O hlúpom Jankovi

Hlboko uprostred ríše ležal starý panský dvorec a tam žil statkár, ktorý mal dvoch synov, ktorí boli tak múdri a vtipní, že keby len dopoly takí boli bývali, dosť by bolo. Títo sa chceli uchádzať o dcéru kráľa, lebo dala oznámiť, že si toho vezme za muža, s ktorým sa najlepšie zabaví. Celý týždeň chystali sa tí dvaja na cestu k princezne. To bola najdlhšia lehota k tomu im dovolená. Ale bola tiež práve dostatočná, lebo mali pekné predbežné vzdelanie, čo je vždy vec veľmi užitočná. Jeden vedel celý latinský slovník ako i tri ročníky „Denného listu“ z pamäti, a druhý bol oboznámený so všetkými paragrafmi zákona, a so všetkým, čo má vedeť každý cechmajster. Tým spôsobom dúfal, že sa vie pobaviť o všetkých záležitostiach štátnych, a okrem toho vedel tiež vyšívať; bol veru veľmi obratný a šibký.

„Ja dostanem dcéru kráľovskú!“ hovorili obidvaja a otec dal každému z nich nádherného koňa. Ten, ktorý vedel slovník a noviny z pamäti, dostal vranka, znalec zákonov, ktorý okrem toho vedel snáď vyšívať, dostal belúša, a k tomu namazali si ešte obidvaja kútiky úst rybäcím tukom, aby ich mali pružnejšie. Čeľaď všetka stála dolu na dvore, aby videli, ako budú na kone vstupovať. V poslednom okamihu objavil sa tretí brat, lebo boli traja, ale toho nik nepočítal, lebo nebol tak učený, ako tí dvaja druhí, a každý mu hovoril krátko: „Hlúpy Janko“.

„Kamže?“ pýtal sa, „veď máte najlepšie sviatočné šaty.“ — „Na dvor kráľovský, chceme sa zabaviť s dcérou kráľovskou a vziať si ju za ženu. Či si nepočul, čo sa po celej zemi vyhlasovalo?“ A rozprávali mu o tom.

„U paroma!“ zvolal Jano, „to tam tiež musím ísť!“ Ale bratia sa mu vysmiali a odišli.

„Otecko, dajte mi koňa,“ povedal Jano, „mám veľkú chuť sa oženiť. Keď si ma vezme, vezme si ma. Keď si ma nevezme, vezmem si ju predsa!“

„Netrep,“ povedal otec, „tebe koňa nedám. Veď ani hovoriť nevieš, tvoji bratia sú oproti tebe praví dvoraníni!“

„Keď nedostanem koňa, vezmem si kozu, tá patrí mne a unesie ma tiež.“ Tak riekol a sadol si na kozu, stisol jej boky ostrohami a odjechal po hradskej. Hop! Hurrá! Ako chytro išiel! „Už idem!“ kričal Jano a začal spievať, až sa to ďaleko široko rozliehalo.

Ale bratia tíško išli ďalej, neprehovorili ani slova, lebo si museli dobre rozvážiť všetky tie dobré nápady, ktoré chceli predniesť.

„Halo! Halo! Hoj! tu som! Pozrite sa predsa, čo som našiel na hradskej!“ S tými slovami ukázal hlúpy Janko svojim bratom mrtvú vranu, ktorú našiel.

„Hlupák!“ povedali. „A čo chceš s tým začať?“

„Dám ju kráľovskej dcére!“

„Len to urob!“ povedali a smejúc sa, išli ďalej.

„Halo! Halo! Už som tu! Pozrite, čo som našiel, to sa nenajde každý deň na hradskej!“

Bratia zase zastali, aby sa pozreli, čo to je.

„Hlupák,“ povedali znova, „veď je to stará drevená topánka, ktorej ešte vŕšok chybuje, či i tú chceš dať dcére kráľovskej?“

„To sa rozumie,“ povedal Jano. A bratia sa smiali a išli ďalej hodný kus cesty.

„Halo! Halo! Hoj! Tu som zase!“ kričal Jano, „je to čím ďalej, tým veselšie, ale, halo, toto je predsa niečo vzácneho!“

„Čo si to zase našiel?“ pýtali sa bratia.

„Ach!“ povedal hlúpy Jano, „to nestojí ani za reč, ale dcéra kráľovská bude mať radosť!“

„Fí!“ povedali bratia, „veď je to len blato, nič len blato z priekopy pri hradskej.“ — „To hej,“ povedal Jano, „a k tomu najjemnejšieho druhu, že ho nemožno ani v ruke udržať.“ A naplnil si tým vrecko. Teraz sa dali bratia do prudkého cvalu, tak že boli o hodinu skôr pred bránou mesta než hlúpy Jano. Ale tam boli všetci nápadníci označení číslom a postavení do radu a šiku a tak tesno, že sa ani pohnúť nemohli, a to bolo veľmi dobré, lebo by sa boli ešte povadili a pobili, ale takto museli pekne stáť jeden za druhým.

Všetci obyvatelia zeme a sídelného mesta sa shromaždili okolo zámku až k oknám, aby videli, ako dcéra kráľovská ženíchov privíta. Ale sotva niektorý vstúpil do siene, ztratil svoju výmluvnosť a bol koniec.

„Nie sú nič hodní!“ povedala dcéra kráľovská, „preč s nimi!“ Konečne prišiel rad na toho z bratov, ktorý vedel celý slovník z pamäti. Ale ten nevedel teraz ani slova, zabudol všetko, zatiaľ čo stál vonku v rade; nad to ešte dlážka vrzgala a povaľ bola jediný kus hladkého zrkadla, tak že videl seba, ako si na hlave stojí; pri každom okne stáli traja pisári a jeden mestský radca, ktorí všetko, čo sa hovorilo, zapisovali, aby to hneď prišlo do novín a mohlo na každom rohu za groš byť predávané. Bolo to hrozné a k tomu bolo ešte v kachliach tak zakúrené, až tam bolo dusno.

„Je tu veľké teplo!“ začal ženích.

„Isteže,“ povedala dcéra kráľovská, „lebo môj otec pečie dnes mladých kohútov.“

Teraz to mal! Stál tam ako kus dreva, lebo na takú odpoveď nebol prichystaný; nedostal zo seba ani slova, hoci by veľmi rád bol riekol niečo vtipného. Tu máš!

„Nie je nič hodný!“ povedala dcéra kráľovská, „preč s ním!“ A tak musel ísť, ako prišiel. Teraz prišiel rad na druhého brata.

„Je tu veľké teplo!“ povedal.

„Isteže,“ povedala kráľova dcéra, „veď sa dnes pečú mladí kohúti!“ odpovedala dcéra kráľovská.

„Čo? Čože? Akože?“ povedal a všetci pisári písali.

„Nie je nič hodný, preč s ním!“ zavolala princezná. Teraz prišiel rad na hlúpeho Janka. Vošiel na svojej koze rovno do siene.

„Ale máte tu teplo!“ povedal.

„Áno,“ povedala kráľovská dcéra. „Veď pečú dnes mladých kohútov.“

„To sa mi práve hodí,“ povedal Janko. „Tu si môžem i svoju vranu upiecť.“

„To môžete,“ povedala princezná. „Ale či tiež máte niečo, na čom by ste ju upiekli, lebo ja nemám ani hrnca, ani pavne.“

„Ach, to sa už voľajak zrobí,“ povedal Jano veselo. „Ja mám výborný kuchynský riad!“ A s tým vytiahol starú drevenú topánku a vložil vranu do nej.

„To stačí tak práve na večeru,“ povedala dcéra kráľovská, „ale kde vezmeme omáčku k tomu?“

„Tú máme vo vrecku,“ povedal Jano, „mám jej toľko, že ňou môžem i plytvať!“ A s tým vysypal bahno z vrecka.

„To sa mi páči,“ povedala dcéra kráľovská, „ty vieš odpovedať i hovoriť a preto si ťa vezmem za manžela. Ale či vieš, tiež, že každé slovo, ktoré tu hovoríme, príde zajtra do novín? Hľaď, pri každom stole sú traja pisári a jeden starý mestský radca a ten je najhorší, lebo nedoslýcha.“ Ale to povedala len preto, aby mu strachu nahnala. Tu sa všetci pisári dali do smiechu a rozliali atrament po dlážke.

„To sú tam tí páni tam oproti?“ povedal hlúpy Jano. „To musím pánovi mestskému radcovi dať, čo mám najlepšieho,“ a s tým obrátil svoje vrecko a vystriekol mu všetko blato do tvári.

„Dobre si si pomohol,“ povedala princezna, „toto by som ja nevedela. Ale ja sa tomu ešte priučím.“

A tak sa stal hlúpy Jano kráľom, dostal kráľovnú a korunu a sedel na tróne, a to všetko máme z novín obecných starších — ale na tie sa nemožno vždy vo všetkom spoľahnúť.