O lístku s nebies

Vysoko jasným sviežim vzduchom letel anjel, nesúc kvet zo záhrady nebeskej, a pritisnúc ho k perám, ulomil malý lístok, ktorý spadol do prostriedku lesa do vlhkej pôdy a hneď zapustil korienky a jeho výhonky vypučaly medzi ostatnými bylinami.

„To je podivuhodná sadzenička!“ vravely tieto a žiadna sa k nemu nechcela znať, ani pichláč, ani prhľava.

„Je to bezpochyby niečo záhradného!“ riekly posmešne a potom o tom vtipkovaly ako o rastline záhradnej. Ale lístok rástol a rástol ako žiadna iná rastlina a široko rozkladal svoje vetve a ratolesti.

„Kam sa ženieš?“ riekol vysoký pichláč s bodlinami na všetkých listoch, „rozťahuješ sa bezhranične, nemáš nikdy dosť miesta. My tu nemôžeme stáť na tvoju podporu!“

Nastala zima, sneh zakryl rastlinu, rov snehový však nad ňou žiaril, ako by ním zo spodka slnko svietilo. Na jar stál tu kvitnúci ker, najkrajší z celého lesa.

Vtedy prišiel profesor rastlinopisu, majúci vysvedčenia, že je tým, čím je; pozoroval rastlinu, ochutnával ju, avšak v jeho rastlinopise nič o nej nebolo; nemohol vypátrať, do ktorej triedy patrí. „Je to iste nepodareného čosi!“ riekol, „neznám toho; nesúhlasí so žiadnym systémom.“

„Nesúhlasí so žiadnym systémom!“ vravely prhľavy a pichláče. Veľké stromy počuly, čo sa hovorilo a tiež ony videly, že to nie je strom ich druhu, ale neriekly nič, tak ani onak, a to je pre hlupcov to najbezpečnejšie.

Potom prichádzalo lesom chudobné, nevinné dievča; jej srdce bolo čisté, myseľ bola zjasnená vierou, jej podielom na svete bola stará biblia, ale z jej listov vravel jej boží hlas: „Keď ti budú ubližovať, pamätaj na príbeh Jozefov: Smýšľali zle v srdci svojom, Boh však zmenil všetko na dobré.“ Keď trpíš nepravosťou, zneuznaním a posmechom, pamätaj na Najčistšieho a Najlepšieho, ktorému sa posmievali a ktorého ukrižovali, a on sa pri tom modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“

Zastala pred zázračnou rastlinou, ktorej zelené listie sladko a príjemne voňalo a ktorej kvety lisly sa v žiari slnečnej všetkými barvami; a z každého kvetu to znelo, ako by skrýval v sebe tisíce piesní, ktoré nikdy nebudú vyčerpané. V zbožnom zanietení pozorovala všetku tú božiu nádheru. Sklonila k sebe jednu ratolesť, chtiac sa podívať zblízka na tieto kvety a vdýchnuť do seba ich vôňu; a v mysli sa jej rozjasnilo a v srdci jej bolo blaho. Ráda by si bola utrhla kvet, bolo jej ho však ľúto, veď ulomený by zvädnul. Vzala si preto len jediný jeden lístok, odniesla si ho domov a uložila v biblii a tam ležal svieži, vždy svieži a nevädnúci.

Ležal skrytý medzi listami biblie, a s bibliou bol položený dievčaťu pod hlavu, keď za niekoľko týždňov v rakvi ležala, s posvätným výrazom smrti na zbožnej tvári, ako by v pozemskom tom prachu bolo vyjadrené, že teraz duša jej stojí pred Bohom.

Avšak vonku v lese kvitla zázračná bylina, zmohutnela v statný strom a všetci vtáci prichádzali a klaňali sa mu, najmä bocian a lastovica. „To sú cudzokrajné mravy!“ vravely pichláče a lopuchy, „tak my doma sa nikdy nezahodíme.“

A čierni slimáci lesní pľuli na krásny strom.

Pozdejšie prišiel pastier prasiat, vytrhol strom so všetkým, i s koreňom, chcúc to spáliť na popoľ. Celý zázračný strom vyvrátil a všetko sviazal do jednej otepi i s ostatnými raždinami.

Asi za rok počal kráľ tej zeme trpeť hlbokou ťažkomyseľnosťou; pilne sa zamestnával prácou, ale to nepomáhalo; boly mu predčítané najduchaplnejšie spisy, aké sa len sohnať daly, ale nepomohlo to. — V tom prišlo posolstvo od najznamenitejšej veličiny, ktorej sa opýtali; oznámili, že jesto bezpečný prostriedok, ktorý chorého môže posilniť a uzdraviť. „Vo vlastnej ríši kráľovej rastie v lese bylina nebeského pôvodu, vyzerá tak a tak, nemožno sa vôbec mýliť,“ a pripojený bol výkres rastliny, podľa ktorého ľahko bolo ju poznať. „Zelená sa v zime v lete; vezmite večer čo večer nový list a položte ho kráľovi na čelo, potom sa myšlienky jeho zase rozjasnia a krásny sen v noci ho posilní na budúci deň!“

To bolo dosť zreteľné, a všetci lekári a profesori rastlinopisu vydali sa na cestu do lesa. — Ale kde je tá rastlina?

„Iste že som ju odniesol i s ostatnou chamraďou!“ vravel pastier prasiat, „je to už dávno spálené, ja som z toho nemal rozum!“

„On z toho nemal rozum!“ volali všetci. „Nevedomosť! aká obrovská nevedomosť!“ Tieto slová si pastier prasiat mohol zapísať za uši, lebo tým mienili len jeho.

Ani lístku nebolo možné najsť, jediný ležal v rakvi mrtvého dievčaťa, a to nikto nevedel.

Kráľ sám, skľúčený svojou ťažkomyseľnosťou, prišiel do lesa na ono miesto. „Tu stál ten strom!“ vravel, „je to miesto posvätné!“

Ohraničili potom to miesto zlatou mrežou a vo dne v noci tam stála stráž.

Profesor rastlinopisu napísal pojednanie o nebeskej kvetine a bol za to vyznamenaný, čo ho veľmi tešilo. Vyznamenanie jemu i rodine veľmi lichotilo a to je to najuspokojivejšie z našej poviedky, lebo rastliny už nebolo a kráľ trpel svojou ťažkomyseľnosťou — „ale tým trpel kráľ driev už tiež!“ hovorila stráž pri mreži.