O dieťati v hrobe

Bol smútok v dome — bol smútok v srdciach, zomrelo najmladšie dieťa, štyriročný chlapec, jediný syn, potešenie rodičov a nádeja budúcnosti. Mali síce ešte dve dcérky, staršia z nich mala byť toho roku birmovaná, boly to dve veľmi milé dievčatá, avšak ztratené dieťa je vždy najdrahšie a toto bolo najmladšie a bol to syn! Bola to ťažká zkúška. Sestry trúchlily a žialily, ako mladé srdcia vedia žialiť, dojaté najmä bôľom rodičov; otec bol smutný, avšak matka bola ťažkou ztratou zúfalá a bez útechy. Dňom i nocou bola na nohách, ošetrovala choré dieťa, brala ho na ruku a nosila. Cítila u poznávala, že to bola časť jej vlastnej bytnosti. Ani si to nemohla predstaviť, že je mrtvé, že má byť vložené do rakve a sovreté stenami hrobu. Domnievala sa, že Boh nemôže jej to dieťa odňať a keď sa tak predsa stalo a vec bola istá, riekla matka v zúfalom žiali:

„Boh o tom nevedel, má na tomto svete neciteľných sluhov, konajúcich, ako na im zapáči, neslyšiacich na vrúcnu modlitbu matkinu.“

Ztratila dôveru v Boha a s tým súčasne sa jej zmocnily ťažké myšlienky, myšlienky na smrť, strach pred večnou smrťou, strach, že sa človek premení v prach a popoľ a tým že sa všetko skončí. A takto smýšľajúc, nemala ničoho, k čomu by sa jej duša upiala, klesla v bezdno strašnej zúfalosti.

V hodinách najťažších už ani plakať nemohla. Nemyslela na svoje mladé dcérky; slzy manželove kanuly jej na čelo a ona sa na neho ani nepozrela; jej myšlienky predlievaly pri mrtvom dieťati a každý jej dych mal jedine ten cieľ, vyvolať spomienku na jej dieťa, na jeho nevinné zažvatlanie.

Nastal deň pohrabu; nespala pred tým ani jednej noci; zrána ju premohla únava a zaspala na krátko. Zatiaľ bola rakva odnesená do odľahlej izby a víko bolo pribité tak, aby nepočula údery kladív.

Keď sa prebudila, vstala a chcela videť svoje dieťa; lež manžel jej riekol so slzami v očiach: „Pribili sme už víko, muselo to byť!“

„Keď Boh je ku mne taký nemilosrdný,“ zavolala matka s horkosťou, „prečo by ľudia mali byť ku mne lepší!“ a začala usedavo plakať.

Rakva bola odnesená, aby mohla byť pochovaná, bezútešná matka sedela u svojich dcér, dívala sa na ne, bez toho, aby ich videla, myšlienky jej sa vôbec nezaoberaly v ničom so zbývajúcou jej rodinou; oddávala sa svojmu smútku a tento ňou šmýkal, ako more loďou, ztrativšou veslo i veslára. Tak minul deň pohrabu a po ňom viac dní v rovnakom, jednotvárnom, ťažkom bôli. Ostatní pozorovali ju so slzami v očiach a smutnými pohľadmi; nepočula ich útešných slov, čo by jej konečne mohli hovoriť, keď sami boli smutní a zarmútení.

Zdalo sa, že nemá už spánku, a len tento jej mohol byť najlepším priateľom, posilniť jej telo a v dušu jej zase privolať mier a kľud. Ale primali ju aspoň k tomu, že sa položila do postele a ležala tíško, ako by spala. Raz v noci počul jej manžel hlboké výdychy a preto sa domnieval s určitosťou, že našla konečne pokoj a osvieženie, preto sopnul ruky, pomodlil sa a skoro zaspal zdravým, pevným spánkom. Preto nespozoroval, že sa dvihla, obliekla sa a potom tíško opustila dom, aby sa dostala tam, kde dňom i nocou dlely jej myšlienky, ku hrobu, ktorý uzavieral jej dieťa. Šla záhradou, vyšla na šíre polia, ktorými viedol chodníčok okolo mesta na hrobitov; nikto ju nevidel a tiež ona nikoho nevidela.

Bola krásna, hviezdnatá noc, vzduch bol ešte vlahý a mierny, bolo to v septembri. Vošla na hrobitov a kráčala k hrobčeku, ktorý vyzeral ako jediná, veľká, vonná kytica. Posadila sa a sklonila hlavu na hrob, ako by vysokou vrstvou hliny chcela uvideť svojho milého chlapca, na ktorého úsmevy tak rada si spomínala. Na utešený výraz jeho očí, aký mal ešte i v chorobe, na ten nebolo možné zabudnúť. Aký výmluvný bol ten jeho pohľad, keď sa nad ním skláňala a keď uchytila jeho mäkkú rúčku, ktorú sám už nemohol podvihnúť. Ako pri jeho posteli, tak sedela teraz pri jeho hrobe; avšak tu sa uvoľnil prúd sĺz, padajúcich na hrob.

„Ty chceš dolu k svojmu dieťaťu!“ zaznel zrazu hlas práve vedľa nej; znel jasno a hlboko, znel jej priamo do srdca. A pred sebou videla muža zahaleného v dlhý smútočný plášť, ktorý kapucu mal shrnutú cez hlavu. Avšak ona pozrela mu pod ňu do tvári, do jeho prísnych, avšak predsa dôveru budiacich čŕt, oči jeho sa lisly, ako keby bol mladý.

„Dolu k môjmu dieťaťu!“ opakovala a znela v tom úpenlivá prosba zúfania.

„Odvážiš sa za mnou?“ pýtal sa muž. „Som Smrť!“

Ona prisvedčila. Zrazu sa jej zdalo, ako by všetky hviezdy nad ňou zažiarily mesačnou skvelosťou, videla pestrú, barevnú nádheru kvetov na hrobe, povrch zemský zvoľna povoľoval ako vznášajúci sa háv, matka klesala a postava rozprestrela okolo nej svoj plášť. Nastala noc, noc smrti; matka klesala hlbšie, než dosiahne rýľ hrobníkov, hrobitov sa rozprestieral ticho nad jej hlavou.

Záhyb plášťa povolil; stála v rozsiahlej sieni, veľkej a útulnej. Šero všade panovalo, ale pred ňou stálo a v tej chvíli hneď sa k nej privinulo jej dieťa. Usmievalo sa na ňu a žiarilo krásou, väčšou než prv. Matka skríkla — nebolo však počuť, lebo hneď pri nej a hneď zase opodiaľ a hneď zase zblízka zaznievala prekrásna hudba. Nikdy pred tým nepočula matka hudby tak krásnej; zaznievaly za hustou, ako noc čiernou oponou, ktorá túto sieň delila od nekonečných krajín večnosti.

„Sladká, drahá mamička!“ vravelo jej dieťa. Bol to známy, milovaný hlas; a bozky sa hrnuly jeden za druhým v nebeskej blaženosti. Dieťa ukázalo na tmavú oponu.

„Tak krásne predsa nie je na zemi! Vidíš, mamička, vidíš všetkých? Aké je to blaženstvo!“

Avšak matka nič nevidela, ani tam, kam dieťa ukazovalo, nič, než tmavú noc; dívala sa zrakom pozemským, nevidela tak, ako dieťa, ktoré Boh k sebe povolal. Počula zvuky a hlasy, nie však slová.

„Musím teraz leteť, mamička!“ povedalo dieťa, „musím leteť so všetkými ostatnými veselými deťmi priamo k dobrému Pánu Bohu. Ja by som tak rád išiel, ale keď ty plačeš, ako teraz, nemôžem sa od teba odtrhnúť, a ja by som tak rád išiel! Či nesmiem? Ty predsa prídeš za krátko sem ku mne, zlatá mamička!“

„Ach, zostaň, len zostaň!“ odvetila, „len ešte chvíľku! Len raz sa chcem ešte na teba podívať, pobozkať ťa, pohladkať!“

A bozkala ho a tisla na prsá. Zrazu zaznelo shora jej meno. Zvuky tie boly plné žiaľu. Čo to bolo?

„Čuješ?“ pýtalo sa dieťa. „To otecko ťa volá!“

A zase po niekoľkých chvíľach ozvaly sa hlboké vzdychy, ako by plačúcich detí.

„To sú moje sestričky!“ povedalo dieťa. „Mamička, či ty si ich zabudla?“

A tu si matka spomenula na pozostalých, zmocnila sa jej nevýslovná úzkosť, dívala sa a videla pred sebou vznášať sa vždy nové postavy, z ktorých niektoré myslela, že poznáva. Vznášaly sa sieňou smrti k tmavej opone a za to zmizly. Či sa objaví i jej manžel a jej dcéry? Nie, ich volanie, ich vzdychy dosiaľ zaznievajú shora; skoro by pre mŕtveho bola zabudla na živých.

„Mamička, teraz znejú zvony nebeského kráľovstva!“ povedalo dieťa. „Mamička, teraz vychádza slnko!“

I k nej preniknul prúd oslňujúceho svetla; — dieťa zmizlo a ona cítila sa byť vynášaná nahor. — Pocítila chlad, podvihla hlavu a videla, že leží na hrobe svojho synka. Ale Boh snom podporou bol jej krokov, svetlom jej rozumu, klesla na kolená a modlila sa:

„Odpusť mi Pane, Bože môj, že som chcela nesmrteľnú dušu zadržať v jej lete a že som zabudla na povinnosti, ktoré si mi uložil k živým!“ Pri týchto slovách sa znateľne uľahčilo jej srdcu. V tom vyšlo slnko, malý vtáčik jej zaspieval nad hlavou a kostolné zvony zvaly k rannej modlitbe. Všade bolo posvätné ticho, ako v jej srdci! Poznala zase svojho Boha, poznala svoje povinnosti a roztúžená ponáhľala sa domov. Sklonila sa k svojmu manželovi, jej vrelé bozky ho prebudily a hovorila k nemu slovami, tryskajúcimi z hĺbky srdca; bola zase silná a shovievavá, ako len žena vie byť, a sama teraz bola mužovi bohatým zdrojom útechy.

„Čo Boh činí, dobre činí!“

A muž sa jej pýtal: „Kde si nadobudla zrazu toľko síl, kto utešil tvoje srdce?“

Pobozkala ho a pobozkala i svoje dve dcérky.

„Udelil mi to Boh, a moje dieťa v hrobčeku.“