misky váhy; niekedy je tiež treba robiť niečo iného, a to robil tiež pán Anton: plátal si sám svoje jemné plátno a dokonca i na topánky si prišil záplaty. Keď sa konečne vybral spať, nechal si podľa zvyku nočnú čiapku a len ju trochu viac na uši stiahol; ale skoro ju zase vyhrnul, aby sa presvedčil, či dobre svetlo zahasil, ohmatal ho, stisol knôt a potom si zase znova ľahol. Netrvalo to dlho, prevalil sa s boka na bok a zase stiahol čiapku. Často však ho razom napadlo, či tiež dolu v peci uhlie vyhorelo, alebo či ho riadne zadusil. Je možné, že tam zostala malá iskierka, mohla by roznietiť oheň a spôsobiť škodu. A zase vstal, sliezol po rebríku — schody to neboly — a keď prišiel k peci, nebolo v nej iskier a zase sa mohol vrátiť. Často však, sotva bol na polovičnej ceste, nebol si zase istý, či železnú haspru na dverách poriadne zastrčil a či okenice sú dobre zavreté. A potom na svojich tenkých nôžkach zase musel sliezť s rebríka. Bolo mu zima a zuby mu drkotaly, keď si potom zase ľahol do postele, lebo zima sa nás chytí najprudkejšie, keď pozná, že musí ustúpiť. Skryl sa do pokrovca, stiahol nočnú čiapku hlboko do očú a teraz odvrátil svoje myšlienky od obchodu a denných starostí. Ale dobre mu predsa nebolo, lebo teraz sa objavily staré spomienky a rozprestrely pred ním svoje obrazy, a tie bývajú často pripevnené špendlíkmi, ktoré pichajú. „Ach!“ zavoláme, a pichnú až do krvi a spôsobia páľčivú bolesť, až slzy vhŕknu do očú. Tiež starému pánu Antonovi sa tak často viedlo, horké slzy, najčistejšie perly, tiekly mu po lícach. Dopadaly na pokrývku alebo na dlážku a znelo to tak, ako by struna bôľne pukla. Vyvanuly, zaplanuly v jasnom plameni; ale tento mu potom v svojej žiari objavil obraz života, ktorý nikdy nezmiznul z jeho srdca. Keď si potom osušil oči nočnou čiapkou, potlačil slzy i obraz, avšak prameň ich tu bol a zostal, tkvel v jeho srdci. Obrazy sa neobjavovaly tak, ako v skutočnosti po sebe nasledovaly, často sa dostavily len tie najsmutnejšie z nich, tiež vystupovaly iné žiarivé, sladkobôľné, avšak práve tieto vrhaly teraz najtemnejšie tiene.

„Krásne sú bukové lesy Dánska!“ hovorievalo sa, avšak o mnoho krajšie zjavily sa zraku Antonovmu bučiny v okolí Vartburku; mocnejšie a ctihodnejšie zdaly sa mu staré dúbravy okolo pyšného hradu, kde úponkovité rastliny visely cez kamene skalných stien. Sladkejšie voňaly tam kvety jabloní, než v zemi Dánskej. Cítil to a živo to pozoroval: slza mu skanula, zaznela, zasvietila. V jej lesku zreteľne zbadal dve malé deti, chlapca a dievča; hraly sa spolu. Chlapec mal červené líca, plavé, kučeravé vlasy, poctivé, modré oči. Bol to syn bohatého obchodníka, malý Anton — on sám. Dievčatko malo hnedé oči a čierne vlasy, bolo svieže a múdre, bola to Molly, dcéra starostova. Hrali sa s jablkom, triasli ním a počuli, ako jadierka v nútri hrčia. Rozkrojili jablko a každý dostal časť; rozdelili si tiež jadierka a zjedli ich až na jedno, o ktorom dievčatko vyhlásilo, že ho zasadí do zeme.

„Počkaj, uvidíš, čo z toho bude; z toho bude niečo, ani si nepomyslíš, čo, celá jabloň, ale nie hneď.“

A zasadili jadro do kvetináča; oba si pri tom počínali veľmi múdro: chlapec vytlačil prstečkom dierku do hliny, dievča tam vložilo jadierko a obidvaja ho prikryli zemou.

„Ale nesmieš ho hneď zajtra zase vyhrabať a dívať sa, či už má korienky,“ povedala Molly, „to nesmieš! Urobila som to dvakráť na svojich kvetoch, chcela som videť, či rastú. Vtedy som tomu tak nerozumela a kvety mi zomrely, zvädly.“

Kvetináč zostal u Antona, a po celú zimu sa naň každého rána díval, ale videl vždy len čiernu zem. Potom prišla jar, slnko zase teplo zažiarilo a z kvetináča vykľúčily dva zelené listy.

„To som ja a Molly!“ riekol Anton, „to je krásne, utešené!“

Skoro na to sa objavil tretí lístok, koho ten znamenal? A zase prišiel nový a zase nový. Každým dňom, každým týždňom bola rastlinka väčšia a konečne vyhnala v strom. To všetko sa zrkadlilo teraz v jedinej slze, ktorá bola stisnutá a zmizla. Ale mohla z toho prameňa zase vyplynúť, zo srdca starého pána Antona.

Blízko mesta Eisenachu tiahne sa dlhá reťaz skalistých hôr; medzi nimi vyčnieva jedna okrúhla, kuželovitá, na ktorej nie sú ani stromy, ani tráva; menuje sa hora Venušina. Býva v nej pani Venuša, bohyňa z pohanských dôb, ktorá sa v tých dobách menovala pani Holle; to vedelo a ešte vie každé eisenachské dieťa. Tá k sebe získala a zlákala šľachetného rytiera Tannhäusera, básnika lásky z kruhu spevcov na Vartburku.

Často stáli Molly s Antonom pri hore a ona raz riekla: „Odvážil by si sa zaklopať a riecť: Pani Holle! Pani Holle! Otvor, je tu Tannhäuser!“ Ale Anton sa toho neodvážil. Molly sa odvážila, ale len slová: „Pani Holle! Pani Holle!“ riekla hlasne a zreteľne, ostatné zašoptala do vetru tak nejasne, že si bol Anton istý, že vlastne nič neriekla. A vyzerala pri tom taká smelá, ako keď ho niekedy s cudzími dievčatmi zastihla v záhrade, a všetky ho chcely bozkať len preto, že vedely, že sa nechce dať pobozkať a bije okolo seba; len ona sa odvážila ho pobozkať.

„Ja ho smiem bozkať!“ povedala pyšne a chytila ho okolo krku. V tomto smere bola márnivá a Anton si na to zvykol a nič si pri tom nemyslel. Aká bola rozkošná a aká smelá! Pani Holle v hore tiež vraj bola krásna, ale hovorilo sa, že jej krása je hriešne svodná, zlá. Najväčšia krása je vraj tá, akou sa skveje svätá Alžbeta, patronka zeme, zbožná kňažná durynská, povesti a legendy o jej dobrodeniach okrášlily tu tak mnohé miesto. V káplnke bol zavesený jej obraz, obklopený striebornými lampami; Molly sa jej však nepodobala.

Jabloň, ktorú deti zasadily, rástla rok za rokom. Vyrástla tak, že bolo treba zasadiť ju do záhrady, do voľného vzduchu, kde rosa padala, slnko hrialo a strom nabýval síl, aby mohol vzdorovať zime. A keď prestál krutú zimu, vypučal v kvety, ako by tým svoju radosť prejavoval. Na jaseň mal dve jablká pre Molly a Antona; menej jabĺk nebolo by bývalo dobré.

Strom veselo vyrazil do výšky a Molly s ním závodila, bola svieža ako jabloňový kvet. Ale dlho sa jeho oči nemaly radovať z toho kvetu! Všetko sa strieda, všetko sa mení, všetko raz pominie! Mollin otec opustil starý domov a Molly šla s ním ďaleko, ďaleko. Dnes, vlakom, je tá cesta len niekoľko hodín, ale vtedy bolo treba viac než deň a noc, dostať sa tak ďaleko na východ z Eisenachu, až na hranice Durynska, dostať sa až do mesta, ktoré ešte dnes sa volá Výmar.

A Molly plakala a Anton plakal; — — — všetky tie slzy sa slúčily v jedinú slzu, ktorá zažiarila ružovým, skvelým svetlom radosti. Molly mu vyznala, že ho má radšej, než všetky krásy Výmaru.

Minul rok, minuly dva roky, tri roky a v tejto dobe prišly dva listy; jeden priviezol vozár a druhý bol sverený akémusi pocestnému. Cesta, ktorú listy vykonaly, bola veľmi dlhá a ťažká, viedla rozličnými mestami a dedinami.

Ako často počuli Anton a Molly spolu príbeh o Tristanu a Izolde, ako často si Anton v tom páru predstavoval Molly a seba, ačkoľvek meno Tristanovo znamenalo, že vyrástol v smútku. To sa na Antona nehodilo, a tiež by sa nikdy nebol spriatelil s myšlienkou, že „ona naň zabudla!“ Ale Izolda tiež nezabudla na priateľa srdca svojho a keď obidvaja zomreli a po stranách pri kostole boli pochovaní, prerástly lipy na ich hroboch strechu chrámovú a spojily svoje kvitnúce koruny. To sa zdalo Antonovi veľmi krásné a predsa veľmi smutné. Ale s ním a s Molly to nemohlo tak smútno dopadnúť a preto si pískal pieseň lásky, Valtra z Vogelheide:

„Pod lipou, tam na lúkach!“

A zvlášte krásne v tom znelo:

„Pod lesíkom v údolí, holaholalala!
sladko slávik šveholí!“

Túto piesničku mal neprestajne na jazyku, spieval a pískal si ju v mesačných nociach, keď sa chcel dostať do Výmaru a navštíviť Molly. Chcel prísť nečakaný a tiež neočakávano prišiel.

Prijali ho veľmi prívetivo, na privítanú mu podali pohár plný drahého vína, veselá spoločnosť, vybraná spoločnosť ho obklopila, útulná izba a mäkké lôžko bolo prichystané a predsa všetko bolo iné, než si myslel a než o tom sníval. Nerozumel sebe, nerozumel ostatným, ale my tomu lepšie môžeme rozumeť. Možno byť v dome, v rodine, a predsa tam nie sme ako doma; rozprávame si, ako vo vlaku, známe sa, ako z vlaku; jeden druhému zavadzia, prajeme si byť preč, alebo aby náš sused išiel do paroma. Takého niečo cítil Anton.

„Ja som poctivé dievča,“ riekla mu Molly, „poviem ti to sama. Mnoho sa zmenilo od tých dôb, ktoré sme strávili v detských hrách; v nútri i vonku všetko podľahlo zmenám. Zvyk a vôľa nemajú moci nad naším srdcom. Antonko, nerada by som, aby si na mňa spomínal v zlom, teraz, keď tak skoro odídem odtiaľ ďaleko — ver mi, vždy ťa verne zachovám v pamäti, však tiež ti pravdu povedám, keď ti vyzradím, že som ťa nikdy neľúbila tak, ako teraz viem, že iného celou dušou možno ľúbiť! — Do toho sa musíš vpraviť! — Buď s Bohom, Anton!“

A Anton tiež dal „s Bohom!“ ani slza mu do očú nevstúpila, ale cítil, že jeho láska k Molly zmizla z jeho srdca, žeravé i mrazivé železo rovnako nám drásajú kožu s retov, keď ho pobozkáme a on bozkal rovnako mocne v láske i v nenávisti.

Ani celého dňa nepotreboval Anton na návrat do Eisenachu, ale kôň, na ktorom šiel, bol strhaný.

„Čo je na tom!“ volal, „ja som tiež strhaný a zničený a zničím všetko, čo by ma na ňu pripomínalo, tiež teba, pani Holle, pani Venuša, žena pohanská! Jabloň vyvrátim i s koreňom. Nikdy už nesmie kvitnúť, nikdy už nesmie na nej ovocie dozreť!“

Ale strom nevyvrátil, svoje vlastné sily podkopal a v horúčke sa zmietal na lôžku. V čom, kde bola preňho pomoc? A tu sa dostavil liek, ktorý ho vedel vyliečiť, najtrpkejší, aký bolo možné najsť, ktorý zoslabnuté telo a vyčerpanú dušu zase priviedol k životu: Antonov otec nebol už bohatým obchodníkom. Ťažká doba, doba zkúšky stála pri dverách, prišla pohroma; ako veľké vlny bila v dom, ktorý bol raz tak bohatý. Otec zchudobnel, vyšiel na mizinu, starosť a nešťastie ho ochromily. I bolo Antonovi mysleť na iné veci než na strasť svojej lásky a na svoj hnev na Molly. Bolo mu nahrádzať v dome otca i matku, riadiť, pomáhať, byť naporúdzi a potom v ďaleký svet sa vydať, za chlebom.

Dostal sa až do Brém, naučil sa znať núdzu a ťažké dni, čím myseľ stvrdne alebo zmäkne, často až príliš zmäkne. Aký ten svet a tí ľudia boli v skutočnosti cele iní, než si to Anton v svojej mladosti predstavoval! Čím mu teraz boly piesne o láske? Nič, len hluché slová. Tak si myslel niekedy, ale inokedy zase prechvievaly ho tieto sladké spevy, dušou mu zunela sladká hudba a potom zase bol pobožnejší.

„Čo Boh činí, dobre činí!“ riekol si potom, „dobre tak bolo, že Boh srdce Molly ku mne nepriputnal; kam by to bolo viedlo, keď sa karta teraz tak zle obrátila. Odvrátila sa odo mňa, že znala alebo predvídala nastávajúci obrat osudu. Boh bol ku mne milostivý, je to tak najlepšie, ako sa to stalo. Všetko sa deje len z múdrej vôle Božej! Ona za to nemohla a ja som sa na ňu tak rozhneval!“

A prešly roky, otec Antonov zomrel, cudzí ľudia bývali v jeho rodnom dome. Jeho bohatý predstavený ho poslal na obchodné cesty a na týchto prišiel i do svojho rodného mesta Eisenachu. Starý Vartburk tu stál ešte cele nezmenený vysoko na skalnom končiari, so skamenelými podobami mnícha a mníšky. Mocné duby obkľúčovaly všetko starými obrysmi, tak ako za jeho detstva. Lysá hora Venušina len neznateľne sa odrážala v údolí svojim šedkastým zabarvením. Rád by bol zavolal: „Pani Holle! Pani Holle! otvor mi horu, zostanem aspoň na pôde domoviny!“

Bola to hriešna myšlienka a on sa pobožne prekrižoval. V tom zaspieval vtáčik blízko v krovine a stará pieseň ľúbostná zase sa prebudila v jeho pamäti:

„Pod lesíkom v údolí,
sladko slávik šveholí!“
holaholalala!

Také sladké spomienky zase vyvstaly v jeho duši, v slzách zase všetko prežil. Rodný dom jeho stál zase ako prv, ale záhrada bola čiastočne pozmenená. Poľná cesta viedla jedným kútom záhrady a jabloň, ktorej neznivočil, stála tu ešte, ale už nie v sade, bola na druhej strane cesty. Slnko žiarilo na ňu práve tak, ako pred rokami, rosa ju osviežovala ako kedysi, mala bohaté ovocie, konáre sa skláňaly až na zem.

„Tá rastie!“ riekol, „ona môže!“

Ale jeden z veľkých konárov bol nalomený, akési zlé ruky ho poškodily — veď stojí pri ceste!

„Trhajú jej kvety, nepoďakujúc sa, kradnú jej ovocie a lámu jej konáre. Tu by sa dalo povedať, keby sme o stromoch mohli hovoriť ako o ľuďoch: nepredvídalo sa pri tvojej kolíske, že tu tak budeš stáť. Tvoj život počal tak krásne — a čo z neho teraz zostalo? Si opustená a zabudnutá, strom u záhrady, vedľa poľa, pri ceste. Stojí tu bez ochrany, otriasaný, otrhávaný, s polámanými konármi. Neuschne preto síce, avšak časom bude vždy menej a menej kvetov, ovocie prestane a potom — ba, potom bude po všetkom!“

Na to myslel Anton tam pod stromom, na to myslel mnohú noc v osamelej komôrke svojho dreveného domku v cudzej zemi, v domčekovej ulici v Kodani, kam ho jeho bohatý pán, brémsky kupec, poslal s podmienkou, že sa neožení.

„Ženiť sa — hahaha!“ zasmial sa tak hlasne a akosi podivne.

Zima skoro nastala, mrzlo len to prašťalo a vonku bola suchá fujavica, tak že každý, kto len mohol, zostal doma pri peci. Preto sa tiež stalo, že susedia Antonovi nespozorovali, že jeho sklep po dva dni nebol otvorený a on sám že sa ani neukázal. Kto by za takého času vychádzal, keby to nemuselo byť!

Boly smutné, tmavé dni a v sklepe, ktorého okenné tabule neboly sklenené, panoval len súmrak, potom šero a potom tma ako v noci. Starý pán Anton po dva dni neopustil lôžko, nemal k tomu už síl. Krutú nepohodu už dávno cítil v svojich údoch. Opustený ležal tu starý ten mládenec a nemohol si pomôcť, sotva že mohol k ústam podvihnúť krčah s vodou, ktorý si postavil vedľa seba, a konečne bola voda vypitá do poslednej kvapky. Nebola to horúčka, nebola to choroba — staroba to bola, čo ho trápilo. Tam hore, kde ležal, panovala okolo neho vždy noc. Malý pavúčik, ktorého nemohol videť, snoval nad ním spokojne a čulo svoju sieť ako by tu aspoň nový, smútočný závoj mal zaviať, keby starčekovi oči zapadly!

Aký dlhý a ospalý bol ten čas! Sĺz nemal, ani bolestí; Molly nežila už v jeho myšlienkach. Cítil, že svet a jeho život nemá už s ním nič spoločného, že je už stranou všetkého. Veď si naň nikto ani nespomenul. V jednej chvíli sa mu zdalo, ako by mal hlad a bol smädný — áno, cítil to! Ale nikto ho neprišiel osviežiť, nikto neprichádzal. Spomenul si na tých, ktorí už odišli, spomenul si, ako svätá Alžbeta, keď ešte bývala na tomto svete, ona, tá svätica jeho domoviny a jeho detstva, šľachetná vojvodkyňa durynská, pani vznešená, i do najchudobnejších kútikov sostupovala a prinášala chorým útechu a osvieženie. V jasnom lesku vznášaly sa jej šľachetné činy pred jeho dušou. Spomínal na to, ako prichádzala k trpiacim a hovorila k nim slová útechy, ako rany úbožiakom vymývala a hladným pokrmy prinášala, hoci jej prísny manžel sa preto na ňu hneval. Spomínal si na povesť, ako šla kedysi s košom plným vína a zrazu jej manžel, ktorý striehol na každý jej krok, na ňu vystúpil a spýtal sa, čo to nesie? Naľakaná odvetila, že sú to ruže, ktoré v záhrade natrhala, a keď on potom podozrivo strhol pokrývku s koša — na spásu zbožnej ženy sa stal zázrak a víno a chlieb a všetko, čo v koši bolo, zmenilo sa na ruže.

Tak žila tá svätá v duši Antonovej, tak vznášala sa stelesnená pred jeho slabým zrakom, pri jeho posteli v neútulnej, drevenej búde v ulici domčekovej. Obnažil hlavu, hľadel do jej láskavých očú a všetko dookola bolo zaliate jasom a ružami a tieto šírily celou komôrkou takú ľúbeznú vôňu! Zrazu prenikla k nemu sladká vôňa jabloňová; videl, ako kvitnúca jabloň nad ním skláňa svoje konáre, bola to tá istá, ktorú Molly a on ako malé jadierko zasadili.

Strom striasol svoje vonné kvietky na jeho horúce čelo a ochládzal ho. Padaly na jeho prahnúce rety a bolo mu, ako by chlieb a silné víno ho osviežily. A bolo mu tak voľno, úprimne sa tešil na spokojný spánok.

„Teraz spím!“ zašoptal tíško; „spánok mi prospeje, zajtra budem zase zdravý a na nohách! Prekrásne! Jabloň, láskou vypestovanú, vidím v plnej kráse!“

A spal.

Deň na to, bol to už tretí deň, čo sklep bol zavretý, sneh už tak husto nepadal a súsedia pátrali po starom pánu Antonovi, ktorý ešte vždy sa neukazoval. Ležal tam natiahnutý, mrtvý, tisnúc rukou svoju starú nočnú čiapku. Nedali mu ju do rakvi, veď mal ešte jednu čistú, bielu.

Kde boly teraz slzy, ktoré vyplakal? Kde boly tie perly? Zostaly v nočnej čiapke — keď sú pravé, nedajú sa vyprať — s čiapkou boly uschované a zabudnuté. Staré myšlienky, staré sny, všetky zostaly ešte v korenárovej čiapočke. Len si jej nežiadaj! Rozpálila by tvoje čelo, uviedla by krv v rýchlejší chod, priniesla by ti také sny, ako by boly skutočnosťou. Zkúsil to hneď prvý, ktorý si ju nasadil a bolo to predsa o pol storočia pozdejšie a bol to sám pán mešťanosta! Sedel so svojou manželkou a jedenástimi deťmi v bezpečnom úkryte medzi svojimi štyrmi stenami. Avšak hneď sa mu zdalo o nešťastnej láske, úpadku a o starostiach o výživu.

„Hu! Ako tá nočná čiapka hreje!“ zvolal a strhol ju a pri tom skanula tu perla a po nej druhá perla; svietily a vydaly zvláštny zvuk. „To je pakostnica, lámka!“ riekol mešťanosta, „pred očami sa mi robia mžiky!“

Boly to slzy, o pol storočia pred tým vyplakané, vyplakané pánom Antonom z Eisenachu.

Ktokoľvek pozdejšie čiapku si nasadil, pravidelne mal sny a videnia, ktoré jeho život menily v život pána Antona. Bola z toho celá pohádka, ba, bolo ich mnoho, ale nech ich rozpráva ktosi druhý. My sme rozprávali prvú a končíme so slovami: Nežiadaj sebe nikdy korenárovej nočnej čiapky!

O lístku s nebies

Vysoko jasným sviežim vzduchom letel anjel, nesúc kvet zo záhrady nebeskej, a pritisnúc ho k perám, ulomil malý lístok, ktorý spadol do prostriedku lesa do vlhkej pôdy a hneď zapustil korienky a jeho výhonky vypučaly medzi ostatnými bylinami.

„To je podivuhodná sadzenička!“ vravely tieto a žiadna sa k nemu nechcela znať, ani pichláč, ani prhľava.

„Je to bezpochyby niečo záhradného!“ riekly posmešne a potom o tom vtipkovaly ako o rastline záhradnej. Ale lístok rástol a rástol ako žiadna iná rastlina a široko rozkladal svoje vetve a ratolesti.

„Kam sa ženieš?“ riekol vysoký pichláč s bodlinami na všetkých listoch, „rozťahuješ sa bezhranične, nemáš nikdy dosť miesta. My tu nemôžeme stáť na tvoju podporu!“

Nastala zima, sneh zakryl rastlinu, rov snehový však nad ňou žiaril, ako by ním zo spodka slnko svietilo. Na jar stál tu kvitnúci ker, najkrajší z celého lesa.

Vtedy prišiel profesor rastlinopisu, majúci vysvedčenia, že je tým, čím je; pozoroval rastlinu, ochutnával ju, avšak v jeho rastlinopise nič o nej nebolo; nemohol vypátrať, do ktorej triedy patrí. „Je to iste nepodareného čosi!“ riekol, „neznám toho; nesúhlasí so žiadnym systémom.“

„Nesúhlasí so žiadnym systémom!“ vravely prhľavy a pichláče. Veľké stromy počuly, čo sa hovorilo a tiež ony videly, že to nie je strom ich druhu, ale neriekly nič, tak ani onak, a to je pre hlupcov to najbezpečnejšie.

Potom prichádzalo lesom chudobné, nevinné dievča; jej srdce bolo čisté, myseľ bola zjasnená vierou, jej podielom na svete bola stará biblia, ale z jej listov vravel jej boží hlas: „Keď ti budú ubližovať, pamätaj na príbeh Jozefov: Smýšľali zle v srdci svojom, Boh však zmenil všetko na dobré.“ Keď trpíš nepravosťou, zneuznaním a posmechom, pamätaj na Najčistšieho a Najlepšieho, ktorému sa posmievali a ktorého ukrižovali, a on sa pri tom modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“

Zastala pred zázračnou rastlinou, ktorej zelené listie sladko a príjemne voňalo a ktorej kvety lisly sa v žiari slnečnej všetkými barvami; a z každého kvetu to znelo, ako by skrýval v sebe tisíce piesní, ktoré nikdy nebudú vyčerpané. V zbožnom zanietení pozorovala všetku tú božiu nádheru. Sklonila k sebe jednu ratolesť, chtiac sa podívať zblízka na tieto kvety a vdýchnuť do seba ich vôňu; a v mysli sa jej rozjasnilo a v srdci jej bolo blaho. Ráda by si bola utrhla kvet, bolo jej ho však ľúto, veď ulomený by zvädnul. Vzala si preto len jediný jeden lístok, odniesla si ho domov a uložila v biblii a tam ležal svieži, vždy svieži a nevädnúci.

Ležal skrytý medzi listami biblie, a s bibliou bol položený dievčaťu pod hlavu, keď za niekoľko týždňov v rakvi ležala, s posvätným výrazom smrti na zbožnej tvári, ako by v pozemskom tom prachu bolo vyjadrené, že teraz duša jej stojí pred Bohom.

Avšak vonku v lese kvitla zázračná bylina, zmohutnela v statný strom a všetci vtáci prichádzali a klaňali sa mu, najmä bocian a lastovica. „To sú cudzokrajné mravy!“ vravely pichláče a lopuchy, „tak my doma sa nikdy nezahodíme.“

A čierni slimáci lesní pľuli na krásny strom.

Pozdejšie prišiel pastier prasiat, vytrhol strom so všetkým, i s koreňom, chcúc to spáliť na popoľ. Celý zázračný strom vyvrátil a všetko sviazal do jednej otepi i s ostatnými raždinami.

Asi za rok počal kráľ tej zeme trpeť hlbokou ťažkomyseľnosťou; pilne sa zamestnával prácou, ale to nepomáhalo; boly mu predčítané najduchaplnejšie spisy, aké sa len sohnať daly, ale nepomohlo to. — V tom prišlo posolstvo od najznamenitejšej veličiny, ktorej sa opýtali; oznámili, že jesto bezpečný prostriedok, ktorý chorého môže posilniť a uzdraviť. „Vo vlastnej ríši kráľovej rastie v lese bylina nebeského pôvodu, vyzerá tak a tak, nemožno sa vôbec mýliť,“ a pripojený bol výkres rastliny, podľa ktorého ľahko bolo ju poznať. „Zelená sa v zime v lete; vezmite večer čo večer nový list a položte ho kráľovi na čelo, potom sa myšlienky jeho zase rozjasnia a krásny sen v noci ho posilní na budúci deň!“

To bolo dosť zreteľné, a všetci lekári a profesori rastlinopisu vydali sa na cestu do lesa. — Ale kde je tá rastlina?

„Iste že som ju odniesol i s ostatnou chamraďou!“ vravel pastier prasiat, „je to už dávno spálené, ja som z toho nemal rozum!“

„On z toho nemal rozum!“ volali všetci. „Nevedomosť! aká obrovská nevedomosť!“ Tieto slová si pastier prasiat mohol zapísať za uši, lebo tým mienili len jeho.

Ani lístku nebolo možné najsť, jediný ležal v rakvi mrtvého dievčaťa, a to nikto nevedel.

Kráľ sám, skľúčený svojou ťažkomyseľnosťou, prišiel do lesa na ono miesto. „Tu stál ten strom!“ vravel, „je to miesto posvätné!“

Ohraničili potom to miesto zlatou mrežou a vo dne v noci tam stála stráž.

Profesor rastlinopisu napísal pojednanie o nebeskej kvetine a bol za to vyznamenaný, čo ho veľmi tešilo. Vyznamenanie jemu i rodine veľmi lichotilo a to je to najuspokojivejšie z našej poviedky, lebo rastliny už nebolo a kráľ trpel svojou ťažkomyseľnosťou — „ale tým trpel kráľ driev už tiež!“ hovorila stráž pri mreži.

O najkrajšej ruži sveta

Žila raz mocná kráľovná, ktorá mala v záhrade svojej najkrajšie kvety všetkých možných končín sveta, ale najviac milovala ruže, a preto mala najrozmanitejšie druhy ruží, počínajúc planými a len prosto voniacimi, až po najkrajšie ruže cudzokrajné. Ruže zarastaly steny zámocké, okružovaly stĺpy a oblúky okenné, šírily sa chodbami a vinuly sa po stenách všetkých siení; všetky závodily vôňou, tvarom i barvou.

Avšak zámok bol pohrúžený v smútok a žiaľ. Kráľovná ležala na smrteľnej posteli a lekári predpovedali, že zomre.

„A predsa by bolo možné ju zachrániť!“ riekol najmúdrejší z nich. „Prineste jej najkrajšiu ružu sveta, tú, ktorá je obrazom najväčšej, najčistejšej lásky; keď jej oko ju uvidí skôr než zapadne, potom nezomre.“

A mladí, starí, z široka i ďaleka prichádzali s ružami najkrajšími, ktoré kedy rástly v záhradách, ale hľadaná ruža nebola medzi nimi. Mala byť prinesená zo záhrady lásky, ale ktorá jej ruža bola výrazom a obrazom najväčšej, najčistejšej lásky?

Básnici ospevovali najkrajšiu ružu sveta, každý vzýval tu svoju.

A po celom kraji boli vysielaní poslovia ku všetkým srdciam, láskou bušiacim, k ľuďom všetkých stavov a každého veku.

„Tú ružu ešte nikto neoznačil!“ riekol mudrc. „Nikto dosiaľ nepoukázal na miesto, ktoré dalo vypučať jej skvostnej kráse. Nie sú to ruže s hrobu Romeovho a Juliinho, ačkoľvek i tieto ruže budú večne voňať v povestiach a piesňach, nie sú to ruže pučiace z krvi, prúdiace z pŕs hrdinových, keď umiera za vlasť, ačkoľvek nie je smrť sladkejšia a niet ruže, ktorá by bola červenejšia, než táto krv. A ruža tá nie je ani zázračný kvet, ktorého pestovaniu muž po veky obetuje v bezosných nociach celý svoj život, nie je ňou magická ruža vedy.“

„Viem, kde kvitne,“ vravela blažená matka, pristupujúca s dieťaťom k posteli kráľovninej. „Viem, kde je najkrajšia ruža sveta, ktorá je výrazom a obrazom najväčšej a najčistejšej lásky. Kvitne na červených líčkach môjho sladkého dieťaťa, keď posilnené spánkom otvára očká a celou svojou láskou sa na mňa usmeje.“

„Krásna je tá ruža, ale sú ešte krajšie!“ riekol mudrc.

„Áno, o mnoho krajšie,“ povedala iná žena. „Videla som ich, vznešenejšie, svätejšie ruže nikde nekvitnú; sú tak bledé. ako lístky čajovníka. Videla som ich na tvári kráľovninej; odložila svoju kráľovskú korunu a v dlhej trúchlivej noci sama chovala svoje choré dieťa, plakala preň, bozkala ho a modlila sa zaň, ako len matka v úzkosti sa vie modliť.“

„Svätá a zázračná je moc bielej ruže smútočnej, avšak tá tu neprináša spásy.“

„Nie, ružu najkrajšiu videl som pred oltárom Pána!“ riekol pobožný starý biskup. „Žiarila tvárou anjelskou. Mladé dievčatá pristupovaly k stolu Pána, obnoviť záväzok svätého krstu a na sviežich tvárach rdely sa bledé ruže. Bolo medzi nimi mladé dievča; pozeralo k Bohu s celou čistotou a láskou celej duše svojej. Bol to výraz lásky najväčšej a najčistejšej.“

„Boh jej požehnaj!“ riekol mudrc, „ale nikto z vás dosiaľ neoznačil najkrajšiu ružu sveta.“

Zrazu prišlo do kráľovninej spálne dieťa, syn kráľovnej; slzy stály mu v očiach a na lícach, niesol veľkú, otvorenú knihu, viazanú v aksamite a pobitú strieborným kovaním.

„Mamička!“ riekol synček, „počuj, čo som čítal.“ A dieťa sa posadilo vedľa matky na posteľ a predčitalo z knihy o Ňom, ktorý sám sa obetoval spáse ľudstva i pokoleniam, dosiaľ nenarodeným. Väčšej lásky byť nemôže.

I zaiskril sa rumenec na líci kráľovninej, oči jej sa otvorily a vyjasnily, lebo videla, že z listov knihy najkrajšia ruža sveta vykvitá, obraz ruže vypučanej v krvi Kristovej na dreve kríža.

„Vidím ju!“ povedala. „Nezomre, kto túto ružu videl, najkrajšiu na svete.“

Pod vŕbou

Okolie mesta Gjöge je lysé a prázdne; mesto síce leží na morskom brehu, čo je vždy krásne, ale mohlo by byť krajšie, než je: kolkolom len plochý kraj a kus cesty do lesa; ale keď sa niekde cítime opravdu doma, najdeme tam vždy niečo, po čom sa nám i v najkrajšej končine sveta stýska. A musíme doznať, že v odľahlej časti mesta Kjöge, kde sa niekoľko chudobných záhrad prestiera až k potoku, ktorý neďaleko odtiaľ priamo do mora vteká, že tam v lete môže byť dosť pekne. To si myslely najmä dve deti zo súsedstva, Knut a Hanička; hravaly sa tu spolu pod krami angreštovými. V jednej záhrade stál ker badzový, v druhej stála vŕba a pod touto sa deti veľmi rady hraly a bolo im to dovolené, napriek tomu, že vŕba stála tesne pri potoku, do vody jeho mohly deti veľmi ľahko spadnúť; lež dobrý Boh nikdy neodvracia zraku svojho od malučkých, ináč by to s nimi často veľmi zle dopadlo. Deti tiež boly veľmi opatrné, ba chlapec bol v tomto ohľade tak bojazlivý, že nebolo ho ani v lete možné primať, aby sa, sediac na brehu, vo vode kúpal, zatiaľ čo všetky deti ostatné veľmi rady stúpaly do vody až po kolená, odvážnejšie až po pás, a kúpaly a hraly sa v nej. Preto často bolo mu počuť posmešné poznámky svojich kamarátov a dosť vytrpel ich posmechom. Raz sa však snívalo súsedovej Haničke, že plávala zátokou u Kjöge na člnku a Knut že šiel priamo k nej; voda vraj mu šla najprv až po krk, a potom sa nad ním zavrela. Od tej doby, kedy Knut o tomto sne počul, nestrpel, aby sa mu vysmievali, že sa bojí vody, ale poukazoval na Haničkin sen; bol jeho pýchou — avšak do vody predsa nešiel.

Ich chudobní rodičia často sa schádzali, a Knut a Hanička hrali sa v záhradách a pri hradskej, pozdĺž ktorej sa po oboch stranách tiahly priekopy, vrúbené radom vŕb. Pekné neboly tieto stromy, ich koruny boly osekané, ale veď tu neboly pre okrasu, lež pre úžitok. Krajšia bola stará vŕba v záhrade a pod touto často spolu sedávali.

V Kjöge býval starý, slávny trh, a tou dobou boly tu celé ulice búd s hodvábnymi stuhami, topánkami a všetkým možným. Pri tom panovala tu vždy veselá tŕma-vŕma a obyčajne tiež pršalo a potom bolo cítiť výpary z hrubých sedliackych šiat, avšak tiež medovníky sálaly sladkou vôňou. Bola ho tu plná búda a najpeknejšie pri tom všetkom bolo, že muž, ktorý ho predával, býval vždy v dobe trhu u Knutových rodičov a prirodzene že tu i tu Knut dostal kus medovníka, z ktorého sa kúsok i Haničke ušiel. Ale ešte peknejšie bolo to, že medovnikár vedel rozprávať podivuhodné rozprávky a to o čomkoľvek i o medovníkoch; ba o tomto ráz večer rozprával takú krásnu poviedku, ktorá na deti pôsobila mocným dojmom, že na ňu nikdy nezabudli, a preto bude najlepšie, keď si ju tiež vypočujeme, najmä preto, že je krátka.

A rozprával: „Raz boli na búde dva perníkové panáky; jeden mal podobu muža s klobúkom na hlave, druhý podobu panenky bez klobúka, ale s troškou peny na hlave pre okrasu. Obličaje mali len na tej strane, ktorou ležali navrch, a s tej strany bolo treba ich pozorovať a nie zo zadu, odkiaľ sa nikdy ma ľudí nemáme dívať. Muž mal na ľavej strane horkú mandľu, ktorá bola jeho srdcom, panenka bola z čistého marcipánu. Ležali v búde medovnikárovej na ukážku, ležali dlho a tak sa do seba zaľúbili, len že si to navzájom neriekli, a to je predsa nutné, keď z toho má niečo byť.

„On je muž, on sa musí najprv vysloviť,“ myslela si ona, ale bola by sa spokojila zvesťou, že jej láska je opätovaná.

On bol v svojich myšlienkach chtivejší, čo je vždy tak u mužov; zdalo sa mu, že je živým chlapcom, že má šesták, že si ju kúpil a zjedol.

Dni a týždne ležali na búde, až uschly; a myšlienky panenkine zjemnily a zoženštily. „Stačí mi, že som vedľa neho ležala na stole!“ vravela a pukla práve v prostriedku.

„Keby bola znala moju lásku, bola by dozaista trochu dlhšie vydržala!“ myslel si on.

„To je celá poviedka a tu sú obidvaja!“ skončil medovnikár. „Sú pamätihodní svojím životom a svojou mlčanlivou láskou, ktorá nikdy nikam nevedie. Hľa, tu ich máte!“ a potom dal Haničke panáka ešte celého, a Knut dostal puklú panenku — deti boly poviedkou tak dojaté, že nemaly tak zlé srdce, aby panenku zjedly.

Druhého dňa šly s nimi na hrobitov, kde stena hrobitovná bola porastlá rozkošným brečtanom, ktorý ju v zime i v lete pokrýval najkrajším kobercom. Do brečtanových haluzí postavily medovníkové panáky na slnko a rozprávaly hŕbe sbehlých sa detí poviedku o mlčanlivej láske, lebo poviedka tá bola roztomilá, ako všetci vyhlásili. Keď sa potom zase ozreli na medovníkových zaľúbencov, zbadali, že akýsi výrastok z čírej zlomyseľnosti zjedol puknutú panenku. Deti ju oplakaly a potom — pravda len preto, aby chudák medovníkový mládenec nebol na svete tak osamelý, zjedly ho tiež, ale na rozprávku o ňom nikdy nezabudly.

Deti boly vždy spolu a to alebo pod badzou, alebo pod vŕbou a dievčatko striebrojasným hláskom spievalo utešené piesne. Knut bohužiaľ nebol v hudbe zbehlý, ale rozumel aspoň slovám a to je predsa niečo. Ľudia v Kjöge, dokonca i starinárka, sa zastavovali a načúvali, keď Hanička spievala. „Tá malučká má sladký hlások!“ hovorievali.

Boly to utešené a rozkošné dni, ale netrvaly večne. Súsedia sa rozlúčili; matka dievčaťa zomrela, otec sa chcel v Kodani opätovne oženiť a mal sa tam dostať do úradu; bolo mu sľúbené miesto posla, a to vraj bolo zamestnanie veľmi výnosné. Súsedia sa rozlúčili srdečne a najmä deti horko plakaly. Ale starí si sľúbili, že si budú aspoň raz ročne písať. Knut bol daný do učenia k obuvníkovi, rodičia ho nemohli nechať len tak sa povaľovať. A potom bol birmovaný.

A rád bol by šiel v slávnostný tento deň do Kodane, uvideť milenú Haničku, ale nedostal sa tam a tiež tam ešte nikdy nebol, ačkoľvek Kodaň je od Kjörge len päť míľ. Ale Knut videl už veže, čnejúce za zálivom, keď bolo jasno v deň birmovania, videl zreteľne i zlatý kríž, lisnúci sa na kostole Panny Marie.

Ach, ako myslieval na Haničku! Či si ona naň ešte spomína? Iste! — O Vianociach došiel list od jej otca pre Knutových rodičov; vedie sa mu vraj v Kodani nad pomyslenie dobre a Hanička vraj urobí veľké šťastie svojím hlasom. Bola prijatá u divadla, tam, čo sa spieva; dostala za to tiež už peniaze, a z tých posiela milým súsedom v Kjörge celý tolár, aby si na sviatky niečo mohli dožičiť. Nech pijú na jej zdravie, to sama pripísala v dodatku, a ešte tam stálo: „Knuta pekne pozdravujem!“

Plakali všetci napriek tomu, že to bolo veľmi potešiteľné: plakali radosťou. Denne predlievaly Knutove myšlienky u Haničky a teraz videl, že i ona spomína. Čím bližšia bola doba, kedy sa mal stať tovarišom, tým jasnejšie čítal v svojej duši, že Haničku vrúcne ľúbi a chce, aby sa stala jeho drahou ženou. Zahral úsmev na jeho rtoch a ráznejšie ťahal dratvu a noha prudkejšie napínala kožu, z ktorej topánky šil. I šídlom sa bodol do prstu, ale to mu nevadilo. On dozaista nebude taký, ako tie medovníkové panáky; tá poviedka bola mu naučením, dodávajúcim neohrozenosť.

A tak sa stal tovarišom a sviazal si batôžok. Konečne mal prvý raz v živote sa dostať do Kodane a mal tam už i majstra. Ako Haničku prekvapí a poteší! Bolo jej teraz sedemnásť a jemu deväťnásť rokov.

Už v Kjöge chcel jej kúpiť zlatý prsteň, potom si to predsa rozmyslel, že v Kodani dostane iste prsteň o mnoho krajší. Potom sa rozlúčil s rodičami a na jaseň, nedbajúc dažďa, vydal sa pešo na cestu. Listie padalo so stromov, premoknutý až na kožu vstupoval prvý raz do Kodane a predstavil sa svojmu novému majstrovi.

Najbližšej nedele mienil navštíviť Haničkinho otca. Navliekol si nové šaty a nasadil si nový, ešte v Kjöge kúpený klobúk, ktorý mu veľmi pekne stál. Pred tým chodieval vždy len v čiapke. — Našiel hľadaný dom, a stúpal po mnohých schodoch. Až závrať sa oň pokúšala, ako tí ľudia v tých mestách sú na seba stisnutí v nerozlúštiteľnej tŕme-vŕme ulíc.

Zariadenie bytu svedčilo o bohatstve a blahobyte a Haničkin otec prijal ho veľmi vľúdne. Jeho druhá pani, ačkoľvek Knuta neznala, predsa mu podala ruku a naliala kávy.

„Hanička sa bude veľmi tešiť, až ťa uvidí!“ riekol otec. „Z teba sa stal pekný mladík! — Teraz sa uvidíte! Chlapec môj, Hanička, to je dievča! Robí mi veľkú radosť a s božou pomocou ešte mnoho mi jej urobí! Býva v svojej osobitnej izbe a platí nám z nej nájomné.“ Potom zaklopal otec na jej dvere, ako by bol cudzí, a na jej „vstúpte!“ vošli dnu. Ako to bolo skvostné všetko, takej izby iste nebolo v celej Kodani, ani kráľovná sama nemala krajšej! Podlahu pokrývaly koberce, záclony splývaly až na zem, ba veru, bola tu i zamatová lenoška, všade kvety a obrazy, i zrkadlo tam bolo, veľké ako dvere, takže si musel dávať pozor, aby si doň nestupil. Knut všetko to badal jedným pohľadom, a predsa videl len Haničku, stojacu tu pred ním, dospelé dievča: bola cele iná, než si ju predstavoval; v ničom sa nepodobala svojim rovesníčkam v Kjöge, a aká bola jemná a vznešená! Ale na Knuta sa dívala cudzo. Avšak len na okamih, potom mu letela v ústrety, ako by ho chcela pobozkať. Neurobila tak, ale mnoho nechýbalo. Bolo na nej badať úprimnú radosť, že vidí priateľa z detstva; slzy radosti stály jej v očiach. Vypytovala sa veľmi mnoho a mnoho rozprávala, od rodičov Knutových až po badzový ker a starú vŕbu, ktorých tiež nazývali otcom a matkou, ako by tie stromy ľuďmi boly. Tiež o medovníkových panákoch si porozprávali, o ich nemej láske, ako ležaly na medovníkárovej búde a ako pukly a srdečne sa tomu smiali. Ale krv horela Knutovi na lícach a srdce bilo prudkejšie, než inokedy! — Nie, pyšnou sa Anička rozhodne nestala! — Ona tiež spôsobila, že jej rodičia pozvali Knuta i na večer. Ona nalievala čaj, sama mu nabídla šálku a potom vzala knihu a čítala. Knutovi sa zdalo, že to, čo prečíta, práve o jeho láske pojednáva, tak to súhlasilo s jeho myšlienkami. Potom zaspievala prostú pieseň, ale v jej ústach sa stala veru poviedkou, bolo to, ako by jej vlastné srdce pretekalo. Ba, iste že mala Knuta rada. Mimovoľne mu tiekly slzy po lícach. Nemohol prehovoriť ani slovo, myslel, že je tak hlúpy, ale ona mu predsa stisla ruku a vravela: „Máš dobré srdce, Knut! Zostaň vždy taký, aký si!“

Bol to večer nevyrovnateľnej krásy; nebolo možné po ňom spať, a Knut tiež nespal. Pri rozchode riekol mu Haničkin otec: „Snáď na nás cele nezabudneš; nenechaj uplynúť celý mesiac, aby si sa k nám nepodíval.“ Preto v nedeľu môže zase smele prísť a tiež si to predsavzal. Ale každého večera po práci — a oni pracovali pri svetle — vychádzal Knut; prechádzal ulicou, kde Hanna bývala a díval sa v jej okno, ktoré skoro vždy bolo osvetlené. Ktoréhosi večera dokonca uvidel tôňu jej milej tvári na záclone; bol to krásny večer! Majstrová to nemala rada, že sa každého večera potuľuje, ako ona to nazývala a krútila nad tým hlavou, ale majster sa smial: „Veď je mladý!“ hovorieval.

„V nedeľu sa uvidíme, a ja jej to poviem, ako len ona celú moju dušu naplňuje a že sa musí stať mojou milou žienkou; hoci som len chudobným obuvníckym tovarišom, môžem sa stať majstrom, budem pracovať a snažiť sa —! Áno, poviem jej to, nemá láska nevedie nikam, to som sa naučil od perníkových panákov.“

A nastala nedeľa a Knut prišiel, ale stala sa nehoda! Všetci boli kamsi pozvaní a jemu museli odriecť. Hanička mu tisla ruku a pýtala sa: „Bol si už niekedy v opere? Tam musíš! V stredu budem spievať a keď máš čas ísť, pošlem ti lístok. Otec vie, kde tvoj majster býva.“

Ako to bolo pekné od nej! V stredu na poludnie skutočne došiel zapečatený list, bez slovíčka, ale bola v ňom vstupenka a večer šiel Knut prvý raz v svojom živote do divadla a čo videl? Videl Haničku, zázračne krásnu, opravdu pôvabnú. Bola síce vydatá za kohosi cudzieho, ale to bola len komédia; niečo, čo len hrali, to Knut vedel, ináč by predsa nebola taká a neposlala mu lístok, aby sa na to díval. Všetci ľudia tľapkali a vyvolávali ju a Knut volal: „hurá!“

Sám kráľ sa na Haničku zasmial, ako by tiež on sa z nej radoval. Bože, ako neskonalo malučkým si pripadal Knut, ale miloval ju tak vrúcno a tiež ona ho mala rada a predsa je na mužovi, aby sa vyslovil prvý, ako medovníková panenka myslela; v tej poviedke skutočne bolo skryté mnoho.

Budúcu nedeľu k nej Knut zase došiel. Myšlienky jeho boly tak slávnostné, ako pri posvätnom predsavzatí. Hanička bola sama a otvorila mu; nemohlo sa to lepšie vydariť.

„Dobre, že ideš!“ vravela, „už som po teba chcela poslať otca, ale mala som tušenie, že dnes večer prídeš; musím ti povedať, že v piatok odcestujem do Francie, je to nútné, aby som to niekam priviedla.“

Knutovi bolo razom, ako by izba sa s ním zatočila, ako by mu srdce pukalo, ale ani slza mu nevstúpila do očí, ačkoľvek bolo vidno, ako hlboko tou zprávou bol dojatý. Hanna to videla a tiež jej bolo do plaču. „Poctivá, verná duša,“ vravela — a toto prívetivé oslovenie rozviazalo Knutovi jazyk a on doznal, ako vrúcno ju ľúbi a že sa musí stať jeho milovanou ženou. Hovoriac to, spozoroval, ako Hanna na smrť bledne; pustila jeho ruku a vážne a smútno vravela: „Nerob seba i mňa nešťastným, Knut! Zostanem ti vždy dobrou sestrou, na ktorú sa môžeš spoliehať — ale ničím viac!“ a mäkkou rukou svojou hladkala ho po vlasoch na horúcom čele. „Boh dá nám k mnohému silu, len keď chceme!“

V tejže chvíli vstúpila jej macocha.

„Knut je celý zúfalý, že tak skoro odcestujem!“ vravela. „Buď predsa mužom!“ a pri tom potlapkala Knuta po pleci; robila, ako by neboli hovorili o inom, ako o ceste. „Dieťa!“ vravela, „teraz musíš byť zase tak dobrý a rozumný, ako vtedy, keď sme boli deťmi a hrali sme sa pod vŕbou-matičkou!“

Knutovi bolo, ako by sa bol utrhol kus sveta, myšlienky jeho boly ako uvoľnené vlákno, bezmocne v šanc vydané vetrom. Zostal, nevediac, či ho pozvali, ale boli prívetiví a dobrí. Hanna nalievala mu čaj a spievala, ale to nebol starý zvuk a predsa bol tak nevyrovnateľne krásny; srdce sa mu pri tom chcelo utrhnúť; a potom sa rozlúčili. Knut jej ani ruky nepodal, ale ona ho vzala za ruku a riekla: „Podáš predsa svojej sestre ruku na rozlúčku, brat môj milý, z detskej, šťastnej doby!“ Usmiala sa v slzách, ktoré jej voľne stiekaly po krásnych líčkach a opakovala: „Brat môj!“ Ba, čo naplat! — To bola rozlúčka.

Ona odcestovala do Francie a Knut putoval špinavými ulicami Kodane. — Ostatní tovariši v dielni dopytovali sa ho, prečo tak bez cieľa a smútno blúdi a o čom rozmýšľa; zvali ho do zábav a na rozličné miesta, veď je v ňom snáď tiež mladá krv!

Šiel s nimi do tanečnej siene. Bolo tu mnoho krásnych dievčat, ale prirodzene žiadna taká, ako Hanna, a tu, kde sa domnieval, že na ňu bude môcť zabudnúť, práve tu je stále jasne pred jeho dušou. „Boh dá nám k mnohému silu, len keď chceme!“ tak mu riekla. Vrúcna zbožnosť opanovala jeho myseľ, sopial ruky — a husle ľkaly a dievčatá tancovaly… Naľakal sa, napadlo mu, to že nie je miesto, kam by mohol uviesť Hannu, a ona predsa neprestajne bývala v jeho srdci — a preto odišiel preč, pobiehal ulicami a šiel i okolo domu, v ktorom bývala. Bolo tam tma, všade bolo tma, pusto a prázdno; svet šiel svojou cestou a Knut tiež.

Bola zima a vody zamrzly, bolo, ako by všetko sa chystalo na smrť. Ale keď nastala jar a prvý parník odplul, zatúžil Knut ďaleko, kamsi ďaleko preč odtiaľ, do cudziny, ďaleko do sveta, len nie na blízko Francie.

Sviazal si tedy svoj batôžok a putoval do Nemecka, od mesta k mestu, bez kľudu a pokoja. Len keď dospel starého, krásneho Norimberka, zmocnil sa ho zase kľud a bol v stave zostať.

Je to podivuhodné mesto, Norimberk, ako vystrihnuté z obrázkovej knižky. Ulice idú ako sa im zachce, domy nezakladajú si na tom, aby stály v jednom rade. Parkany a arkiere s vežičkami, stĺpkami a okrasami vynikajú až nad chodník a hore so striech podivno zašpičatených vybiehajú až do ulice strechové žľaby v podobe šarkanov a psov.

Tam stál Knut s batôžkom na chrbte; stál pri jednej studni, kde medzi pyšnými vodotryskami sú rozostavené skvostné kovové postavy z biblie i z dejín. — Šumné dievča tam bolo práve pre vodu; občerstvila Knuta sviežim dúškom a z kytice ruží, ktorú mala v ruke, dala mu jednu, a to sa mu zdalo dobrým znamením.

Z blízkeho kostola prenikal k nemu zvuk organu; znel tak slávnostne a po domácky, ako by vychádzal z kostola v Kjöge a Knut preto vstúpil do veľkého chrámu. Slnko svietilo pomaľovanými oknami medzi vysokými, štíhlymi stĺpami. Dušu jeho premohla zbožnosť, kľud sa dostavil do jeho mysli.

Hľadal a našiel dobrého majstra v Norimberku a zostal tam a naučil sa tamojšej reči.

Staré hradobné priekopy okolo mesta sú premenené na malé kuchyňské záhrady, avšak dosiaľ sú tam vysoké múry s ťažkými vežami. Povrazník robí tu svoj povraz na drevenom stojane pri múre, a všade zo škár stien a múrov vyrastajú badzové kry, vešajúce svoje sneti a haluze nad malé, nízke domky u vnútornej strany hradobnej steny. V jednom takom domku býval majster, u ktorého Knut pracoval, a cez okno podkrovnej komôrky, kde spal, rozprestieral ker voňavej badzy svoje vetvičky.

Býval tu cez leto i cez zimu, ale keď prišla jar, nemohol to dlhšie vydržať; badza bola v plnom kvete a kvitla tak po domácky, ako v záhrade v Kjöge — a preto Knut majstrovi dal výpoveď a odsťahoval sa k inému, kde badzy nebolo.

Dielňa jeho bola tesne pri starom, kamennom moste, a hneď pod dielňou stál nízky mlyn, večne klepotajúci. Za ním prúdila, dravá rieka, ktorá sa tiež vinula medzi dvoma radmi domov, na ktorých boly všade prilepené malebné, starobylé besiedky. Vyzeralo to, ako by sa chcely vrhnúť do vody. Tu nerástla ani badza, ani iných kvetov tu nebolo, ale práve oproti stála stará vŕba, ktorá sa primykala k blízkemu domu, aby ju prúd nestrhol. Rozpínala svoje konáre nad rieku, práve ako vŕba pri potoku v Kjöge.

Skutočne presťahoval sa od otca badzy k matke vŕbe. Tento strom, zvlášte pri svite mesačnom, vyznamenával sa čímsi, pri čom cítil

„… jak doma v Dánsku,
keď luna plá!“

Ale nebol mesiac toho príčinou, nie, bola to stará vŕba.

Nemohol toho sniesť; a prečo? Opýtaj sa vŕby, opýtaj sa kvitnúcej badzy! — a tak dal svojmu majstrovi v Norimberku „s Bohom“ a putoval ďalej.

Nikomu nerozprával o Haničke; na dne srdca ukrýval svoj žiaľ a poviedke o perníkových panákoch prikladal zvláštnu dôležitosť. Teraz pochopil, prečo mal panák na ľavej strane horkú mandľu, tiež on cítil nahorklú príchuť a Hanička, vždy tak mierna a usmievavá, tá bola len z marcipánu. Zdalo sa mu, že remeň jeho vaku ho veľmi tisne, že sotva dýchať môže; uvoľnil ho, ale nič to nepomohlo. Len polovica sveta bola mimo neho, druhú polovicu nosil v sebe a tak tomu bolo!

Len keď uvidel vysoké hory, zjavil sa mu svet väčším, myšlienky jeho sa zase vrátily na tento svet a slzy mu vystúpily do očí. Alpy sa mu zdaly ako složené krýdla zemegule. Čo, keby ich podvihla, keby rozprestrela svoje mocné perute s pestrými obrazmi čiernych lesov, hučiacich vôd, mračien a večných, večných snehov!

„V deň súdny dvihne zem svoje veľké krýdla, vzletí k Bohu a zanikne ani bublina mydlová v jeho jasných lúčoch! O, keby už radšej bol deň súdu!“ riekol.

Ticho putoval krajom, ktorý sa mu zdal žírym ovocným sadom; z drevených besiedok kynuly mu dievky, paličkujúce čipky, vrcholy hôr planuly v rudom slnku večernom, a keď uvidel zelené jazerá v tmavom stromoví — tu si spomenul na breh u zálivu v Kjöge; a stesk, nie však bôľ, naplnil jeho prsá.

Tam, kde sa Rýn ako jediná dlhá vlna napred valí, rúti, pení a v snehobiele mraky mení — a dúha nad ním ako voľná stuha sa mihá a trepotá — tam si spomenul na mlyn u Kjöge, kde voda hučí a sa pení.

Rád by bol zostal v tichom meste nad Rýnom, ale bolo tu príliš mnoho krov badzových a niekoľko vŕb — a preto spel ďalej, cez vysoké, mocné hory, rozsadlinami skalnými a po cestách, ktoré na skalných stenách ako lastovičie hniezda boly prilepené. Voda hučala v hlbinách, mraky táborily pod ním; po proteži a alpských ružiach a snehu kráčal v teplom slnku letnom — a potom dal „s Bohom“ krajom severným a sostupoval pod gaštany, medzi vinohradmi a kukuricovými poľami. Pohorie vystavalo hrádzu medzi ním a starými spomienkami a tak to malo byť.

Pred ním rozprestieralo sa veľké, nádherné mesto, volalo sa Milán a tu našiel majstra, ktorý ho prijal do práce. Dostal sa do dielne starých, ctihodných manželov. Tí si skoro obľúbili tichého tovariša, ktorý síce málo hovoril, ale tým viac pracoval a bol tak skromný a zbožný. Jemu sa tiež zdalo, že mu Boh to ťažké bremä sňal už so srdca. Najväčším potešením mu bolo vystúpiť na strechu veľkého mramorového chrámu, ktorý sa mu zdal byť vytvorený zo snehu jeho otčiny, odkiaľ videl rozmanité sochy, obrazy, hrotité veže a otvorené siene, plné kvetín. Z každého kútika, každého hrotu, každého oblúka usmievaly sa naň biele stĺpy. — Nad sebou mal modré nebo, pod sebou mesto a zelenú, do ďaleka sa rozprestierajúcu rovinu Lombardie, a k severu vysoké pohorie s večným snehom a tu spomínal na kostolíček v Kjöge, porastlý brečtanom po červených múroch — ale netúžil tam, tu za horami chcel byť pochovaný.

Žil tu rok; uplynuly už tri roky od onoho dňa, kedy opustil domovinu, keď raz jeho majster ho zaviedol do divadla, nie do cirkusu, kde by videl krasojazdcov, nie, do cirkusu, nie, ale do veľkej opery, a to bola veru budova a sály, ktoré stály za podívanie. Vo všetkých siedmich poschodiach nad sebou visely hodvábne záclony a od podlahy až k povali v závratnej výške sedely najvznešenejšie dámy s kyticami v rukách, ako by išly do plesu. Páni boli v plnom lesku a mnohí jagali sa od zlata a striebra. Sál planul svetlami ako vo dne a zrazu zavírila hudba, hurtom, ale prekrásne. Bola tu nevyrovnateľne väčšia nádhera, než v opere Kodaňskej, ale tam bola Hanička — — Akože? Boly to kúzla, či čo? Opona sa rozhrnula a tiež tu stála Hanička, oblečená do zlata a striebra, so zlatou korunou na hlave. Spievala, ako len anjel boží môže a vie spievať; predstúpila, čo mohla, usmievala sa tak, ako len ona to vedela; dívala sa práve na Knuta.

Chudák Knut chytil majstra za ruku a zvolal hlasno: „Hanna!“ Ale rušná hudba na šťastie prerušila zvolanie. Majster prisvedčil: „Áno, menuje sa Hanna!“ a potom mu ukázal tlačenú ceduľu, kde stálo jej meno, celé jej meno.

Nie, nebol to sen! Všetci poslucháči jasali nadšením a hádzali jej vence a kytice a sotva odišla, zase bola vyvolávaná; odchádzala a zase a zase prichádzala.

Vonku na ulici shromaždili sa ľudia pri jej povoze a tiahli ho a Knut bol zo všetkých prvý a najšťastnejší. Keď došli k jej nádhernému skvelo osvetlenému domu, stál Knut tesne pri dvierkach kočiara. Tie sa otvorily a ona vystúpila. Svetlo padalo práve na jej rozkošnú tvár a ďakovala prívetivo sa usmievajúc. Dívala sa Knutovi priamo do očú, avšak nepoznala ho. Akýsi pán s hviezdou na prsách nabídnul jej ramä — hovorilo sa, že sú spolu zasnúbení.

Knut šiel domov a sviazal si svoj batôžok; chcel a musel domov, odpočinúť si pod badzovým krom a pod vŕbou — ach, pod vŕbou!

Prosili, aby zostal; nič ho nemohlo zadržať; pripomenuli mu, že tiahne zima, že v horách už sneh napadal — ale nadarmo.

A neprestajne a bez únavy stúpal hore k horám a šiel cez doly a hory, už bol vysilený a vyčerpaný a predsa nikde domu nevidel. Už hviezdy nad ním vzplanuly a nohy zamdlievaly, hlavu pojímala závrať. Hlboko v údolí zasvietily teraz tiež hviezdy, akoby nebo i pod ním sa prestieralo. Cítil sa chorý. Hviezdy v údolí sa množily a stávaly sa jasnejšími, a žmurkaly sem i tam. Bola to malá dedinka, z ktorej svetlá sa jagaly a len vtedy, keď si to uvedomil, napnul posledné svoje sily a potom sa mu v dedine dostalo skrovného útulku.

Zostal tam po celý deň, lebo jeho telo vyžadovalo kľudu a pečlivosti. V údolí bolo hmlisto a daždivo. Keď však ráno došiel kolovrátkar a zahral pesničku z Knutovej domoviny, z Dánska, nemohol to už dlhšie sniesť — šiel mnoho, mnoho dní a tak náhlo, ako by tam mal dojsť prv, než všetci zomrú. Ale nikomu nepovedal o svojej túžbe, nikto netušil, že srdce jeho sviera bôľ, najťažší a najžeravejší bôľ, aký kedy bol. On sa uzavieral svetu, nedožičí si žiadneho potešenia, uzavieral sa i priateľom, on nemal priateľov. Cudzí putoval cudzími krajmi k domovu, na sever. V jedinom liste z domova, ktorý mu pred rokom rodičia poslali, bolo napísané: „Nie si pravým Dánom, ako my ostatní doma; my sme ešte zo starej školy, ale ty máš zaľúbenie len v cudzích krajinách!“ Tak písali rodičia — ako málo ho znali!

Bol večer — šiel osamelou širokou cestou, počalo mrznúť; krajina bola plochá a polia a lúky sa prestieraly do nedohľadnej diaľky. Tu pri ceste stála veľká vŕba; a všetko bolo ako doma, v Dánsku! Posadil sa pod vŕbu, bol zomdletý, hlava mu klesala, oči sa zavieraly, on však cítil a pozoroval, ako vŕba k nemu skláňa svoje vetve. Strom pripadal mu ako stará, mocná postava, bola to sama matka vŕba, ktorá ho brala do náručia a vyčerpaného synka niesla domov do dánskej zeme, na šíre, piesčité pobrežie, v rodné mesto Kjöge, v kvetnatú záhradu jeho detstva. Áno, bola to vŕba z Kjöge, vyšla ho do sveta hľadať a našla ho a odniesla do záhradky pri potoku, a tu stála Hanička v svojej sláve so zlatou korunou na hlave, ako ju naposledy videl, a volala mu: „Buď vítaný!“

A práve pred nimi stály dve podivné postavy, vyzeraly už ako ľudia, i ony sa zmenily. Boly to medovníkove panáky.

„Ďakujem ti!“ vravely Knutovi, „ty si rozviazal naše jazyky, naučil si nás, že je nutné svoje myšlienky nahlas vyjadrovať, síce z ničoho nič nie je! Ale teraz z toho predsa niečo pošlo! — Sme zasnúbení!“

Potom šli mestom, ulicami, šli rovnou cestou do kostola a Knut s Haničkou ich nasledovali. Tiež oni šli ruku v ruke. Kostol tu stál ako predtým, s červenými múrmi, zarastenými bujným brečtanom. Hlavný vchod sa otvoril dokorán, organ znel a oni po dvoch pristupovali k oltáru. „Milostivá vrchnosť najprv!“ vraveli, „medovníkoví snúbenci!“ S tým ustúpili Knutovi a Haničke a oba párky pokľakly pri oltári. Hanička sklonila hlávku svoju k jeho tvári a ľadové slzy jej kanuly z očú. Bol to ľad, ktorý okolo jej srdca jeho vrelá láska roztopila, kanuly na jeho planúce líca, a — on sa tým prebudil a sedel pod starou vŕbou v cudzej zemi, v mrazivej noci. Ľadová srieň mu pokrývala tváre.

„To bola najkrajšia chvíľa môjho života!“ riekol, „a tá bola len sen. — Bože môj, daj mi ho ešte raz snívať!“ A zavrel oči, spal, sníval…

K ránu napadal sneh, pokryl nohy. Knutove, ale on spal. Dedinčania išli do kostola; hľa, tu sedel akýsi tovariš, mrtvý, zmrznutý — pod vŕbou-matičkou…

Ružový škriatok

Uprostred záhrady rástol ružový ker, plný ruží. V jednej z nich, v najkrajšej zo všetkých, býval škriatok; bol taký malunký, že ho ľudské oko ani nemohlo zbadať. Za každým ružovým lístkom mal svoju spálňu. Bol tak dobre vychovaný a tak krásny, ako deti bývajú, a s ramien mu siahaly krýdla až k nohám. Ó, aká vôňa naplňovala jeho izby a aké čisté a krásne boly ich steny! Veď to boly jemné, bledé lístky ruží.

Celý deň sa veselil v teplom svite slnečnom a lietal s kvetu na kvet, tancoval na krýdlach letiaceho motýľa a počítal, koľko by musel zrobiť krokov, keby chcel prejsť všetky chodníčky a cestičky v lipovom liste. Čo my menujeme na liste žilkami, považoval on za cesty a chodníčky. Ba, boly to preň cesty priamo nezmerné, lebo slnko zapadlo skôr, než došiel k svojmu cieľu. Bezpochyby, že sa na svoje putovanie vydal veľmi neskoro.

Teraz už nastal chlad, padala rosa a dvihal sa vietor. Bolo najlepšie vrátiť sa domov. Ponáhľal sa, ako mohol, avšak ruža sa zavrela — nemohol sa dostať do nútra — ani jediná ruža nezostala rozvitá. Ubohý malý škriatok sa veľmi naľakal. Nikdy dosiaľ ešte nestrávil noc vonku, vždy sladko driemal za teplými lístkami ružovými. Ach, to bude jeho smrť!

Na druhej strane záhrady bola, ako dobre vedel, besiedka, porástla krásnou jerišskou ružou. Jej kvety sa podobaly veľkým, pestro maľovaným rohom; do niektorej z nich zamýšľal vklznúť a vyspať sa tam do rána.

Letel tam. Čuj, v besiedke boli dvaja ľudia; mladý, pekný muž a prekrásne dievča sedeli vedľa sebe a želali si, aby tento okamih trval večne. Mali sa veľmi radi; radšej, než najlepšie dieťa miluje svojich rodičov.

„A predsa sa musíme rozlúčiť,“ riekol mladý muž, „tvoj brat nepraje našej láske. Preto musím ja odísť za jeho rozkazom ďaleko cez hory a doly! S Bohom, moje sladké dievča, lebo moja si a moja zostaneš!“

Potom sa pobozkali a mladé dievča plakalo a darovalo mu ružu. Avšak prv, než mu ju podala, vdýchla na ňu bozk, tak oddaný a vrúci, že sa kvet roztvoril. Malý škriatok hneď do nej vletel a oprel si hlávku o jej jemné, vonné steny. Nepozorovano sa takto stal svedkom nežnej rozlúčky a cítil, že ruža bola umiestnená na mladíkovej hrudi. Ó, ako mu srdce bilo! Mladý škriatok ani nemohol zaspať, ako srdce búchalo!

Avšak ruža nespočívala mu dlho na hrudi; mladý muž ju vzal a pobozkal ju, a bozkal ju neprestajne, kráčajúc sám tmavým lesom, a bozkal ju tak často a tak pevne ju tisol na pery, že mladý škriatok sa bál, že ho rozgniavi. Cítil to i cez lístky, ako mladíkove pery boly horúce, ako planuly a ruža sa rozvila, ako v poludňajšom slnku.

Zrazu prišiel iný muž, zamračený a plný zášti a nenávisti. Bol to brat onoho mladého dievčaťa. Vytiahol nôž, dlhý a ostrý, a zatiaľ čo mladík tisol ružu na svoje vrelé pery, zlý muž ho prebodnul, hlavu mu odrezal a pochoval i s telom pod lipou do mäkkej prsti.

„Teraz zmizol a je zabudnutý,“ pomyslel si zlý brat; „ten sa už nevráti. Nech si ide na ďalekú cestu cez hory a vrchy a vody, tam ľahko môže prísť o život, a to sa mu veru i tak stalo. Nevráti sa a mňa sa sestra nikdy nesmie po ňom pýtať.“

Potom nahrabal nohou suchého listia na rozrytú zem a šiel temnou nocou zase k domovu. Ale nešiel sám, ako sa domnieval; sprevádzal ho malý škriatok. Sedel v suchom, svinutom liste lipovom, ktorý zlému mužovi pri jeho strašnom čine sa sniesol s lipy do vlasov. A pretože si muž zase potom nasadil klobúk, bola tam taká tma, že sa škriatok celý chvel a triasol strachom i hnevom nad tým zlým činom.

Len na svite sa ten zlý človek dostal domov. Odložil klobúk a šiel do spálne svojej sestry. Tam ležalo to krásne dievča v plnom rozkvete a snívalo sa mu o tom, ktorého tak ľúbila a o ktorom sa domnievala, že putuje cez hory a lesy. Zlý brat sa nad ňu naklonil a pri tom sa smial tak výsmešne a posupne, ako len diabol sa smiať vie. Pri tom spadol mu zvädlý list z jeho vlasov na prikrývku; on však toho nespozoroval a šiel, aby sa do rána ešte trochu vyspal. Avšak škriatok vyletel zo zvädlého listu, pritúlil sa k uchu spiaceho dievčaťa a rozprával mu, ako sen, o strašnej vražde, popísal mu miesto, kde jej brat ho zabil a mrtvolu jeho pochoval, rozprával o kvitnúcom strome lipovom hneď vedľa a dodal: „Aby si nemyslela, že to všetko, čo ti túto rozprávam, je len púhy sen, najdeš na svojom lôžku zvädlý list!“ — A ona ho našla, keď sa prebudila.

Ako usedavo plakala, a predsa sa nikomu nesmela sveriť so svojím žiaľom. Okno zostalo po celý deň otvorené, tak že sa malý škriatok ľahko mohol dostať k ružiam a ostatným kvetom, avšak nebol v stave, aby zarmútenú dievku opustil. Na okne stál trs mesačných ruží; v jednej z nich sa usadil a odtiaľ úbohú pozoroval. Jej brat prišiel k nej niekoľkokráť do izby, hneď bol veselý, hneď zase mrzutý, avšak ona ani slovíčkom sa neodvážila zmieniť sa o svojom žiale.

Keď nastala noc, vykradla sa z domu, vyhľadala v lese miesto, kde stála lipa, odhrabala listie zo zeme, kopala tam a skoro našla zavraždeného. Horko plakala a prosila Boha, aby ju tiež skoro k sebe povolal.

Rada by bola vzala mrtvolu k sebe domov, avšak to nebolo možné. Vzala tedy aspoň bledú hlavu so zapadlými očami, pobozkala chladné ústa a vytriasla zem z jej krásnych kučeravých vlasov. „Ty zostaneš moja!“ riekla a keď bola mrtvé telo uložila do zeme a do listia, vzala hlavu a vetvičku jasmínu kvitnúceho v lese, tam, kde jej miláčok bol zabitý, a odniesla domov.

Vrátivší sa do svojej izby, vyhľadala najväčší kvetináč. Tam položila hlavu nebohého, zasypala ju zemou a zasadila onu sneť jasmínovú.

„S Bohom! S Bohom!“ zašepkal mladý škriatok. Nemohol sa dlhšie dívať na jej trúchlenie a odletel k svojej ruži do záhrady. Avšak tá už zatiaľ odkvitla; na zelenom kriaku viselo niekoľko bledých lístkov.

„Ako skoro pominie všetka krása a všetko dobro!“ vzdýchol si škriatok. Konečne zase našiel ružu a za jej jemnými, vonnými lístkami si našiel nový domov.

Každého rána zaletel k oknu úbohej dievky, ktorá vždy plačúc stála pri kvetináči. Jej trpké slzy padaly na vetvičku jasmínovú, a čím viac sama bledla, tým sviežejšia bola ratolesť. Výhonok sa objavoval za výhonkom, malé, biele púčky sa rozvíjaly v kvety, ktoré pokrývala bozkami. Avšak zlý brat ju hrešil a pýtal sa jej, či má zdravý rozum. Nevedel, čie oči tam zapadly a čie pery sa tam menily v prach. Sklonila hlávku nad jasmínom a malý škriatok ju tam našiel spiacu. I podkradol sa jej k uchu a rozprával jej o onom večeru v besiedke, o vôni ruží, o láske víl a škriatkov. Tak sladko snívala a vo sne jej prchal život. Tichá smrť sa k nej sklonila, a ona sa ponáhľala do neba za tým, ktorého tak ľúbila.

A kvety jasmínové roztvorily svoje biele, veľké kalichy; voňaly zázračne sladko; nemohly ináč nebohú oplakávať.

Avšak zlému bratovi sa páčil krásny, kvitnúci ker, prisvojil si ho ako svoje dedictvo a postavil ho do svojej spálne hneď k svojej posteli, lebo bola radosť sa naň dívať a jeho vôňa bola sladká a príjemná. Malý ružový škriatok ho nasledoval a poletoval od kvetu ku kvetu. V každom bývala nežná bytnosť a týmto rozprával o zavraždenom mladom mužovi, ktorého hlava sa rozpadla v zemi, rozprával o zlom bratovi a úbohej sestre.

„My to vieme!“ vravely bytnosti vo všetkých kvetoch, „my to vieme. Či sme nevyrástly z očú a pier zavraždeného?“ a podivne pri tom pokyvovaly hlavami.

Ružový škriatok nevedel pochopiť ich zdanlivý kľud a vzletel k včielkam, sbierajúcim med, rozprával im príbeh o zlom bratovi, a včely podaly o tom zprávu svojej kráľovnej, ktorá rozkázala, aby nasledujúceho rána vraha usmrtily.

Avšak v noci pred tým — bola to prvá noc po smrti sestrinej — keď brat spal na svojej posteli hneď pri vonnom kvete jasmínovom, otvorily sa všetky kalichy. Neviditeľné, avšak so všetkými hrotmi vystúpily duše kvetov, usadily sa najprv pri jeho ušiach a rozprávaly mu hrozné sny. A potom sa vrhly na jeho rty a zabodly svoje jedovaté hroty v jeho jazyk. „Teraz sme mrtvého pomstily!“ vravely a uchýlily sa zase v biele kvety jasmínu.

Keď nastalo ráno a okno spálne bolo zrazu otvorené, priletel ružový škriatok s kráľovnou včiel a celým rojom, chcúc ho usmrtiť.

On však už bol mrtvý. Pri posteli stáli ľudia, tvrdiac: „Vôňa jasmínu ho usmrtila.“

Teraz len pochopil ružový škriatok pomstu kvetov a rozprával to kráľovnej včiel, a táto bzučala s celým svojim rojom okolo jasmínu. Nebolo možné včely odohnať. Vzal tedy jeden muž jasmín, aby ho odniesol, avšak jedna z včiel ho bodla do ruky, tak že jasmín upustil a tento sa rozbil.

Tu uvideli bledú lebku umrlčiu a poznali, že nebohý tu na posteli bol vrahom.

A kráľovná včiel bzučala vzduchom a spievala o pomste kvetov a o ružovom škriatkovi a o tom, že i za najmenším lístkom býva niekto, ktorý môže o spáchanom zlu rozprávať a zlo to pomstiť.

Snehová kráľovná

I. pohádka. O zrkadle a črepoch

Dobre, teda začneme. Až budeme na konci poviedok, budeme vedeť viac, než na počiatku. Bol raz zlý kúzelník, jeden z najhorších, ba vtelený diabol sám. Raz bol vo veľmi dobrej nálade, lebo dokončil zrkadlo, ktoré malo tú vlastnosť, že všetko dobré a krásne, čo sa tam zobrazovalo, takrečeno na nič sa scvrklo, ale všetko, čo za nič nestálo a zle sa vynímalo, patrne vystupovalo a vždy ešte horšie bolo. Najnádhernejšie kraje vyzeraly v ňom ako rozvarený špenát, a najlepší človek bol špata a stál bez drieku na hlave, črty jeho boly tak zpotvorené, že neboly k rozoznaniu, a keď niekto mal pehy, tu sa mu iste roztiahly cez nos i ústa. To je neobyčajne veselé, myslel si čert.

Keď zbožná a dobrá myšlienka spela dušou človeka, tu bolo videť v zrkadle škľabenie, že sa čert-kúzelník nad svojím objavom sám musel smiať.

Všetci, ktorí chodili do kúzelníckej školy — čert bol majiteľom takej — rozprávali ďaleko-široko, že sa stal zázrak. Teraz len — mysleli — je možné poznať, ako svet a ľudia doopravdy vyzerajú. Žiaci behali so zrkadlom po svete a konečne nebolo zemí ani ľudí, ktoré by v ňom neboly karikatúrami. Konečne chceli so zrkadlom až do neba, aby s anjelmi, ba i s Pánom previedli svoju diabolskú hru. Čím vyššie so zrkadlom leteli, tým viac sa škľabilo, sotva ho mohli udržať. Ale leteli stále vyššie a vyššie a približovali sa tak vždy viac a viac k Bohu a anjelom. Tu sa zrkadlo v svojom škľabení tak strašne zatriaslo, že im vykĺzlo a na zem sa srútilo, kde sa na sto milionov, ba bilionov, a ešte viac kusov rozbilo. Ale tým bolo nastrojené ešte väčšie nešťastie, než bolo pôvodné; lebo z črepov boly niektoré sotva tak veľké, ako zrnko piesku. Tieto sa rozletely ďaleko po svete a kde ľuďom padly do očú, tam zostaly väzeť a tak videli ľudia všetko prevrátene a znamenali vždy prevrátenú stránku všetkého, lebo každý črep podržal vždy tú istú silu, ktorú malo zrkadlo celé. Niektorým ľuďom napadly tieto črepy i do srdca a to bolo najhoršie zo všetkého, lebo potom stuhlo srdce na pravý kus ľadu. Niektoré kusy boly tak veľké, že ich bolo užité ako tabulí do okien; ale nebolo dobre, keď niekto týmito oknami sa díval na svojich priateľov. Iné kusy zase boly dané do okuliarov a to bolo priamo desné, keď si ľudia takéto okuliare nasadili, aby dobre videli a správne posudzovali.

Satan sa smial, div že sa nepotrhal, a to mu robilo veľmi dobre. Ale ešte poletujú vonku malé čriepočky vzduchom, a teraz, počujeme, čo s nimi bolo.

II. pohádka. Malý chlapec a malé dievčatko

Vo veľkom meste, kde je toľko domov a ľudí, takže nemôžu všetci ľudia mať dostatočné miesto pre zahrádku, a musí sa väčšina z nich uspokojiť kvetmi v kvetináčoch, žily teda raz dve deti, ktoré malý predsa o niečo väčšiu zahrádku, než kvetináč. Neboli brat a sestra, ale mali sa predsa práve tak radi. Ich rodičia bývali tesne vedľa seba v dvoch podkrovných izbietkach, práve tam, kde strecha jedného domu sa dotýkala strechy domu súsedného a odkvapový žlábok pozdĺž striech sa vinul. V každom dome bolo okno, a stačilo prekročiť len žlábok, aby sa dostal človek od jedného k druhému.

Rodičia obidvoch detí pripevnili zvonka drevenú truhličku, kde si pestovali potrebnejšiu kuchynskú zeleninu. Tiež bol v každej truhličke malý, ružový ker, ktorému sa skvostne vodilo. Teraz prišli rodičia na myšlienku, položiť obidve truhličky naprieč cez žlábok odkvapu, takže skoro siahaly od jedného okna k druhému, že teraz vyzeraly cele ako dva násypy kvetín.

Úponky hrachu visely dolu s truhličky, vyháňaly dlhé vetievky, krútily sa okolo okien a prepletaly sa navzájom; tvorily takrečeno víťaznú bránu z kvetov a zelených listov.

Pretože truhličky boly veľmi vysoké, a deti videly, že nesmú liezť hore, dovolilo sa im z okien vychádzať, a tu sadaly na svojich malých stoličkách pod ružami a hraly sa znamenite.

V zime, pravda, bolo po tejto radosti. Tu bývaly okná husto zamrznuté, ale deti zhrievaly červené haliere na peci, pridržiavaly ich na zamrznuté tabule okien a tým sa tam utvorila pekná dierka, cele guľatá a svetlá a za tou žiaril pár šťastných detských očú, a to vždy za každým oknom jeden.

Jeden patril malému chlapcovi a druhý malému dievčatku.

On sa menoval Janko a ona sa volala Oľga. V lete mohli sa skokom dostať k sebe; v zime však museli najprv štyri poschodia dolu a potom zase štyri poschodia hore.

Vonku poletoval sneh.

„Teraz sa roja biele včely,“ povedala starenka.

„Majú tiež svoju kráľovnú?“ pýtal sa malý chlapec, lebo on vedel, že skutočné včely majú kráľovnú.

„Isteže,“ povedala starenka, „a lieta vždy tam, kde biele včely najhustejšie sa roja. Kráľovná je najväčšia snehová vločka a nezostane nikdy ležať na zemi tíško, ale vylietne zase vždy k čiernemu mraku zpäť. Často lieta v zimných nociach ulicami miest a nazerá do okien, potom tieto tak divukrásne zamrznú, ako by boly samými kvetami posiate.“

„Áno, to sme už videli,“ zavolaly obidve deti jednými ústami a teraz vedely, že bolo tak tomu naozaj.

„Môže kráľovná sem do nútra?“ pýtalo sa dievčatko.

„Ach, nech len príde,“ zavolal chlapec, „posadíme ju na teplú pec a roztopí sa.“

Ale starenka pohladkala ho nežne po hlave a rozprávala iné pohádky.

Večer, keď bol malý Janko zase doma a už dopoly odstrojený, vyliezol na stoličku pri okne a díval sa malým otvorom von. Niekoľko snežiniek tam poletovalo a jedna z nich, práve tá najväčšia, zostala viseť na kraji jednej truhličky s kvetmi. Snežinka rástla a rástla, až konečne bola ako žena, zahalená v najjemnejší biely flór z milionov hviezdkovitých snežiniek sotkaný. Bola krásna a jemná, ale ľadová, z oslepujúceho žiarivého ľadu a predsa bola živá. Jej oči žiarily ani dve jasné hviezdy, ktoré však bez oddychu a kľudu blúdily dookola. Pokynula k oknu a zamávala rukou. Tu sa chlapec naľakal a rýchlo soskočil so stoličky a tu sa zdalo, ako by veľký vták vonku okolo okna preletel.

Druhého dňa bol ešte jasný mráz — ale potom začal sa sneh topiť, konečne slávila jar svoj vjazd. Slnko svietilo, tráva pučala, lastovice si stavaly hniezda, okná sa otváraly a malé deti sedely zase v svojich zahrádkach nad odkvapom, vysoko nad všetkými poschodiami. Tohoto leta kvitly ruže obzvlášte krásne. Dievča sa naučilo piesni, v ktorej bola reč tiež o ružiach a pri ružiach myslela vždy na svoje doma. Potom zaspievala pieseň chlapcovi a on spieval s ňou:

„Skvitajú ruže v údoliach,
malučký Ježíško hovorí v nich.“

A deti sa vzaly za ruky, bozkaly ruže, dívaly sa do jasného slnka a hovorily k nim, ako by tu milý Ježíško naozaj bol prítomný.

Aký krásny letný deň to bol! Ako osviežujúce to bolo vonku, medzi trsami ružovými, ktoré sa zdaly kvitnúť neprestajne.

Janko a Oľga prezerali si obrázkovú knižku s toľkými zvieratkami a vtáčikmi a tu sa stalo — hodiny na veľkej veži bily práve piatu — že Janko hovoril:

„Ach, čosi ma bodlo pri srdci a teraz mi padlo niečo do oka.“

Dievčatko mu padlo okolo hrdla, on žmurkal, ale v oku nebolo nič videť.

„Myslím, že je to už preč,“ povedal. Ale nebolo to preč, bol to jeden z oných čriepkov z toho kúzelného zrkadla, ktoré pôsobilo, že všetko veľké a dobré, čo sa v ňom odrážalo, i každá chyba na všetkom boly hneď patrné. Úbohý Janko! Zrnko čriepku padlo mu i do srdca a teraz muselo sa toto skoro v kus ľadu premeniť. Už ho to síce nebolelo, ale bolo to tam.

„Prečo plačeš?“ povedal. „Taká si špatná, veď mi nič nie je. — Ale fí,“ zvolal zrazu, „tá ruža tu v tom kvetináči je červom rozožratá, a druhá zase je cele skrivená. To sú ale opravdu hnusné ruže. Sú práve tak nepekné, ako tie truhličky, v ktorých stoja.“ Pri tom prudko kopol do truhličky a utrhol obidve ruže.

„Janko, čo to robíš?“ skríklo dievča. Ale on, vidiac jej úžas, odtrhol ešte jednu ružu, skočil s ňou do svojho okna a nechal malú, vľúdnu Oľgu vonku o samote.

Kedykoľvek potom prišla s obrázkovou knižkou, tu hovorieval posmešne: „To sa hodí pre nemluvňatá!“ A keď starenka rozprávala pohádky, tu mal pravidelne svoje „ale“ a ako len mohol, priblížil sa za ňou, nasadil si okuliare a opičil sa po starenke. Vedel ju tak dobre napodobniť, že sa ľudia hlasne smiali a skoro vedel napodobniť i všetkých ľudí z celej ulice, i spôsob ich reči a chôdze. Všetko, čo bolo zvláštne a nepekné, vedel Janko výborne napodobniť, a ľudia hovorili potom o ňom: „Ten chlapec má výbornú hlavu!“

Ale tým bola vinná len tá sklenená črepinka, ktorá mu vletela do oka, ba, tá črepinka, ktorá mu sedela v srdci.

Často hneval malú Oľgu, ktorá ho predsa mala rada z celého srdca.

Hry jeho nabúdaly teraz cele iného rázu; boly tak rečeno rozumné. Raz, jedného zimného dňa prišiel so zväčšovacím sklom, nastavil cíp svojho modrého kabátu von oknom a nachytal naň niekoľko snehových vločiek.

„Podívaj sa sklom, Oľga,“ povedal. Tu bola každá snežinka o mnoho väčšia a vyzerala ako nádherná hviezda s deviatimi hrotmi. To bol nádherný pohľad.

„Hľaď, aké je to umelé!“ povedal Janko. „Je to o mnoho zaujímavejšie, než skutočné kvety. A tiež niet na nich chybičky, sú cele pravidelné; škoda, že sa tak skoro roztopia.“

Skoro nato prišiel Janko k Oľge s rukavičkami a sánkami na chrbte. Šoptal jej do ucha: „Smiem s druhými chlapcami sa hrať na veľkom námestí a jazdiť v sánkach!“ A už bol ten-tam.

Na námestí uviazali často najdivší chlapci svoje sánky k vozom sedliackym a svážali sa s nimi kus cesty. To bol vlastne ten najväčší žart. Keď boli v najlepšej hre, prišly veľké, biele natreté sánky.

V nich sedel ktosi zahalený v biely drsný kožuch s bielou čiapkou na hlave. Sánky obišly dvakráť námestie a Jankovi sa podarilo, že pripevnil svoje sánky k veľkým saniam a šiel s nimi. Rýchlejšie a vždy rýchlejšie šlo to práve do najbližšej ulice. Osoba, sediaca v saniach, obrátila hlavu a pokyvnula vľúdne na Janka, ako by sa už spolu znali.

Kedykoľvek chcel Janko svoje sánky odviazať, pokynula zase a zase a tak zostal Janko sedeť. Teraz vyšli mestskou bránou, a tu sa rozbesnila tak prudká fujavica, že chlapec už ani ruku pred očami nerozpoznal, zatiaľ čo išiel neprestajne ďalej. Konečne upustil palicu, aby sa uvoľnil od veľkých saní, ale nespomohlo to nič, jeho malý povoz bol pevne pripiatý a rýchlosťou vetra išli ďalej.

Janko volal hlasne o pomoc, ale nikto ho nepočul; sneh víril dookola a sane uháňaly vždy vpred, časom cítil náraz, ako by išli cez priekopy a cez ploty. Janko bol celý zdesený, chcel sa modliť Otčenáš, ale nemohol sa na nič rozpamätať, len na veľkú násobilku. Snehové vločky boly vždy väčšie a hustejšie, že vyzeraly ani biele kurence. Zrazu kone utrhly stranou, sane zastaly, a osoba, ktorá v nich sedela, sa dvihla. Kožuch a čiapka boly plné snehu. Bola to dáma, vysoká a štíhla, oslnivo biela: bola to kráľovná snehu.

„Išli sme riadne,“ povedala. „Ale prečo by si mal mrznúť? Poď, vlez si pod môj medvedí kožuch!“ Potom ho posadila vedľa seba do saní a zahalila ho kožuchom; a tam mu bolo, akoby klesal do snehovej hromady.

„Je ti ešte zima?“ pýtala sa a pobozkala ho na čelo. Ha, to bolo ešte studenejšie než ľad a vniklo mu to práve do srdca, ktoré bez toho bolo už kusom ľadu.

Jankovi bolo, ako by mal zomreť — ale trvalo to len okamih — potom mu bolo práve tak príjemne a necítil už vôbec zimy, všade dookola vládnucej.

„Moje sánky! Nezabudni moje sánky!“ Nato sa ešte pamätal. Tieto boly naložené na jedno z tých bielych kureniec, ktoré teraz vedľa saní s nimi letelo. Potom pobozkala kráľovná snehu Janka ešte raz, a tu zabudol už na malú Oľgu, starenku, a všetkých doma.

„Teraz ťa už nepobozkám, lebo by som ťa k smrti ubozkala.“

Janko sa pozeral na ňu; bola prekrásna, múdrejšiu a ľúbeznejšiu tvár si ani nevedel predstaviť. Teraz mu ani nepripadala ako tvár z ľadu, ako vtedy, keď sedela vonku pred oknom a jemu kynula. V jeho očiach bola dokonalou bytnosťou a on sa jej tiež už cele nič nebál, ale jej rozprával, že vie veľmi dobre z hlavy rátať, ba aj so zlomkami, že zná štvorcové míle a počet obyvateľov všetkých zemí, a ona sa vľúdne naň usmievala. Tu sa mu zdalo, že vlastne všetko, čo vie, je veľmi nedostatočné, a zadíval sa do veľkého, diaľneho priestoru vzduchového. Tu sa snehová kráľovná s ním vyniesla vysoko, až k čiernym oblakom, zatiaľ čo búrka hučala a jačala, ako by jej hlasné piesne spievala.

Leteli cez lesy a jazerá, cez moria a zeme. Pod nimi hučal studený vietor, v hĺbke vyli vlci, sneh žiaril a ligotal sa a čierne, škrečiace vrany lietaly nad ním v diaľku. Ale jemu svietil mesiac, veľký a jasný a k nemu sa díval Janko po celú dlhú, dlhú zimnú noc. Vo dne však spal pri nohách kráľovnej snehu.

III. poviedka. Kvetinová záhrada ženy, ktorá vie čarovať

Ale ako bolo malej Oľge, keď sa Janko nevracal? Ach, kde len zostal! — Nikto to nevedel, nikto nevedel povedať o tom nijakej zprávy. Chlapci len rozprávali, ako videli, ako Janko svoje sánky priviazal k veľkým, nádherným saniam a že tieto s ním tak vyšly z mestskej brány, ale nikto nevedel, čo sa ďalej s Jankom stalo.

Tieklo mnoho sĺz, malá Oľga plakala dlho a horko. Potom sa hovorilo: je mrtvý; najskôr v rieke, ktorá blízko mesta tiekla, sa utopil.

Ach, boly to tmavé a dlhé noci zimné!

Konečne prišla jar s teplým svitom slnečným.

„Janko je mrtvý,“ plakala malá Oľga.

„Neverím tomu,“ povedal slnečný svit.

„Janko je mrtvý,“ rozprávala lastoviciam.

„Tomu neveríme,“ povedaly tieto; a konečne tomu malá Oľga ani sama neverila.

„Obetujem svoje nové, červené črievičky,“ povedala raz ráno; „tie, ktoré Janko ešte nevidel, a potom sídem sama k rieke dolu a spýtam sa jej po ňom.“

Bolo skoro z rána, keď sa vybrala, pobozkala starenku ktorá ešte spala, obula črievice a šla sama bránkou k rieke. Zdalo sa jej, ako by jej vlny tak čudne kynuly. Tu vzala svoje červené črievičky — bolo to to najmilšie, čo mala — a hodila ich do rieky, ale spadly hneď k brehu a vlny ich zase vyniesly na breh. Bolo to, ako by ju rieka nechcela olúpiť o jej najmilší majetok, zvlášte keď tam v nej ani malého Janka nebolo. Ale Oľga myslela, že nehodila črievičky dosť ďaleko, a vyšplhala sa teda k člnku, ktorý ležal v tišine. Šla až na koniec člnka a hodila črievičky znova do vody. Člnok však nebol priviazaný a pohybom, ktorý Oľga urobila, odrazil sa od brehu. Oľga to hneď spozorovala a chcela rýchlo na pevninu, ale než sa jej to podarilo, bol člnok už na meter od breha vzdialený a hnal sa už bleskurýchlo s prúdom.

Tu sa Oľga veľmi naľakala a začala plakať. Ale okrem vrabcov nikto ju nepočul, a vrabci nemohli jej pomôcť na breh; ale lietali pozdĺž brehu, ako by ju chceli tešiť, a čviríkali: „Tu sme! Tu sme!“

Člnok bol hnaný prúdom, a malá Oľga sedela v ňom už tíško. Jej malé červené črievičky plávaly za ňou, nemohly však dopluť až k člnku, pretože tento bol hnaný prúdom.

Po oboch stranách sa rozkladaly krásne brehy: nádherné kvety, staré stromy, ovcami a kravami oživené stráne, ale človeka nebolo ani videť.

„Snáď ma odnesie rieka k malému Jankovi,“ myslela si Oľga. A pri tejto myšlienke bola zase veselá, vztýčila sa a pozorovala po mnohé hodiny tie krásné, zelené brehy. Potom išla okolo veľkej čerešňovej záhrady, kde stál domček so zvláštnymi červenými a modrými oknami.

Bol krytý šindľami a pred dverami stáli dvaja drevení vojaci, ktorí pred okoloidúcimi vzdávali česť zbraňou.

Oľga myslela, že to sú živí vojaci, a zavolala ich, oni pravda neodpovedali. Teraz prišla k nim cele blízko, lebo prúd ju hnal priamo na breh. Oľga kričala a kričala vždy hlasnejšie, a tu vyšla z domu veľmi stará matička, podopierajúca sa na berličke. Ako ochranu proti slnku mala veľký klobúk najkrajšími kvetami pomaľovaný.

„Ty, milé, úbohé dieťa,“ povedala stará pani, „ako si sa dostala na divú rieku a vydala sa tak ďaleko do sveta?“ Potom pristúpila až na pokraj rieky, pritiahla svojou berličkou člnok na breh a vytiahla malú Oľgu na suchú zem.

Oľga bola rada, že sa dostala z vody, ale predsa sa trochu bála cudzej starej ženy.

„Poď predsa a rozprávaj mi, kto si a ako sem prichádzaš?“ pýtala sa.

A Oľga jej potom všetko vyrozprávala. Stará pani kývala hlavou a povedala „hm, hm!“ Keď Oľga jej všetko vysvetlila a jej sa pýtala, či nevidela malého Janka, odpovedala žena, že nešiel pomimo, ale že príde, len aby nebola smutná, aby radšej jedla čerešne a prezrela si jej kvety, ktoré sú krajšie, než v obrázkových knihách a z ktorých každý vie rozprávať pohádku.

Potom vzala Oľgu za ruku, vošla s ňou do domku a zavrela dvere za sebou.

Okná boly veľmi vysoké, maly červené, modré a žlté sklo, takže denné svetlo sem vpadalo všetkými barvami. Na stole stály tie najkrajšie čerešne, na ktorých si Oľga so svolením panej podľa ľúbosti pochutnala. Zatiaľ čo dievča jedlo, srovnala mu pani vlasy zlatým hrebeňom a tu sa jej kučeravela jej zlatistá, milá a vľúdna tvárička, ktorá bola guľatá a kvitla ani ruža.

„Po takej malej, zlatej panenke som už dávno túžila,“ povedala stará. „Uvidíš, ako spolu budeme dobre nažívať.“

A čím dlhšie česala vlásky malej Oľgy, tým viac táto zabúdala na svojho malého priateľa Janka; lebo tá stará pani vedela čarovať, hoci nebola zlá bosorka. Čarovala a kúzelničila len tak trocha k svojej zábave a chcela si podržať malú Oľgu. Preto vyšla do záhrady, roztiahla svoju berličku nad všetkými ružami a hoci tieto nádherne kvitly, ponorily sa predsa všetky razom do čiernej zeme a nebolo ich videť, ani miesta, kde predtým stály. Starká sa totiž obávala, že by Oľga pri pohľade na ruže spomínala na svojich domácich a tým si pripamätala i malého Janka a jej snáď utiekla.

Potom odviedla Oľgu do kvetinárskej záhrady. Aká vôňa a nádhera tam bola! Všetky možné kvety stály tam v najbujnejšom rozkvete; žiadna obrázková kniha nebola pestrejšia a krajšia!

Oľga skákala radosťou a hrala sa, až slnko zašlo za vysokými stromami čerešňovými. Potom dostala peknú postieľku s ružovými vankúšikmi a duchnami z hodvábu, ktoré boly popretkávané modrými fialkami a potom spala a snívala tak dobre ako kráľovná v svoj deň svadobný.

Druhého dňa zase si smela hrať v teplej žiari slnečnej a tak to chodilo niekoľko dní.

Oľga znala každý kvet podľa mena. Ale čo ich tam bolo, vždy sa jej zdalo, že jeden druh medzi nimi chybuje; nevedela však, ktorý.

Tu si všimla jedného dňa klobúku starej panej s maľovanými kvetmi, z ktorých práve ruže boly najkrajšie. Stará zabudla odstrániť ju s klobúka, keď všetky živé ruže do zeme ponorila. Tak to býva, keď svoje myšlienky nemáme pohromade.

„Ako,“ povedala Oľga, „či tu niet vôbec žiadnych ruží?“ Rýchlo šla medzi záhony, hľadala a hľadala, ale ruží tam nebolo. Potom si sadla a plakala. Jej vrelé slzy padaly práve na miesto, kam jeden ružový ker sa bol ponoril. A keď vrelé slzy zem skropily, tu sa podvihol zase ker zo zeme, ako sa tam bol ponoril. Oľga ho objala, pobozkala ruže, pomýšľala na domov a súčasne tiež na malého Janka.

„Ach, čo času som premrhala!“ zvolala. „Veď som ťa chcela hľadať! — Neviete, kde je?“ pýtala sa ruží, „myslíte, že je mrtvý?“

„Mrtvý nie je,“ odpovedaly ruže, „my sme boly v zemi a tam sa dostanú všetci mrtví. Ale Janka tam nebolo.“

„Ďakujem vám tisíckráť,“ zvolala malá Oľga, potom šla i k druhým kvetom, dívala sa do ich kalichov a pýtala sa: „Neviete, kde je malý Janko?“

Každý kvet stál v slnku a sníval svoj vlastný sen alebo svoju vlastnú rozprávku. Malá Oľga ich počula veľmi mnoho, ale ani v jednej nebola zmienka o malom Jankovi.

„Čo vraví ohnivá ľalia?“

„Keď čuješ bubon, bum! bum! Sú to vždy len dva zvuky, vždy len bum! bum! Čuješ kvílenie žien? Čuj volanie kňaza! V svojom dlhom červenom šate stojí žena Hindova na hranici, hltavo obklopujú plamienky ako jazyky ju a jej mrtvého manžela a tryskajú do výšky. Ale žena Hindská myslí len na živého v kruhu divákov, na neho, ktorého oko nad oheň plamennejšie horí a z ktorého jej plamene šľahajú v ústrety, ktoré viac jej srdce prenikajú než tie, ktoré skoro jej telo v popoľ premenia. Môže plameň srdca zhasnúť v plameňoch hranice?“

„To je mi cele nesrozumiteľné,“ povedala malá Oľga.

„To je moja pohádka,“ vysvetľovala ohnivá ľalia.

„A čo vraví svlačec?“

„Do úzkej horskej cesty visí starý hrad rytiersky. Hustý zimzelen pripína sa na červené múry a šplhá do výšky a pokrýva celý altan, na ktorom stojí krásné dievča. Ukláňa sa nad zábradlie a díva sa dolu do cesty. Žiadna ruža nekvitne sviežejšie na svojej ratolesti ako táto panna, a žiadon jabloňový kvet, ktorý vietor od stromu unáša, nesplýva ľahšie než ona. Ako šuštia skvostné, hodvábne šaty! Či ešte neprichádza?“

„Myslíš Janka?“ pýtala sa malá Oľga.

„Hovorím len o svojej pohádke, o svojom sne,“ povedal svlačec.

„Čo povie konvalinka?“

„Medzi stromami visí na povrazoch úzka doska; to je hintovka. Dve najutešenejšie dievčatká — ich šaty sú biele ani sneh a dlhé, zelené stuhy vlajú s ich klobúkov — sedia a hintujú sa. Brat, o niečo vyšší než ony, tiež stojí na hintovke. Má ramä otočené okolo jedného povrazu, v druhej ruke má malú misku a hlinenú fajočku, z ktorej vyfukuje mydlové bubliny. Hintovka sa kníše a bubliny lietajú lisnúc sa pestro vo výške. Posledná visí ešte na okraji fajočky a kolembá sa vo vetre. Čierny psík sa vztyčuje na zadné nohy, tiež by sa rád hintoval. Hintovka letí nazpäť, pes sa prevráti, breše a je nahnevaný. Deti sa škádlia, bubliny praskajú — kníšuca sa doska a puklá bublina — to je moja pieseň!“

„Čo ty tu rozprávaš, je veľmi pekné, ale ty to rozprávaš tak smútno a nevieš nič o malom Jankovi. — Čo rozprávajú hyacinty?“

„Boly raz tri krásne sestry, veľmi nežné a spôsobné. Šaty jednej boly červené, druhej modré a tretej cele biele. Ruku v ruke tancovaly pri tichom jazere v jasnom svite mesiaca; ale neboly to víly, ale ľudia. Tam to voňalo tak sladko a dievky zmizly v lese. Vôňa bola vždy silnejšia — tri rakve, v ktorých krásne dievky ležaly, sošmykly sa z húšťavy lesnej na jazero a plávaly ďalej, lesklé svetlušky poletovaly ako vznášajúce sa lampáše dookola. Spia tie sladké dievky, alebo sú mrtvé? — Vôňa kvetov vraví, že sú to mrtvoly. Zvony večerné mrtvým vyzváňajú!“

„Ty sa cele rozsmútiš,“ povedala malá Oľga. „Ty voniaš tak silne, že si musím neprestajne mysleť na tie dievky. Či i malý Janko je opravdu mrtvý? Ruže predsa boly dolu pod zemou a tie to popierajú!“

„Bim-bam!“ zvonily zvony hyacintové. „Nezvoním za malého Janka, veď ho ani nepoznáme! Spievame si len svoju pieseň, tú jedinú, ktorú poznáme.“

„Je zbytočné sa pýtať kvetov,“ povedala si potom malá Oľga, „vedia len svoju vlastnú pieseň a žiadna mi neodpovie.“

Potom si vyhrnula svoju sukienku, aby mohla rýchlejšie bežať. Ale narcis zavadil o jej nohu, keď cezeň skočila. Oľga zastala, pozorovala kvet na vysokom stonku a povedala: „Vieš ty snáď niečo?“ Sklonila sa hlboko až k nemu a — čo rozprával kvet?

„Môžem videť samého seba! Môžem videť samého seba!“ začal narcis. „Ach, ako voniam! — Hore v podkrovnej izbietke stojí polooblečená malá tanečnica. Hneď stojí na jednej, hneď na oboch nohách; celý svet šliape nohami. Ale nie je to nič než prelud, vidina. Vylieva vodu z čajovej konvičky na kus látky, ktorý má v ruke. Je to jej šnúrovačka. Áno, áno, čistota je pol života, pol zdravia! Biele šaty, ktoré tam na vešiaku visia, boly tiež tak vyprané a na streche usušené. Až si ich oblečie, uviaže si ako zlato žltý pás šatku okolo hrdla a šaty tým budú ešte belšie! Môžem samého seba videť, samého seba videť!“

„To ma nezaujíma,“ povedala Oľga, „a nie je to tiež vhodná rozprávka pre mňa!“ A potom bežala až k plotu záhrady.

Dvere boly síce zavreté, ale sotva stisla starú hrdzavú kľúčku, táto povolila, dvierka sa rozletely a potom vybehla malá Oľga bez topánok a punčošiek do šíreho sveta. Sadla si na veľký kameň, a keď sa poobzerala okolo seba, bolo leto už preč a bola už pozdná jaseň. To v krásnej záhrade, kde vždy slnko svietilo a kvety kvitly v každej ročnej dobe, ani pozorovať nebolo.

„Ach, čo času som ztratila!“ nariekala malá Oľga. „Nadišla jaseň, už nemôžem dlhšie meškať!“

A vybrala sa, aby šla ďalej. Aké mdlé a ustaté boly jej nôžky, a ako studeno a drsno bolo všade dookola! Dlhé listy vŕb maly žltú barvu a vo veľkých kropajach kvapkala rosa na zem. List za listom snášal sa vírom nadol, len hloh mal ešte ovocie, ktoré bolo trpké a ústa sťahovalo.

Ako chmúrne a úzko bolo v šírom svete!

IV. poviedka. Princ a princezna

Oľga si zase musela odpočinúť. Na snehu, práve kde sedela, skákala veľká vrana; pozorne si dievčatko prezrela a naostatok začala kývať hlavou.

„Krá, krá, dobrý deň!“ škrečala. Lepšie to ani nevedela. Ale myslela to s dievčatkom len dobre a pýtala sa, kam sama sa poberá v tom veľkom, šírom svete.

Slovu „sama“ rozumela Oľga až pridobre a cítila celý jeho význam príliš hlboko. I rozprávala vrane celý svoj osud a pýtala sa jej, či Janka nevidela.

Vrana kývala povážlivo hlavou a povedala: „Možná!“

„Myslíš to naozaj?“ pýtala sa Oľga a pobozkala vranu tak prudko, div že ju nezahrdúsila.

„Len rozumne, len rozumne!“ povedala vrana. „Bol to asi malý Janko, ale teraz už na teba k vôli princezne cele zabudol.“

„Býva u princezny?“ pýtala sa Oľga.

„Hej, ale počúvajže. Ako mi je to ťažko, hovoriť tvojou rečou. Nerozumieš snáď reči vrán? Tu by som ti mohla lepšie rozprávať.“

„Nie, tej reči som sa nenaučila,“ odpovedala Oľga. „Moja starenka vedela ňou hovoriť. Škoda, že som sa to od nej nenaučila.“

„Nerobí nič,“ povedala vrana, „budem rozprávať, ako viem, ale pôjde to pomaly.“ A potom rozprávala, čo vedela.

„V tomto kráľovstve býva veľmi múdra princezna, prečítala už všetky časopisy, ktoré v svete vychádzajú a zase to zabudla. Taká je múdra. Nedávno sedela na svojom tróne, čo nie je veľmi zábavné, a znenazdania si zaspievala túto pieseň: „Prečo by som sa nemala vydávať?“ A tiež hneď že áno, a hneď sa rozhodla, že sa vydá. Chcela však mať muža, ktorý by jej mohol odpovedať, keď s ním hovorí, nielen takého, ktorý len stojí a vznešene vyzerá, lebo to je únavné. I dala svolať všetky dvorné dámy a keď tieto sa dozvedely o jej úmysle, tešily sa z celého srdca. „To sa mi páči!“ volala každá z nich. „Na to som už tiež sama dávno myslela.“

„Uisťujem ťa, že každé slovo, ktoré tuto hovorím, je čistá pravda,“ prerušila vrana svoju rozprávku. „Mám totíž krotkú milenku, ktorá voľne chodí po zámku a tá mi všetko rozprávala.“ Rozumie sa, že milenka bola tiež vrana, lebo vrana ku vrane si sadá, rovný rovného si hľadá, a to je pre vranu vždy vrana.

Časopisy vyšly hneď s okrajom zo samých sŕdc a s podpisom princezny. Mohlo sa tam čítať čierne na bielom, že je každému mladému mužovi pekného zovňajšku voľno, aby prišiel na zámok a zabával sa s princeznou. Ten, o ktorom sa dalo dúfať, že by sa k svojmu budúcemu postaveniu najlepšie hodil, má sa stať manželom princezny. — „Áno, áno,“ povedala vrana, „je to tak pravda, ako že tu sedím!“

Potom prichádzali ľudia v zástupoch so všetkých strán. Bol to shon, ale žiadnemu zo ženichov sa nepodarilo, aby princeznu zaujal, ani prvý, ani druhý deň.

Dokiaľ boli dolu na ulici, tu vedeli výborne hovoriť, ale sotva že vstúpili do zámockej brány a telesné stráže v ich striebrom tkaných rovnošatách a hore sluhov v zlate a veľké, nádherné komnaty videli, zmútili sa všetci dokonalo. A keď konečne stáli pred trónom, na ktorom princezna sedela, tu mohli vždy len jej posledné slová opakovať, a to nechcela princezna ani počuť. Bolo to práve tak, ako by tí ľudia boli zmútení a omámení a len keď zase prišli na ulicu, mohli znova hovoriť. V dlhých radoch stáli nápadníci od mestskej brány až k zámku. „Bola som tam tiež, aby som to videla,“ uisťovala vrana. „Všetci boli hladní a smädní. Ale v zámku nedali im ani dúšok vody. Pravda, že sa múdrejší z nich zaopatrili aspoň chlebom a maslom, ale o ten sa so svojimi súsedmi nerozdelili. Mysleli si, že je to len dobre, keď niekto vyzerá vyhladnelý, potom si ho princezna iste nevezme.“

„Ale čo Janko, malý môj Janko?“ pýtala sa Oľga. „Prišiel tiež? Bol tiež v tých zástupoch?“

„Len nie tak náhlivo! Však sme už u neho! Tretieho dňa prišiel ktosi bez koní a bez kočiara, veselý a v dobrej vôli kráčal priamo do zámku. Jeho oči žiarily ako tvoje a mal dlhé a krásne vlasy, ale ináč bol oblečený cele chudobne.“

„To bol Janko!“ radovala sa Oľga. „Už som ho našla!“ A pri tom rúčky jej zatľapkaly radosťou.

„Niesol tiež čosi na chrbte,“ povedala vrana.

„Hej, to boly iste jeho sánky,“ povedala Oľga. „Odišiel so svojimi sánkami.“

„To je možné,“ povedala vrana. „Nedívala som sa tak podrobne, ale toľko viem od svojej milenky, že sotva vstúpil do zámku a telesné stráže v ich striebrotkaných rovnošatách a hore lakajov v zlate videl, vôbec neprišiel do rozpakov, ale im pokynul a povedal: „To je nuda, viďte, takto vždy musieť stáť na schodoch! Ja idem radšej do nútra!“ Tam boly siene jasne osvetlené, tajní radcovia a excellencie chodili po palcoch a nosili zlaté príbory, pri ktorých už mohlo byť človekovi úzko. Jeho topánky strašne vrzgaly, ale to ho vôbec neznepokojovalo.

„To je iste Janko!“ zvolala Oľga. „Viem, mal nové topánky, počula som u starenky, ako vrzgaly.“

„Pravdaže vrzgaly, ale preto šiel odvážne k princezne, sediacej na perle tak veľkej, ako koleso od kolovrátku. Všetky dvorné dámy so svojimi komornými a podriadenými boli rozostavení po komnate.

Čím bližšie boli ku dverám, tým pyšnejšie sa tvárili. „To bolo asi hrozné!“ povedala malá Oľga. „A ako dostal Janko princeznu?“

„Keby som nebola vranou, bola by som ju dostala ja, hoci som už zasnúbená. Janko vraj hovoril tak dobre, ako ja, keď hovorím v reči vrán. To mi moja krotká milenka rozprávala. Bol veselý a čulý, ale neprišiel sem s úmyslom na ženbu, ale len preto, aby poznal múdrosť princezninu a táto sa mu páčila. A on sa princezne tiež páčil.“

„Áno, to bol iste Janko,“ zavolala Oľga. „On je neobyčajne múdry a vedel i zlomky z hlavy počítať. Ach, prosím ťa, zaveď ma do zámku!“

„To sa ľahko povie,“ myslela vrana, „ale ako to previesť? Chcem sa o tom dorozumeť so svojou krotkou milenkou. Snáď nám pomôže, ale to ti môžem riecť, že tak malé dievča, ako ty, sa tam iste nedostane.“

„A predsa sa tam dostanem!“ zavolala Oľga, „keď Janko počuje o mojom príchode, iste vyjde von a odvedie si ma.“

„Čakaj na mňa tam naproti pri plote,“ odpovedala vrana, pokynula ešte raz Oľge a odletela.

Bolo už cele tma, keď sa vrátila. „Krá, krá!“ povedala. „Moja nevesta ťa mnohokráť pozdravuje. Tu je kus chleba pre teba, ktorý ukradla z kuchyne, kde je chleba dosť a ty máš iste tiež hladu dosť. — Je nemožné, aby si sa dostala do zámku, pretože si bosá. Stráže v rovnošatách popretkávaných striebrom a lakaji v zlate by ťa tam nepustili. Ale neplač, dostaneš sa tam predsa. Moja milenka vie o zadných schodoch, vedúcich do spálne, a vie tiež, kde je kľúč od nich.“

Potom šly do záhrady veľkým stromoradím, kde list za listom už opadával. A keď v zámku jedno svetlo za druhým zhaslo, priviedla vrana malú Oľgu k malým zadným dvierkam, ktoré boly len privreté.

Ach, ako Oľge búchalo srdce úzkosťou a túžbou! Bolo jej, ako by mala niečo zlého v úmysle, a predsa len chcela vedeť, či je tam malý Janko. Áno, iste tam bol! Pamätala sa tak dobre na jeho múdre oči a dlhé krásne vlasy. Zdalo sa jej, že sa usmieva ako vtedy, keď sedeli doma pod ružami. On by sa iste tiež tešil, keby ju mohol videť a počul, že ona k vôli nemu tak ďalekú cestu podnikla, a keby sa dozvedel, ako doma všetci boli zarmútení, keď sa nevrátil. Ach, to bol strach a radosť súčasne!

Teraz už boly na schodoch. Malá lampička horela na skrini, ale uprostred na dlážke stála krotká vrana, krútila hlavou na všetky strany, dívala sa na Oľgu, ktorá sa jej poklonila, ako ju tomu starenka naučila.

„Môj ženích mi o vás, slečinka, mnoho pekného rozprával,“ začala krotká vrana. „Váš osud je opravdu dojímavý. Ráčte, prosím, vziať túto lampu a ja pôjdem pred vami. Pôjdeme tu rovno a nikoho nestretneme.“

„Mne sa zdá, ako by niekto za mnou kráčal,“ povedala Oľga. A opravdu, niečo okolo nich zašumelo, skĺzlo to ako tône po stene, kone s vlajúcimi hrivami a štíhlymi nohami, honci a paholci, páni i dámy na koňoch.

„To sú len sny,“ povedala vrana. „Prichádzajú a odvádzajú myšlienky panstva na poľovku. To je pre vás veľmi dobre, aspoň ich v posteli môžete dobre pozorovať. Ale to očakávam od vás, aby ste, až dosiahnete hodnosti a pocty, ukázala, že dobré srdce máte.“

„Načo o tomto ztrácať slová,“ odpovedala divá vrana. Vstúpily teraz do prvej siene, ktorej steny boly pokryté ružovým atlasom, do ktorého boly utkané umelé kvety. Tu okolo nich sny už vírily, ale lietaly tak rýchlo, že ich Oľga ani nezbadala. Jedna sieň bola krajšia než druhá; konečne došli až do spálne. Povaľ sa podobala veľkej palme s drahocennými zelenými listami a uprostred siene visely na silnom zlatom kvete dve postele, z ktorých každá mala tvar ľalie. Tá jedna, kde princezna ležala, bola biela, tá druhá však bola červená a tam mala Oľga hľadať malého Janka. Odhrnula jeden z listov stranou a uvidela hnedú šiju. Áno, bol to Janko.

Zavolala hlasne jeho meno a držala lampu tak, že svetlo naň padalo — rýchlo tryskly zase sny na koňoch do izby, on sa zobudil, obrátil hlavu — ale nebol to Janko.

Princ sa mu podobal len šijou, ale bol tiež mladý a krásny. Teraz vykukla tiež princezna z bielej ľaliovej postele a pýtala sa, čo sa tam robí. Tu sa dala malá Oľga do plaču a rozprávala im celú historiu a tiež to, čo pre ňu vrany urobily.

„Úbohé dieťa!“ povedal princ i princezna. A chválili vrany a uistili ich, že sa na nich nehnevajú, ale aby po druhý raz to predsa nerobily. Tentokráť sa im za to dostane odmeny. „Chcete obidve lietať na slobode?“ pýtala sa princezna. „Alebo milší by vám bol pevný úrad ako dvorných vrán so všetkým, čo z kuchyne odpadne?“

Tu sa obidve vrany uklonily a prosily o pevný úrad. Lebo myslely na pozdejšiu dobu a uvažovaly, že je to predsa len pekná vec, mať starobu bez starostí zabezpečenú.

Teraz sa podvihol princ zo svojej postele a dovolil, aby Oľga tam spala. Viac opravdu už urobiť nemohol.

Ale ona sopnula rúčky a myslela: „Akí dobrí sú ľudia a aké dobré sú zvieratá!“ Potom zavrela oči a sladko spala. Sny zase prišly, a tu vyzeraly ako anjeli. Tiahly malé sánky a v nich sedel Janko a kynul jej.

Ale to všetko bol len sen, a preto to všetko zmizlo hneď, keď sa Oľga prebudila.

Druhého dňa obliekli ju od hlavy až po pätu do zamatu a hodvábu. Vyzvali ju tiež, aby zostala a žila s nimi v nádhere a radosti. Ale ona prosila len o malý kočík s jedným koňom a o pár topánok a potom že pôjde zase do šíreho sveta a bude hľadať Janka.

I dostala vyžiadané topánky, ale tiež rukávnik a pekné šaty. Keď chcela odísť, zastal pred dverami malý kočiar z rýdzeho zlata, na ktorom znak princa a princezny ako hviezda žiaril; kočiši, sluhovia — ba i bežec — mali zlaté koruny na hlavách.

Princ a princezna pomohli jej sami do voza a priali jej šťastnú cestu. Divá vrana, ktorá sa už vydala, odprevádzala ju prvé tri míle a druhá vrana stála medzi dverami a trepotala krýdlami na pozdrav.

Neišla s nimi, lebo od svojho definitívneho ustanovenia dostávala z priveľkého jedenia silné bolenie hlavy.

Voz bol v nútri vyplnený cukríkami, pečivom a sedadlá pod vankúšikmi boly plné ovocia a muškátových orieškov.

„S Bohom! S Bohom!“ volali princ a princezna. Malá Oľga plakala, a vrana tiež plakala — a tak to šlo prvé tri míle. Potom dala i vrana s Bohom, a to bolo to najťažšie lúčenie. Vyletela na strom a bila čiernymi peruťami, dokiaľ ešte voz, ktorý svietil ani jasné slnko, videť mohla.

V. poviedka. Malé dievča zbojnícke

Oľga išla teraz tmavým lesom, ale jej koč svietil do diaľky ako fakľa. To bodalo zbojníkov do očú, ten koč nemohli nechať prejsť bez úhony.

„Zlato, zlato, rýdze zlato!“ skríkli, vyrútili sa, padli koňom v úzdy, pobili behúňa, kočišov i sluhov a vytiahli malú Oľgu z koča.

„Tá je pekne tučná, ach, aká je vábna, je cele orieškovými jadrami vypasená!“ zvolala stará žena zbojnícka, ktorá mala dlhý, špicatý nos a cez oči dlhé, husté obočie a fúziská na brade. „Tá bude tak dobrá, ako malý veľkonočný baránok, to si pochutnám!“

Pri týchto slovách vytiahla blýskavý nôž a ten sa iskril, že už to mohlo človeku strachu nahnať. „Ach!“ skríkla baba zrazu. Jej vlastná dcérka, ktorú niesla na chrbte, ju uhrýzla do ucha.

„Ty nespôsobné vyžľa!“ hnevala sa matka. A s tým sa nedostala k tomu, aby Oľgu usmrtila.

„Nech sa hrá so mnou!“ zvolalo malé dieťa zbojnícke. „Nech mi dá svoj rukávnik a svoje pekné šaty. Nech spí so mnou v mojej posteli!“

Pri tom uhrýzla svoju mamu znova do ucha. Táto vyskočila do výšky a krútila sa v kruhu, až všetci zbojníci sa smiali a povedali: „Hľaďte, ako tá tancuje s tým svojím faganom!“

„Ja chcem do toho kočíka!“ kričalo malé dieťa zbojnícke. A muselo presadiť svoje, bolo veľmi rozmaznané a zanovité. I sadla tam s Oľgou a išli cez húšťavy i kamenie vždy hlbšie do lesa.

Malé dievča zbojnícke bolo práve tak veľké, ako Oľga, ale bolo silnejšie, plecitejšie a tmavšej pleti. Malo veľké, čierne oči a skoro smutný pohľad. Zrazu objalo malú Oľgu a vravelo: „Nesmú ťa zabiť, dokiaľ sa ja na teba nerozhnevám. Ty si iste akási princezna!“

„Ale kdeže!“ odpovedala malá Oľga a potom jej vyrozprávala všetko, čo zažila a ako má vrúcno rada malého Janka.

Zbojnícke dievča sa na ňu vážne podívalo, kývalo hlavou a povedalo:

„Nesmú ťa oni zabiť a keď ja sa na teba rozhnevám, zabijem ťa sama.“

Potom usušila Oľge oči a vložila svoje vlastné ruky do jej rukávnika, ktorý bol tak mäkký a tak teplý.

Voz zastal. Prišli na dvor zbojníckeho hradu, ktorý bol už celý v srúcaninách. Havrani a vrany lietali z jeho dier a veľkí psi, z ktorých každý vyzeral, ako by hravo človeka zhltol, skákali vysoko, ale nebrechali, lebo to im bolo zakázané.

V prostriedku vo veľkej rozľahlej sieni planula veľká vatra. Dým sa tiahol pod povaľou a musel si sám hľadať východisko.

Vo veľkom kotle varili polievku a zajace a králiky piekli na ražni.

„Budeš dnes v noci spať so mnou a so všetkými mne milými zvieratami,“ povedalo zbojnícke dievča. Keď sa najedly a napily, odišly do kúta, kde ležaly pokrývky a slama. Hore na latách sedelo veľké množstvo holubov, zdalo sa, že spia, ale predsa sa trochu zakývali, keď dievča prišlo.

„Tí sú všetci moji!“ povedalo malé zbojnícke dievča. Pri tom chytilo jedného z najbližších za nohy, zatriaslo ním, až krýdlami zatrepotal.

„Daj mu bozk!“ zavolalo dievča a nastavilo vtáka Oľge temer až k obličaji.

„Tam oproti sedí moja lesná banda,“ pokračovalo a ukázalo na rad tyčí a kôlov, vrazených pre dieru vysoko v múre. „Tí dvaja sú naozaj lesná banda, odletia hneď, keď nie sú dobre zavretí, a tu je môj najväčší miláčok!“ Pri tom vytiahlo za rohy soba, ktorý mal lesklý medený kruh okolo hrdla a bol uviazaný. „Toho musíme vždy priviazať, ináč utečie. Každý večer šteklím ho svojim ostrým nožom pod hrdlom a toho sa on veľmi bojí.“

Pri týchto slovách vytiahlo dievča dlhý nôž z pukliny v múre a šteklilo ním hrdlo úbohého zvieraťa. Sob začal vyhadzovať, ale zbojnícke dievča sa tomu len smialo a stiahlo potom Oľgu k sebe na posteľ.

„Necháš si nôž pri spaní pri sebe?“ pýtala sa Oľga a tvárila sa veľmi naľakano.

„Spím vždy s nožom vedľa seba,“ povedalo dievča zbojnícke, „nikto nevie, čo sa môže stať. Ale rozprávaj mi ešte raz, čo si mi pred tým o malom Jankovi rozprávala a prečo si sa vydala do sveta.“

Tu rozprávala Oľga zase svoju poviedku od začiatku, zatiaľ, čo lesní holubi v svojej klietke hrkútali. Potom ovinulo malé zbojnícke dievča svoje ruky okolo hrdla Oľginho a držiac v druhej ruke nôž, zaspalo hlboko a tvrdo. Ale Oľga nebola v stave zažmúriť oči. Nevedela, či snáď ráno už nebude musieť zomreť.

Zatiaľ sedeli zbojníci okolo vatry, spievali a pili, a žena zbojnícka pila. Ach, tento pohľad bol hrozný pre malú Oľgu! Zrazu začal lesný holub hrkútať: „Kurre, kurre, hrkú, hrkú! Videli sme malého Janka! Biela sliepka tiahla jeho sane; ale on sedel na koči snehovej kráľovnej, ktorá uháňala cez les, kde sme my ležali v hniezde. Dýchla na nás, malé holúbätá a všetci pomreli, okrem nás dvoch. Hrkú, hrkú!“

„Čo vravíte?“ pýtala sa Oľga, „kam cestovala snehová kráľovná? Viete niečo o tom?“

„Iste do Laponska, lebo tam je vždy ľad a sneh. Spýtaj sa len soba, ktorý je tamto priviazaný!“

„Áno, tam je ľad a sneh. Je to dobrá a krásna zem!“ odpovedal sob „Tam sa to skáče po vetviach, vo veľkých lesknúcich sa údoliach! Áno, snehová kráľovná má tam svoj letný stán, ale jej pevný zámok je hore na severnom póle, na ostrove zvanom Špicberky!“

„Ach Janko, drahý Janko!“ zavolala Oľga.

„Teraz však už musíš byť ticho!“ zavolalo zbojnícke dievča. „Ináč ti vrazím nôž do srdca!“

Druhého dňa rozprávala Oľga zbojníckemu dievčaťu všetko, čo lesní holubi rozprávali; tá sa veľmi vážne na to pozerala, kynula hlavou a povedala: „To je jedno! Vieš, kde leží Laponsko?“ pýtala sa soba.

„Kto by to vedel lepšie, než ja?“ odpovedal tento so žiarivým zrakom. „Ja som sa tam predsa narodil a tam vyrástol a tak sa tam do vôle nabehal na snežných planinách!“

„Počuj teda!“ povedalo zbojnícke dievča Oľge, „ako vidíš, sú všetci chlapovia teraz preč, ale moja matka je tu a zostane už dnes doma. Na raňajky sa napije hen z tej veľkej fľaše a potom si pospí — a potom ja pre teba niečo urobím!“

Vyskočila rýchlo zo svojej postele, padla svojej matke búrlivo okolo hrdla, zaťahala ju za bradu a povedala: „Moja milá, dobrá holubička, dobré ráno!“ A matka dala dieťaťu frčku, až nos mu očervenel a do modra nabehol, ale to všetko bolo zo samej nežnosti.

Keď sa potom matka z flaše napila a si pospala, šlo zbojnícke dievča k sobovi a povedalo: „Mala by som tisíc chutí ťa poštekliť po hrdle, lebo potom vyzeráš veľmi smiešne, ale teraz už je to všetko jedno. Chcem rozviazať tvoj povraz a pomôcť ti von, aby si mohol bežať do Laponska. Ale musíš utekať zo všetkých síl a toto dievčatko tu dopraviť do zámku snehovej kráľovnej, kde jej priateľ predlieva. Vypočul si predsa všetko, čo rozprávala, hovorila dosť hlasne a ty predsa rád načúvaš.“

Sob vyskočil radosťou do výšky, zbojnícke dievča vysadilo naň Oľgu, dalo jej vankúšik miesto sedla a priviazalo ju pevne povrazom. „Teraz už je to jedno,“ povedalo, „tu máš svoje kožené topánky, lebo tam hore ti bude zima, ale rukávnik si nechám, lebo je veľmi pekný. Ale veď nezamrzneš preto. Tu máš veľké rukavice mojej matky, tie ti budú stačiť až po lakte. Obleč si ich! Teraz vyzeráš na rukách práve tak, ako moja škaredá mama!“

Oľga plakala radosťou.

„Toho nevidím rada!“ povedalo dievča zbojnícke. „Nechaj nariekania a buď veselá! Tu máš ešte dva chleby a šunku, aby si cestou hladu netrpela!“

A priviazala to na soba. Zbojnícke dievčatko otvorilo dvere, vlákala do nútra všetkých psov, prerezalo potom povraz soba a povedalo k nemu: „Teraz utekaj, ale daj na dievčatko dobrý pozor!“

Oľga vztiahla ruky s veľkými rukavicami za dievčatkom a dala mu s Bohom. A potom letel sob cez kamenie i húšťavy veľkým lesom, cez močiar i step, tak rýchlo, ako len mohol.

Vlci vyli a havrani skrečali. Na nebi sa ukázala rudá záplava, ktorá bola vždy jasnejšia.

„Ach, to je moja žiara severná!“ povedal sob. „Pozri sa, ako planie!“

A potom bežal ešte rýchlejšie celú noc a celý deň.

Chlieb bol zjedený i šunka, a potom už boli v Laponsku.

VI. poviedka. Lap a Čudka

Konečne zastali pred malým domkom; ten bol taký chudobný. Strecha siahala až na zem, a dvere boly také nízke, že obyvatelia mohli len po bruchu liezť, aby sa dostali tam a von.

Okrem jednej starej Laponky, ktorá na lampe z rybäcieho tuku ryby piekla, nebol nikto doma. Sob jej rozprával celú historiu Oľgy, ale najprv svoju, ktorá sa mu zdala o mnoho dôležitejšia; Oľga bola zimou tak skrahlá, že ani hovoriť nemohla.

„Ach, vy nebožiatka,“ povedala Laponka. „To máte ešte ďalekú cestu! Musíte ešte vyše sto míľ až do Čudska, lebo tam má snehová kráľovná svoj letný byt, kde každého večera bengálske ohne zapaľuje. Napíšem vám tu so pár slov na sušeného slanečka — lebo papiera nemám — ten donesiete odo mňa tam Čudke, ktorá vám dá lepšie zprávy, než ja!“

Keď sa Oľga zase zohriala a niečo pojedla a sa napila, napísala Laponka niekoľko slov na sušenú rybu a nariadila Oľge, aby to dobre uschovala. Potom zase zaviazala malú Oľgu pevne k sobovi, a tento s ňou zase odbehol.

Ako iskry sršalo to vzduchom, a po celú noc svietily najkrajšie severné žiare na nebi. Potom prišli do Finska a zaklopali na komín Čudky, lebo táto nemala ani dverí do svojho domku.

Ale aká desná horúčosť bola tam v nútri, tak desná, že i Čudka skoro nahá po izbe chodila. Bola veľmi malá a plná špiny. Hneď rozviazala šaty malej Oľgy, stiahla jej rukavice i topánky, lebo nebola by to v tej horúčosti vydržala na sebe, položila sobovi kus ľadu na hlavu a potom čítala, čo bolo na rybe napísané. Prečítala to pozorne trikráť za sebou a keď to vedela nazpamäť, vhodila rybu do hrnca, mohla byť dobre zjedená a Čudka nikdy nič nezahodila.

Potom rozprával sob najprv svoju vlastnú historiu a potom i historiu malej Oľgy. Čudka blýskala múdrymi očami, ale nehovorila nič.

„Ty si múdra žena,“ hovoril sob, „a ja viem, že môžeš všetky vetry z celého sveta sviazať nitkou. Keď rozviaže plavec jeden uzol, dostane dobrý vietor, keď rozviaže i druhý, potom má rozbúrené more, a keď rozviaže i tretí, má takú búrku, až lesy sa lámu. Nechcela by si tomuto dievčatku dať nápoj, aby malo sily so dvanásť mužov a mohlo premôcť snehovú kráľovnú?“

„Silu dvanástich mužov?“ odpovedala Čudka, „ach, to by veľa nespomohlo!“ Potom pristúpila k doske v stene, vyňala odtiaľ veľkú sbalenú kožu a rozvinula ju. Bolo tam mnoho čudných písmen, a Čudka ich študovala, až jej bohaté kropaje potu na čele stály.

Ale sob prosil tak úpenlivo za malú Oľgu, a táto sa pozerala na Čudku tak prosebnými očami, slzami naplnenými, že táto začala očkami svietiť a zatiahla soba do kúta, kde mu, zatiaľ čo mu zase kus ľadu na hlavu položila, pošepkala: „Malý Janko je u snehovej kráľovnej. Má tam všetko podľa svojej žiadosti a ľúbosti, pripadnul mu najlepší lós na svete. Ale to je tým, že mu sklenená trieska padla do srdca, a sklenené zrnko do oka. Tieto musia najprv zase von, lebo nebude z neho poriadny človek, a snehová kráľovná bude mať vždy nad ním svoju moc.“

„A nemôžeš malej Oľge nič vnuknúť, aby dostala nadvládu nad zlom?“

„Väčšiu moc, než ona má, už jej dať nemôžem. Nechápeš, aká veľká je táto moc? Nevidíš, ako jej slúžiť musí zviera i človek, a že, hoci bosá, tak ďaleko svetom sa dostala? Ale nesmieme sa o to pričiniť, aby si bola tejto moci vedomá, sedí v jej srdci a tkvie v tom, že je dobré, nevinné dieťa. Keď sama nemôže vniknúť do zámku snehovej kráľovnej a malého Janka sprostiť toho zla, potom ani my jej nemôžeme pomôcť. Dve míle odtiaľ je záhrada snehovej kráľovnej, tam môžeš dievča doniesť. Dones ju až k veľkému kru, ktorý stojí v snehu, pokrytý červenými jahodami. Tam ju slož a vráť sa ku mne. Ale ponáhľaj sa a nezdržiavaj sa dlhými rozprávkami!“

Potom posadila Čudka malú Oľgu zase na soba, ktorý čo najrýchlejšie s ňou odbehol.

„Ale ja nemám ani svoje topánky, ani svoje rukavice!“ volala malá Oľga, ktorá sa celá triasla zimou.

Ale sob sa nechcel zastaviť. Bežal, až prišiel na miesto, kde stál ker s veľkými červenými jahodami. Tam složil Oľgu, pobozkal ju na ústa, pri čom dobrému zvieraťu jasné slzy cez tvári splývly, a potom utekal čo mohol zase nazpäť.

Teraz tam stála úbohá Oľga bez topánok a bez rukavíc, v chladnom, divom Finsku.

Ako len mohla, utekala ďalej. Tu jej prišiel v ústrety celý šik snehových vločiek. Ale nepadaly snáď z neba — to bolo celé čisté a žiarilo severným svetlom — ale vločky sa hnaly šikmo cez povrch zeme a čím viac sa približovaly, tým boly väčšie. Oľga si pripamätala, aká veľká a umelá bola raz taká vločka pod zväčšovacím sklom, ale tu sa objavily v útvaroch ešte väčších a hrúzu vzbudzujúcich. Boli to živí tvori, predné stráže snehovej kráľovnej. Mali tie najpodivnejšie podoby. Niektorí vyzerali ako hnusní veľkí dikobrazi, iní zase ako svitky hadov, vystrkujúcich hlavy na všetky strany, iní zase ako tuční medvedi s ježatými chlpami, ale všetci sa liskli bielo a všetci boli živí. Tu sa pomodlila malá Oľga Otčenáš. Bola taká zima, že videla svoj vlastný dych, ktorý ako dým z jej úst vystupoval. Dým bol hustší a hustší a z neho sa utvorili malí svetlí anjeli, ktorí sotva že sa zeme dotkli, rýchlo rástli a všetci mali šišaky na hlavách a oštepy a štíty v rukách. Bolo ich vždy viac a viac, a keď Oľga Otčenáš dokončila, bolo ich okolo nej celá legia. Bodali svojimi oštepmi do strašných snehových vločiek, a tie sa trieštily na tisíce kusov, a malá Oľga kráčala nimi zmužilo napred.

Anjeli jej hladkali ruky i nohy, tu cítila zimu menej a rýchlo sa blížila k zámku snehovej kráľovnej.

Ale skôr musíme vedeť, ako sa zatiaľ viedlo Jankovi. Nepomyslel ani na malú Oľgu a najmenej tušil, že bola vonku pred zámkom.

VII. poviedka. Čo sa v zámku snehovej kráľovnej a potom ďalej stalo

Múry zámku boly z nakopeného snehu a ostré vetry vytvorily z neho okná i dvere; viac než sto siení bolo tu v jednom rade, ako boly fujavicou nahromadené. Najväčšia sála tiahla sa na mnoho míľ do diaľky, všetky boly silnou severnou žiarou osvetlené, ale všetky boly prázdné, pusté a studené a žiarily jasne.

Nikdy tu nebolo veselia, ani malého plesu medvedieho, pri čom mohla búrka vyhrávať a bieli medvedi tancovať a svoje jemné spôsoby prejavovať. Nikdy nebolo tam spoločenských hier, ani malé pletky a klebety pri káve pre malé biele líščie slečinky; prázdno, pusto a studeno bolo v sieňach snehovej kráľovnej. Žiare severné planuly tak pravidelne, že sa mohlo dobre vypočítať, kedy stály najvyššie a kedy najnižšie. Uprostred nekonečného a prázdneho priestoru snehového bolo zamrznuté jazero, ktoré síce bolo popukané na tisíc kusov, ale každý kus rovnal sa druhému až do toho najmenšieho, že to bolo pravé dielo umelecké.

Uprostred tohoto jazera sedela snehová kráľovná, keď bola doma a vtedy tvrdila, že sedí na zrkadle rozumu, a to že je to prvé a najlepšie na celom svete.

Malý Janko bol celý modrý zimou, ba skoro čierny; ale on toho nepozoroval, lebo kráľovná snehu chránila ho pred všetkým mrazom, a srdce jeho bolo ako kus ľadu. Privalil sem niekoľko hranatých, plochých ľadových balvanov, ktoré najrozmanitejším spôsobom poskladal, aby tvorily určitú vzorku, tak, ako skladáme malé domy, sostavujúc ich najsamprv na malé skupiny, čo sa „čínska hra“ menuje.

A tak skladal Janko najumelejšie vzorky. To bola ľadová hra rozumu. V jeho očiach boly tieto vzorky krásne a najvyššie dôležité. A to všetko bolo len z toho zrnka skla, ktoré mu utkvelo v oku. Často utvoril celé figúry, ktoré spolu tvorily celé slovo; ale nepodarilo sa mu nikdy složiť jedno slovo, o ktoré sa obzvlášte namáhal, a to slovo bolo: Večnosť. A predsa mu povedala kráľovná snehu: „Keď dokážeš toto slovo sostaviť, budeš svojim pánom, potom ti dám celý svet a ešte pár bruslí k tomu.“

A práve toto slovo on nikdy nemohol sostaviť.

„Teraz odídem do teplých zemí,“ povedala kráľovná, „chcem tam sa pozreť na moje čierne hrnce.“ Tým myslela oheň chrliace hory Etnu a Vesuv. „Chcem ich trochu nabieliť, to prospieva citronníkom a révam!“

Potom odletela a Janko sedel sám v prázdnej, na míle ďalekej sieni ľadovej, pozoroval ľadové kry a rozmýšľal a rozmýšľal, až to v ňom riadne prašťalo. Cele stuhnutý a tichý tam sedel, mohlo sa mysleť, že zmrznul.

V tom vstúpila malá Oľga hradnou bránou do zámku. Ostré vetry duly jej v ústrety. A ona sa modlila svoju večernú modlitbu, a tu sa vetry utíšily, ako by si k spánku ľahly. Oľga vstúpila do veľkého prázdneho priestoru a hneď uvidela Janka. Poznala ho hneď, letela mu na prsá a držala ho v pevnom objatí a volala: „Janko, milý môj drahý Janko, konečne som ťa našla!“

Ale on tam sedel cele tíško, studený a stuhnutý. Tu začala malá Oľga plakať a jej slzy padaly mu na prsá. Vnikly mu do srdca, roztopily ľadovú kôru a s ňou i malú triesočku skla z diablovho zrkadla. Teraz sa on na ňu pozrel a ona zaspievala verš:

Skvitajú ruže v údoliach,
malúčky Ježíško hovorí v nich.

Vtedy Janko zaplakal. Plakal tak prudko, že zrnko skla zo zrkadla bolo slzami odplavené, a teraz poznal malú svoju priateľku a radoval sa: „Oľga, malá moja milá, kdeže si bola tak dlho a kde som bol ja?“ Udivene sa obzrel dookola. „Hu, aká je tu zima, ako prázdno a pusto!“ Úzkostlivo objal Oľgu, ktorá radosťou sa smiala i plakala. To bola sladká chvíľa; i ľadové kry tancovaly radosťou dookola a keď potom ustaly, utíšily sa a utvorily práve tie písmená, o ktorých hovorila snehová kráľovná, že keby ich Janko sostavil, že bude svojim pánom, že mu dá potom celý svet a k tomu ešte pár nových bruslí.

Oľga bozkala jeho líca, tie zase očervenely, pobozkala ho na oči, tie zažiarily, ako jej vlastné, pobozkala ho na nos a ruky, tie boly razom zdravé a čulé. Teraz mohla len kráľovná prísť domov, jeho prepúšťajúci list, slovo „Večnosť“ stálo žiarivými ľadovými balvanmi tam napísané.

Potom si podali ruky a odišli spoločne z veľkého zámku. Hovorili o babičke, o ružiach na streche, a kade šli, tíšily sa vetry a slnko žiarilo. Keď došli až ku kru s červenými jahodami, stál tam už sob a čakal ich. Mal iného mladého soba so sebou, ktorého vemeno bolo plné; tento dal deťom svoje teplé mlieko a pobozkal ich na ústa. Potom odniesol sob Oľgu a Janka najprv k Čudke, v ktorej teplej izbe sa zohriali a o ceste k návratu sa poučili, a potom k Laponke, ktorá im zatiaľ nové šaty ušila a svoje sane pre nich upravila.

Oba sobi skákali okolo a vyprevádzali ich až na hranice tej zeme. Tam, kde pučala prvá zeleň, rozlúčily sa deti s Laponskom i so zvieratami. „S Bohom! S Bohom!“ volali všetci, a tu už čviríkali tiež prví vtáci, les vyháňal zelené puky, a z neho vyšla na krásnom koni, ktorého Oľga dobre poznala — veď bol zapriahnutý do zlatého kočiara — mladé dievča s červenou, do diaľky svietiacou čiapkou a s pištolami za pasom. Bola to mladá dievka zbojnícka, ktorej bolo doma príliš nudno a ktorá chcela najprv na sever a pozdejšie, keby k tomu dostala chuť, i iným smerom cestovať. Poznala hneď Oľgu a Oľga ju. To bola radosť!

„Ty si pravý tulák!“ povedala malému Jankovi. „Rada by som vedela, či si toho tiež zaslúžiš, aby sa za tebou bežalo až na koniec sveta!“

Ale Oľga ju pohladkala tvári a vypytovala sa na princa a princeznu.

„Odcestovali do cudziny,“ povedala zbojnícka dievka.

„Ale čo vrana?“ pýtala sa malá Oľga.

„Vrana je mrtvá!“ odpovedala. „Jej krotká družka je vdovica a chodí s čiernou vlnenou stužkou na nohe. Trúchli a narieka; ale to všetko je tiež len na oko. — Ale teraz mi rozprávaj, ako si ho našla, a ako sa ti vodilo.“

A Oľga a Janko všetko rozprávali.

„A šnip — šnap, šume a baselme!“ povedalo zbojnícke dievča. A s tým im obidvom podala ruku a sľúbila im, že ich navštívi, keď raz sa dostane do ich mesta, a potom odišla do ďalekého, šíreho sveta.

Ale Janko a Oľga šli ruku v ruke a ako šli, nastalo okolo najkrajšie jarné počasie s kvetami a sviežou zeleňou. Kostolné zvony vyzváňaly a oni poznali tie vysoké veže. To bolo ich rodné mesto. Rýchlo ním prebehli a hneď k dverám starenky, po schodoch hore a do izby, kde všetko stálo na svojom mieste, ako prv. Hodiny zvučaly svojim „tak, tak“ a ručičky na nich sa točily. Ale keď prešli dverami, spozorovali, že sa z nich stali dospelí ľudia. Ruže sa dívaly z odkvapu strechy do otvorených okien, a tu stály ešte ich staré detské stoličky. Janko a Oľga sadli si každý na svoju, ale vždy sa pevne držali za ruky. Ako na špatný sen, zabudli na studenú nádheru u snehovej kráľovnej. Starenka sedela na Božom teplom slniečku a čítala v biblii nahlas: „Leda kdybyste se obrátili, a byli jako deti, jinak nepřijdete do království Božího.“

Tu sa Janko a Oľga pozreli jeden druhému do očú a teraz razom pochopili starú pieseň:

Skvitajú ruže v údoliach,
malučký Ježíško hovorí v nich.

A tak sedeli tam obidvaja dospelí ľudia, ale predsa deti, deti srdcom, a bolo leto, teplé, požehnané leto!

Čo otec robí, vždy je dobré

Teraz vám budem rozprávať poviedku, ktorú som počul, keď som bol ešte malý chlapec a kedykoľvek si od tej doby na ňu spomeniem, zdá sa mi byť vždy krajšia. Je to s rozprávkami práve tak, ako s niektorými ľuďmi, bývajú vekom vždy krajší a je to tak milé!

Bol si, čitateľu, iste tiež už na vonkove a videl tam pravý sedliacky majetok? Na slamenej streche rastie bylie a mach, bocianie hniezdo visí na hrebeni strechy — pravda ani bocian nesmie tam chybovať. Steny sú krivé, okná nizučké a len jedno z nich možno otvárať. Pec vyčnieva ako malé, tučné brucho z múru a orgovan sa skláňa ponad plot, pri ktorom je močiar s kačicami pod zakrpatenou vŕbou. Krem toho býva tam tiež pes na reťazi, ktorý breše na každého bez výnimky.

Práve taký sedliacky majetok stál na vonkove a v ňom bývali starí ľudia: sedliak a jeho žena. Mali málo majetku, ale mysleli, že by mohli predsa ešte jeden kus postrádať, totíž koňa, ktorý sa pásol na kraji priekopy pri ceste. Na tomto koni jazdieval otec do mesta, susedia si ho časom vypožičali, splácajúc podobnými drobnými službičkami. Ale sedliak a sedliačka mysleli, že by to bolo predsa užitočnejšie, keby koňa predali alebo vymenili za niečo, čo by im mohlo poskytovať ešte väčšie výhody. Ale čo by to len mohlo byť?

„Tomu ty, starký, najlepšie budeš sám rozumeť,“ povedala sedliačka. „Je práve výročný trh v meste, dojdi tam a predaj koňa, alebo ho vymeň, čo ty urobíš, tu bude vždy dobré!“ Potom mu uviazala nákrčník, lebo to vedela urobiť lepšie než on. Urobila mu pekné dva konce, vyzeralo to tak pekne figliarsky. Potom prešla plochou dlaňou jeho klobúk, aby tam ani prášku nezostalo, pobozkala ho na teplé ústa, a on potom odišiel na koni, ktorý mal byť predaný alebo vymenený.

„Veď hej, taťko sa v tom vyzná najlepšie,“ zašopkala si sama pre seba.

Slnko pieklo na bezmračnom nebi, na ceste sa hrozne prášilo, lebo išlo tade mnoho ľudí, ktorí sa tiež vybrali na trh, na vozoch, na koňoch, alebo šli tiež pešo; bez jediného stromu tiahla sa cesta do ďaleka.

Medzi tými, ktorí išli pešo, bol tiež muž, ktorý hnal kravu pred sebou. Krava bola taká pekná, ako len krava byť môže. Vtedy si pomyslel sedliak: „Iste dáva dobré mlieko; kravu za koňa by bola iste dobrá výmena!“

„Počujže, ty s tou kravou, navrhoval by som ti niečo,“ zavolal. „Vidíš, kôň stojí viac než krava, ale mne je to jednostajné, pretože krava je zase užitočnejšia! Zrobíme výmenu?“

„S radosťou!“ povedal muž s kravou a tak si obidvoje vymenili. Keď sa tak stalo, mohol sa sedliak zase obrátiť a ísť domov, veď už vykonal, čo chcel. Pretože však zamýšľal ísť na trh, chcel tam byť skutočne, trebárs by sa tam len tak pozrel, a tak išiel i so svojou kravou ďalej. Ponáhľal sa čo mohol a kravu hnal pred sebou. Po krátkej dobe stretol muža, ktorý viedol ovcu na predaj. Bola to plná, dobre vykrmená ovca s hustou, vlnitou srsťou.

„Tú by som rád mal,“ myslel si sedliak, „pri priekope by mala trávy dosť a v zime by sme ju mohli vziať do izby. Vlastne by to bolo správnejšie, aby sme miesto kravy ovcu držali.“

„Počuj, nevymeníme si tie zvieratá?“ pýtal sa muža s ovcou. Ten prirodzene bol hneď srozumený, výmena bola vykonaná a teraz kráčal sedliak s ovcou ďalej.

Tu spozoroval na chodníčku do cesty vedúcom muža nesúceho pod pazuchou veľkú hus.

„Do paroma, je to krásna hus, ktorú máš!“ oslovil náš sedliak muža. „To bude peria a masti a ako by sa v našej močarine pekne vynímala! To by bolo niečo pre mamu, ako by mohla využitkovať všetky odpadky, vždy hovorila: Keby som len mala hus na krmenie! Teraz by ju mohla mať a bude ju tiež mať! Chceš meniť? Dám ti ovcu za hus a ešte ti pekne poďakujem!“

Muž pravda svolil k výmene a tak dostal sedliak hus. Bol už dosť blízko mesta a stisk na ceste bol vždy väčší a väčší. Hemžilo sa to ľuďmi a dobytkom na ceste i v priekopách a u mýta sa tiesnil zástup na zemiakové pole výberčieho, kam tento priviazal svoju sliepku, aby sa mu v tom zmätku neztratila. Bola to pekná sliepka, s krátkymi perami na chvoste a škúlila na jedno oko. „Kdák, kodkodák!“ hovorila, ale čo si pri tom myslela, to nemôžem povedať, milé dieťa; keď však sedliak sliepku uvidel, pomyslel si: „To je najkrajšia sliepka, akú som kedy videl, tá je ešte peknejšia než kvočka pána farárova. Tú by som chcel mať! Sliepka si vždy najde zrnko, netreba sa vôbec o ňu starať. Myslím, že by to bola dobrá výmena, keby som ju dostal za hus. — „Hoj, vy tam! Nevymeníme si tie zvieratá?“ pýtal sa výberčieho.

„Výmena? To by nebolo zlé!“ povedal tento. A tak si to vymenili. Sedliak dostal sliepku a výberčí dostal hus.

Sedliak dobre svoj čas využitkoval. Čo všetko už vykonal! Teplo bolo a on bol ustatý ako sa patrí. Sklenky pálenky a kus chleba bol si už podľa svojej mienky plne zaslúžil a keď stál práve pred hostíncom, chcel vnísť, ale v tejže chvíli vyšiel odtamtiaľ paholok s plným vrecom na chrbte.

„Čo to nesieš?“ pýtal sa sedliak.

„Zhnité jablká.“ odpovedal tento. „Plné vrece pre prasce.“

„Plné vrece jabĺk! Aké to množstvo! To by sa čudovala moja starká! Minulého roku mali sme z našej starej jablone pri humne jediné jablčko, to sme schovávali a stálo na skrini, až shnilo. Ukazuje to vždy na akýsi blahobyt v dome, hovorieva matka. Ale toto by len bol blahobyt, žičil by som jej taký pohľad!“

„Čo by si mi dal za to vrece?“ pýtal sa paholok.

„Dal? Vezmi si moju sliepku.“

A tak zamenil sliepku za vrece jabĺk a vstúpil s týmto do krčmy. Oprel vrece o vykúrené kachle, čoho si ani nevšimnul. V izbe bolo mnoho cudzincov, koňských kupcov, paholkov, a tiež dvaja Angličania. Títo sú všetci tak bohatí, až sa im peniaze z vrecák tisnú, a radi uzavierajú stávky, čo je ich najväčšou zábavou, ako uvidíš.

„Ssss… sssss…“ čo to znelo tak čudne od kachieľ? To sa jablká začaly piecť.

„Čo je to?“ pýtali sa všetci odrazu.

A tak sa potom dozvedeli hneď celú udalosť, od koňa, ktorý bol za kravu vymenený, a ďalej, až to došlo na zhnité jablká.

„No, počkaj, žena ťa vybije, až prídeš domov!“ povedali Angličania, „tým si môžeš byť istý!“

„Čo? Vybije? Pobozká ma pekne a povie: Čo taťko robí, vždy je dobré!“

„Stavme sa!“ povedali Angličania. „Dostaneš zlata viac než dosť, keď vyhráš!“

„Nuž, ja budem spokojný!“ povedal sedliak. „Ja však nemám, čo by som za seba do stávky dal, len tieto zhnité jablčká!“

„Platí!“ zavolali Angličania a tým bola stávka uzavretá. Potom bol objednaný i povoz hostinského a sedliak so zhnitými jablkami i Angličania vyšli do dediny a čoskoro boli pred domom sedliakovým.

„Dobrý večer, mamička!“

„Dobrý večer, starký!“

„Tak som to už vymenil!“

„Nuž, veď ty tomu rozumieš!“ povedala sedliačka, objímajúc sedliaka; ani vreca ani Angličanov sa ešte ani nevšimnula.

„Vymenil som tedy koňa za kravu!“

„Bohu vďaka!“ povedala žena, „teraz môžeme variť z múky a na stôl môže prísť i maslo i syr. To bola dobrá výmena!“

„Ale potom som vymenil kravu za ovcu.“

„To bolo ešte lepšie, ty myslíš vždy na všetko! Pre ovcu máme krmu dosť. Budeme mať ovčie mlieko a syr a vlnené punčochy a nočné kabátky. Krava nedáva vlny, lebo ztráca chlpy.“

„Ale ovcu som vymenil za hus.“

„Tak si predsa toho roku pochutnáme na martinskej husacine. Ale starký, ty vždy myslíš na to, ako by si mi radosť urobil. To bol výborný nápad! Hus priviažeme vonku na povraz a do Martina môže sa ešte vykŕmiť.“

„Ale, starká, hus som vymenil za sliepku.“

„Za sliepku? Tiež dobrá výmena! Sliepka kladie vajcia, liahne ich, budeme mať kuriatka, ba celý slepačí dvor. Ten som si v duchu už dávno žiadala.“

„Ale sliepku som vymenil za vrece zhnitých jabĺk.“

„Teraz ťa predsa musím vybozkať!“ zavolala žena plná radosti. „Ďakujem ti, najdrahší môj mužíček, a hneď ti musím niečo rozprávať. Keď si dnes ráno odišiel, rozmýšľala som, čo by som ti uvarila dobrého, až prídeš domov. Vajcia s pažitkou! Vajcia som mala, ale pažitky nie. Preto som zašla tu vedľa do školy, viem určite, že jej tam majú dosť. Ale pani je lakomá, hoci to nedáva znať. Prosila som ju, aby mi požičala trochu pažitky. Požičať? povedala, v našej záhrade nič nerastie, ani zhnité jabĺčko nie, ani to by som vám nemohla požičať. A ja jej teraz môžem požičať nie jedno, ale celé vrece! To ma teší, otecko.“ A dala mu pekný bozk práve na ústa!

„To sa mi páči,“ povedali Angličania jednohlasne, „čím ďalej, tým viac s kopca, ale vždy rovnako veselo! To stojí veru za peniaze!“

A potom vyplatili sedliakovi, ktorý nebol pobitý, plnú misu zlatákov na stôl. — Pravda, vždy sa to vypláca, keď žena uzná, že tatka je najmúdrejší, a keď vyzná, že to, čo on robí, je vždy dobré.

Hľa, to je moja poviedka!

Počul som ju ako chlapec, teraz si ju ty tiež počul, a vieš, že všetko, čo otec robí, je vždy dobré.