Ružový škriatok

Uprostred záhrady rástol ružový ker, plný ruží. V jednej z nich, v najkrajšej zo všetkých, býval škriatok; bol taký malunký, že ho ľudské oko ani nemohlo zbadať. Za každým ružovým lístkom mal svoju spálňu. Bol tak dobre vychovaný a tak krásny, ako deti bývajú, a s ramien mu siahaly krýdla až k nohám. Ó, aká vôňa naplňovala jeho izby a aké čisté a krásne boly ich steny! Veď to boly jemné, bledé lístky ruží.

Celý deň sa veselil v teplom svite slnečnom a lietal s kvetu na kvet, tancoval na krýdlach letiaceho motýľa a počítal, koľko by musel zrobiť krokov, keby chcel prejsť všetky chodníčky a cestičky v lipovom liste. Čo my menujeme na liste žilkami, považoval on za cesty a chodníčky. Ba, boly to preň cesty priamo nezmerné, lebo slnko zapadlo skôr, než došiel k svojmu cieľu. Bezpochyby, že sa na svoje putovanie vydal veľmi neskoro.

Teraz už nastal chlad, padala rosa a dvihal sa vietor. Bolo najlepšie vrátiť sa domov. Ponáhľal sa, ako mohol, avšak ruža sa zavrela — nemohol sa dostať do nútra — ani jediná ruža nezostala rozvitá. Ubohý malý škriatok sa veľmi naľakal. Nikdy dosiaľ ešte nestrávil noc vonku, vždy sladko driemal za teplými lístkami ružovými. Ach, to bude jeho smrť!

Na druhej strane záhrady bola, ako dobre vedel, besiedka, porástla krásnou jerišskou ružou. Jej kvety sa podobaly veľkým, pestro maľovaným rohom; do niektorej z nich zamýšľal vklznúť a vyspať sa tam do rána.

Letel tam. Čuj, v besiedke boli dvaja ľudia; mladý, pekný muž a prekrásne dievča sedeli vedľa sebe a želali si, aby tento okamih trval večne. Mali sa veľmi radi; radšej, než najlepšie dieťa miluje svojich rodičov.

„A predsa sa musíme rozlúčiť,“ riekol mladý muž, „tvoj brat nepraje našej láske. Preto musím ja odísť za jeho rozkazom ďaleko cez hory a doly! S Bohom, moje sladké dievča, lebo moja si a moja zostaneš!“

Potom sa pobozkali a mladé dievča plakalo a darovalo mu ružu. Avšak prv, než mu ju podala, vdýchla na ňu bozk, tak oddaný a vrúci, že sa kvet roztvoril. Malý škriatok hneď do nej vletel a oprel si hlávku o jej jemné, vonné steny. Nepozorovano sa takto stal svedkom nežnej rozlúčky a cítil, že ruža bola umiestnená na mladíkovej hrudi. Ó, ako mu srdce bilo! Mladý škriatok ani nemohol zaspať, ako srdce búchalo!

Avšak ruža nespočívala mu dlho na hrudi; mladý muž ju vzal a pobozkal ju, a bozkal ju neprestajne, kráčajúc sám tmavým lesom, a bozkal ju tak často a tak pevne ju tisol na pery, že mladý škriatok sa bál, že ho rozgniavi. Cítil to i cez lístky, ako mladíkove pery boly horúce, ako planuly a ruža sa rozvila, ako v poludňajšom slnku.

Zrazu prišiel iný muž, zamračený a plný zášti a nenávisti. Bol to brat onoho mladého dievčaťa. Vytiahol nôž, dlhý a ostrý, a zatiaľ čo mladík tisol ružu na svoje vrelé pery, zlý muž ho prebodnul, hlavu mu odrezal a pochoval i s telom pod lipou do mäkkej prsti.

„Teraz zmizol a je zabudnutý,“ pomyslel si zlý brat; „ten sa už nevráti. Nech si ide na ďalekú cestu cez hory a vrchy a vody, tam ľahko môže prísť o život, a to sa mu veru i tak stalo. Nevráti sa a mňa sa sestra nikdy nesmie po ňom pýtať.“

Potom nahrabal nohou suchého listia na rozrytú zem a šiel temnou nocou zase k domovu. Ale nešiel sám, ako sa domnieval; sprevádzal ho malý škriatok. Sedel v suchom, svinutom liste lipovom, ktorý zlému mužovi pri jeho strašnom čine sa sniesol s lipy do vlasov. A pretože si muž zase potom nasadil klobúk, bola tam taká tma, že sa škriatok celý chvel a triasol strachom i hnevom nad tým zlým činom.

Len na svite sa ten zlý človek dostal domov. Odložil klobúk a šiel do spálne svojej sestry. Tam ležalo to krásne dievča v plnom rozkvete a snívalo sa mu o tom, ktorého tak ľúbila a o ktorom sa domnievala, že putuje cez hory a lesy. Zlý brat sa nad ňu naklonil a pri tom sa smial tak výsmešne a posupne, ako len diabol sa smiať vie. Pri tom spadol mu zvädlý list z jeho vlasov na prikrývku; on však toho nespozoroval a šiel, aby sa do rána ešte trochu vyspal. Avšak škriatok vyletel zo zvädlého listu, pritúlil sa k uchu spiaceho dievčaťa a rozprával mu, ako sen, o strašnej vražde, popísal mu miesto, kde jej brat ho zabil a mrtvolu jeho pochoval, rozprával o kvitnúcom strome lipovom hneď vedľa a dodal: „Aby si nemyslela, že to všetko, čo ti túto rozprávam, je len púhy sen, najdeš na svojom lôžku zvädlý list!“ — A ona ho našla, keď sa prebudila.

Ako usedavo plakala, a predsa sa nikomu nesmela sveriť so svojím žiaľom. Okno zostalo po celý deň otvorené, tak že sa malý škriatok ľahko mohol dostať k ružiam a ostatným kvetom, avšak nebol v stave, aby zarmútenú dievku opustil. Na okne stál trs mesačných ruží; v jednej z nich sa usadil a odtiaľ úbohú pozoroval. Jej brat prišiel k nej niekoľkokráť do izby, hneď bol veselý, hneď zase mrzutý, avšak ona ani slovíčkom sa neodvážila zmieniť sa o svojom žiale.

Keď nastala noc, vykradla sa z domu, vyhľadala v lese miesto, kde stála lipa, odhrabala listie zo zeme, kopala tam a skoro našla zavraždeného. Horko plakala a prosila Boha, aby ju tiež skoro k sebe povolal.

Rada by bola vzala mrtvolu k sebe domov, avšak to nebolo možné. Vzala tedy aspoň bledú hlavu so zapadlými očami, pobozkala chladné ústa a vytriasla zem z jej krásnych kučeravých vlasov. „Ty zostaneš moja!“ riekla a keď bola mrtvé telo uložila do zeme a do listia, vzala hlavu a vetvičku jasmínu kvitnúceho v lese, tam, kde jej miláčok bol zabitý, a odniesla domov.

Vrátivší sa do svojej izby, vyhľadala najväčší kvetináč. Tam položila hlavu nebohého, zasypala ju zemou a zasadila onu sneť jasmínovú.

„S Bohom! S Bohom!“ zašepkal mladý škriatok. Nemohol sa dlhšie dívať na jej trúchlenie a odletel k svojej ruži do záhrady. Avšak tá už zatiaľ odkvitla; na zelenom kriaku viselo niekoľko bledých lístkov.

„Ako skoro pominie všetka krása a všetko dobro!“ vzdýchol si škriatok. Konečne zase našiel ružu a za jej jemnými, vonnými lístkami si našiel nový domov.

Každého rána zaletel k oknu úbohej dievky, ktorá vždy plačúc stála pri kvetináči. Jej trpké slzy padaly na vetvičku jasmínovú, a čím viac sama bledla, tým sviežejšia bola ratolesť. Výhonok sa objavoval za výhonkom, malé, biele púčky sa rozvíjaly v kvety, ktoré pokrývala bozkami. Avšak zlý brat ju hrešil a pýtal sa jej, či má zdravý rozum. Nevedel, čie oči tam zapadly a čie pery sa tam menily v prach. Sklonila hlávku nad jasmínom a malý škriatok ju tam našiel spiacu. I podkradol sa jej k uchu a rozprával jej o onom večeru v besiedke, o vôni ruží, o láske víl a škriatkov. Tak sladko snívala a vo sne jej prchal život. Tichá smrť sa k nej sklonila, a ona sa ponáhľala do neba za tým, ktorého tak ľúbila.

A kvety jasmínové roztvorily svoje biele, veľké kalichy; voňaly zázračne sladko; nemohly ináč nebohú oplakávať.

Avšak zlému bratovi sa páčil krásny, kvitnúci ker, prisvojil si ho ako svoje dedictvo a postavil ho do svojej spálne hneď k svojej posteli, lebo bola radosť sa naň dívať a jeho vôňa bola sladká a príjemná. Malý ružový škriatok ho nasledoval a poletoval od kvetu ku kvetu. V každom bývala nežná bytnosť a týmto rozprával o zavraždenom mladom mužovi, ktorého hlava sa rozpadla v zemi, rozprával o zlom bratovi a úbohej sestre.

„My to vieme!“ vravely bytnosti vo všetkých kvetoch, „my to vieme. Či sme nevyrástly z očú a pier zavraždeného?“ a podivne pri tom pokyvovaly hlavami.

Ružový škriatok nevedel pochopiť ich zdanlivý kľud a vzletel k včielkam, sbierajúcim med, rozprával im príbeh o zlom bratovi, a včely podaly o tom zprávu svojej kráľovnej, ktorá rozkázala, aby nasledujúceho rána vraha usmrtily.

Avšak v noci pred tým — bola to prvá noc po smrti sestrinej — keď brat spal na svojej posteli hneď pri vonnom kvete jasmínovom, otvorily sa všetky kalichy. Neviditeľné, avšak so všetkými hrotmi vystúpily duše kvetov, usadily sa najprv pri jeho ušiach a rozprávaly mu hrozné sny. A potom sa vrhly na jeho rty a zabodly svoje jedovaté hroty v jeho jazyk. „Teraz sme mrtvého pomstily!“ vravely a uchýlily sa zase v biele kvety jasmínu.

Keď nastalo ráno a okno spálne bolo zrazu otvorené, priletel ružový škriatok s kráľovnou včiel a celým rojom, chcúc ho usmrtiť.

On však už bol mrtvý. Pri posteli stáli ľudia, tvrdiac: „Vôňa jasmínu ho usmrtila.“

Teraz len pochopil ružový škriatok pomstu kvetov a rozprával to kráľovnej včiel, a táto bzučala s celým svojim rojom okolo jasmínu. Nebolo možné včely odohnať. Vzal tedy jeden muž jasmín, aby ho odniesol, avšak jedna z včiel ho bodla do ruky, tak že jasmín upustil a tento sa rozbil.

Tu uvideli bledú lebku umrlčiu a poznali, že nebohý tu na posteli bol vrahom.

A kráľovná včiel bzučala vzduchom a spievala o pomste kvetov a o ružovom škriatkovi a o tom, že i za najmenším lístkom býva niekto, ktorý môže o spáchanom zlu rozprávať a zlo to pomstiť.