Kresadlo

Prichádzal vojak po hradskej pochodom. „Raz, dva, raz, dva!“ Mal svoj batoh na chrbte a šabľu po boku, lebo bol na vojne a teraz bol na ceste k domovu. I stretol na ceste starú bosorku; bola veľmi hnusná, spodná pera visela jej až do polovice pŕs. Povedala: „Dobrý večer, vojak! Akú peknú šabličku máš a aký veľký batoh! Ty si opravdový vojak! Dostaneš peňazí, koľko budeš chceť!“

„Ďakujem pekne, stará bosorka!“ povedal vojak.

„Vidíš tam ten veľký strom?“ povedala bosorka a ukázala na jeden strom, ktorý stál neďaleko. „Je v nútri celý dutý! Keď vylezieš až na vrchol, uvidíš dieru, ktorou sa prešmykneš až dolu hlboko do stroma. Uviažem ti povraz okolo tela, aby som ťa mohla zase vytiahnuť, až ma zavoláš!“

„A čo mám tam dolu v strome robiť?“ pýtal sa vojak.

„Peniaze priniesť!“ povedala bosorka. „Vedz, že keď sa dostaneš na dno stroma, najdeš sa v dlhej chodbe; tam je cele jasno, pretože tam horí viac než sto lámp. Potom uvidíš tri dvere. Môžeš ich otvoriť, lebo je v nich kľúč. Keď vstúpiš do prvej komory, uvidíš na zemi veľkú bedňu, na ktorej sedí pes. Má dve oči tak veľké, ako šálky, ale to ťa nesmie naľakať! Dám ti svoju modro kockovanú zásteru, tu rozložíš po dlážke; priskoč potom rýchlo a uchop psa a posaď ho na moju zásteru, otvor bedňu a vyber peňazí, koľko chceš. Je to všetko samá meď; ale keď chceš radšej mať striebro, musíš vstúpiť do najbližšej komory, tam sedí pes, ktorý má oči ako mlynské kolesá, ale ani toho sa nemusíš ľakať, posaď ho len na moju zásteru a naber si peňazí, koľko sa ti bude páčiť. Keď však chceš mať zlato, môžeš ho tiež mať, koľko ho len uvládneš, keď vstúpiš do tretej komnaty. Ale pes, ktorý tam na bedne sedí, má oči tak veľké, ako guľatá veža. Ver, to je zlý pes. Ale tiež sa ho neľakneš. Posaď ho len na moju zásteru, tak ti nič neurobí, a vezmi si z bedny zlata, koľko budeš chceť.“

„To nie je tak zlé,“ povedal vojak. „Ale čo mám tebe dať, ty stará bosorka? Lebo niečo, to si môžem mysleť, tiež budeš chceť.“

„Nie,“ povedala bosorka, „ani haliera nechcem. Mne len donesieš staré kresadlo, ktoré moja stará mať tam zabudla, keď bola naposledy dolu v strome.“

„Dobre,“ povedal vojak, „uviaž mi povraz okolo tela.“

„Tu je!“ povedala bosorka, „a tu je i modrá kockovaná zástera!“

Potom vojak vyliezol na strom, preliezol dierou dolu a stál teraz, ako to určila bosorka, dolu vo veľkej chodbe, kde mnoho lámp horelo.

Teraz otvoril prvé dvere. Ha, sedel tam pes s očami veľkými ako šálky a zúrivo sa naň pozeral.

„Ty si pekný chlapec,“ povedal vojak, posadil psa na zásteru bosorkinu a vybral si toľko medených peniazov, koľko sa mu do vrecák zmestilo, posadil psa zase na bedňu a odišiel do druhej komnaty. Tisíc tisícov! Tam sedel pes s očami ani mlynské kolesá. „Nemal by si tak veľa sa na mňa dívať,“ povedal vojak, „ľahko by sa mohlo stať, že by ťa oči bolely,“ a s tým posadil psa na zásteru bosorkinu; ale keď uvidel toľko strieborných peňazí, odhodil všetku meď a naplnil si vrecká i batoh samým striebrom. Teraz šiel do tretej komory. Ale to bolo strašné! Pes tam sediaci mal oči naozaj tak veľké, ako guľatá veža, a tie sa mu krútily v hlave sem i tam.

„Dobrý večer!“ povedal vojak a salutoval, lebo takého psa ešte doteraz nevidel; ale keď si ho dlhšie prezeral, tu si pomyslel: „A teraz dosť!“ podvihol ho a posadil na zem a bedňu otvoril. Boh nás chráň! Čo tam bolo zlata! Za to by si mohol kúpiť celú ríšu a všetko, čo je na svete! To bolo peňazí! Teraz vyhádzal vojak všetko striebro, ktorým si naplnil vrecká i batoh, a nabral zlata na miesto neho, ba aj čákov a topánky ním naplnil, že sa sotva hýbať mohol. Teraz bol bohatý! Potom posadil psa zase na bedňu, zavrel dvere a volal potom, aby ho vytiahla bosorka zase hore.

„Vytiahni ma hore, stará bosorka!“

„Máš tiež moje kresadlo?“ pýtala sa bosorka.

„Ale veru,“ povedal vojak, „na to som cele zabudol.“ A potom šiel a vzal ho. Bosorka ho vytiahla hore a tu stál zase na ceste, vrecká, čižmy, batoh a čákov plné zlata.

„Čo budeš robiť s kresadlom?“ pýtal sa vojak.

„Po tom je ti nič!“ povedala bosorka, „dostal si peniaze, teraz mi daj kresadlo!“

„Lárifári!“ povedal vojak, „hneď mi povieš, čo s ním chceš, lebo ináč vytiahnem šabľu a hlavu ti sotnem.“

„Nie,“ povedala bosorka.

A tak jej vojak hlavu sťal. Teraz tam ležala! Ale on sviazal všetko svoje zlato do jej zástery, vzal zásteru ako batoh na chrbát, dal kresadlo do vrecka a šiel rovnou cestou do mesta.

To bolo pekné mesto, a on šiel do najlepšieho hostinca, žiadal najlepšie izby a pokrmy, ktoré jedol najradšej; lebo bol bohatý, majúc toľko peňazí!

Domovníkovi, ktorý mu mal čistiť topánky, zdalo sa, že sú to veľmi zlé topánky na takého bohatého pána, ale ten si dosiaľ nekúpil nových. Len druhého dňa dostal topánky, ktoré boly pekné, a veľmi jemné šaty. Teraz bol z vojaka vznešený pán a rozprávali mu o všetkej nádhere mesta a o kráľovi a aká rozkošná princezna je jeho dcéra.

„Kde je možné ju videť?“ pýtal sa vojak.

„Nemožno ju vôbec videť,“ znela odpoveď. „Býva vo veľkom medenom zámku, kol do kola chránená mnohými múrmi a vežami. Nikto okrem kráľa nesmie ani k nej ani od nej, pretože bolo predpovedané, že sa vydá za praobyčajného vojaka, a to kráľ nemôže strpeť.“

„Chcel by som ju videť,“ myslel si vojak, ale k tomu práve nemohol dostať dovolenie.

Žil teda vesele, ako sa dalo. Chodil do divadla, jazdil do kráľovskej záhrady a rozdal chudobným mnoho peňazí, čo bolo pekné od neho. Vedel ešte z drievnych dôb, aká to je bieda, keď človek nemá ani haliera. Teraz bol bohatý, mal jemné šaty a získal mnoho priateľov, ktorí všetci hovorili, že je dobrý človek, pravý gavalier, a to sa vojakovi veľmi ľúbilo. Pretože však denne peniaze len vydával, ale nič neprijímal, zostaly mu naposledy už len dva haliere a teraz musel z nádherných komnát, ktoré dosiaľ obýval, vysoko hore do podkrovnej izbietky, hneď pod strechu, musel si sám svoje čižmy čistiť a šidlom zašívať a nikto z jeho priateľov k nemu neprišiel, pretože by museli vystupovať po toľkých schodoch.

Bol tmavý večer a on si nemohol ani svetla opatriť; ale tu si zrazu spomenul, že zostal ohorok v kresadle, ktoré vyniesol z dutého stromu, kam mu bosorka pomohla vniknúť. Priniesol kresadlo a vytiahol ohorok, ale v tom, čo kresal a iskry z kremeňa lietaly, rozlietly sa dvere a pes, ktorý mal oči veľké ako šálky, ktorého bol videl tam dolu pod stromom, stál pred ním a povedal: „Čo rozkazuje môj pán?“

„Čo to?“ povedal vojak, „to je čudné kresadlo, keď jeho pomocou môžem dostať, čo len môžem chceť! Opatri mi trochu peňazí,“ povedal ku psovi, a už pes bol preč a hneď zase bol zpäť a držal veľké vrece plné peňazí v gambe.

Teraz vedel vojak, aké to bolo nádherné kresadlo. Keď zakresal raz, vždy prišiel pes, ktorý sedel na bedne s meďou; keď zakresal po druhý raz, prišiel ten, ktorý striebro strážil a keď tretí raz zakresal, prišiel ten, ktorý zlato strážil. — Teraz vojak sostúpil zase dolu do nádherných komnát, ukázal sa v krásnych šatách a tu ho zase poznali všetci dobrí priatelia a veľmi si na ňom zakladali.

Tu pomyslel si raz: „Je to predsa len nápadné, že nemožno princeznu ani videť. Je vraj neobyčajne krásna, tvrdí každý, ale čo to môže byť platné, keď neprestajne musí sedeť v tom medenom zámku s toľkými vežami. Či nie je možné, aby som ju videl?“

„Kde je moje kresadlo?“ Zakresal, a hneď sa objavil pes s očami veľkými ako šálky.

„Je síce hlboká noc,“ povedal vojak, „ale predsa by som veľmi rád videl princeznu, hoci len na okamih!“

Pes bol hneď zo dverí a skôr, než si vojak pomyslel, videl ho zase i s princeznou. Sedela spiaca na chrbte psa a bola taká krásna, že každý mohol videť, že to bola ozajstná princezna.

Vojak sa nezdržal, aby ju nebozkal, lebo bol pravý vojak.

Pes bežal potom zase zpäť s princeznou; ale keď bolo ráno a kráľ s kráľovnou pri raňajkách sedeli, povedala princezna, že mala v noci veľmi čudný sen o jednom psovi a vojakovi. Išla vraj na chrbte psa a vojak ju vraj pobozkal.

„To by bolo niečo pekného!“ povedala kráľovná.

Teraz mala jedna zo starých dvorných dám v najbližšej noci strážiť pri princezninej posteli, aby videla, či to bol skutočný sen, alebo niečo iného.

Vojak roztúžil sa veľmi po princezne a tak prišiel pes zase v noci, vzal ju a utekal čo mohol, ale stará dvorná dáma si natiahla juchtu a bežala práve tak rýchlo za ním. Keď videla, že zmizli v jednom veľkom dome, pomyslela si: „Viem teraz, kde to je!“ a nakreslila kusom kriedy veľký kríž na dvere, potom šla domov a ľahla si spať, a pes zase sa vrátil s princeznou. Ale keď videl, že bol dom, kde býval vojak, označený krížom, vzal tiež kus kriedy a urobil kríž na všetky domy v meste. A to bolo veľmi múdro, lebo teraz nemohla dvorná dáma najsť tie pravé dvere, lebo na všetkých boly kríže.

Skoro ráno prišiel kráľ, kráľovná, stará dvorná dáma i všetci dôstojníci, aby sa dozvedeli, kde bola princezna.

„Tu je to!“ povedal kráľ, keď uvidel prvé krížom označené dvere.

„Nie. Tam je to, môj milý manžel,“ povedala kráľovná, keď videla druhé dvere krížom označené.

„Ale i tu je kríž a tu je tiež kríž!“ volali všetci; kam sa pozreli, tam boly kríže na dverách. Vtedy pochopili, že marné by bolo všetko hľadanie.

Ale kráľovná bola žena neobyčajne múdra, ktorá znala viac, než v kočiari jazdiť. Vzala svoje veľké zlaté nožnice, rozstrihala veľký kus hodvábnej látky a ušila z nej malé, pekné vrecúško, ktoré naplnila jemnou krupicou a priviazala ho princezne na hrdlo, potom urobila do vrecúška dierku, tak že krupica celou cestou, kade princezna prešla, sypať sa musela.

V noci prišiel pes zase, vzal princeznu na chrbát a bežal s ňou k vojakovi, ktorý ju srdečne miloval a bol by veľmi rád býval princom, aby si ju mohol vziať za ženu.

Pes si ani nevšimol, že krupica bola rozsypaná celou cestou, kade s princeznou bežal. Teraz to videli kráľ i kráľovná zreteľne, kde bola ich dcéra, a tu vzali vojaka a vrhli ho do väzenia.

Tam teraz sedel. Ach, ako temno a nudno tam bolo! Tiež mu povedali: „Zajtrá budeš obesený!“ To nebolo práve príjemné posolstvo a k tomu ešte zabudol svoje kresadlo v hostinci. Ráno mohol železnou mrežou svojho malého okienka videť, ako sa ľudstvo ponáhľa z mesta, aby boli prítomní jeho poprave. Počul bubny a videl pochod vojakov. Všetci ľudia bežali k popravisku; medzi nimi bol i jeden obuvnícky učeň v zástere a v papučiach. Utekal tak rýchlo, až mu jedna papuča odletela a to priamo proti stene, za ktorou vojak sedel a mrežami železnými vykukoval.

„Počuj, netreba sa ti tak náhliť,“ povedal mu vojak, „nebude z toho bez toho nič, pokiaľ ja neprídem. Keď chceš dobehnúť do môjho predošlého bytu a doniesť mi moje kresadlo, dostaneš štyri groše. Ale utekaj a sober nohy na plecia!“ Švec chcel si zarobiť štyri groše a letel ani šíp do bytu vojakovho, doniesol kresadlo, dal ho vojakovi a — teraz to počujeme!

Vonku za mestom bola vystavaná veľká šibenica, okolo nej stáli vojaci a mnoho tisíc ľudí. Kráľ a kráľovná sedeli na nádhernom tróne, práve oproti sudcom a celej rade.

Už stál vojak hore na rebríku, ale keď mu chceli povraz klásť okolo hrdla, povedal, že vždy každému úbohému vinníkovi, než trest svoj vytrpí, nevinné prianie sa vyplní. On že by si ešte žiadal zafajčiť fajku dohánu, veď to bude i tak tá posledná, ktorej sa mu na tom svete dostane.

Toho mu kráľ nechcel odopreť, a tak vzal vojak svoje kresadlo a kresal raz, dva razy, tri razy! Hľa, tu stáli všetci traja psi. Ten s očami veľkými ani šálky, ten s očami ani mlynské kolesá a ten s očami veľkými ani guľatá veža. „Pomôžte mi, aby som nebol obesený!“ povedal vojak, a tu vrhli sa psi na sudcov a celú radu, chytili jedného za nohy a iného za nos, a hodili ich mnoho metrov do vzduchu, tak že pri páde sa rozbili na marné kúsky.

„Ja nechcem,“ povedal kráľ, ale najväčší pes chytil jeho i s kráľovnou a hodil ich za tými ostatnými. Vojaci sa naľakali a celý národ volal: „Milý vojak, ty buď naším kráľom a vezmi si krásnu princeznu za manželku!“

Potom posadili vojaka do kráľovského kočiara, a všetci traja tancovali pred ním a kričali: „Hurrá!“ A chlapci pískali na prsty a vojaci vzdávali zbraňou česť. Princezna vyšla z medeného zámku a stala sa kráľovnou, a to sa jej páčilo! Svadba trvala plných osem dní, a psi sedeli tiež pri tabuli a dívali sa, až beda!