O korenárovej nočnej čiapke

V Kodani je ulica, ktorá sa menuje „domčeková“. Označenie toto býva však dosť komolené, lebo sa podľa malých domčekov pôvodne menovala menom nemeckým, ktoré v ústach ľudu bolo zmenené. Za starých čias — je tomu už mnoho, mnoho rokov — neboly tie domky iné, než drevené búdy, asi také, ako tu i tu sa ešte na trhoch stavajú. Pravda, boly o niečo väčšie a maly okná, ich tabuľky však boly z rohoviny alebo z kožiek zvierat, lebo vo vtedajších časoch bolo sklo vo všetkých domoch vec veľmi vzácna a drahocenná. Ale tomu je už veľmi dávno, že i dedkov dedko to dávnymi časmi nazýval, keď o tom rozprával. Je tomu už niekoľko sto rokov.

Kodaňský obchod bol vtedy ovládaný bohatými obchodníkmi brémskymi a lubeckými; oni sami sem neprichádzali, ale posielali sem svojich predavačov. Títo bývali v drevených búdach v „domčekovej ulici“ a predávali pivo a korenie. Nemecké pivo bolo vtedy znamenité a bolo ho mnoho druhov: brémske, emžské — i brunšvícky ležiak, a potom rozličné korenia, ďumbier, anýž, šafrán a najmä čierne korenie (piepor). Toto bolo najdôležitejšie a preto nemeckí predavači v Dánsku sa volali „korenári“. A to bolo podivné, že týmto ľuďom vo vlasti bolo uložené za povinnosť, že sa v Dánsku nesmú oženiť. Mnohí z nich tak ostareli: boli nútení sami si obstarávať domácnosť, posteľ postielať, oheň zakúriť atď. Niektorí sa cele stránili sveta, ako starí mládenci, a vyznamenávali sa zvláštnym životom duševným a podivnými obyčajmi. Podľa nich tiež každý slobodný, starší muž bol menovaný „korenárom“; a to všetko je treba znať, aby tento náš priebeh bol srozumiteľný.

Starému mládencovi sa ľudia posmievajú, hovoria, aby si vzal nočnú čiapku, stiahol ju cez uši a šiel spať.

„Starý kocúr idúc spať,
čiapku si musí brať,
schová do nej uši,
pekne mu to sluší!“

Áno, tak sa o nich spieva! Smejú sa starému mládencovi a jeho nočnej čiapke — práve preto, že jeho i ju tak málo ľudia znajú — ach, neprajte si nikdy takej nočnej čiapky! A prečo? Teda čujte:

V najstarších dobách nebola domčeková ulička dláždená. Bola tu diera na diere ako vo vyjažďanom úvoze. Ulica bola úzka a domy boly tak proti sebe naklonené, že v lete často od domu k domu naťahovali povrazy a vzduch v nej bol cítiť korením, šafránom a ďumbierom. Za pultom v sklepe nestálo mnoho mladíkov, nie, boli to väčšinou starí chlapci a neboli snáď, ako si myslíme, v parochniach alebo v nočných čiapkach, v nohaviciach len po kolená a vo vestách a kabátoch úzko upiatých; nie, tak sa nosil dedkov dedko a tiež je tak vymaľovaný; korenári však nemali k tomu prostriedkov, aby sa dali maľovať a predsa by dnes pre nás bolo veľmi cenné a zaujímavé, keby sme mali obraz niektorého z nich, ako stojí v sklepe za pultom, alebo ako v nedeľu putuje do kostola. Ich klobúk mal široký okraj a bol neobyčajne vysoký, a často niektorý z mladších predávačov si ho okrášlil pierkom. Vlnená košeľa bola sopnutá preloženým golierom z bieleho plátna, halena, úzko priliehavá, bola zapiatá až cele nahor, cez ňu voľne visel plášť a nohavice končily až v topánkach so širokými zobcami, lebo nenosili punčochy. Za pasom mali nôž a lyžicu, áno i veľký nôž na obranu — toho v tých dobách často používali.

Práve tak šatil sa o sviatkoch starý Anton, jeden z najstarších korenárov v domčekovej ulici, len že nenosil vysoký klobúk, ale čiapku, a pod ňou ešte druhú, malú vlnenú pletenú čiapičku, pravú to nočnú čiapku, ktorej tak privykol, že jej nikdy neodkladal — mal dve tohože druhu a vzoru. Každý maliar by vedel nakresliť jeho podobu; bol vychudlý ani lund, u očí a úst plno vráskov, mal dlhé, kostnaté prsty a šedé, dlhé obočie. Nad ľavým okom splýval chomáč vlasov, čo síce nebolo práve krásné, ale bolo to výborným zvláštnym znamením. Bolo o ňom známo, že je z Brém a predsa vlastne tamodtiaľ nepochádzal, tam býval len jeho pán. On pochádzal z Duryňska, z mesta Eisenachu, hneď pod Vartburkom. O tom pán Anton mnoho nerozprával, tým viac však o tom rozmýšľal.

Starí obchodní sriadenci v tej ulici sa neschádzali často, každý zostal v svojom skliepku, ktorý sa skoro z večera zavrel a potom bolo v celej ulici tma. Len malou tabuľkou z rohoviny predieral sa malý prísvit z podkrovnej komôrky, kde obyčajne v svojej posteli starý pán ležal so svojim nemeckým spevníkom a spieval svoju večnú pieseň. Niekedy pravda tiež dlho do noci bol hore a robil hneď to, hneď ono. Jeho zamestnanie iste nebolo zábavné. Je to horký osud, žiť ako cudzinec v cudzej zemi, kde sa o nás nikto nestará, snáď len ten, komu zavadziame.

Často, keď vonku bola pustá noc a dážď ševelil, bývalo tu dosť nevoľno a pusto. Lampáša ani videť nebolo, okrem jedného, veľmi malého, ktorý bol umiestnený až na konci uličky pod obrazom svätej Panny, namaľovaným na stene. Také večery boly veľmi smutné a veľmi dlhé, keď nič na práci nebolo. Nie je treba denne rozkladať alebo ukladať tovar, robiť vrecúška a čistiť misky váhy; niekedy je tiež treba robiť niečo iného, a to robil tiež pán Anton: plátal si sám svoje jemné plátno a dokonca i na topánky si prišil záplaty. Keď sa konečne vybral spať, nechal si podľa zvyku nočnú čiapku a len ju trochu viac na uši stiahol; ale skoro ju zase vyhrnul, aby sa presvedčil, či dobre svetlo zahasil, ohmatal ho, stisol knôt a potom si zase znova ľahol. Netrvalo to dlho, prevalil sa s boka na bok a zase stiahol čiapku. Často však ho razom napadlo, či tiež dolu v peci uhlie vyhorelo, alebo či ho riadne zadusil. Je možné, že tam zostala malá iskierka, mohla by roznietiť oheň a spôsobiť škodu. A zase vstal, sliezol po rebríku — schody to neboly — a keď prišiel k peci, nebolo v nej iskier a zase sa mohol vrátiť. Často však, sotva bol na polovičnej ceste, nebol si zase istý, či železnú haspru na dverách poriadne zastrčil a či okenice sú dobre zavreté. A potom na svojich tenkých nôžkach zase musel sliezť s rebríka. Bolo mu zima a zuby mu drkotaly, keď si potom zase ľahol do postele, lebo zima sa nás chytí najprudkejšie, keď pozná, že musí ustúpiť. Skryl sa do pokrovca, stiahol nočnú čiapku hlboko do očú a teraz odvrátil svoje myšlienky od obchodu a denných starostí. Ale dobre mu predsa nebolo, lebo teraz sa objavily staré spomienky a rozprestrely pred ním svoje obrazy, a tie bývajú často pripevnené špendlíkmi, ktoré pichajú. „Ach!“ zavoláme, a pichnú až do krvi a spôsobia páľčivú bolesť, až slzy vhŕknu do očú. Tiež starému pánu Antonovi sa tak často viedlo, horké slzy, najčistejšie perly, tiekly mu po lícach. Dopadaly na pokrývku alebo na dlážku a znelo to tak, ako by struna bôľne pukla. Vyvanuly, zaplanuly v jasnom plameni; ale tento mu potom v svojej žiari objavil obraz života, ktorý nikdy nezmiznul z jeho srdca. Keď si potom osušil oči nočnou čiapkou, potlačil slzy i obraz, avšak prameň ich tu bol a zostal, tkvel v jeho srdci. Obrazy sa neobjavovaly tak, ako v skutočnosti po sebe nasledovaly, často sa dostavily len tie najsmutnejšie z nich, tiež vystupovaly iné žiarivé, sladkobôľné, avšak práve tieto vrhaly teraz najtemnejšie tiene.

„Krásne sú bukové lesy Dánska!“ hovorievalo sa, avšak o mnoho krajšie zjavily sa zraku Antonovmu bučiny v okolí Vartburku; mocnejšie a ctihodnejšie zdaly sa mu staré dúbravy okolo pyšného hradu, kde úponkovité rastliny visely cez kamene skalných stien. Sladkejšie voňaly tam kvety jabloní, než v zemi Dánskej. Cítil to a živo to pozoroval: slza mu skanula, zaznela, zasvietila. V jej lesku zreteľne zbadal dve malé deti, chlapca a dievča; hraly sa spolu. Chlapec mal červené líca, plavé, kučeravé vlasy, poctivé, modré oči. Bol to syn bohatého obchodníka, malý Anton — on sám. Dievčatko malo hnedé oči a čierne vlasy, bolo svieže a múdre, bola to Molly, dcéra starostova. Hrali sa s jablkom, triasli ním a počuli, ako jadierka v nútri hrčia. Rozkrojili jablko a každý dostal časť; rozdelili si tiež jadierka a zjedli ich až na jedno, o ktorom dievčatko vyhlásilo, že ho zasadí do zeme.

„Počkaj, uvidíš, čo z toho bude; z toho bude niečo, ani si nepomyslíš, čo, celá jabloň, ale nie hneď.“

A zasadili jadro do kvetináča; oba si pri tom počínali veľmi múdro: chlapec vytlačil prstečkom dierku do hliny, dievča tam vložilo jadierko a obidvaja ho prikryli zemou.

„Ale nesmieš ho hneď zajtra zase vyhrabať a dívať sa, či už má korienky,“ povedala Molly, „to nesmieš! Urobila som to dvakráť na svojich kvetoch, chcela som videť, či rastú. Vtedy som tomu tak nerozumela a kvety mi zomrely, zvädly.“

Kvetináč zostal u Antona, a po celú zimu sa naň každého rána díval, ale videl vždy len čiernu zem. Potom prišla jar, slnko zase teplo zažiarilo a z kvetináča vykľúčily dva zelené listy.

„To som ja a Molly!“ riekol Anton, „to je krásne, utešené!“

Skoro na to sa objavil tretí lístok, koho ten znamenal? A zase prišiel nový a zase nový. Každým dňom, každým týždňom bola rastlinka väčšia a konečne vyhnala v strom. To všetko sa zrkadlilo teraz v jedinej slze, ktorá bola stisnutá a zmizla. Ale mohla z toho prameňa zase vyplynúť, zo srdca starého pána Antona.

Blízko mesta Eisenachu tiahne sa dlhá reťaz skalistých hôr; medzi nimi vyčnieva jedna okrúhla, kuželovitá, na ktorej nie sú ani stromy, ani tráva; menuje sa hora Venušina. Býva v nej pani Venuša, bohyňa z pohanských dôb, ktorá sa v tých dobách menovala pani Holle; to vedelo a ešte vie každé eisenachské dieťa. Tá k sebe získala a zlákala šľachetného rytiera Tannhäusera, básnika lásky z kruhu spevcov na Vartburku.

Často stáli Molly s Antonom pri hore a ona raz riekla: „Odvážil by si sa zaklopať a riecť: Pani Holle! Pani Holle! Otvor, je tu Tannhäuser!“ Ale Anton sa toho neodvážil. Molly sa odvážila, ale len slová: „Pani Holle! Pani Holle!“ riekla hlasne a zreteľne, ostatné zašoptala do vetru tak nejasne, že si bol Anton istý, že vlastne nič neriekla. A vyzerala pri tom taká smelá, ako keď ho niekedy s cudzími dievčatmi zastihla v záhrade, a všetky ho chcely bozkať len preto, že vedely, že sa nechce dať pobozkať a bije okolo seba; len ona sa odvážila ho pobozkať.

„Ja ho smiem bozkať!“ povedala pyšne a chytila ho okolo krku. V tomto smere bola márnivá a Anton si na to zvykol a nič si pri tom nemyslel. Aká bola rozkošná a aká smelá! Pani Holle v hore tiež vraj bola krásna, ale hovorilo sa, že jej krása je hriešne svodná, zlá. Najväčšia krása je vraj tá, akou sa skveje svätá Alžbeta, patronka zeme, zbožná kňažná durynská, povesti a legendy o jej dobrodeniach okrášlily tu tak mnohé miesto. V káplnke bol zavesený jej obraz, obklopený striebornými lampami; Molly sa jej však nepodobala.

Jabloň, ktorú deti zasadily, rástla rok za rokom. Vyrástla tak, že bolo treba zasadiť ju do záhrady, do voľného vzduchu, kde rosa padala, slnko hrialo a strom nabýval síl, aby mohol vzdorovať zime. A keď prestál krutú zimu, vypučal v kvety, ako by tým svoju radosť prejavoval. Na jaseň mal dve jablká pre Molly a Antona; menej jabĺk nebolo by bývalo dobré.

Strom veselo vyrazil do výšky a Molly s ním závodila, bola svieža ako jabloňový kvet. Ale dlho sa jeho oči nemaly radovať z toho kvetu! Všetko sa strieda, všetko sa mení, všetko raz pominie! Mollin otec opustil starý domov a Molly šla s ním ďaleko, ďaleko. Dnes, vlakom, je tá cesta len niekoľko hodín, ale vtedy bolo treba viac než deň a noc, dostať sa tak ďaleko na východ z Eisenachu, až na hranice Durynska, dostať sa až do mesta, ktoré ešte dnes sa volá Výmar.

A Molly plakala a Anton plakal; — — — všetky tie slzy sa slúčily v jedinú slzu, ktorá zažiarila ružovým, skvelým svetlom radosti. Molly mu vyznala, že ho má radšej, než všetky krásy Výmaru.

Minul rok, minuly dva roky, tri roky a v tejto dobe prišly dva listy; jeden priviezol vozár a druhý bol sverený akémusi pocestnému. Cesta, ktorú listy vykonaly, bola veľmi dlhá a ťažká, viedla rozličnými mestami a dedinami.

Ako často počuli Anton a Molly spolu príbeh o Tristanu a Izolde, ako často si Anton v tom páru predstavoval Molly a seba, ačkoľvek meno Tristanovo znamenalo, že vyrástol v smútku. To sa na Antona nehodilo, a tiež by sa nikdy nebol spriatelil s myšlienkou, že „ona naň zabudla!“ Ale Izolda tiež nezabudla na priateľa srdca svojho a keď obidvaja zomreli a po stranách pri kostole boli pochovaní, prerástly lipy na ich hroboch strechu chrámovú a spojily svoje kvitnúce koruny. To sa zdalo Antonovi veľmi krásné a predsa veľmi smutné. Ale s ním a s Molly to nemohlo tak smútno dopadnúť a preto si pískal pieseň lásky, Valtra z Vogelheide:

„Pod lipou, tam na lúkach!“

A zvlášte krásne v tom znelo:

„Pod lesíkom v údolí, holaholalala!
sladko slávik šveholí!“

Túto piesničku mal neprestajne na jazyku, spieval a pískal si ju v mesačných nociach, keď sa chcel dostať do Výmaru a navštíviť Molly. Chcel prísť nečakaný a tiež neočakávano prišiel.

Prijali ho veľmi prívetivo, na privítanú mu podali pohár plný drahého vína, veselá spoločnosť, vybraná spoločnosť ho obklopila, útulná izba a mäkké lôžko bolo prichystané a predsa všetko bolo iné, než si myslel a než o tom sníval. Nerozumel sebe, nerozumel ostatným, ale my tomu lepšie môžeme rozumeť. Možno byť v dome, v rodine, a predsa tam nie sme ako doma; rozprávame si, ako vo vlaku, známe sa, ako z vlaku; jeden druhému zavadzia, prajeme si byť preč, alebo aby náš sused išiel do paroma. Takého niečo cítil Anton.

„Ja som poctivé dievča,“ riekla mu Molly, „poviem ti to sama. Mnoho sa zmenilo od tých dôb, ktoré sme strávili v detských hrách; v nútri i vonku všetko podľahlo zmenám. Zvyk a vôľa nemajú moci nad naším srdcom. Antonko, nerada by som, aby si na mňa spomínal v zlom, teraz, keď tak skoro odídem odtiaľ ďaleko — ver mi, vždy ťa verne zachovám v pamäti, však tiež ti pravdu povedám, keď ti vyzradím, že som ťa nikdy neľúbila tak, ako teraz viem, že iného celou dušou možno ľúbiť! — Do toho sa musíš vpraviť! — Buď s Bohom, Anton!“

A Anton tiež dal „s Bohom!“ ani slza mu do očú nevstúpila, ale cítil, že jeho láska k Molly zmizla z jeho srdca, žeravé i mrazivé železo rovnako nám drásajú kožu s retov, keď ho pobozkáme a on bozkal rovnako mocne v láske i v nenávisti.

Ani celého dňa nepotreboval Anton na návrat do Eisenachu, ale kôň, na ktorom šiel, bol strhaný.

„Čo je na tom!“ volal, „ja som tiež strhaný a zničený a zničím všetko, čo by ma na ňu pripomínalo, tiež teba, pani Holle, pani Venuša, žena pohanská! Jabloň vyvrátim i s koreňom. Nikdy už nesmie kvitnúť, nikdy už nesmie na nej ovocie dozreť!“

Ale strom nevyvrátil, svoje vlastné sily podkopal a v horúčke sa zmietal na lôžku. V čom, kde bola preňho pomoc? A tu sa dostavil liek, ktorý ho vedel vyliečiť, najtrpkejší, aký bolo možné najsť, ktorý zoslabnuté telo a vyčerpanú dušu zase priviedol k životu: Antonov otec nebol už bohatým obchodníkom. Ťažká doba, doba zkúšky stála pri dverách, prišla pohroma; ako veľké vlny bila v dom, ktorý bol raz tak bohatý. Otec zchudobnel, vyšiel na mizinu, starosť a nešťastie ho ochromily. I bolo Antonovi mysleť na iné veci než na strasť svojej lásky a na svoj hnev na Molly. Bolo mu nahrádzať v dome otca i matku, riadiť, pomáhať, byť naporúdzi a potom v ďaleký svet sa vydať, za chlebom.

Dostal sa až do Brém, naučil sa znať núdzu a ťažké dni, čím myseľ stvrdne alebo zmäkne, často až príliš zmäkne. Aký ten svet a tí ľudia boli v skutočnosti cele iní, než si to Anton v svojej mladosti predstavoval! Čím mu teraz boly piesne o láske? Nič, len hluché slová. Tak si myslel niekedy, ale inokedy zase prechvievaly ho tieto sladké spevy, dušou mu zunela sladká hudba a potom zase bol pobožnejší.

„Čo Boh činí, dobre činí!“ riekol si potom, „dobre tak bolo, že Boh srdce Molly ku mne nepriputnal; kam by to bolo viedlo, keď sa karta teraz tak zle obrátila. Odvrátila sa odo mňa, že znala alebo predvídala nastávajúci obrat osudu. Boh bol ku mne milostivý, je to tak najlepšie, ako sa to stalo. Všetko sa deje len z múdrej vôle Božej! Ona za to nemohla a ja som sa na ňu tak rozhneval!“

A prešly roky, otec Antonov zomrel, cudzí ľudia bývali v jeho rodnom dome. Jeho bohatý predstavený ho poslal na obchodné cesty a na týchto prišiel i do svojho rodného mesta Eisenachu. Starý Vartburk tu stál ešte cele nezmenený vysoko na skalnom končiari, so skamenelými podobami mnícha a mníšky. Mocné duby obkľúčovaly všetko starými obrysmi, tak ako za jeho detstva. Lysá hora Venušina len neznateľne sa odrážala v údolí svojim šedkastým zabarvením. Rád by bol zavolal: „Pani Holle! Pani Holle! otvor mi horu, zostanem aspoň na pôde domoviny!“

Bola to hriešna myšlienka a on sa pobožne prekrižoval. V tom zaspieval vtáčik blízko v krovine a stará pieseň ľúbostná zase sa prebudila v jeho pamäti:

„Pod lesíkom v údolí,
sladko slávik šveholí!“
holaholalala!

Také sladké spomienky zase vyvstaly v jeho duši, v slzách zase všetko prežil. Rodný dom jeho stál zase ako prv, ale záhrada bola čiastočne pozmenená. Poľná cesta viedla jedným kútom záhrady a jabloň, ktorej neznivočil, stála tu ešte, ale už nie v sade, bola na druhej strane cesty. Slnko žiarilo na ňu práve tak, ako pred rokami, rosa ju osviežovala ako kedysi, mala bohaté ovocie, konáre sa skláňaly až na zem.

„Tá rastie!“ riekol, „ona môže!“

Ale jeden z veľkých konárov bol nalomený, akési zlé ruky ho poškodily — veď stojí pri ceste!

„Trhajú jej kvety, nepoďakujúc sa, kradnú jej ovocie a lámu jej konáre. Tu by sa dalo povedať, keby sme o stromoch mohli hovoriť ako o ľuďoch: nepredvídalo sa pri tvojej kolíske, že tu tak budeš stáť. Tvoj život počal tak krásne — a čo z neho teraz zostalo? Si opustená a zabudnutá, strom u záhrady, vedľa poľa, pri ceste. Stojí tu bez ochrany, otriasaný, otrhávaný, s polámanými konármi. Neuschne preto síce, avšak časom bude vždy menej a menej kvetov, ovocie prestane a potom — ba, potom bude po všetkom!“

Na to myslel Anton tam pod stromom, na to myslel mnohú noc v osamelej komôrke svojho dreveného domku v cudzej zemi, v domčekovej ulici v Kodani, kam ho jeho bohatý pán, brémsky kupec, poslal s podmienkou, že sa neožení.

„Ženiť sa — hahaha!“ zasmial sa tak hlasne a akosi podivne.

Zima skoro nastala, mrzlo len to prašťalo a vonku bola suchá fujavica, tak že každý, kto len mohol, zostal doma pri peci. Preto sa tiež stalo, že susedia Antonovi nespozorovali, že jeho sklep po dva dni nebol otvorený a on sám že sa ani neukázal. Kto by za takého času vychádzal, keby to nemuselo byť!

Boly smutné, tmavé dni a v sklepe, ktorého okenné tabule neboly sklenené, panoval len súmrak, potom šero a potom tma ako v noci. Starý pán Anton po dva dni neopustil lôžko, nemal k tomu už síl. Krutú nepohodu už dávno cítil v svojich údoch. Opustený ležal tu starý ten mládenec a nemohol si pomôcť, sotva že mohol k ústam podvihnúť krčah s vodou, ktorý si postavil vedľa seba, a konečne bola voda vypitá do poslednej kvapky. Nebola to horúčka, nebola to choroba — staroba to bola, čo ho trápilo. Tam hore, kde ležal, panovala okolo neho vždy noc. Malý pavúčik, ktorého nemohol videť, snoval nad ním spokojne a čulo svoju sieť ako by tu aspoň nový, smútočný závoj mal zaviať, keby starčekovi oči zapadly!

Aký dlhý a ospalý bol ten čas! Sĺz nemal, ani bolestí; Molly nežila už v jeho myšlienkach. Cítil, že svet a jeho život nemá už s ním nič spoločného, že je už stranou všetkého. Veď si naň nikto ani nespomenul. V jednej chvíli sa mu zdalo, ako by mal hlad a bol smädný — áno, cítil to! Ale nikto ho neprišiel osviežiť, nikto neprichádzal. Spomenul si na tých, ktorí už odišli, spomenul si, ako svätá Alžbeta, keď ešte bývala na tomto svete, ona, tá svätica jeho domoviny a jeho detstva, šľachetná vojvodkyňa durynská, pani vznešená, i do najchudobnejších kútikov sostupovala a prinášala chorým útechu a osvieženie. V jasnom lesku vznášaly sa jej šľachetné činy pred jeho dušou. Spomínal na to, ako prichádzala k trpiacim a hovorila k nim slová útechy, ako rany úbožiakom vymývala a hladným pokrmy prinášala, hoci jej prísny manžel sa preto na ňu hneval. Spomínal si na povesť, ako šla kedysi s košom plným vína a zrazu jej manžel, ktorý striehol na každý jej krok, na ňu vystúpil a spýtal sa, čo to nesie? Naľakaná odvetila, že sú to ruže, ktoré v záhrade natrhala, a keď on potom podozrivo strhol pokrývku s koša — na spásu zbožnej ženy sa stal zázrak a víno a chlieb a všetko, čo v koši bolo, zmenilo sa na ruže.

Tak žila tá svätá v duši Antonovej, tak vznášala sa stelesnená pred jeho slabým zrakom, pri jeho posteli v neútulnej, drevenej búde v ulici domčekovej. Obnažil hlavu, hľadel do jej láskavých očú a všetko dookola bolo zaliate jasom a ružami a tieto šírily celou komôrkou takú ľúbeznú vôňu! Zrazu prenikla k nemu sladká vôňa jabloňová; videl, ako kvitnúca jabloň nad ním skláňa svoje konáre, bola to tá istá, ktorú Molly a on ako malé jadierko zasadili.

Strom striasol svoje vonné kvietky na jeho horúce čelo a ochládzal ho. Padaly na jeho prahnúce rety a bolo mu, ako by chlieb a silné víno ho osviežily. A bolo mu tak voľno, úprimne sa tešil na spokojný spánok.

„Teraz spím!“ zašoptal tíško; „spánok mi prospeje, zajtra budem zase zdravý a na nohách! Prekrásne! Jabloň, láskou vypestovanú, vidím v plnej kráse!“

A spal.

Deň na to, bol to už tretí deň, čo sklep bol zavretý, sneh už tak husto nepadal a súsedia pátrali po starom pánu Antonovi, ktorý ešte vždy sa neukazoval. Ležal tam natiahnutý, mrtvý, tisnúc rukou svoju starú nočnú čiapku. Nedali mu ju do rakvi, veď mal ešte jednu čistú, bielu.

Kde boly teraz slzy, ktoré vyplakal? Kde boly tie perly? Zostaly v nočnej čiapke — keď sú pravé, nedajú sa vyprať — s čiapkou boly uschované a zabudnuté. Staré myšlienky, staré sny, všetky zostaly ešte v korenárovej čiapočke. Len si jej nežiadaj! Rozpálila by tvoje čelo, uviedla by krv v rýchlejší chod, priniesla by ti také sny, ako by boly skutočnosťou. Zkúsil to hneď prvý, ktorý si ju nasadil a bolo to predsa o pol storočia pozdejšie a bol to sám pán mešťanosta! Sedel so svojou manželkou a jedenástimi deťmi v bezpečnom úkryte medzi svojimi štyrmi stenami. Avšak hneď sa mu zdalo o nešťastnej láske, úpadku a o starostiach o výživu.

„Hu! Ako tá nočná čiapka hreje!“ zvolal a strhol ju a pri tom skanula tu perla a po nej druhá perla; svietily a vydaly zvláštny zvuk. „To je pakostnica, lámka!“ riekol mešťanosta, „pred očami sa mi robia mžiky!“

Boly to slzy, o pol storočia pred tým vyplakané, vyplakané pánom Antonom z Eisenachu.

Ktokoľvek pozdejšie čiapku si nasadil, pravidelne mal sny a videnia, ktoré jeho život menily v život pána Antona. Bola z toho celá pohádka, ba, bolo ich mnoho, ale nech ich rozpráva ktosi druhý. My sme rozprávali prvú a končíme so slovami: Nežiadaj sebe nikdy korenárovej nočnej čiapky!