Jedlička

Vonku v lese stála pekná jedlička; mala dobré miesto, slnko mohlo na ňu svietiť, vzduchu tam bolo dosť, a kol do kola rástlo tam mnoho menších súdruhov, smrekov a jedlí. Ale jedlička bola by dala celý život za to, keby už bola veľká. Nemyslela na teplú žiaru slnečnú a svieži vzduch, nevšimala si sedliackych detí, ktoré chodily okolo a veselo hovorily, keď v lese sbieraly jahody a maliny. Často prišly s veľkým plným hrncom alebo maly tiež jahody na steblách nastrkané. Potom si sadly vedľa stromčeku a povedaly: „Aký je pekný!“ Ale to jedlička nepočula rada. Najbližšieho roku bola už o pekný výhonok väčšia a po roku ešte väčšia; u jedličiek sa totiž počíta vek podľa počtu ich výhonkov. „Ach, keby som bola už tak veľká, ako druhé stromy!“ vzdýchala jedlička, „potom by som mohla svoje konáre do ďaleka rozpínať a svojimi vrchovcami do ďaleka do sveta sa pozerať! Potom by si vtáci stavali svoje hniezda na mojich konároch, a keby bola búrka, mohla by som tak povznešeno prikyvovať, ako tie ostatné stromy všade!“

Ani slniečko, ani vtáci, ani oblaky z rána i z večera, do červena sa nad stromkom tiahnuce, nerobily mu radosť.

V zime, keď biely ligotavý sneh do kola ležal, prihopkal často zajac a tryskom skočil cez stromok. To bolo urážlivé! Ale tretej zimy bola jedlička už tak vysoká, že zajac ju musel obehnúť. „Rásť, rásť, byť veľkým a starým, áno, to je na svete to najkrajšie!“ myslela si jedlička.

Na jaseň prišli do lesa vždy drevorubači a stínali stromy. To bolo každoročne a malej jedličke, ktorá zatiaľ dosiahla už značnej výšky, bolo vždy ťažko a úzko pri tom, lebo s hlasným praskotom rútily sa na zem, konáre im osekali a boly potom celé nahé, dlhé a úzke, skoro k nepoznaniu.

Potom ich naložili na voz a kone z lesa ich vyviezli.

Kam prišly potom? Čo ich očakávalo?

Na jar, keď prišly lastovice a bociani, pýtal sa ich strom: „Neviete, kam ich odviezli? Nestretli ste ich?“

Lastovička nevedela o tom nič, ale bocian bol akosi zamyslený, pokynul hlavou a povedal: „Zdá sa mi, že to viem. Na zpiatočnej ceste z Egypta stretli sme mnoho nových lodí s vysokými stožiarmi, a to sa domnievam, že to boly ony, lebo rozširovaly smrekovú vôňu. Môžem vás od nich mnohokrát pozdravovať; vyčnievaly nado všetko.“

„Ach, keby som už bola tiež taká veľká, aby som mohla leteť cez more! Čo je to vlastne more a ako vyzerá?“

„To ti nemôžem tak na krátko vyrozprávať,“ povedal bocian a odišiel.

„Raduj sa zo svojej mladosti!“ povedaly slnečné lúče, „raduj sa zo svojho vzrastu a zo svojej sviežej sily!“ A vietor pobozkal strom a rosa plakala slzy nad ním, ale jedlička tomu nerozumela.

Keď sa priblížily vianoce, boly porazené celé malé stromky, ktoré neboly ani tak veľké, ani tak staré, ako naša jedlička, ktorá nemala ani kľudu, ani pokoja, ale chcela neprestajne preč. Tieto malé stromky — boly to práve vždy tie najkrajšie — podržaly vždy svoje halúzky a konáre, boly naložené na voz a kone ich vyviezli z lesa von.

„Kam prídu?“ pýtal sa stromček. „Nie sú väčšie než ja, áno, jeden bol medzi nimi odo mňa menší. A predsa im nechali všetky konáre? A kam ich odviezli?“

„My to vieme! My to vieme!“ čvirikali vrabci. „V meste sme sa dívali do okien; my vieme, kam ich odvážajú. Ach, tie dosiahnu tej najvyššej krásy a nádhery, ktorú si len možno predstaviť! Keď sme sa pozerali do okien, videli sme, že boly v teplej izbe, zasadené a ozdobené najskvostnejšími vecami, pozlatenými jablkami a orechami, medovými koláčmi, všelikými hračkami a viac než sto svetlami.“

„A potom,“ pýtala sa jedlička a chvela sa na všetkých halúzkach, „a čo sa robí potom?“

„Viac sme nevideli, ale to bolo neobyčajne krásne!“

„Či i ja som predurčená k tejto žiariacej ceste?“ myslela si jedlička. „To je ešte lepšie, než leteť cez more. Aká túžba ma trápi, kiež by už radšej boly vianoce! Teraz som práve taká veľká a vysoká, ako druhé, ktoré lanského roku odviezli. Ach, keby som radšej bola už na voze! Keby som už radšej bola v teplej izbe s celou tou slávou a nádherou! A potom — potom iste príde niečo lepšieho a krásneho. Prečo by ma tak nádherne vyzdobili? Musí prísť ešte niečo väčšieho, veľkolepejšieho! Ale čo to len môže byť? Ach, ja trpím muky, zajdem túžbou, neviem sama, čo mi je!“

„Maj radosť zo mňa!“ povedal vzduch, a slnečná žiara povedala: „Raduj sa zo svojej sviežosti na svobode!“

Ale jedlička sa netešila, rástla a rástla v lete i v zime, bola zelená, áno tmavozelená stále v lese. Každý, kto ju videl, povedal: „To je predsa krásna jedlička!“ A keď prišly vianoce, bola jedlička sťatá prvá. Sekera zašla jej hlboko do pňa a s ťažkým vzdychom padla na zem. Cítila prenikavú bolesť a bola blízka mdlobe, že už na nejaké šťastie ani mysleť nemohla. Bola zarmútená, že sa musela lúčiť so svojím domovom, s miestom, kde vyrástla. Vedela, že milých starých súdruhov, malé kere a kvietky už neuvidí, ba ani malých vtáčikov; toto odcestovanie nebolo veru žiadnou rozkošou.

Strom prišiel zase k sebe, keď bol s inými stromami na dvore složený a keď počul, ako mu akýsi muž povedal: „Ten je krásny, ten si vezmeme!“ Potom prišli dvaja sluhovia v slávnostnom úbore a odniesli jedličku do veľkej, nádhernej komnaty. Na stenách visely obrazy a vedľa veľkých kachieľ stály čínske vázy s ľvami na víčkach. Bolo tam stoličiek, pohoviek s hodvábnym povlakom, veľkých stolov, ktoré boly pokryté obrázkovými knihami a hračkami za mnoho sto dolárov. — Tak aspoň deti tvrdily. Jedlička bola vsadená do bedničky pieskom naplnenej, ale nebolo ani vidieť, že je to bednička, lebo bola kol do kola ovešaná zelenou látkou a stála na veľkom, pestrom koberci. Ach, ako sa chvel strom, čo sa teraz bude robiť! Sluhovia ho ozdobili, ba i slečinky pomáhaly. Na konáre navešaly malé, z pestrého papiera vyrezané sieťky, a každá bola naplnená cukríkami. Pozlátené jablká a orechy visely na vetviach, ako by vyrástly, a viac než sto červených, modrých a bielych svetiel bolo tam pripevnených. Malé bábky, ktoré vyzeraly ako živí ľudia, vznášaly sa v zelenom ihličí a cele na vrchole jedličky žiarila zlatá hviezda. Bolo to neobyčajne nádherné!

„Dnes večer,“ hovorili všetci, „dnes večer bude rozsvietený!“

„Ach,“ pomyslel si stromček, „keby už bol radšej večer! Keby sa už svetlá rozsvietily, čo bude potom? Či prídu stromy z lesa na mňa sa pozreť? Či sa vrabci sletia na okná? Či tu zapustím korene a porastiem ozdobený v zime a v lete?“

Prišiel konečne večer a svetlá boly rozsvietené. Aký lesk! Aká nádhera! Strom sa chvel na všetkých vetviach, až niektoré ihlice na jednej strane chytily a začalo sa dymiť z nich.

„Pre Boha!“ skríkly slečinky a rýchlo to uhasily.

Teraz sa strom neopovážil ani zachveť. To bolo hrozné. Bol v stálej úzkosti, aby neztratil niečo zo svojej krásnej, jemnej výzdoby a všetkým tým leskom bol ako omámený. — Potom sa rozletely obidve polovice dverí a vrazil sem zástup detí, ako by chcely celý strom obehnúť; starší ľudia šli pomaly za nimi a deti stály okamih nemo; ale netrvalo to dlho, zase veselo zajasaly, až sa to rozliehalo. Tancovaly okolo stromu a jeden darček za druhým bol z vetví otrhaný.

„Čo asi budú potom robiť?“ myslel si stromček. „Čo asi zamýšľajú?“

Nechali sviečky vyhoreť, potom ich zhasli, a keď posledná sviečka bola uhasnutá, dostali deti dovolenie, aby stromček oberaly. Vrhly sa naň, až to v konároch zapraskalo. Keby nebol býval hrotom a zlatou hviezdou pripevnený k povali, iste by ho boly prevrátily. Deti tancovaly izbou i so svojimi nádhernými hračkami, nikto si viac jedličky ani nepovšimnul, krem starej slúžky, ktorá sa pozorne dívala medzi vetvičky, či tam nebolo snáď zabudnuté nejaké jablčko alebo nejaký orech.

„Pohádku, pohádku, rozprávajte pohádku,“ kričaly deti a tiahly malého tučného mužíka k stromku. Posadil sa práve pod jedličku. „Tak,“ povedal, „teraz sedíme pekne pod zeleným, a stromku to tiež neuškodí, keď bude poslúchať a vezme si z toho naučenia. Ale budem rozprávať len jednu pohádku. Mám rozpávať o „Ivede-Avede“ alebo o „Klumpe-Dumpe“, ktorý so schodov spadol a predsa stal sa zo všetkých najvznešenejším a princeznu dostal?“

„Ivede-Avede!“ volali jedni, „Klumpe-Dumpe!“ kričali druhí. Bol to zmätený pokrik, len jedlička mlčala a myslela si: „Mňa sa nikto nespýta? Ja pri tom nemám cele nič na práci?“ Pravda, ona svoj úkol už vykonala.

A teraz rozprával muž o „Klumpe-Dumpe“, ktorý so schodov spadol a predsa sa stal najvznešenejším a princeznu dostal. A deti sa radovaly a volaly: „Ešte, ešte! Chceme tiež pohádku o „Ivede-Avede“ počuť!“ Ale z toho nebolo nič, a musely sa spokojiť s pohádkou o „Klumpe-Dumpe“. Jedlička tam stála cele sama, tichá a zamyslená; vtáci v lese nikdy nič takého nerozprávali.

„Klumpe-Dumpe“ spadol so schodov a dostal predsa princeznu — áno, áno, tak je to na svete,“ myslela si jedlička a mala to všetko za pravdu, pretože pán, ktorý to rozprával, bol taký vľúdny. „Áno, áno, snáď spadnem tiež so schodv a dostanem princeznu!“ A už sa tešila na budúci deň, kedy zase bude ozdobená sviečkami a hračkami, zlatom a ovocím.

„Zajtra sa nezatrasiem,“ myslela si, „zajtra sa chcem tešiť z celého srdca zo svojej nádhery. Snáď počujem zase rozprávku o ,Klumpe-Dumpe‘ a snáď i o ,Ivede-Avede‘.“

Celú noc stála jedlička tichá a zamyslená.

Druhého dňa zavčas ráno došiel sluha a slúžka.

„Teraz začne nádhera znova,“ myslela si jedlička, ale vyvliekli ju z izby von, po schodoch hore až na pôjd a tam ju postavili do tmavého kúta, kam ani denné svetlo nevnikalo. „Čo to má znamenať?“ myslel si strom. „Čo tu mám začať? Čo mi tam chcú povedať?“ Oprel sa na stenu a dumal a dumal. A času mal k tomu veru dosť, lebo uplynulo mnoho dní a nocí, bez toho, aby človek tam hore došiel a keď konečne niekto prišiel, stalo sa to len preto, aby postavil niečo do kúta. Teraz stála jedlička tak ukrytá, že sa mohlo mysleť, že je cele zabudnutá. „Teraz je vonku práve zima,“ myslela si, „zem je zamrznutá a snehom pokrytá, teraz ma nemôžu ľudia zasadiť, a iste preto mám tu zostať v dobrom zaopatrení. Keby tu len nebola taká tma a tak strašná samota. Ani zajačik si tu neposkočí. To bolo predsa lepšie vonku v lese, kde ležal sneh a zajac okolo mňa poskakoval, ba i keď mňa preskočil. Vtedy ma to síce ani dosť málo netešilo, ale tu hore je to hrozne smutné!“

„Pip, pap,“ povedala zrazu malá myška a mihla sa okolo neho, a hneď za ňou šuchla druhá. Liezly okolo stromku a liezly i po ňom.

„Tu je veľmi zima,“ povedaly myšky, „ale ináč je tu cele príjemne, či nie je pravda, stará jedlička?“

„Ja nie som stará,“ odpovedala jedlička, „je ich mnoho, ktoré sú staršie, než ja.“

„Ako si sem prišla?“ pýtaly sa myši. „Čo si zažila?“ Boly strašne zvedavé. — „Rozprávaj nám o najkrajších miestach na svete. Či si už bola tam, kde ležia veľké bochníky syra na doskách a šunky visia od povale, kde sa tancuje na lojových sviečkach, kam prídeme chudé a odkiaľ vychádzame tučné?“

„Nie, také miesta neznám,“ povedal strom, „ale les znám, kde slnko svieti a kde vtáci spievajú.“ A potom im rozprával poviedku o svojej mladosti. Niečo takého myši dosiaľ nepočuly, načúvaly pozorne a povedaly: „Čo si ty všetko videl, ty si bol opravdu šťastný!“

„Ja?“ odpovedal strom a len teraz rozmýšľal o vlastnej svojej rozprávke. „Áno, boly to veľmi krásné časy.“ A potom im rozprával o večere vianočnom, kedy bol ozdobený sviečkami a cukríkami.

„Ach, ty si bol predsa len šťastný,“ volaly myšky, „áno, šťastný si bol, ty starý stromček!“

„Ale ja nie som starý,“ bránil sa strom, „prišiel som len tejto zimy z lesa a som v najlepších rokoch. Ja len tak silne vyrástol.“

„A ako pekne vieš rozprávať,“ povedaly myšky a najbližšej noci prišly zase, ale so štyrmi inými malými myškami, ktoré tiež chcely počúvať, čo strom bude rozprávať, a čím viac rozprával, tým zreteľnejšie sa rozpomínal na všetko a myslel: „Áno, to boly vtedy predsa len dobré časy! Ale môžu sa ešte vrátiť! Klumpe-Dumpe spadol so schodov a predsa dostal princeznu, snáď ja tiež dostanem nejakú.“ A pri tom musel mysleť na útlu malú brezu, ktorá vonku v lese rástla a ktorá sa mu videla byť živou princeznou.

„A kto je Klumpe-Dumpe?“ pýtaly sa myši. Tu rozprávala jedlička celú tú rozprávku, ako si ju slovo za slovom pamätala, a myšky boly by samou radosťou nad tým div do vrcholku stromu nevyskočily. Budúcej noci shromaždilo sa ešte viac myší okolo stromu, a v nedeľu prišli i dvaja potkani. Ale títo tvrdili, že táto rozprávka nie je pekná, a to rmútilo myšky, lebo teraz i im sa rozprávka omnoho menej páčila, než predtým.

„A znáte len túto jedinú poviedku?“ pýtali sa potkani.

„Isteže!“ odpovedal strom. „Počul som ju v najšťastnejší svoj deň, ale vtedy som ani nevedel, ako som bol šťastný.“

„To je cele biedna rozprávka, neviete žiadnu o slanine a lojových sviečkach? Žiadne rozprávky zo sypární nepoznáte?“

„Nie,“ odpovedal strom.

„Za druhé vám teda pekne ďakujeme,“ povedaly myši a odišly do svojich dier.

Ani myši už neprišly a strom nariekal: „Bolo to predsa len pekné, keď veselé myšky okolo mňa sedely a mňa počúvaly. Teraz to všetko minulo. Ale iste zase bude lepšie, až sa dostanem odtiaľto.“

Ale kedy prišiel tento vytúžený deň? Jedného rána konečne prišli ľudia na pôjd a mali tam čo robiť. Bedny tam boly postavené na iné miesto a strom bol vytiahnutý. Hodili ním predsa len trochu divo na zem, ale hneď ho odvliekol jeden sluha po schodoch dolu, kde denné svetlo žiarilo.

„Teraz začne nový život,“ myslel si strom. Cítil svieži vzduch a prvý lúč! Bol na dvore. Všetko šlo tak rýchlo, že strom zabudol seba pozorovať; bolo toho tam toľko nového! Dvor hraničil so záhradou, kde všetko bolo v kvete; ruže visely svieže a vonné cez ohradu, lipy kvitly, lastovice lietaly a štebotaly: „Kyre, kire, vít, môj muž prišiel!“ ale nemyslely pritom na stromček.

„Teraz chcem žiť!“ povedala jedlička a roztiahla svoje konáre do ďaleka. Ach, aké boly všetky žlté a suché, a ona ležala medzi prhľavami v kúte. Hviezda zo zlatého papiera sedela ešte na jeho hrote a trblietala sa v jasnej žiari slnečnej.

Na dvore hralo sa niekoľko detí z tých, ktoré na štedrý večer okolo stromku tancovaly a tak veselé boly. Jeden z nich, malý chlapec, pribehnul k stromu a strhol s neho zlatú hviezdu.

„Pozrite sa,“ volal, „čo ešte zostalo na tom starom peknom strome!“ a stúpil na konáre, až pod jeho nohami zaprašťaly. Vtedy strom pozoroval samého seba a žiadal si, aby radšej bol zostal v svojom tmavom kúte na pôjde. Myslel na svoju krásnu mladosť v lese, na veselý štedrý večer, na myšky, ktoré tak rady počúvaly rozprávku o Klumpe-Dumpe. „Preč, preč, všetko minulo!“ vzdychal úbohý strom, „že som sa vtedy netešil, keď som mal z čoho! Všetko to tam, všetko to tam!“

Potom prišiel domovník a rozsekal strom na samé malé kúsky; bola ich celá hŕba, a jasne to zaplanulo pod veľkým kotlom v kuchyni. Jedlička zavzdychala hlboko a každý vzdych zaznel ako malý výstreľ; deti sa sbehly, posadily sa okolo ohňa, dívaly sa do neho a kričaly: „Pif, paf!“ Ale pri každej rane, ktorá bola vzdychom, myslel strom na letný deň v lese, na jednu zimnú noc vonku, kedy hviezdy žiarily. Spomínal na štedrý večer a na pohádku o Klumpe-Dumpe, tú jedinú, ktorú počul a vedel rozprávať. A potom bol strom spálený.

Chlapci sa hrali na dvore a najmenší si pripial zlatú hviezdu, ktorú mal strom v najkrajší svoj deň na vrcholku, na svoje prsá. Ten večer už bol dávno ten tam a s ním i strom a jeho poviedka. To tam! To tam! to je osud všetkých rozprávok!